Prispel k vytvoreniu Prešovskej hradnej cesty, ktorá pozostáva zo šiestich hradov v okolí Prešova. Ide o Šarišský hrad, Kapušiansky, Šebeš, Zbojnícky hrad, Obišovce a Lipovce.
Martin sa od väčšiny líši tým, že pôsobí na viacerých hradoch súčasne a zatiaľ to zvláda. Jeho záujem o hrady sa začal už v útlom veku, keď ako každé dieťa s fantáziou a túžbou po dobrodružstve má aj pekné hradné zážitky z detstva. Nečudo, pochádza z Veľkého Šariša, mestečka, nad ktorým dodnes vidno majestátnu zrúcaninu Šarišského hradu. Vtedy ešte netušil, že hrady sa stanú aj jeho povolaním.
Okúsil život na hrade
Má prírodovedné vzdelanie a do tridsiatky sa venoval ornitológii, ktorá ho aj živila. Zdá sa, že Šarišský hrad mu bol súdený, keďže Sárossy znamená v maďarčine Šarišský. „Moje priezvisko zrejme potvrdzuje, že moji predkovia žili pod Šarišským hradom už veľmi, veľmi dávno, možno pradávno,“ myslí si Martin Sárossy a aj to mohlo byť impulzom k jeho ďalšiemu kroku, ktorý bol v jeho živote zlomovým. „Práve v tridsiatke som si splnil chlapčenský sen a šiel som žiť na hrad. Postupom času táto záľuba v hradoch prerástla až do profesie. Mne sa podarilo urobiť skok od slov, ktoré často počúvame, k realite,“ hovorí záchranca hradov.
Foto: Boris Macko, Pravda
Svoj „rodný“ hrad si vybral preto, lebo pod ním vyrastal a hrad je dominantou Šariša. „Samotný hradný vrch je navyše prírodná rezervácia, tam som chodil pozorovať prírodu a vtáctvo. Vždy som popri tom vnímal aj ruiny a rástla vo mne túžba urobiť niečo s bezútešným stavom. Mal som priestor, či už finančný, alebo rodinný, takže som si mohol dovoliť ísť na mesiac žiť na Šarišský hrad,“ opisuje Martin prvé kroky k záchrane hradu. Domov tak vymenil za historický stan, ktorý si dal ušiť. K dispozícii mal ešte elektrocentrálu, hudbu a pripojenie na internet. Z každého dňa písal denník a svoje postrehy zverejňoval.
Areál hradu bol v tom čase, písal sa rok 2007, úplne zarastený krovinami. No pre Martina Sárossyho pripravil dve prekvapenia. „Prvým bolo, že na hrad chodí oveľa viac ľudí, ako som si myslel. Druhým, že ľudia spontánne pomáhali. Ja som totiž za ten mesiac vysekával kroviny, čo bolo jedným z cieľov môjho pobytu na hrade. Ďalším cieľom bolo spočítavanie turistov,“ hovorí Martin o začiatkoch na hrade. Bol rád, že ľudia sa spontánne pridávali k práci. „Tak sa naštartovala dobrovoľnícka skupina, ktorá na Šarišskom hrade pôsobila päť rokov a vytvorila podmienky na súčasný projekt. Tým je obnova hradu s pomocou nezamestnaných. Práve na Šariši bol testovaný ako pilotný projekt v roku 2011,“ spresnil Martin.
Potvrdil, že práve dobrovoľníci sú rozhodujúcim faktorom pri záchrane akéhokoľvek hradu. Tí hlavne cez víkendy šetria každú hodinu, aby mohli vo voľnom čase niečo na hrade urobiť. Na Šariši mali odrazu k dispozícii tridsať hradných robotníkov, ktorí pracovali počas šiestich mesiacov osem hodín denne. „To je úžasný nárast sily a je to o tom, aby sa to efektívne zvládlo a urobil sa kus roboty.“
No kus roboty sa pre Martina začal aj na okolitých hradoch práve s rozbehnutým projektom zamestnania nezamestnaných pri obnove hradov. Hoci nedostal možnosť koordinovať nezamestnaných na Šarišskom hrade, vynahradil si to nakoniec inde. „Chcel som robiť na hradoch, hlavne keď som videl potenciál pracovať s veľkou skupinou ľudí. Preto som to chcel skúsiť a tak som sa pozrel zo Šarišského hradu, odkiaľ vidieť ďalších päť hradov. Najviditeľnejší je Kapušiansky. Preto som šiel za starostom Kapušian a ponúkol som mu pomoc pri rozbehnutí aktivít. Lebo dovtedy sa tam nič nedialo,“ spomína Martin na ďalšie začiatky na inom hrade. Veď obec má podľa neho hrad v erbe, je aj na pohľadniciach, ale čo z toho, keď ešte donedávna vyzeral tak, ako vyzeral.
Opekačkový hrad a projekty
Podľa neho bol dovtedy Kapušiansky hrad len „opekačkový“, navyše zarastený krovinami a návštevníkom mohol ponúknuť maximálne neupravené ohnisko a možnosť vyliezť na časti stien, ktoré sa mohli kedykoľvek zrútiť. To bolo pred dvoma rokmi. "Starosta mi umožnil naštartovať a rozbehnúť projekt, tak som sa dostal zo Šarišského hradu na ďalšie. Všimol som si, že v okolí Prešova je oveľa viac hradných zrúcanín ako inde. Dokonca, keď som si to porovnal s inými krajskými mestami, tak Prešov ich má v okolí najviac.
Foto: Boris Macko, Pravda
Je to výnimočnosť a Prešov by mohol stavať práve na tom, že by mohol byť cieľovou destináciou pre ľudí, ktorí chcú za krátky čas vidieť čo najviac hradov," opisuje Martin Sárossy. Za jeden deň by tak mohli turisti zvládnuť tri hradné zrúcaniny, čo sa len tak hocikde nepodarí. Počas víkendu by mohli dokonca navštíviť všetkých šesť hradov takzvanej Prešovskej hradnej cesty, ako nazval Martin Sárossy svoj nápad.
Podľa neho je dôležité, aby miestni vnímali hrad ako kultúrne dedičstvo a pokračovali v jeho zveľaďovaní a nestarali sa oň len preto, že je to povinnosť. Hrad tak môže byť kultúrnou vizitkou obce. „Samozrejme, hrad nemôže byť hlavnou prioritou obce, veď sa treba starať o cesty, chodníky či vývoz odpadu. Ale nedá sa to ani úplne ignorovať. Podľa mňa model, kde funguje trojuholník ten, ktorý musí, čo sú obce, potom pamiatkari, a ten, ktorý chce, čo sú dobrovoľníci. Ak toto funguje, prax ukazuje, že je to najlepšie pre udržateľnosť hradu. Určite lepšie, ako veľký megalomanský projekt, ktorý sa skončí, bublina spľasne a hrad chátra. Lebo to nemá myšlienku ani dušu. Radšej malé kroky a postupne,“ tvrdí Martin Sárossy.
Zo Šariša na ďalšie hrady
"Ďalším málo poznaným hradom bol Šebeš nad obcou s príznačným názvom Podhradík. Podobne ako v Kapušanoch som ponúkol svoje služby a mohol som pracovať na dvoch hradoch ako koordinátor. Vďaka tomu sa moja záľuba stala aj mojím povolaním a obživou. Hrady sú blízko seba, podmienky boli vytvorené a akurát štartoval veľký projekt, čo bola veľká šanca pre tých, čo sa jej chytili.
Nasadli tak na vlak, kde je cieľovou stanicou živý, fungujúci a sebestačný hrad, ktorý oslovuje návštevníkov a má čo ponúknuť," hovorí Martin o víziách všetkých hradárov. Aj vďaka nemu je torzo murív hradu Šebeš už dominantou obce.
Na dvoch hradoch fungoval v minulom roku. „V súčasnosti je to posledný rok, keď funguje program obnovy hradov. Starosta v Kapušanoch sa rozhodol, že bude projekt koordinovať sám. Mne sa tak uvoľnili čas a kapacity, čo som uvítal. Po tom, čo sa začali práce na hrade a už bolo vidno kus práce, stačilo zorganizovať hradnú slávnosť a prišlo tam 2-tisíc ľudí,“ rozpráva Martin o okamihoch, ktoré ho potešili.
Jeho ďalším pôsobiskom sa tak stal Obišovský hrad. „Tam nefungovali žiadni dobrovoľníci, podobne, ako na ďalších mnou oživovaných hradoch. Obišovce sú podobný prípad ako Šebeš. Hrad pre laika vyzerá najprv ako kus lesa. Objekty nie sú zachované, len sčasti ich vidno na úrovni terénu. Tam najprv prebehol archeologický výskum, našli sa základy murív a na základe toho, rozhodnutia pamiatkového úradu a usmernenia architektov historikov sa podarilo čiastočne zrekonštruovať múry.“
Foto: Boris Macko, Pravda
Obišovský hrad je trochu iná kapitola ako ostatné. V 60. rokoch minulého storočia tam síce bol urobený archeologický prieskum, ale odkryté murivá už nikto nezakryl, čím došlo k ich deštrukcii. „Zachraňujeme tak to, čo archeológovia vykopali pred vyše štyridsiatimi rokmi. Dokončujeme tak za nich projekt, ktorý sa skladá z výskumnej a zo záchrannej časti,“ poukázal na štýl práce niekdajších archeológov. Dodal, že problémom je veľmi málo dokumentácie z archeologických výskumov zo 60. a 70. rokov minulého storočia. Nikto nevie, kde skončili nálezy, pravidlá zrejme neboli také prísne ako dnes. Aj v súčasnosti nachádzajú nálezy už v prekopaných vrstvách.
Akoby hradov, kde pôsobí, nebolo málo, pribral si ešte Plaveč, kde však už existuje skupina dobrovoľníkov, ktorá má na hrade prístrešok, a už organizovala aj hradné slávnosti. Tento rok tam pracuje desať ľudí. „Tam časť hradu, ktorá bola bez okien, konzervujeme a triedime kamene. Príde však aj čas, keď budeme musieť nejaký kameň aj doviezť,“ povedal Martin niečo o ďalšom hrade.
Každý hrad má svoje tajomstvo
Všetky hrady skrývajú svoje tajomstvá. Či sú už skryté pod zemou, alebo ide o legendy či povesti. „Na každom hrade sa našli mince, ktoré pomôžu datovať existenciu hradu. My sme na Šebeši našli mincu, ktorá posúva trvanie hradu o 30 rokov ďalej, ako poznáme z historického výskumu a písomných údajov. Neznáme hrady padli ako prvé za obeť detektoristom, ale napriek tomu je pre nás najcennejším nálezom murivo, ktoré môžeme zakonzervovať a prezentovať návštevníkom. Vo vrstvách, ktoré sú hlbšie, je ešte veľa tajomstiev,“ odkrýva tajomstvá hradov hradár Martin Sárossy.
Podobne je to aj s povesťami. „Šarišský hrad má svoju legendu o tajnej chodbe aj príbeh nenaplnenej lásky. Každý, aj ten najmenší hrad má svoju jedinečnú zaujímavosť. Napríklad na hrade Šebeš je do skaly vyrytý záhadný nápis – súbor číslic. Vraj je tam zašifrovaný návod na šťastie a kto ten nápis rozlúšti, bude naveky šťastný. Viac o nápise sa možno dozvedieť z informačnej tabule nového náučného chodníka, ktorý bol nedávno sprístupnený verejnosti,“ prezradil niečo z ďalších záhad hradov pri Prešove.
Aj Šarišský hrad skrýval viacero nálezov, tento rok v miestnom múzeu otvorili ich expozíciu. „Všetky ,hradné' samosprávy by mali mať čosi podobné tak, ako existovali revolučné izby. Mali by sa viac prezentovať tým, čo majú. A to je odpoveď na ponosy, že v okolitých krajinách pri takmer každom menšom hrade fungujú rôzne prevádzky. Našťastie je čoraz viac aj dobrovoľníkov a hradných hnutí, čo je zaujímavé a povzbudivé. Raz za rok sa zástupcovia združení stretávajú a je to veľká príležitosť, funguje aj systém vzájomného vzdelávania,“ uzavrel Martin Sárossy.