Dnešní školáci už nemusia na vyučovaní pitvať dážďovky a žaby, kozmetika testovaná na zvieratách je tabu a týranie zvierat ľudia nielenže pravidelne ohlasujú, ale hlavne sa v spoločnosti vytvorilo viacero občianskych združení, ktoré tlačia na to, aby sa takéto prípady neodsunuli do stratena. Vari najznámejšie z nich je Sloboda zvierat, ktoré vzniklo v roku 1992. Jeho predsedníčka Pavla Dugovičová ako aktivistka za práva zvierat pôsobila aj pred jeho vznikom. „Napríklad s túlavými psami to bolo vtedy tak, že ich odchytávali šarhovia, ktorí nečistokrvných okamžite utrácali a tých ostatných sa potom snažili speňažiť. Ak sa to nepodarilo, končili nevedno kde aj tí,“ hovorí a pohotovo dopĺňa: „My na to teraz spomíname ako na dávne časy, no smutné je, že hoci dnes takúto prax zakazuje zákon, v jeho uplatňovaní stále platia veľké regionálne rozdiely. Na niektorých miestach akoby zastal čas.“ Kto ho posúva vpred? Aktivisti a Európa.
Nový zákon v nedohľadne
Nezačalo sa to pritom najhoršie. Prvým veľkým úspechom bol zákaz pitvania zvierat v základných a stredných školách v roku 1994. Predchádzala mu petícia Slobody zvierat, ktorú podpísalo viac ako 75-tisíc ľudí. O rok neskôr malo Slovensko ako len tretí štát bývalého východného bloku (po Českej republike a Estónsku) vlastný zákon na ochranu zvierat. Ako však upozorňuje Dugovičová, zákon je síce dôležitý, ale skutočná zmena prichádza až s jeho uplatňovaním v praxi.
To ešte viac skomplikovali ďalšie zmeny zákona, ktoré ochranu zvierat roztrúsili medzi viacero vyhlášok. Posledný návrh nového zákona bol na stole v roku 2012. Ministerstvo pôdohospodárstva vtedy poslanecký návrh neprijalo a zaviazalo sa vytvoriť vlastnú pracovnú skupinu, ktorá bude pracovať na novej legislatíve. Na otázku, či existuje a v akom je štádiu, nám rezort pôdohospodárstva, pod ktorý problematika spadá, neodpovedal.
A prečo je vlastne nový zákon o ochrane zvierat potrebný? Podľa odborníčky na legislatívu ochrany zvierat Silvie Čaňovej najmä preto, aby obsahoval jednoznačné definície. A tiež obmedzenia či zákazy, ktoré sú už v okolitých krajinách štandardom. „Spomeniem zákaz držania psov na reťazi, zákaz kožušinových fariem, zákaz využívania divožijúcich zvierat v cirkusoch, zákaz foie gras – teda násilného vykrmovania husí a kačíc na pečienku,“ pokračuje Čaňová.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V našom zákone chýba aj obmedzenie množenia zvierat len na chovy s preukazmi pôvodu, ktoré by pomohlo zastaviť obrovský čierny množiteľský biznis s lacnými psami na internete, ďalej povinnosť obcí a štátu odchytávať a kastrovať pouličné mačky, ale aj označovanie spoločenských zvierat mikročipom (v SR už fungovalo, no zrušilo sa). Práve čipy pritom pomáhajú nielen nájsť zatúlané zvieratá, ale brať na zodpovednosť aj ich majiteľov.
„Výsledkom nečipovania sú útulky plné vyhodených a utýraných zvierat a nepotrestaní majitelia,“ vysvetľuje Čaňová. Hoci prvá zákonná úprava prišla už v polovici deväťdesiatych rokov, odvtedy medzi politikmi nie je vôľa na ďalšiu radikálnu zmenu. V pohľade na nový zákon sú navyše nejednotné aj organizácie zaoberajúce sa ochranou zvierat. Nová legislatíva by pritom mala aj tú výhodu, že zjednotením vyhlášok a smerníc by pomohla k lepšej vymožiteľnosti práva.
Zvieratá sa únii potešili
Spletité vyhlášky totiž umožňujú nielen kľučkovať pri ich interpretácii, ale vytvárajú aj kuriózne situácie. „Neraz sa nám stalo, že keď sme boli pri nejakom prípade, museli sme pracovníkom veterinárnej správy a policajtom pomáhať zorientovať sa v zákonoch. A potom sa stávajú prípady, ako keď ženu, ktorá načierno a v zlých podmienkach pašovala šteňatá, obvinili len z porušenia predpisov o obehu tovaru, a nie z týrania zvierat,“ dodáva Dugovičová.
Napokon, veď išlo len o tovar – teda vec. Hoci sa aktivisti a niektorí politici snažili už dávnejšie o zmenu definície zvieraťa v zákone, Slovensko naďalej zostáva jednou z posledných krajín Európskej únie, ktorá zviera definuje iba ako vec. V iných krajinách zvieratám priznávajú štatút cítiacej bytosti. Čo to spôsobuje v praxi? Nuž, na Slovensku napríklad nemôžete zachrániť život zvieraťa, ak pritom poškodíte inú, drahšiu vec…
Ak v parlamente neprejde ani najnovšia iniciatíva, bude musieť Slovensku oznámiť, že zviera nie je vec, až Európa. Napokon, o lepšom správaní sa k zvieratám nás musela poučiť už viackrát predtým. „Európska únia je v prijímaní legislatívy na ochranu zvierat výrazne aktívnejšia a vstupom Slovenska do EÚ sa pre zvieratá u nás začali črtať lepšie časy. Naozaj asi všetka legislatíva, ktorá má slúžiť na ochranu zvierat, u nás začala platiť až zásluhou EÚ,“ mieni Čaňová.
Vďaka EÚ sa zlepšuje najmä postavenie hospodárskych zvierat, ktoré sú pri téme ochrany často v tieni tých spoločenských. Legislatíva na ochranu prasiat zakázala rutinné skracovanie zubov a chvostíkov a kastrácie bez umŕtvenia. U nás si však ľudia zrejme najviac všimli povinnosť označovania všetkých vajec podľa spôsobu chovu nosníc. Na škrupinke aj obale vajec sa dnes zákazník dočíta, či sliepka žila v klietke, hale alebo vo vonkajšom výbehu.
Aj vďaka tejto kampani sa od začiatku povinného značenia zvýšil podiel predaja neklietkových vajec v EÚ z 19 až na 42 percent. Výzvou dnešných dní je zaviesť takéto označovanie pôvodu aj pre všetky živočíšne produkty (mäso i mliečne výrobky). „Európska komisia sa má k tejto problematike vyjadriť práve tento rok a prvý krok má byť povinné označovanie hydinového mäsa,“ vysvetľuje Čaňová. Pravidlá nám teda nastaví únia. Kto však zmení mentalitu ľudí?
Chýba nám zodpovednosť
„V prvom rade musím povedať, že za tých dvadsaťpäť rokov prišlo aj k pozitívnym zmenám, čo sa prístupu ľudí týka. Každým ďalším rokom nám ľudia nahlasujú viac prípadov týrania či zanedbanej starostlivosti o zviera. Neznamená to, že by tých prípadov bolo z roka na rok viac, ale skôr, že ľudia už nemávnu rukou, keď niečo také vidia, ale konajú,“ hovorí o aktuálnej situácii Dugovičová. Viac aktivity by to však chcelo aj v iných oblastiach.
„Je napríklad skvelé, že už v zákone máme povinnosť pre obce a mestá, aby sa postarali o túlavé zvieratá. Nie každá obec si však túto povinnosť plní, iní to zase robia spôsobom, aký sa dial pred štvrťstoročím. Ľudia si musia uvedomiť, že nestačí, keď zavolajú nás ako organizáciu. Ale že zmenu musia žiadať od svojho starostu, primátora. Mnohí to aj robia, keď ich poučíme, ako postupovať,“ dodáva šéfka Slobody zvierat.
Dugovičová sa zároveň čuduje, že zvieratá napríklad nie sú väčšou témou v týchto mesiacoch, keď sa blížia komunálne voľby. „Ľudia na to reagujú citlivo, politici by to mohli aj využiť, ale zrejme to pre nich stále nie je téma,“ dodáva. Napriek tomu, že ľudia sú k týraniu citlivejší, čo Slovákom chýba, je zodpovednosť. V západných krajinách je napríklad kastrovanie spoločenských zvierat úplne bežné aj tam, kde to nevyžaduje zákon, u nás sme v tomto smere stále pozadu.
„Ten iný prístup k zvieratám vidno aj vtedy, keď k nám do útulku prídu nejakí záujemcovia o adopciu z Rakúska alebo Nemecka. Slováci si väčšinou vyberú bezproblémové šteňa do jedného roka. Keď prídu po nemecky hovoriaci psičkári, často sa pýtajú – ktorý je najstarší, ktorí je tu najdlhšie, sú ochotní zobrať si napríklad aj trojnohého psa. Skrátka je tam vidno tá motivácia – pomôcť,“ vysvetľuje Dugovičová. Chodia sem však aj preto, že napríklad rakúske útulky majú oveľa menej „obyvateľov“.
Ďalšou nepeknou vizitkou Slovenska sú už spomínané regionálne rozdiely. Kým vo väčších mestách a ich okolí sa k zvieratám správajú ľudia ohľaduplnejšie, starostlivosť o ne tam má aj lepšie zázemie, pôsobia tam aktivisti, v niektorých menších obciach akoby ani nevedeli, že aj zvieratá cítia bolesť. Podľa inšpektorov Slobody zvierat aj veterinárnych správ naďalej platí, že väčšina podnetov pre týranie sa týka psov a mačiek.
Za týranie sedeli štyria
Podľa odborníkov má Slovensko rezervy aj v tvrdších postihoch trýzniteľov zvierat. V médiách sa každý rok objaví niekoľko šokujúcich prípadov utýrania zvierat pre radosť, pričom páchateľmi neraz bývajú aj mladiství. V auguste tohto roku napríklad dve 15-ročné dievčatá utýrali na smrť psa a následne sa tým chválili na sociálnych sieťach. V minulosti dostali páchatelia za podobné skutky len podmienečné tresty, napriek nevôli aktivistov a mediálnemu ohlasu.
Aká je štatistika posledných rokov? Podľa hovorkyne rezortu spravodlivosti Alexandry Donevovej boli od začiatku roku 2010 do júna 2014 za týranie zvierat odsúdení na nepodmienečný trest štyria ľudia (tresty od 4 do 22 mesiacov). Celkovo bolo v tomto období spáchaných 66 takýchto skutkov, z toho v 41 prípadoch boli páchatelia právoplatne odsúdení. Väčšinu odsúdených tvorili muži (34), v troch prípadoch išlo o mladistvých trýzniteľov.
Masovejšie týranie však naďalej prebieha najmä pri hospodárskych zvieratách. V celoeurópskom meradle sa napríklad stále nepodarilo zastaviť ich diaľkové transporty. Petíciu v rámci EÚ pritom podpísalo viac ako milión ľudí, písomné vyhlásenie proti transportom podpísala aj nadpolovičná väčšina europoslancov. Dodnes však desiatky miliónov zvierat cestujú na bitúnky vyčerpané, smädné, vystresované. Riešením, ktoré by dokonca pomohlo miestnym ekonomikám, je pritom výstavba lokálnych bitúnkov.
„Ako nádejnú tiež vidíme iniciatívu za zákaz vivisekcie, teda chirurgických zákrokov či dlhodobejších experimentov na zvierati vykonávaných bez umŕtvenia! Keď o tom rozprávam, mnohí ľudia mi ani neveria, že sa také čosi na zvieratách stále vykonáva, ale bohužiaľ je to tak,“ hovorí Čaňová. „Bude to prvá občianska iniciatíva, ktorú bude riešiť nové zastúpenie Európskeho parlamentu a komisie. Reagovať na výzvu by mali ešte tento mesiac.“
Všetko je v ľuďoch
Zdá sa teda, že v ochrane zvierat pokročilo Slovensko za štvrťstoročie tak, ako aj v iných oblastiach. K niečomu nás donútila Európa, v niečom sme sa zlepšili sami, ale možnosti sa zďaleka nevyužili naplno. Dôkazom nech sú oveľa lepšie legislatívy na ochranu zvierat v štátoch, ako je Švédsko, Belgicko, Nemecko alebo aj v susednom Rakúsku. Príklad si môžeme zobrať nielen zo zákonov, ale aj ich uplatňovania a všeobecne prístupu ľudí k zvieratám ako k cítiacim bytostiam (hoci by to aj nemali definované v zákone).
„Asi ani najlepší zákon nepomôže, pokiaľ bude verejnosť pred týraním zatvárať oči a ak zodpovední nekonajú. Všetko je v ľuďoch, tí musia mať cit k zvieratám, otvorené oči a hlásiť týranie, a rovnako veterinárna správa a jej inšpektori, polícia a súdy, musia razantne postupovať, minimálne v medziach zákonov, ktoré máme teraz,“ hovorí Čaňová a dodáva: „I tak si však myslíme, že dobré zákony sú prvý krok.“ Na ten, ktorý by zviera konečne nebral ako vec, ale čakáme už naozaj príliš dlho.
Moderný boj za ochranu zvierat oslávi štyridsiatku
Motív „dobytčiakov“ ochranári zvierat využívajú často. Veď aj v jednej z najväčších prebiehajúcich kampaní ide aktivistom o to, aby zastavili kruté transporty živých zvierat. Tento motív stál aj pri zrode modernej ochrany zvierat. Akurát v trochu v inom kontexte.
Austrálsky filozof Peter Singer stratil v druhej svetovej vojne troch zo štyroch starých rodičov. Do koncentračných táborov, kde ich napokon zabili, ich viezli práve v „dobytčiakoch“. Krutosť nacistickej mašinérie smrti bola jedným z podnetov, ktorý ho v neskoršom živote nútil myslieť na zastavenie utrpenia všetkých cítiacich bytostí, nielen ľudí.
V roku 1975 vydal knihu Oslobodenie zvierat, ktorá je bibliou modernej ochrany zvierat. S tou sa, samozrejme, začalo už skôr. Veď aj dnešný Svetový deň ochrany zvierat ustanovili prvýkrát už v roku 1931 na Európskej konferencii ekológie vo Florencii. Až Singerova kniha však spustila vlnu nového aktivizmu, ktorý u nás reprezentuje napríklad Sloboda zvierat.
Svetovo najznámejšia organizácia na ochranu zvierat PETA (skratka z Ľudia za etické zaobchádzanie so zvieratami) vznikla päť rokov po vydaní Singerovej knihy, no v tom čase už existovali prvé veľké kampane – napríklad za zastavenie vivisekcií.
Prvé kroky aktivistov sa týkali práve zastavenia pokusov na zvieratách. V roku 1987 ešte písali noviny v celých Spojených štátoch o študentke strednej školy, ktorá odmietla počas vyučovania povinnú pitvu žaby (na Slovensku pitvy zvierat na ZŠ a SŠ zakázali v roku 1994). V roku 1989 si zase kozmetická značka Avon postavila kampaň na tom, že netestuje svoje výrobky na zvieratách. Išlo však o pioniersky pokus, ktorí mnohí nechceli nasledovať. Práve na testovaní kozmetiky na zvieratách sa dá pekne ukázať, koľko úsilia aktivistov i štátov niektoré zmeny v tejto oblasti vyžadujú. Na Slovensku napríklad kampaň proti takýmto testom prebiehala už v roku 1995 (s petíciou, do ktorej sa zapojilo takmer 100-tisíc ľudí).
Dosiahnuť celkový zákaz testovania kozmetiky na zvieratách v EÚ sa však definitívne podarilo až po takmer dvoch desaťročiach snáh a 24 rokov po kampani Avonu. Zákaz platí od roku 2013 pre konečné produkty, ako aj všetky zložky kozmetiky.
Aktivisti za práva zvierat však ani po takmer štyroch desaťročiach nedokázali napodobniť svetoznámy dokument z roku 1948, ktorý vymenúva a popisuje základné ľudské práva. Hoci sa o všeobecnej deklarácii práv zvierat hovorí už dlho, len v štátoch Európskej únie je situácia ochrany zvierat taká rozmanitá, že akási celosvetovo platná deklarácia práv patrí zatiaľ k žánru utópií.