Vietnamci 2.0. Made in Slovakia?

Ak na Slovensku existuje čosi ako vietnamská štvrť, nachádza sa v okolí Nobelovej ulice v Bratislave. Výraznejšia interakcia so slovenským okolím sa tu však odohráva jedine nad obrovskými misami naplnenými vriacou polievkou pho bo, na ktorú sem chodia ľudia z celého mesta.

14.10.2014 06:00
debata (29)
Zanka Duong Thanh študuje v Nitre a stará sa o... Foto: Andrej Barát, Pravda
Zanka Duong Thanh, Vietnamka Zanka Duong Thanh študuje v Nitre a stará sa o prevádzku sushi baru.

Hľadanie mladých Vietnamcov je náročné. Prvý, druhý, tretí domáci si hostí vždy ochotne vypočuje, potom pokrúti hlavou, usmeje sa a ide ďalej svojou cestou. Pri štvrtom pokuse však spoza Vietnamca v stredných rokoch vykukne jeho vari 13-ročná dcérka. Ľubozvučnou slovenčinou ochotne radí. Mladá Vietnamka 2.0.

Nitrianske Gymnázium na Golianovej ulici sa svojím školským časopisom Ozvena pýšilo už v 70. rokoch minulého storočia. Keď pred pár rokmi magazín získal ďalšie z mnohých ocenení, nikoho veľmi neprekvapovalo, že ho do prvotriednej formy pripravila mladá šéfredaktorka Zanka Duong Thanh, rodená Vietnamka. „Spolužiakom som opravovala aj gramatické chyby v slovenčine,“ zdôrazňuje s úsmevom.

A to je posun. Hoci Vietnamci začali prúdiť do Československa už od polovice 50. rokov minulého storočia, ešte aj v 90. rokoch vietnamskí rodičia (ktorí si to mohli dovoliť) hľadali pre svoje deti základnú školu, v ktorej by ich ratolesti neboli jediné „iné“. Dnes si slovenská spoločnosť pomaly, ale predsa len zvyká, že Slovák či Slovenka môžu mať aj šikmejšie oči a priezvisko ako Nguyen.

Druhej generácii Vietnamcov hovoria aj banánové deti. Zvonka žlté, zvnútra biele. Z potomkov rodičov silnej prisťahovaleckej vlny z 80. a 90. rokov sa medzičasom stali mladí dospelí. Študujú na vysokých školách, štartujú vlastné kariéry. Na Slovensku sa buď narodili, alebo sem prišli vo veku, keď sa ich prvým jazykom stala slovenčina. Vietnamci 2.0 sú úplne iní ako ich rodičia. Ale sú ako ich slovenskí rovesníci? Dvadsaťjedenročná Zanka tvrdí, že hoci na ňu celý život veľmi silno pôsobia dve kultúry, srdcom sa cíti byť Európanka.

Dvadsaťročná Claudia Tran priznáva, že vzťah s chlapcom, ktorý vyrastal vo Vietname, by mohol byť komplikovaný, pre iné kultúrne zmýšľanie, odlišný humor.

Dvadsaťpäťročný Maroš Nguyen vo Vietname nikdy nebol a považuje sa za Slováka. Jeho mužný hlas sa však rozochveje, keď hovorí, ako sa teší, až raz naučí pripravovať vietnamské jedlá svoje vlastné deti.

Dvadsaťročná Patrícia Nguyenová (nie je s Marošom príbuzná, Nguyen je len veľmi časté vietnamské priezvisko) hovorí, že si vždy lepšie rozumela so slovenskými rovesníkmi. „Na druhej strane, každý, kto má rodiča Vietnamca, tak sa to na ňom prejaví,“ dodáva vzápätí.

Mladí sú iní

„Druhá generácia je určite prostredníkom medzi ich uzavretejšími rodičmi a slovenskou spoločnosťou,“ rozpráva Miroslava Hlinčíková, výskumníčka Inštitútu pre verejné otázky. Téme vietnamských migrantov sa venuje už niekoľko rokov.

Maroš Nguyen pracuje v Nitre ako finančný poradca. Foto: Andrej Barát, Pravda
Maroš Nguyen, Vietnamec Maroš Nguyen pracuje v Nitre ako finančný poradca.

„Zaujalo ma, že ide o dosť viditeľnú menšinu, v tom zmysle, že ich Slováci stretávajú denne v obchodoch, bistrách, no zároveň neviditeľnú skupinu, ktorá je pred väčšinovou spoločnosťou relatívne uzavretá.“ Pravda, to sa týka prvej generácie, teda Vietnamcov, ktorí sem prišli ako dospelí a popri podnikaní mali len obmedzené možnosti naučiť sa dobre jazyk. Druhá generácia je iná.

„Ale nezmapovaná,“ hovorí Hlinčíková. Kým v susednom Česku, kde sú Vietnamci od minulého roka uznaní za národnostnú menšinu (žije ich tam asi 60-tisíc, na Slovensku odhadom 5-tisíc), sa o deťoch Vietnamcov robia vedecké štúdie, zaujímajú sa o nich aj médiá, u nás sa stanú témou (či skôr atrakciou) len vtedy, keď sa niekto z nich prihlási do talentovej televíznej súťaže.

Mladí "Vietnamci” sú (ne)viditeľní inak ako ich rodičia. Sťaby šikovní jednotlivci sú výrazní, no ako celok nenápadní, keďže sú integrovaní. Na rozdiel od prvej generácie nemajú ani vlastné vietnamské združenie mladých. Na Slovensku síce pôsobí Komunita Vietnamcov a Únia vietnamských žien, no mladí v rámci organizácií sú skôr pasívni. Neodmietnu rodičov a prídu s nimi na spoločné stretnutia, napríklad pri príležitosti vietnamského Nového roku, no ich životy a záujmy sú už inde. V spolkoch a aktivitách väčšinovej spoločnosti.

„Sčasti je to aj tým, že tie organizácie vznikali na základoch záujmových združení kedysi spriatelenej socialistickej vietnamskej republiky a takáto štruktúra mladých už neoslovuje,“ vysvetľuje Hlinčíková. Kým však prostredím prvej generácie je rodina, komunita a podnik, pri tej nasledujúcej komunitu nahrádzajú priatelia. Väčšinou slovenskí. A namiesto podniku majú zase školu.

„Čo by tu cez týždeň mladí robili? Veď sa učia. Možno cez víkend prídu pomôcť, ale oni majú iné povinnosti. Takže tu mladých nehľadajte.“ Dôraz na vzdelanie sa potvrdzuje aj v najznámejšom vietnamskom klišé prostredí na Slovensku – bratislavskom trhovisku na Miletičovej.

Slovenské pestúnky

Vzdelávanie druhej generácie Vietnamcov sa začína od kolísky. Zatiaľ čo slovenské mamičky zvyknú využívať väčšiu časť svojej materskej, vietnamské ženy sa do práce neraz vrátia aj hneď po šestonedelí! Vzniká preto fenomén takzvaných slovenských „babičiek“ či „tiet“. Keďže sa Vietnamci od rána do večera musia starať o svoje podnikanie, často si najímajú slovenské pestúnky, ktoré sa im starajú o deti a zároveň ich učia jazyk.

„Tak som sa učila po slovensky rozprávať aj ja, pestúnok som mala viac,“ hovorí Zanka. Jej otec pricestoval na Slovensko 17. novembra 1989, spraviť si tu doktorandské štúdium. Neskôr sa do strednej Európy vrátil aj s manželkou a svojou vtedy jeden a pol ročnou dcérou – Zankou.

Najímanie pestúnok iba kopíruje vietnamské zvyky. „O malé deti sa vo Vietname obvykle starajú starí rodičia, ktorých tu však rodiny so sebou nemajú, a preto hľadajú alternatívu – teda českú babičku,“ opisovala rovnakú obyčaj v susednej Českej republike Adéla Souralová, sociologička z Masarykovej univerzity.

Niektoré deti sa tak nikdy poriadne nenaučia po vietnamsky. Zanka sa dorozumie skvele, chodí aj tlmočiť. Claudia, ktorá má tiež oboch rodičov z Vietnamu, však napríklad po vietnamsky vie len hovoriť, nie čítať alebo písať. Patrícia a Maroš, ktorí majú vietnamského otca a slovenskú mamu, vedia po vietnamsky len pár slov. Patrícii to je dodnes ľúto.

Claudia Tran študuje v Bratislave a pracuje vo... Foto: Andrej Barát, Pravda
Claudia Tran Claudia Tran študuje v Bratislave a pracuje vo firme Pixel Federation.

„Vždy, keď som bola v prostredí, kde sa nachádzali len vietnamské deti, tak ony sa medzi sebou rozprávali peknou slovenčinou. Len ak za nimi prišiel nejaký rodič, vtedy bolo počuť vietnamčinu,“ hovorí o svojej skúsenosti z terénnych výskumov Hlinčíková. Aj preto pred dvomi rokmi na základnej škole, kde chodí väčšina „vietnamských“ detí z bratislavskej Nobelovej ulice, zaviedli nepovinný predmet – vietnamský jazyk. Deti sa tu učia o kultúre a zvykoch Vietnamu, ale tiež písať a čítať po vietnamsky.

Vietnamská výchova

Patrícia možnosť naučiť sa v škole po vietnamsky nemala, keďže vyrastala v Trenčíne. „Vlastne ma moja vietnamská identita v mladosti ani nezaujímala, skôr mi bola na ťarchu, keďže najmä v prvom stupni na základnej sa mi deti pre môj výzor vysmievali. Kamaráti ma síce vždy podržali, ale nebolo to nič príjemné,“ spomína Patrícia, ktorej otec prišiel do Československa už ako 17-ročný mladík. Bolo to v polovici 70. rokov, keď sa v jeho domovine končila dlhá, zničujúca vojna.

Podvedomé puto však existovalo a časom začalo napínať zvedavosť mladej slečny. Od istého veku ju Vietnam a jeho kultúra začali priam fascinovať. „A dnes som vďačná, že mám otca z Vietnamu aj preto, že sa mi dostalo dobrej výchovy, s ktorou som spokojná,“ pochvaľuje si 20-ročná študentka na univerzite v dánskom Århuse.

A aká je tá dobrá výchova?

„Taká, ktorá mi v pätnástich liezla na nervy, keďže som ako jediná v triede musela byť vždy načas doma,“ smeje sa. „Ale aj taká, ktorá vedie človeka k tomu, aby bol ambiciózny,“ pokračuje. Dotýka sa tak ďalšieho stereotypu o Vietnamcoch a ich „drile“ vlastných detí.

"V mojom prípade to bolo trochu iné, možno aj preto, že otec tu je tak dlho a mama je Slovenka. Zoznámili sa ešte na strednej v Bánovciach. Otca síce vždy zaujímali moje známky, ale mala som aj dosť voľnosti, aby som si sama vybrala iné záujmy. Moji príbuzní a známi, ktorí žijú v Česku a majú oboch rodičov Vietnamcov, to však majú iné. Rodičia ich až podplácajú rôznymi technickými hračkami, nepripustia nič iné, len samé jednotky, je to zvláštne.”

Kým na základnej škole sa mladým „Vietnamcom” vysmievali iné deti pre ich výzor, na strednej a vysokej škole si zase užili podpichovania pre ich dobré študijné výsledky. "Ale to je skôr v rámci srandy. Že ktosi povedal – aha, tí majú v skupine aziatku, tí to majú vyhraté,“ hovorí Claudia, ktorej rodičia prišli do Európy v 80. rokoch. Ako vynikajúci študenti dostali možnosť študovať v zahraničí, ale nemohli si vyberať kde. Jej otca pridelili na elektrotechniku v Poľsku, mama sa dostala na strojarinu v Bratislave. Napokon zakotvili práve v slovenskej metropole.

„Otec nás vždy dokázal správne inšpirovať a motivovať. A keďže nás rodičia učili mať vždy tie najvyššie ciele, tak teraz, aj keď sa niečo v živote nevydarí, človek je stále dosť vysoko,“ hovorí. Prísny dohľad rodičov berie pozitívne. Nedohliadali len na vzdelanie, ale, podobne ako u Patrície, snažili sa Claudiu a jej o 15 mesiacov staršiu sestru držať nakrátko aj pri zábave. "To im už išlo ťažšie. Dokonca nám museli presťahovať izbu, aby sme neutekali na diskotéky,” smeje sa.

Komplikovaný vzťah vietnamských rodičov a ich detí popísala aj sociologička Souralová. "Ich vzťah k rodičom sa dosť mení. V detstve ich trápi, že rodičia veľa pracujú a nevenujú sa im toľko. Postupne, pod vplyvom okolia však začínajú riešiť svoju etnickú identitu a uvedomujú si, že všetko, čo rodičia robia, robia pre nich. Čím sú teda deti staršie, tým harmonickejší vzťah majú s rodičmi.”

Vyholená hlava na obranu

Iný je príbeh Maroša. Po otcovi má len výzor, jeho výchovné metódy si dlho neužil. Do Československa prišiel jeho otec v 80. rokoch za prácou, usadil sa v Starej Turej, kde spoznal Marošovu mamu. Po pár rokoch sa však rozviedli a Maroš sa s mamou a súrodencami presťahoval do Nitry. S otcom nikdy nestratil kontakt, ale nebol pod jeho dohľadom.

Odmalička však bol pod tvrdým „dohľadom“ rovesníkov. Lekcie o odlišnostiach dával i prijímal.„Pamätám si, že ako malý chlapec som sa na sídlisku neznášal s iným chalanom, Rómom. Ja som mu nadával do Cigánov, on mne do Číňanov, stále sme sa bili. Potom sa však z nás stali kamaráti. On bol taký sebavedomejší a aj vďaka nemu, som sa naučil, aby som si nedal robiť zle,“ spomína Maroš, z ktorého je dnes finančný poradca.

Bitky však neprestávali, najmä keď nastúpil na školu plnú mladých neonacistov. „Mne to síce v tvári neuvidíte tak výrazne ako napríklad sestre. Ale jasne som sa odlišoval vlasmi. Ázijčania majú iný typ vlasov. A tak som zvolil takú obrannú techniku, že som si asi od dvanástich rokov začal holiť hlavu dohola. Nechcel som sa k nikomu pridávať, bolo to len o tom, aby mi dali pokoj, aby zo mňa išiel viac rešpekt. A funguje to dodnes,“ vysvetľuje.

Výsmech a bitky sprevádzajú najmä časy základnej, v horšom prípade aj strednej školy. Problém prijať medzi seba „odlišne vyzerajúcich Slovákov“ má však aj časť dospelej populácie. „Spätne som sa raz napríklad dozvedela, že moju žiadosť o prácu hodili do koša len preto, lebo videli vietnamské priezvisko. Niektorí si s migrantmi spájajú len komplikácie,“ myslí si Zanka.

Claudia ma inú skúsenosť, no tiež založenú na predsudkoch. "Skôr mám pocit, že za vietnamským menom vidí človek hneď prívlastky ako šikovný, pracovitý, takže to môže byť aj výhodou.”

Zarazia ju však iné situácie. „Ako keď sa ma na jednom školení opýtal istý chalan z Prievidze, mal asi 25 rokov, že či by som si vedela predstaviť vzťah so Slovákom. Keď som prikývla, povedal, že podľa neho je to nesprávne, že rasy by sa nemali miešať a Vietnamci by sa mali vrátiť do Ázie. On bol celkom inteligentný, ale napriek tomu mal takéto názory,“ povzdychne si Claudia, ktorá vyrastala a dodnes žije v malej obci pri Bratislave.

Niť z Vietnamu

Sú asertívnejší, otvorenejší, integrovanejší, ale rodičov v sebe predsa nezaprú. V čom? Už len v tom, že k nim majú na slovenské pomery nebývalú úctu.

„Ja som nikdy nerozumela, ako môžu spolužiaci nadávať na svojich rodičov. Samozrejme, že aj ja mám s rodičmi výmeny názorov, ale vážim si ich. Cítim, že to pramení práve z tej vietnamskej tradície,“ hovorí Patrícia.

O rodine dlho rozpráva aj Zanka. „Rodina, to nie sú len rodičia. Na Slovensku je bežné, že keď človek zostarne, rodina ho presunie do domova sociálnych služieb. To vo Vietname neexistuje. O rodinu sa starajú blízki až do konca. Napokon, aj mnohí Vietnamci, ktorí sem prichádzajú, to robia preto, aby pomohli svojim súrodencom, rodičom. Pravidelne posielajú domov peniaze,“ vysvetľuje.

Silné rodinné puto teda zatiaľ nevie roztrhať ani individualistické európske prostredie. Rodičia by si priali, aby nitky s ďalekým východom ešte viac spevnili ich ratolesti tým, že si nájdu vietnamských partnerov. Claudia i Zanka priznali, že rodičia by sa tomu veľmi potešili. Ale nenútia ich. Sú však aj takí, ktorí slovenského ženícha či nevestu neprijmú. Ale to platí aj opačne o Slovákoch. S Marošovým otcom mala napríklad zo začiatku problém babka z maminej strany.

"Ja by som napríklad partnera Vietnamca ani nechcela,” mieni Patrícia. Čosi vietnamské napriek tomu odovzdá ďalej. Práve to lipnutie na rodine.

Láska Maroša k Vietnamu ide zase cez žalúdok. „Pamätám si, že keď sme s otcom robili jarné závitky, kde treba s ázijskou precíznosťou všetko nakrájať, otec len zalomil rukami a poslal ma radšej z kuchyne preč,“ hovorí s úsmevom. „Určite sa chcem vo varení zdokonaliť a podať to ďalej, svojim budúcim deťom.“

Zanka síce v Nitre študuje posledný ročník ekonomiky a manažmentu, no aj ona možno ďalším generáciám uchová Vietnam v jedlej podobe. Jej otec spoluvlastní sieť ázijských bistier a ona sama má už dnes na starosti prevádzku sushi baru v centre mesta. Ešte si nie je celkom istá, no zrejme bude pôsobiť v rodinnej firme, zlepšovať celú sieť.

"A prečo neotvoríme čisto vietnamskú reštauráciu? To by Slováci nezvládli. Niektoré naše prísady sú také aromatické a výrazné, že nie sú po chuti ani mne, hoci vietnamskú kuchyňu milujem a rada ochutnávam všetko nové,” dodáva.

Ďalej na západ?

Vietnam je teda len spomienkou, vrátiť sa tam nechce nik z kvarteta mladých. Patrícia však študuje v Dánsku, Zanka študovala vo Viedni a plánuje si tam spraviť postgraduál. Claudia to takisto rok skúšala vo Viedni a hoci momentálne študuje na univerzite v Bratislave, pravidelne cestuje za priateľom do Amsterdamu, v budúcnosti by nejaký čas chcela stráviť aj v zahraničí. Maroš zase vníma, že Slovensko je konzervatívnejšie ako napríklad západ Európy a tiež by rád skúsil žiť inde.

Napodobní časom druhá generácia prvú odchodom ďalej na západ? V susednom Česku sa otvorene hovorí, že xenofóbna stredoeurópska mentalita k tomu mnohých mladých a šikovných doženie.

„Ja chcem ostať na Slovensku. Potvrdila mi to aj skúsenosť z Viedne. Tam všetko funguje, či už s migrantmi, alebo v spoločnosti všeobecne, takže ani nie je toľko príležitostí na zlepšenie, ako tu. Možno sú tam ľudia preto aj pasívnejší. Na Slovensku vidím veľa výziev, mnoho aktívnych, inšpiratívnych ľudí,“ hovorí Claudia, ktorá ako aktivistka pôsobí v občianskom združení ID Space Team, angažovala sa však aj v Mestskom parlamente mladých Bratislava.

„Vždy som si myslela, že nebudem žiť na Slovensku, ale keď som sa konečne dostala preč, domov mi chýba,“ hovorí Patrícia. Zanku zahraničné skúsenosti lákajú, ale výzvou je aj pomáhať rodičom s podnikaním. A byť pri nich blízko. Maroš sníva o dome na pláži, ale zatiaľ sa cíti dobre aj na Slovensku, najmä keď sa môže realizovať v práci.

Pyšní na deti, pyšní na rodičov

A ako vníma druhú generáciu prvá? Vlastné deti sú tak trochu kultúrnym šokom. Ale sú na ne pyšní. „Rodičia nám hovoria, že my sme šikovnejšia generácia, ako sú oni, pretože vieme viac jazykov, máme viac možností. No keď si mám predstaviť, že by som bez znalosti jazyka mala odísť na druhý koniec sveta… Bez toho, že by som vedela, čo ma čaká, bez akéhokoľvek zázemia… Jednoducho obdivujem, čo generácia mojich rodičov dokázala,“ opätuje hrdosť rodičom Claudia.

Mimochodom, výraz web 2.0 vznikol približne pred desiatimi rokmi a označuje novú etapu vývoja internetových stránok. Kým predchádzajúca generácia webu bola tvorená len stránkami s pevným, nemenným obsahom, druhá generácia je priestorom na zdieľanie a spoločnú tvorbu webu.

Vietnamci 2.0 majú na Slovensku už niekoľko rokov svoje pevné miesto. Najvyšší čas aktualizovať si svoje „prehliadače“.

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #Vietnam #integrácia #imigranti #národnostné menšiny