Štefan Šlachta, architekt: Šľachtou je aj Nobel
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Šlachta je meno, ktoré sa nájde nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, na Morave, ale najmä v Poľsku. V meste Savannah v americkom štáte Georgia som našiel tiež mnohých Šlachtovcov, dokonca Stefana, ročník 1939 ako ja. V argentínskom Santa Fe je pastorom Pedro Slachta, v Holandsku je Slachta známy džezmen, momentálne je hviezdou Robert Šlachta, šéf českého Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu. Margita Šlachtová bola zakladateľkou Rádu sestier sociálnej práce a prvou ženou zvolenou do maďarského parlamentu v roku 1934.
Najstaršia zmienka o mene je z 11. storočia. Slachtovci boli radcovia poľského kráľa Wladyslawa
Lokietka v Krakowe. Tam kdesi je asi pôvod mena. V Polsku sa však viac vyskytuje Szlachta. Starý otec sa zas písal Schlachta. Pendant mena sa však nájde aj inde, napríklad generál Umberto Nobile v Taliansku, v Anglicku je to Noble. Asi sem patrí aj škandinávske meno Nobel. O nás viem len to, že sme patrili k zemianskym rodom na Liptove. So svojím menom som spokojný a mám s ním aj milú príhodu. Pražské noviny raz uverejnili moju fotografiu, ako blahoželám fotografke Milote Havránkovej k narodeninám s popiskou „na oslavách paní Havránkové se účastnila také slovenská šlechta“.
Miroslav Cipár, výtvarník: Cipár je pekný vtáčik
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Kálalov porovnávací slovník z roku 1924 uvádza, že Cipár je človek, ktorý nebol dôveryhodný a bol dokonca schopný ukradnúť sliepku. Takto sa to hovorilo niekde v ukrajinsko-bieloruskej oblasti. Ja však viem o našom mene viac: Od jedného profesora na Bostonskej univerzite som sa dozvedel, že v starej hebrejčine sa tak volal vtáčik, ktorý plašil hlodavce vo faraónskych sýpkach. Cyprus po srbsky a chorvátsky sa volá cipár.
V Rumunsku je dedina – aj sme tam boli – ktorá má názov Cipár. Bola to obec, čo vznikla za Rakúsko-Uhorska kolonizáciou. Cisár dal vyklčovať les, rozorať pôdu a založil tam obec, ktorá sa skladala z troch častí – jedna tretina bola slovenská, jedna maďarská a jedna nemecká. Keď som pôsobil v Indii, volali ma Sajpr, v Taliansku zasa Čipár. A so ženou Vilmou sa v spoločných listoch podpisujeme ako Cipári.
Petra Nagyová-Džerengová, spisovateľka: Džerenga je mladá gazela
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Moje priezvisko Džerengová som mala vždy rada, nikdy som ho nechcela meniť. Bolo výnimočné tým, že pokiaľ sa mi podarilo doteraz zistiť, všetky korene Džerengovcov mieria do malej dedinky pri Zádielskej doline na východe – Hačavy. Odtiaľ sa rozptýlili až do Čiech, kam chodievala pracovať aj moja babička, pretože Hačava bola chudobná dedina v kopcoch, kde nemali dokonca ani JRD.
V istej jazykovednej štúdii o pôvode priezvisk u nás som sa raz dočítala, že mužské priezviská končiace sa na -ga, ako aj naše – môj otec sa volá Džerenga, majú turecký pôvod a zanechali ich tu ako dedičstvo Turci, keď nám tu vládli. Známy hovorí po turecky a zistil, že význam môjho priezviska je v zmysle mladá gazela, alebo gazelie mláďa. Keď som sa na to pýtala manželky tureckého prezidenta, ktorú som sprevádzala pri prehliadke Primaciálneho paláca, potvrdila mi to. Odvtedy si dávam na knihy ako môj znak – symbol skákajúcej gazely. Akurát môj manžel sa smeje, že by som sa mala premenovať, lebo od mladej gazely mám už ďaleko.
Ale s priezviskom som si užila – komolili ho všetci. A keď som sa vydala, prišla som k priezvisku, ktoré je jedno z najbežnejších na Slovensku. Napríklad len v bratislavskom telefónnom zozname bolo 29 Jozefov Nagyov, a to nehovorím o iných. A ktoré je šikovnejšie? Zvykla som si používať priezvisko Nagyová – zaň sa ľahko schovám a nik ma nespozná.
Ján Milo Bahna, architekt: Predkovia boli mlynári
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Mám celkom dobre spracovanú genealógiu našich rodov, ale pôvod mena Bahna je mi neznámy. Naši predkovia žili v Bohuniciach v dedinke pri Pukanci. Ich pôvodné meno bolo Bahno. Možno súviselo s mlynárstvom, ktorému sa venovali. Na riečke Sikenici v Bohuniciach mali mlyny. Ešte dodnes sa to tam nazýva u Bahnov.
Najstarší záznam máme z Bohuníc z roku 1630. Po poslednom tureckom nájazde a druhom vypálení Pukanca Turkami v roku 1664 sa postupne presťahovali do mesta, kde zostali po nemeckých mešťanoch voľné domy a parcely. Po roku 1700 sa meno Bahno postupne mení v matrikách na Bahna. Keďže aj v okolí Žiaru nad Hronom a Nemšovej sa vyskytujú obidve varianty priezviska – Bahno i Bahna, myslím si, že pochádzame z jedného koreňa.
Z matkinej strany pochádzame z rodiny Hrúzovej. Predkovia matky, Anny Hrúzovej, prišli začiatkom 19. storočia do Pukanca z Turca. Odtiaľ z Necpál pochádzala aj matka Alexandra Petroviča, ktorý si od 19 rokov hovoril Šándor Petöfi, Mária Hrúzová. Práve začiatkom 19. storočia tiež emigrovala na Dolnú zem za svojím strýkom. O živote Hrúzovcov v Maďarsku a o genialite mladého revolucionára mám veľa materiálov.
Inak, hrúz je malá rybka, ktorá sa mohla vyskytovať v rieke Turiec, jej prítokoch i vo Váhu. Tu je možné nájsť súvislosť s menom. Dlho sa chystám navštíviť rodný dom a múzeum Petöfiho v Malom Keresi a objasniť si bližšie súvislosti v našich rodoch. Maďari vydali množstvo kníh a životopisov o Šándorovi Petöfim. Paradoxne sa však až v roku 1968 dopátrali v necpalskej matrike k jeho rodičom a správnemu rodisku. Podarilo sa to ich historikovi Dienesovi na štipendijnom pobyte u nás.
Zuska Kepplová, spisovateľka: Máme v mene admirálov
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
„Vygoogli si Reynoldsa! Ten maľoval aj admirálov Keppelov. Jeden taký štíhly a druhý pupkatý, ten je sympaťák.“ Volala som otcovi, či vie niečo o našom mene. Kedysi sa v Londýne odfotil pod ceduľou ulice nazvanej po jednom z admirálov. E z mena vypadlo, keď slovenský matrikár zapisoval otca môjho opapu a meno vyslovené nemecky zapísal poslovenčene. Dve P zostali. Dodnes mám veľmi rada, keď počujem otca hláskovať svoje meno do telefónu: Karol, Emil, Peter, Peter, Ladislav. Ako keby menoval tých admirálov.
Peter Krištúfek, spisovateľ: Aj Menzlov cirkusant bol Krištúfek
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Kedysi som so svojím priezviskom spokojný nebol, pripadalo mi príliš komplikované – a na základnej škole mi ho navyše spolužiaci s obľubou rozlične komolili. Pamätám si aj nesmrteľný výrok istej profesorky matematiky: Krištúfek… Poznám jedného Krištofíka. Nie je to bratranec? Postupne som si však to svoje priezvisko obľúbil, je zvukomalebné a hladko sa vyslovuje.
Hoci vypátrateľný český pôvod nemáme, môj strýko tvrdí, že naši predkovia boli zrejme bratríci, ktorí používali takéto zdrobneniny ako mená. Nejestvuje však na to žiaden dôkaz. Mimochodom, títo bývalí husitskí bojovníci chodievali na územie Slovenska lúpiť a znásilňovať, a často sa tu aj usadili.
V češtine takto znie zdrobnená, domácka podoba mena Kryštof – s tvrdým Y a s U s krúžkom, samozrejme. Najprv ma aj dosť šokovalo, keď ma na filmovom festivale v Karlových Varoch jedna novinárka oslovila Robin a veľmi sa pritom smiala. Kryštůfek Robin je totiž v češtine legendárny kamarát Macka Pú, u nás obyčajný Krištof Robin.
Okrem toho ma vždy poteší, keď pozerám film Rozmarné léto a pán, ktorý trasie traverzou, čo drží lano, na ktorom balansuje mladý Jiří Menzel ako cirkusant Arnošt, kričí: Pane Krištúfku, vždyť spadnete! A keď spadne, dodá spokojne: Já vám to říkal, že spadnete! Čiže jediný raz počas filmu sa dozvedám, že tá pekná figúrka má moje priezvisko!