Kým počas tohto víkendu Nemecko oslavuje historický míľnik slobody, v lete 1986 vo Východnom Berlíne vyzerala spomienka úplne opačne. Komunistickí pohlavári sa zišli na tribúne, nad ktorou vyčnieval nápis 25. výročie protifašistického ochranného múru. Propaganda bola vynaliezavá…
V skutočnosti si bariéra zaslúžila iné označenia. V slobodnom západnom Nemecku sa zakorenil výraz múr hanby. Bol vnímaný ako nezmyselná stavba: „Do stredu mesta, ktorý mal tisíce prepojení napriek administratívnemu rozdeleniu, boli dovezené betónové piliere, ktoré sa rozrástli ako Čínsky múr,“ upozorňoval koncom leta 1961 vtedajší starosta Západného Berlína Willy Brandt.
Úteky a vraždy
Berlínsky múr, fakticky sústava bariér, mal dĺžku viac ako 43 kilometrov. Zóna plná prekážok a pascí bola pod drobnohľadom veľkého počtu strážnikov, ktorým ešte pomáhali psy. Komunistický režim sa snažil o stopercentnú kontrolu, aby nikto neutiekol do Západného Berlína. Preto sa nebral ohľad ani na kostol z 19. storočia. Komunisti nariadili zbúrať ho, lebo sťažoval výhľad na možných utečencov.
Günter Litfin sa stal prvou obeťou spomedzi neúspešných pokusov prekĺznuť z Východného Berlína. Bolo to v auguste 1961, keď múr začal vyrastať. Vyučený krajčír sa nazdával, že kontrolovaný priestor nie je ešte dostatočne chránený, a tak sa mu podarí prebehnúť na opačnú stranu. Po niekoľkých varovných výstreloch ho však zabila guľka do hlavy. Komunistický režim sa usiloval ututlať vraždu, ale správa o nej sa rozširovala. Nasadil preto propagandistickú zbraň – Litfina vykreslil ako homosexuála, ktorý utekal, aby sa vyhol trestu za smilstvo, a tak bol zastrelený.
Presný počet zabitých pri pokuse zdolať Berlínsky múr je neznámy. Odhaduje sa, že ich bolo 100 až 200. Medzi tragickými osudmi sa vyníma napríklad smrť 18-ročného murára Petra Fechtera, jedného prvých, ktorých strážnici nemilosrdne zastavili na úteku za slobodou. S kamarátom sa dohodol, že skočia z okna domu nad stráženou zónou. Jednému útek vyšiel, druhému nie. Fechter sa nachádzal blízko cieľa. Prekonával bariéru, za ktorou bol Západný Berlín. Strážnici ho však zbadali a postrelili do panvy. Mladík spadol na zem, prvú pomoc mu neposkytli a nechali ho vykrvácať.
Mimochodom, v čase budovania Berlínskeho múru nebolo ťažké preniknúť na Západ pre tých, čo mali priestor strážiť. Kým nevznikol dôkladný systém otvárania (neskôr totiž muselo byť pri tom viacero zodpovedných osôb), z mesta neslobody prebehlo približne 1¤300 východonemeckých strážcov. Civilisti, ktorí sa o to snažili, museli vedieť, že podstupujú obrovské riziko. Napriek tomu sa dokázalo dostať do Západného Berlína celkovo zhruba 5-tisíc ľudí. Spôsoby boli rozmanité, jeden odvážlivec si napríklad zostrojil balón a uspel.
Rýchla cesta k pádu
Zmeny vo veľkej ríši komunizmu začali nastávať po príchode Michaila Gorbačova na čelo Sovietskeho zväzu v roku 1985. Snaha o reformy sa mu vlastne vymkla z rúk a vo východoeurópskych satelitoch Moskvy, akým bolo aj východné Nemecko, sa nezadržateľne rozširovala túžba po absolútnej slobode bez socialistického prívlastku.
Režim na čele s Egonom Krenzom, ktorý v októbri 1989 nahradil dlhoročného vodcu Ericha Honeckera, na pokraji kolapsu vládnutia pod tlakom demonštrácií oznámil, že umožní voľné cestovanie na Západ. Člen politbyra Günter Schabowski to povedal v televízii a dodal, že podľa jeho názoru je to možné okamžite.
Dav Východoberlínčanov po správe v televízii dôrazne požadoval sprístupnenie západnej časti rozdeleného mesta. Bolo 9. novembra polhodinu pred polnocou, keď ešte stále nebolo isté, či pád múru bude krvavý, alebo pokojný. Veliteľom stráže totiž chýbali pokyny, ako sa majú zachovať. Plukovník Harald Jäger bol jedným z nich. „Obrátil sa na nadriadených, ale nikto mu nedokázal povedať, čo má robiť,“ napísal denník Telegraph.
Jäger, presvedčený komunista, mal pocit, že sa mu rúca svet a zostáva osamotený, zradený stranou a hlavným vojenským velením. Uvedomoval si však, že pravda stojí v radoch demonštrantov. Svojim 46 ozbrojeným podriadeným nevydal rozkaz použiť silu a úsek Berlínskeho múru, ktorý bol pod jeho kontrolou, otvoril. „Hrdinovia boli na druhej strane. Ja som stál na tej bezpečnej,“ poznamenal Jäger pri otázke novín Mitteldeutsche Zeitung, keď odmietol pre seba prívlastok hrdinu. Mal na mysli to, že o pád Berlínskeho múru sa zaslúžili demonštranti. „Jediné, čo sa mi môže pripisovať, je, že sa to zaobišlo bez jedinej kvapky krvi,“ podotkol pre portál Local bývalý dôstojník, ktorý má 71 rokov.