Držiteľka slovenského rekordu v klavírnej spolupráci je nielen výnimočná korepetítorka, ale aj pedagogička. Okrem množstva talentov, ktoré vychovala na VŠMU, prijala niekoľkokrát pozvanie viesť interpretačné kurzy v juhokórejskom Soule.
Miladu Synkovú počas predstavení zvyčajne nevidíte. Môže sa však stať, že je buď hneď za oponou, alebo hrá nejaký čembalový alebo klavírny part v orchestri. Partitúru ovláda do detailov, je tak jedna z mála ľudí, ktorí vedia hneď, ak niečo nesedí.
Láska k hudbe
V rodine, z ktorej pochádza pani Milada Synková, hrali všetci na nejakom nástroji. Otec bol síce inžinier, hral však na husliach, mamka hrala na klavíri. Na výletoch sa spievalo, rodičia učili deti množstvo piesní aj s textami. Klaviristka považuje detstvo za prvé veľké šťastie. „Otec nám od malička púšťal hudbu. Povedali mi, že už ako malá som bola veľmi muzikálna. Rozplakala som sa napríklad pri Dvořákových dumkách. Niekde tam sa to začalo a potom od šiestich rokov som chodila do základnej školy na klavír,“ hovorí.
Na konzervatórium vďaka náhode
Milada Synková chcela pôvodne študovať medicínu, klavír vnímala ako hobby. Všade však brala noty, hrala. Podobne to bolo aj na jednom maminom stretnutí s profesorom Graciánom Černušákom, ktorý učil dejiny hudby. „Počul ma hrať a mame odporučil, aby som išla na konzervatórium. Potom ma doviedol k Františkovi Schäferovi do Brna.“ Profesor si ju zobral pod ochranné krídla. Keď ukončila konzervatórium, odišla aj s manželom do Bratislavy. Tu začala chodiť na vysokú.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Pred skončením vysokej mi určili, aby som išla učiť do Trnavy. To som nechcela, tak som si začala hľadať miesto v Bratislave. Hudobnú teóriu som ovládala, spev som študovala súkromne. Tak som išla na konkurz do filharmonického zboru. A od septembra 1956 som nastúpila do Slovenskej filharmónie.“ Tam sa stala ďalšia šťastná náhoda, lebo do tohto zboru chodil aj bývalý archivár opery, ktorý jej povedal o voľnom mieste korepetítora. „Doniesol mi nejaké materiály, aby som sa na to pripravila.“ Konkurz sa skončil úspešne a Miladu Synkovú prijali ako korepetítorku.
Začiatky v Národnom divadle
Prvé roky v opere Národného divadla boli podľa Milady Synkovej veľmi tvrdé, ale hovorí, že bola šťastná. „Cvičila som neustále. Chodila som na predstavenia, počúvala som, ako spievajú, hrajú. Samozrejme, mala som skúsenosti, lebo som spievala v zbore veľmi dlho, ale predsa len je to iné, keď si človek sadne za klavír a je zodpovedný za naštudovanie predstavenia,“ hovorí. Celých päť rokov jej potom trvalo, kým sa oboznámila s literatúrou, kým podľa jej slov niečo vedela. To, že sa nedala na dráhu sólovej klaviristky, neľutuje. „Nakoniec sa to tak vyvinulo, že toto zamestnanie ma veľmi zaujíma. Skúsenosti z rôznych oblastí sa mi k práci hodia.“
Opery v slovenčine je ako šafranu
Postupne sa vypracovala na korepetítora, ktorý dokáže spevákov pripraviť na tituly zo všetkých období. Je to akýsi človek v pozadí, ktorý má spolu s dirigentom či režisérom naštudovať celú operu. „Korepetítor musí vedieť výborne hrať na klavíri, vedieť čítať z listu, pretože nemôže hrať len svoje, ale aj spevné party. Mal by byť muzikálny. Ideálny korepetítor by nemal mať vedomosti len hudobné či spevácke, ale mal by vedieť jazyky, pretože po slovensky sa v opere nespieva skoro nič.“ Svetu opery dominuje taliančina, francúzština, ruština, angličtina či nemčina.
Pani Synková všetky tieto jazyky ovláda. Obľúbeným jazykom podľa Milady Synkovej je taliančina aj preto, že sa v nej veľmi dobre spieva. Objasňuje, že nemčina je, naopak, náročná na veľa spoluhlások, sykaviek, koncoviek, ktoré sú pre spevákov nepríjemné.
Foto: Archív Milady Synkovej
Táto výnimočná korepetítorka konflikty nevyhľadáva, kritická však byť musí. „Treba vedieť psychologicky zhodnotiť, s kým pracujete. Nemôžete hneď povedať toto nie je dobré. Musíte to povedať tak pedagogicky, aby ten človek to dokázal prijať. Možno niekto je od vás starší alebo niekto je zaslúžilý veľký umelec, alebo národný umelec. A jemu treba tiež vedieť povedať láskavo a úplne precízne. Tá chyba je v tomto mieste, a preto som vás zastavila.“ Pokoj, sústredenosť a láskavosť považuje za základ preto, aby každý človek pracoval s radosťou.
S Málkom či Lenárdom
Milada Synková počas desaťročí strávených v opere Slovenského národného divadla spolupracovala s významnými osobnosťami aj spomedzi dirigentov. Najčastejšie pracovala s Viktorom Málkom, ktorý ju podľa jej slov aj najviac naučil. A to preto, že bol prísny. „Bol veľmi vzdelaný, úplne ponorený do svojej práce. Bol veľmi precízny. Neustále ma upozorňoval, toto musí byť tak alebo onak. Aby som si uvedomila, že čo je v notách, musím rešpektovať a musím to aj od ďalších vyžadovať.“ Počas tohto obdobia bola pani Milada Synková aj asistentkou, známy výstup na trhu dirigovala napríklad aj v opere Bohéma.
Keď bolo treba, bola aj šepkárkou či hrala sólové party v orchestri. V korepetícii sa klaviristka postupne prepracovala aj k súčasnejším titulom. Mala za úlohu napríklad naštudovať opery slovenského skladateľa Juraja Beneša, ktoré pripravovala aj s dirigentom Ondrejom Lenárdom. „Musím povedať, že starší dirigenti boli viac zvyknutí na precíznu prácu. Oveľa viac času venovali každému jednému sólistovi. Keď na skúškach sedel pán Lenárd, sedel trpezlivo a opravoval každú frázu. Vtedy bolo zvykom, že bolo veľmi veľa skúšok. Takisto to robil aj pán Málek.“
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Prvá opera, ktorú Milada Synková mala naštudovať, bol Trubadúr od Verdiho. „My sme mali päťdesiat ansámblových skúšok so sólistami. To keď niekomu poviete, tak sa dnes bude smiať a nebude vám to veriť. Vtedy sa tak pracovalo. Dnes je tak päť, šesť, maximálne desať skúšok,“ prezrádza.
Zmeny, ktoré sa udiali počas päťdesiatich rokov jej pôsobenia podľa Milady Synkovej nenastali len v dĺžke naštudovania. „Dnešná doba akosi všetko ženie rýchlejšie dopredu. Zaujímavé, že sa tomu prispôsobili aj interpreti. Najmä dirigenti mladší alebo najmladší dirigujú oveľa rýchlejšie. Samozrejme, my nemáme nahrávky z Mozartovej doby, čiže presne nevieme, ako Mozart hral. Podrobnosti vieme len z literatúry. V tej sú uvedené tempá. A máte tam napríklad značku allegro. To je rýchlo, veselo. Ale, čo to je veselo? Môže to byť aj rýchlo, ale ani nie. Názory sa počas dôb trochu zmenili. Životnému tempu, ktoré teraz vládne, je prispôsobený aj interpretačný trend.“
Vedľa speváckych hviezd
Na Vysokej škole múzických umení v opernom štúdiu pripravovala osobnosti ako Adriana Kučerová, Eva Hornyaková, Jana Bernáthová, Štefan Kocán, Oto Klein. Dohromady ich bolo asi šesťdesiat, prezrádza. „Ja sa vždy snažím, aby si sólisti napísali do svojich osnov poznámky, aby doma v štúdiu pokračovali. Súčasťou mojej práce je tak všetko možné. Od ľudského prístupu cez psychickú podporu. Keď sa niekto pripravuje na premiéru, musíte mu dodávať dôveru. Musíte s ním preberať ťažké detaily.“ Dobrý pocit po premiére po pol roku tvrdého skúšania však podľa nej určite za to stojí.
Foto: Archív Milady Synkovej
„Keď prejdú mesiace skúšania, sem-tam aj tie hromy-blesky počas nich, a už keď je premiéra, to je úžasný zážitok. Ako keď sa dieťa narodí. Je z toho veľké potešenie a veľká radosť.“ Pani Synková sa na doskách Národného divadla stretáva stále so všetkými spevákmi a aj s hviezdami. A aký je medzi nimi rozdiel? „Človek, ktorý sa stane hviezdou, musí byť talentovaný od začiatku a musí tomu venovať dvoj- alebo viacnásobok úsilia, aby si postavenie udržal. Ak je človek hviezda, nemôže niekam prísť a svoju rolu neovládať.“
Najbližšie má prísť do Slovenského národného divadla Štefan Kocán, ktorý za krátky čas urobil svetovú kariéru. „Stále je to skromný mládenec, veľmi tvrdo pracujúci. Príde za mnou a povie: "Keď budeme nabudúce robiť toho Giovanniho, ja sa budem veľmi tešiť…' Vždy prijme moju dobre mienenú pripomienku. A to je tá správna hviezda. Človek, ktorý nestratí z človečieho postoja nič. Nie že by bol z nejakého iného cesta ako my ostatní.“
Od Verdiho k moderne
Keby ste si kúpili lístok v divadle na druhý balkón, môže sa stať, že pani Synkovú uvidíte hrať na klavíri alebo čembale počas predstavenia aj v orchestri. Len v tomto roku už odohrala 26 predstavení. Najradšej hrá diela od Giuseppe Verdiho, veľmi má takisto rada diela Wolfganga Amadea Mozarta. „Verdiho hudba je veľmi pekná. Mozartove diela sú také priezračné, viem, čo bude nasledovať. Že teraz musí byť hlavná téma, potom bude repetícia, potom bude ária a potom bude dueto. Mozartove diela majú svoj poriadok, a pritom sú to také krásne melódie.“
Milada Synková má však veľký vzťah aj k moderne. Ako korepetítorka pripravovala aj nedávnu premiéru prvej slovenskej opernej skladateľky Ľubice Čekovskej Dorian Gray. Dielo, ktoré je výnimočné aj medzinárodnou spoluprácou, keďže režisérkou bola Nemka, operu naštudoval dirigent Brit a okrem slovenských sólistov titulnú postavu spieval aj Američan či Ír. „Keď pri moderne už človek prekoná ten hrozne dlhý čas naštudovania, zrazu v hudbe nájde niečo pekné, dráždivé a strhujúce.“
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Pani Milada Synková je aj vo svojich 81 rokoch v Slovenskom národnom divadle na plný úväzok. Svoj voľný čas si však napriek tomu rada spestrí dobrým koncertom. Niekoľkokrát počas týždňa chodí spievať a korepetovať do Speváckeho zboru mesta Bratislavy. S týmto zborom odohrá o pár dní aj koncert v rámci jubilejného, päťdesiateho, ročníka v rámci Bratislavských hudobných slávností. A ako to všetko stíha? Odpoveď je jednoduchá: „Mám rada krásnu hudbu a zážitky s ňou, ktoré ma napĺňajú životným optimizmom.“
Exotika v Južnej Kórei
Spolupráca so svetoznámym mímom Milanom Sládkom priviedla Miladu Synkovú do Južnej Kórey prvýkrát pred viac ako pätnástimi rokmi. Milan Sládek tam išiel so skupinovou bábkohercov na medzinárodný festival. Pani Synková ich učila ovládať celú Figarovu svadbu, keďže uznávaný umelec si vybral práve túto operu. „Bábkoherci vodili obrovské bábky, ktoré pripravil pán profesor. Museli s nimi hýbať tak, akoby hrali to, čo spievajú. Aby to vyzeralo, že žijú. Orchester sedel na javisku, pred ním sedeli operní sólisti a pred nimi boli bábkoherci s bábkami,“ opisuje netradičné poňatie umelkyňa.
Foto: Archív Milady Synkovej
Jeden zo sólistov žil v Soule a vedel po nemecky. Pani Synkovú potom odporučil ako profesorku na jednej z vysokých škôl v tomto hlavnom meste. Učila tam potom päť týždňov slovanskú hudbu. Zo spolupráce vzniklo niekoľko návštev ázijskej krajiny. Milada Synková počas leta viedla viaceré kurzy pre vybraných záujemcov, ktorí chceli študovať spev. „Prišla som do krajiny úplne exotickej. Ale základná črta ich osobnosti je úžasná pracovitosť. Tí ľudia sú takí cieľavedomí. Čo sa týka operných spevákov, všetci chcú študovať v Európe. Veľmi si cenia, keď niekto príde s vysvedčením z Európy. Preto aj oni chceli mať európskych profesorov.“
Milada Synková hovorí, že v Južnej Kórei je veľa dobrých spevákov. „Môj súkromný názor je, že najlepšie hlasy sú z Talianska a zo Španielska, aj preto, lebo tieto krajiny sú obklopené morom. Podobne je na tom aj Kórea. Mnohí Kórejčania na súťažiach dostanú iba prvé alebo druhé miesto. Vždy sú medzi víťazmi, aj preto, že sú veľmi disciplinovaní vo svojej príprave.“