Federico a jeho osemdesiatročná matka Gelsomina, ktorú všetci volajú Gelse, opravujú predmety z porcelánu a perlete, papierovej hmoty alebo vosku. Okolo nich sú až po strop vyložené bábky a malí cínoví vojačikovia, mexickí bôžikovia či fajansa.
„Opravujeme predmety nedozernej ceny, rovnako ako aj veci, ktoré majú iba citovú hodnotu,“ vysvetľuje Federico a púšťa sa do rozbitej vázy, ktorá pochádza z veľkej súkromnej zbierky. Predovšetkým sa tu však opravujú staré bábiky, ktoré sa stali žiadanými zberateľskými artefaktami. Niektoré pochádzajú až z 19. storočia.
"V Taliansku je tradícia bábik oveľa silnejšia než napríklad v Nemecku alebo vo Francúzsku. Bábiky predstavujú celý svet. Či už majú žmurkajúce oči alebo nie, či sú zo skla alebo z plastu. Telíčka sú z porcelánu alebo papierovej hmoty. A koľko je tých rôznych druhov ručičiek vrátane prstíkov!“ nadchýna sa Gelse.
Podľa Squatritiovcov je v Taliansku takých reštaurátorov ako sú oni len hŕstka. A zákazníci prichádzajú z celej krajiny, niekedy aj zo zahraničia, z Londýna či z Afriky. „Nedávno nám jedna zákazníčka poslala rozbitú bábiku zo Sardínie spolu s fotografiou z roku 1932, na ktorej sa s ňou hrala,“ smeje sa Federico.
Squatritiovci svoju dielňu otvorili v roku 1953 a odvtedy sa v nej začali zhromažďovať predmety, na ktoré zákazníci zabudli. „Niektoré materiály, ako sú lepidlá alebo farby, už dnes neexistujú, musíme teda použiť niečo iné. Používame staré klince alebo prírodnú hlinu, ale aj moderné a odolné materiály,“ vysvetľuje Federico.
Foto: Reuters, JASON REED
„Keď dnes rozbijete hrnček, vyhodíte ho a kúpite si nový. Alebo všetko kupujete v obchodoch IKEA a nemyslíte na to, že by ste dali opraviť nábytok po rodičoch,“ hovorí Federico. „Podnik ako je ten náš môžeme prevádzkovať len v Ríme. Rimania si nechávajú svoje veci, dávajú ich opraviť. Je tu zvykom nechávať si staré predmety,“ usudzuje.
Stáva sa, že niektoré bábiky sa už opraviť nedajú. Tie zaplnia výklad, police a pivnicu.
Gelse a jej manžel sa naučili remeslu od rodičov a potom svoje umenie odovzdali Federicovi. „Sedem rokov som musel robiť len pomocné práce, kým ma otec nechal zlepiť prvý kúsok,“ cituje Federica agentúra AFP.
Malý ateliér navštívili princezné, intelektuáli, herci. Niektorí sa stali priateľmi Squatritiovcov. „Matka jedného sudcu nám pravidelne nosí grilované baklažány a jedna grófka nám nedávno ako poďakovanie poslala olivový olej vlastnej výroby,“ hovorí Gelse. Neurochirurg, ktorý si ich váži pre ich prácu, minister, ktorý ich úctivo zdraví – na to všetko sú títo majstri umeleckého remesla hrdí.