Títo mladí ľudia, ktorí majú ďaleko od obrazu „nového človeka“, o ktorom snívali Fidel Castro a Ernesto Che Guevara v 60. rokoch minulého storočia, sú deťmi svojej doby na „ostrove slobody“, ktorý im nakoniec poskytol čiastočnú slobodu.
Vždy v piatok a v sobotu sa okolo polnoci niekoľko sto mladých ľudí, vo veku od dvanástich do dvadsiatich rokov, s dlhými vlasmi, tetovaním a širokými nohavicami, stretáva v srdci Havany pod sochou jedného z hlavných predstaviteľov juhoamerického boja za nezávislosť od Španielska Simona Bolívara.
V tieni stromov či za svitu pouličných svetiel rôzne „klany“ obsadzujú chodník za zvukov hard rocku, reggaetonu či salsy. Účastníci tohto defilé majú provokatívne účesy v najrôznejších farbách, početné tetovania, piercingy, tmavé oblečenie a výrazné šperky.
Rebeli „na kubánsky spôsob“
Toto rebelantstvo je však veľmi umiernené. Nikto nebudí pohoršenie, nedochádza tu k žiadnym bitkám a ani hudba nie je príliš hlučná. Sme totiž na Kube.
Na mládež diskrétne dohliadajú policajní agenti v uniformách aj v civile, pripravení zasiahnuť, keby sa vyskytli nejaké tie neprístojnosti, alebo keby niekto otvorene užíval zakázané látky.
Skupiny sú rozdelené podľa toho, akej hudbe kto dáva prednosť. Sú tu rockeri s dlhými vlasmi holdujúci metalu a hard rocku, milovníci reggaetonu z predmestia Repas, vyznávači popového žánru emos a mikis, ktorí majú záľubu v piercingoch a tmavom oblečení. Popri nich sa tu objavuje aj pár hippies, freaks či punkerov.
Prítomnosť tohto atypického stáda priťahuje zvedavé pohľady okoloidúcich, nepriateľské poznámky sú však vzácne a postoj úradov sa v priebehu rokov zjemnil. „Teraz sa stretávame s väčšou toleranciou,“ hovorí Ruben Guttierez zo skupiny vyznávajúcej punk, celý pokrytý tetovaniami a piercingmi.
Aj štát je zmierlivejší
Tridsaťročný Omar Padilla spomína na časy, keď rockeri čelili nepriateľstvu úradov, ktoré ich prenasledovali kvôli ich záľube v hudbe, ktorá sa zrodila u „amerického nepriateľa“. V roku 2001 polícia dokonca uzavrela Patio de Maria, priestor považovaný počas 15 rokov za prístav milovníkov rockovej hudby na Kube.
V roku 2007 sa však pozícia komunistických vodcov zmenila. Podrobne preverovali rockových fanúšikov a nakoniec usúdili, že táto skupina je zlučiteľná s kubánskym socializmom, a dali im priestor, kde sa môžu vyjadrovať. Rocková hudba bola na Kube až do roku 1966 oficiálne zakázaná a až od 80. rokov ju tu tolerujú.
Na zhromaždeniach sa hojne popíja lacný rum a vznášajú sa nad nimi oblaky dymu z cigariet, niekedy i marihuany. Hovorí sa tu o hudbe, literatúre, digitálnych technológiách či móde. O politike však nie. Títo mladí ľudia prejavujú len málo záujmu o disidentské hnutia či nedávne hospodárske reformy Raúla Castra.
„Tieto skupiny predstavujú novú identitu mladých ľudí, v súlade s globalizovanou kultúrou,“ hovorí psychologička Daybel Paňellasová z Havanskej univerzity. „Nemajú vlastnú ideológiu, ale zdieľajú sklamanie a nedôveru voči politickým inštitúciám,“ dodáva.