Jeho diela izraelskí štátni predstavitelia darúvajú pri oficiálnych príležitostiach zahraničným návštevám. Má ich napríklad Margaret Thatcherová aj päť amerických prezidentov. Ich námetom je židovstvo. Všetky možné podoby histórie a súčasného života Židov pretavuje Meisler do svojich plastík. Vierohodné tváre pozerajú spoza zvitkov Tóry, ale vykúkajú aj zo zubárskeho kresla či spoza starého fotoaparátu. Vtipné vyobrazenia ľudí pri najrôznejších činnostiach striedajú zvláštne pohľady na miesta a mestá aj na biblické udalosti.
Zmes smútku a dobrodružstva
Najviditeľnejšie Meislerove diela sú inštalované mimo Izraela. Na pamiatku takzvaných Kindertransportov, špeciálnych vlakov z Nemcami okupovaných území, ktoré zachránili židovské deti pred holokaustom. Stoja na vlakových staniciach v Londýne, Berlíne a Gdansku a v rotterdamskom prístave. Pre Meislera bolo obzvlášť dôležité zhotoviť ich. Kindertransport kedysi zachránil život aj jemu.
„Narodil som sa v Gdansku a moje spomienky na detstvo sa mi väčšinou spájajú s obdobím, keď nacistická strana urobila naše životy neznesiteľnými,“ spomína. „Nesmeli sme chodiť do obchodov a vyjsť na ulicu bolo pomaly nebezpečné. Našťastie, moja stará mama žila v Londýne. Rodičia ma posadili na špeciálny vlak. Z Gdanska vtedy cestovalo na Západ osemnásť detí. Nikto z nás vtedy ešte netušil o táboroch smrti ani to, že už nikdy viac neuvidíme svojich rodičov. Cesta do Londýna trvala tri dni a bola pre nás, deti vo vlaku, zmesou smútku a dobrodružstva.“
Bolo to na konci augusta 1939. Vlak so židovskými deťmi – posledný, ktorý odišiel zo Slobodného mesta Danzig (dnešný Gdansk) – šiel cez Berlín, odkiaľ ho po dlhých hodinách čakania pustili ďalej, do Holandska a odtiaľ na londýnsku stanicu Liverpool Street. Tri dni po Frankovom odchode odvliekli jeho rodičov do židovského geta. Neskôr boli zavraždení v koncentračnom tábore Osvienčim.
Nudná architektúra, zábavné umenie
Keď sa na vlakovej stanici v Gdansku Frank lúčil s rodičmi, posledné slová, ktoré počul od otca, boli: „Čokoľvek sa v budúcnosti stane, vyštuduj univerzitu.“ Po anglicky sa naučil rýchlo. Po strednej si odkrútil vojenskú službu v kráľovských vzdušných silách a potom si vybral štúdium architektúry na Manchesterskej univerzite.
„Povojnová architektúra bola veľmi sterilná a nudná. Cez vojnu sa v Anglicku nič nestavalo a bolo to treba dobehnúť. Preto sa všetky budovy projektovali a stavali rýchlo. Nebol čas na nejakú estetiku,“ spomína Frank Meisler. „Bol som z toho taký frustrovaný, že som ako hoby začal vyrábať umelecké plastiky. Neskôr sa stali mojím živobytím.“
Ako mnoho iných Židov, aj Meislera zaujímal Izrael. Po jeho vzniku sa tam húfne sťahovali ľudia s hroznou skúsenosťou z koncentračných táborov a s ďalšími osobnými tragédiami. Mnohí zostali po vyvraždení svojich rodín úplne sami a vedeli, že už nikam nepatria. Vytvorenie novej vlasti vnímali ako akési splatenie dlhu, ktorý mal svet voči Židom po tom všetkom, čím si museli prejsť.
Foto: SHUTTERSTOCK
„Izrael som chcel pôvodne len nakrátko navštíviť začiatkom 60. rokov. Ponúkli mi tu však zaujímavú prácu v architektonickej spoločnosti, tak som zostal. Život v Izraeli bol vtedy príjemný a ekonomicky sa krajine začínalo dariť. Po čase som stretol ženu, ktorú som si neskôr zobral. Dnes mám dve vydaté dcéry a päť vnúčat.“
Kým žil v Anglicku, nepocítil Frank Meisler žiadne protižidovské nálady. „Ak ste Žid, úplne všade ste medzi ostatnými minoritou,“ hovorí. „Podľa môjho názoru je v kresťanskej civilizácii antisemitizmus od začiatku silno prítomný a plynové komory Osvienčimu stáli na dvetisíc rokoch nenávistných kázní v kresťanských kostoloch.“
Desaťtisíc zachránených detí
Vyrobiť jednu plastiku trvá Meislerovi niekoľko týždňov až mesiacov v závislosti od jej zložitosti a veľkosti. Nikdy však nepracuje iba na jednom diele, väčšinou na dvoch-troch naraz. Diela určené na zvláštne príležitosti vyrába iba v jednom origináli. Pre svoje galérie vyrába limitované edície. Väčšinou ich tvorí s veľkou dávkou abstrakcie.
Séria Kindertransport je však absolútne verná. „V nej som taký presný, ako je to len možné. Len tak som mohol ukázať pocity detí zo špeciálnych vlakov, medzi ktoré som patril aj ja.“ Prvý Kindertransport prišiel z východu do Londýna 2. decembra 1938. Priviezol 196 detí z berlínskeho židovského detského domova, ktorý vypálili nacisti počas Krištáľovej noci z 9. na 10. novembra. Ďalšie vlaky privážali deti z rôznych oblastí, okupovaných nacistickým Nemeckom, do prístavov v Holandsku a Belgicku.
Foto: Jana Čavojská
Deti odtiaľ pokračovali v ceste do Británie loďou. Keď v septembri 1939 vstúpila Veľká Británia do vojny, špeciálne detské vlaky boli zastavené. Stihli však zachrániť pred smrťou približne desaťtisíc židovských detí z Nemecka, Rakúska, Poľska a Československa. Umiestňovali ich v britských hosteloch a na farmách. Podmienky, pod ktorými britská vláda malých utečencov vo veku do 17 rokov prijímala a vydávala im dočasné cestovné doklady, boli nasledujúce: za každé dieťa musela byť zaplatená kaucia vo výške 50 libier, aby im bolo možné zaistiť ubytovanie, deti museli cestovať v zapečatených vlakoch. Politici vtedy predpokladali, že kríza onedlho pominie a deti čoskoro pocestujú naspäť za svojimi rodičmi.
Najťažšia úloha
Na záchrane židovských detí sa podieľalo množstvo obetavých ľudí. Z vďaky týmto hrdinom, obyvateľom Veľkej Británie, a na pamiatku 1,6 milióna detí zavraždených v koncentračných táboroch, vznikol umelecký projekt súsoší v životnej veľkosti na miestach kľúčových pri odchode detí do bezpečia. Súsošia realizoval Frank Meisler, ktorému tento návrat do minulosti priniesol množstvo bezsenných nocí.
Prvá socha sa volá Odchod a stojí na hlavnej železničnej stanici v Gdansku v Poľsku. Zobrazuje odchod židovských detí do Veľkej Británie. Vlaky života – vlaky smrti sú na berlínskej železničnej stanici Friedrichstrasse. Dve deti mieria za budúcnosťou na Západ, päť na opačnú stranu. V rotterdamskom prístave stojí súsošie Prekročenie kanála za životom. Predstavuje deti čakajúce na nalodenie na trajekt do Anglicka. Súsošie na stanici Liverpool Street v centre Londýna zobrazuje príchod detí do bezpečia. Londýnske súsošie bolo dokončené ako prvé a v roku 2006 ho slávnostne odhalil princ Charles.
„Po desaťročiach som pretavil svoj útek do umenia,“ opisuje Frank Meisler svoje pocity pri tvorbe týchto diel. „Bolo to najťažšie, na čom som kedy pracoval. Umelci vytvárajú svoje diela srdcom a hlavou. Ja som robil tieto sochy, ako hovoríme v jidiš, mojimi „kiškeš“ – vnútornosťami.“
Frank si nemyslí, že by mu utrpenie, ktoré v detstve prežil, pomohlo dospieť. „Robí ľudí skôr neurotickejšími než dospelejšími,“ hovorí. „Šťastný život je niečo, o čo by sa mal usilovať každý z nás.“