Nemci čoskoro po zjednotení pochopili, že medzi západom a východom Nemecka boli obrovské rozdiely. To sa týkalo nielen rôznych životných úrovní, ale napríklad aj hovorovej nemčiny, ktorá sa na západe vyznačovala mnohými cudzími slovami. Bolo dokonca veľa spoločných slov, ktoré nadobudli počas existencie dvoch nemeckých štátov odlišný význam. Ľudia sa teda často nevedeli dorozumieť.
Ľudia zo západu sa bežne považovali za skúsenejších v oblastiach ekonomiky a každodennej demokracie. Ľudia z východu zase radi tvrdili, že stelesňujú celý rad spoločenských hodnôt, ktoré sú na západe už dávno na ústupe. Chýbal im predovšetkým stabilný spoločenský poriadok. Napriek tomu Nemci nikdy nemali radi reči o takzvanom múre v hlavách. Ľudia z východu mali pocit, že ich táto fráza diskriminuje. Ľudia zo západu boli zasa sklamaní z toho, že na území bývalej NDR podľa nich nebolo koho poučovať o skutočne funkčnej spoločnosti pre dlhodobú uzavretosť východného Nemecka.
Začiatkom tretieho tisícročia si nemeckí sociológovia čoraz častejšie uvedomovali, že Nemci si postupne našli k sebe cestu. Začali mať spoločné priority, pohybovali sa po celom Nemecku a väčšinou boli presvedčení o tom, že existujúce problémy možno riešiť v rozumnom časovom horizonte. Jedným slovom, v zjednotenej krajine nastala normalita.
Dvojaká kríza
Dvadsaťpäť rokov po páde železnej opony to vyzerá úplne inak. Východné Nemecko ako celok očividne zaostáva v hospodárskom vývoji. V priemere vykazuje iba 70 percent výkonnosti západu. Situácia sa pravdepodobne bude ešte zostrovať potom, keď bude v roku 2019 zrušená osobitná daň na reštrukturalizáciu územia bývalej NDR.
Je však príliš jednoduché iba hovoriť o tom, že východné Nemecko je dodnes výlučne poznačené následkami komunizmu. Slabý hospodársky vývoj sa v posledných rokoch týkal takmer celej severnej polovice Nemecka. Východ teda podlieha dvojnásobnej štrukturálnej kríze. Niet divu, že najnešťastnejší Nemci podľa ankiet žijú v severnej časti východného Nemecka. Sú tam zároveň pomerne starí ľudia, lebo mladí nájdu prácu bežne inde. Okrem toho tam žije nadpriemerne veľa ľudí odkázaných na štátnu podporu.
To vôbec nie je nová situácia. Problémy sa však až nedávno stali predmetom intenzívnej verejnej debaty. Predtým výlučne socialistická strana Ľavica (Die Linke) ustavične upozorňovala na problémy ľudí na východe. Nemeckí socialisti sú však následníkmi komunistickej strany v bývalej NDR. Preto sa tradičné strany nechceli venovať ich témam. Sociálni demokrati boli zatiaľ jediní, ktorí s nimi spolupracovali v rámci koaličných vlád. V dôsledku toho často strácali popularitu i voličov.
Dnešné Nemecko sa znova skladá z dvoch sfér. Pritom nejde predovšetkým o to, že máme pomerne bohatý západ a pomerne chudobný východ. Ide o to, ako ľudia vnímajú svoju krajinu.
Kde dnes leží východ
Už bola reč o tom, že kategorizácia ľudí podľa západu a východu medzičasom vymizla. Vo východných spolkových krajinách však už pár rokov počuť o „východných“ a „ostatných“ Nemcoch. Východní Nemci sú tu tí, „ktorí prežili všetko, teda diktatúry, žralokov zo západu a iné nespravodlivosti“. Za ostatných považujú tých, ktorí sa vedeli vyrovnať s realitou po zjednotení Nemecka. Teda už nie je reč o ľuďoch, ktorí pochádzajú z rôznych spoločenských systémov, ale o víťazoch a porazených spoločenských zmien, ktoré nastali po roku 1989. Noví „východniari“ majú spoločnú základnú vec. Túžia po istotách. Chcú dosiahnuť vyššiu životnú úroveň, chcú byť prijatí s celým svojím životopisom, chcú zavrieť oči pred všadeprítomnou hospodárskou krízou a chcú byť hrdí na Nemecko. Preto im nehovorí nič spoločenský model liberálov, ktorí sa medzičasom stali čisto západnou stranou, keď stratili aj posledné mandáty vo východonemeckých parlamentoch. A preto sú nadšení zo socialistov a euroskeptických populistov z Alternatívy pre Nemecko (Alternative für Deutschland, AfD).
Obidve strany reflektujú najmä túžbu voličov po čo najväčšej stabilite. Pritom socialisti sú atraktívnejší pre sociálne slabých, kým populisti vedia osloviť najmä tých, ktorí majú vážny záujem o politiku, ale nenachádzajú uspokojivé odpovede v programoch tradičných strán. Voliči AfD pochádzajú predovšetkým z konzervatívneho tábora a predtým, ako sa rozhodli pre populistov, s obľubou hlasovali za kresťanských demokratov kancelárky Angely Merkelovej.
Na verejnosti sa o ideologickom rozdelení Nemecka ešte nehovorí. U centrálnych politikov je to pochopiteľné. V Berlíne vládne veľká koalícia konzervatívcov a sociálnych demokratov. Nikto z nich nemá chuť hovoriť o možných hrozbách z iných strán. Teda od konzervatívcov počúvame iba o tom, že AfD je nebezpečné hnutie. Merkelová si však práve v prípade populistov skúša osvojiť heslá a témy svojich protivníkov. Sociálni demokrati idú svojou cestou tým, že chcú mať kontrolu nad socialistami cez spoluprácu s nimi. Takto sa snažia riešiť dilemu menšinového partnera Angely Merkelovej.
Nová ľavica na vzostupe
Nie je málo odborníkov, ktorí si vedia predstaviť, že Ľavica bude o desať rokov medzi sociálne orientovanými dominovať. Socialisti majú dnes výborne šance, aby sa dostali k moci v spolkovej krajine Durínsko. Bodo Ramelow bude pravdepodobne prvým predsedom vlády v zjednotenom Nemecku, ktorý pochádza z radov Ľavice. Profituje z toho, že tradičné strany sa nevedeli dohodnúť na čierno-červenej koalícii a sociálni demokrati už majú so socialistami skúsenosti.
Vlastne to nie je veľkým prekvapením. Ramelow roky usilovne pracoval na svojej popularite. Navyše ho považujú za výborného odborníka. Dosiaľ vládnuci konzervatívci si však nevedeli predstaviť, že práve na území bývalej NDR budú raz ľudia dávať prednosť politikovi z radov „socialistov, teda bývalých komunistov“. V tom však vidíme určitú mieru arogancie.
Tradičné strany boli v minulosti zrejme až príliš mocné. Inak nemožno vysvetliť úplné nepochopenie súčasných zmien nielen v nemeckej politike. Preto treba zásadne uvítať, že sa voliči rozhodli pre nové sily. Zároveň treba dúfať, že tieto nové sily budú konať zodpovedne. V prípade socialistov je už pár príkladov z viacerých koaličných vlád so sociálnymi demokratmi. V prípade AfD ešte nevieme nič o tom, ako si euroskeptici predstavujú každodennú politickú prácu. Preto z nich máme obrovské obavy.
Je veľmi zaujímavé, ako na situáciu v Durínsku reagoval nemecký prezident Joachim Gauck. Hlava štátu bola jednou z hlavných postáv revolúcie v bývalej NDR. Gauck vôbec nevie pochopiť, prečo chcú byť sociálni demokrati menšinovým partnerom strany, ktorá vraj nielen jemu aspoň čiastočne evokuje dianie za komunizmu.
Gaucka za takéto vyjadrenie ostro kritizovali. Nemecký prezident má tradične iba funkciu najvyššieho reprezentanta krajiny a žiadnu kompetenciu komentovať aktuálne politické dianie. Hlava štátu však našla aj veľa podpory, lebo predovšetkým chcela iniciovať debatu o duchovnom dedičstve tých, ktorí v roku 1989 v uliciach presadili zásadné zmeny.
Gauck a sloboda
Debata o Gauckovi je najlepším dôkazom toho, že medzi západom a východom sú ešte veľké rozdiely v pochopení spoločenských zásad. Nemci si postupne zvykli na Merkelovej spôsob politiky bez zjavných senzácií, ktorý bolo možné rozvíjať výlučne na základe skúseností v bývalej NDR. Joachim Gauck však ešte vie provokovať tým, že dodnes nezabudol na vlastný revolučný boj za slobodnú spoločnosť.
V jeho prípade je isté, že odmietol politický systém bývalej NDR. To však neznamenalo ani neznamená, že automaticky uvítal všetko, čo sa dialo v západnom Nemecku. Jedna z jeho hlavných myšlienok je, že treba neprestajne bojovať za slobodu, lebo nie je samozrejmosťou. Keď padol komunistický režim, malo to veľký význam.
Má to veľký význam aj v dnešnom Nemecku. Bežný občan to zrejme vníma naliehavejšie ako bežný politik. Inak by si nevyžiadal nové politické koncepcie.
Súčasné zmeny v politickej sfére sú znakom toho, že voliči túžia po istotách. Práve v takom prípade však treba diskutovať o význame slobody. A keďže je zrejme veľa ľudí, ktorí sa boja straty doterajšieho nemeckého blahobytu, treba aspoň jedného, ktorý sa výrazne prihovára za slobodu.
Joachim Gauck hrá túto úlohu výborne. Je to o to zaujímavejšie tým, že vlani stratil svojich významnejších partnerov, keď sa liberáli neprebojovali do parlamentu. To oni presadili jeho kandidatúru proti vôli Angely Merkelovej.
Debatujme o politickom systéme
V Nemecku však prebieha dvojaká diskusia o slobode. V prvom rade ide o to, ako sa ľudia dokážu orientovať v krajine, ktorá je čoraz viac poznačená rastúcou nespravodlivosťou. V dôsledku zjednotenia a s ním spojených nákladov bolo nutné uskutočniť ďalekosiahle reformy štátnej podpory. Dnes je teda veľa chudobných ľudí. Takúto situáciu nepoznala ani bývalá NDR, ani bývalé západné Nemecko. Znamená to skutočnú hrozbu pre demokraciu. Ľudia, ktorí sa musia venovať zabezpečeniu existencie, majú iba občas záujem a silu zásadne debatovať o spoločenských pomeroch.
Po druhé ide o to, aby Nemci začali fundamentálnu debatu o svojom politickom systéme. Nikto nepochybuje o tom, že Angela Merkelová si váži demokraciu. Súčasná veľká koalícia v Berlíne je však taká mocná, že debaty a hlasovania v parlamente vôbec nedopadnú rozmanite. Joachim Gauck je často posledným, kto sa dokáže postaviť prílišnej uniformite v politike rozhodným zamyslením sa nad dôležitými zákonmi.
Teda treba vážne diskutovať o opatreniach na oživenie nemeckého parlamentu. Štvrťstoročie od pádu Berlínskeho múra je na to výbornou príležitosťou.