Boris Žbirka patrí k expertom na ART (Active Release Techniques) terapiu. Vďaka špeciálnym masážnym technikám prinavracia svalom ich funkciu. „Každý bežný človek i každý profesionálny športovec má bolesti. Kvalita života pre ne rapídne klesá. Naším prvoradým cieľom je, aby sme odstránili vzniknutú bolesť a následne znížili potenciálne riziko zranenia. Snažíme sa o to, aby od nás ľudia odchádzali šťastní,“ opisuje v skratke zmysel svojej práce zakladateľ (spolu s Ondrejom Pavlákom) Slovenského silového inštitútu (Slovak Strenght Institute).
Olympionici i hokejové hviezdy
Ružomberský rodák patrí na Slovensku k absolútnej špičke. Výborné meno si urobil aj vo svete. Okrem Bratislavy pôsobil aj v Londýne. Priznáva však, že jeho povolanie si vyžaduje ustavičné štúdium. Napriek tomu, že kondičnému tréningu sa venuje viac ako desať a ART terapii päť rokov, pri rozhovoroch so zámorskými expertmi sa cíti maličký. „Povedal by som, že momentálne som na hranici troch percent vedomostí, ktoré by som mohol ovládať. A toto číslo stále klesá,“ pousmeje sa Žbirka.
Jeho rukami však prešli desiatky spokojných klientov. Vrátane špičkových slovenských športovcov. Najväčšou z hviezd, ktoré si Žbirkovi ľahli na masážny stôl, je Miroslav Šatan. Dokopy dával i ďalších hokejistov na čele s Dominikom Graňákom či obrancom bratislavského Slovana Jonathanom Sigaletom. Dôveru si získal aj u volejbalových reprezentantov Petra Michaloviča s Lukášom Divišom (od tohto roku majiteľ ruského pasu) a viacerých slovenských olympionikov.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Napriek tomu, že ART terapia nie je na Slovensku veľmi rozšírená, 31-ročný Žbirka prišiel po prvý raz do kontaktu so silovým tréningom na vysokej škole. „Študoval som na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, kde som sa vďaka profesorovi Kampmillerovi oboznámil s tým, ako funguje sila, telo a kondičný tréning. Po skončení štúdia sme s Ondrejom Pavlákom odcestovali do Londýna, kde sme niekoľko rokov robili kondičných trénerov. Zároveň nám tu otvorili oči,“ spomína.
Dôležitú úlohu zohral Pavlák, ktorý sa jedného dňa vybral na pohovor do fitnescentra. Dostal otázku, či pozná meno Charlesa Poliquina. Odpoveď znela jednoznačne: Nie! „Odvetili mu, nech si o ňom niečo naštuduje a až potom sa vráti späť. Začali sme sa preto oboznamovať s Poliquinovou prácou. Zistili sme, že jeho rukami prešlo šestnásť olympijských medailistov. Následne sme sa prihlásili na jeho kurzy v Dubline. Za jeden sme zaplatili 2¤300 eur. Vtedy sme po prvý raz zistili, čo sú to ART techniky a čo je podstatou silového tréningu,“ vraví Žbirka.
Podľa jeho slov spomínané techniky približne pred dvomi desaťročiami vynašiel americký doktor a letecký konštruktér Michael Leahy. Jeho kurzmi si zas dvojica Slovákov prešla v Leedsi. „Tam nám doslova spadla sánka. Oboznámili sme sa s golfovými a tenisovými lakťami, karpálnymi tunelmi či oštepárskymi ramenami. Na všetko nám ponúkli mimoriadne efektívne metódy. Od tohto okamihu išla moja kariéra rapídne nahor,“ tvrdí Žbirka, ktorý o svojej práci rozpráva s ozajstným zanietením.
Terminátor či HDMI kábel
V čom spočíva? „Základom je svalový strečing. Po zranení sa svaly môžu zlepiť. Za normálnych okolností by sa však mali po sebe kĺzať. Našou úlohou je preto odlepenie svalov od seba, čo však bolí. Viem vám vyvolať takú bolesť, že odpadnete. Nad prah klientovej bolesti však nikdy nejdem,“ krúti hlavou špičkový kondičný tréner. Najlepšie sa mu pracuje s ľuďmi, ktorých prah bolesti je vysoko. Vtedy môže postupovať podstatne rýchlejšie a efektívnejšie.
Žbirkovi stačí niekoľko dotykov a sval, ktorý ešte pred niekoľkými minútami pacienta sužoval, opäť dokonale funguje. „Ide aj o hru s nervami. Tie sa môžu na svaloch zachytiť a potom ich treba uvoľniť. Sval totiž pozostáva z maličkých nitiek. Ak ho preťažíte, zhrubnú a spoja sa do jednej. Volám to HDMI kábel. Postačí, ak si predstavíte scénu z filmu Terminátor 1. Okamih, keď si hlavný hrdina rozreže ruku a v nej sa mu hýbe všetka technika. Presne tak funguje aj ľudské telo. Pri žiadnom pohybe nevyužívate iba jeden sval,“ upozorňuje Žbirka.
Foto: Archív Miroslava Žbirku
Pacienta vie zbaviť bolesti v priebehu pätnástich minút. S problematickejšími však strávi aj niekoľko týždňov či mesiacov. „Predsa len, je rozdiel, keď klienta trápi bolesť chrbta desať rokov, alebo sa len zohne po pohár a natiahne si niektorý zo svalov,“ vraví Žbirka, ktorého úspešnosť liečby sa pohybuje medzi osemdesiatimi a deväťdesiatimi percentami. „Stane sa, že pacientovi neviem pomôcť. Žiadna metóda nie je stopercentná. Keď ku mne príde človek s potrhanými väzmi v kolene, pošlem ho za chirurgom. Zároveň však zastávam názor, že operácia je tým najposlednejším riešením.“
ART terapeutov mnohí poznajú aj pod veľavravným označením – lekári bez plášťa. Podľa Žbirku by však najradšej pôsobili len v úlohe kondičných trénerov. Tak to však vo svete nefunguje. „Keď mi raz niekto udrie do kolena celou silou, zlomí mi ho. Nám však ide o to, aby koleno vydržalo pri pošmyknutí sa. A na to potrebujeme dostatočne silné svalstvo v jeho okolí. Pokiaľ je slabé, potrhá sa. Tomu sa práve snažíme predchádzať cvičeniami. Vyhýbame sa myšlienkam západnej medicíny, ktorá nehľadá príčinu, ale rovno lieči následok. Na vysvetlenie: keď mám deravú strechu, nemôžem zobrať hrniec, po čase z neho vyliať vodu a opäť ho vrátiť na pôvodné miesto. Naopak, musím opraviť strechu,“ tvrdí Žbirka.
V Slovenskom silovom inštitúte tak nenájdete stroje, ktoré používajú klienti tradičných fitnescentier. To, čo iní fyzioterapeuti či tréneri povoľujú, Žbirka zakazuje. A naopak. „Všade vám ihneď naordinujú rozbehávanie sa na bežiacom páse. To je u nás vylúčené. Podobné stroje nejdú v súlade s biomechanikou, popierajú tradičný pohyb tela. Napokon, keď chcem preplávať kanál La Manche, nebudem predsa trénovať doma vo vani,“ zakončuje Žbirka.
Málokto si vie predstaviť, ako Šatan trpel
Ruky Borisa Žbirku sledovalo na prelome zimy a jari lanského roku celé hokejové Slovensko. Do opatery rodáka z Ružomberka sa totiž zveril Miroslav Šatan. Kapitánovi majstrov sveta 2002 sa po nešťastnom súboji so Zdenom Chárom posunula krčná platnička o 4,8 milimetra. Ohrozená bola nielen účasť slovenskej hviezdy na blížiacich sa majstrovstvách sveta, ďalšia hokejová kariéra, ale i zdravie.
„Skúšali sme čokoľvek. Od rôznych chiropraktikov až po akupunktúru. Zlepšenie Mirovho stavu je výsledkom dobrej práce viacerých ľudí,“ vraví skromne Žbirka, ktorý však zohral pri návrate Šatana na ľadové plochy kľúčovú úlohu.
Aký pacient bol Šatan?
V prvom rade musím povedať, že Miro je človek s veľkým Č. Keby všetci naši športovci mali aspoň päťdesiat percent zo Šatana, nosili by z každých olympijských hier vedro plné medailí. Miro totiž nič nemusel, mohol si dožiť svoj život bez hokeja a netrápiť sa. On však nesmierne chcel. Mnoho ľudí o ňom povedalo viacero nelichotivých slov. Len málokto si však vie predstaviť, čo všetko Miro obetoval a odtrpel, len aby šiel na šampionát. Mal pred sebou veľký cieľ, ktorý napokon aj splnil.
Mnohí pritom tvrdili, že Šatan sa už na ľad nikdy nevráti. Ale aj vďaka vám stihol Šatan lanské majstrovstvá sveta. Považujete to za najväčší úspech v kariére?
Určite. Nebola to však len moja zásluha. Miro sa ma stále pýtal, či má skúšať popri ART technikách aj niečo iné. Moja odpoveď bola jednoznačná: pokojne vyskúšaj aj čínsku bylinkárku. Skrátka všetko, čo sa bude dať. Veľmi nám pomohol Mirov spoluhráč zo Slovana Jonathan Sigalet, ktorého brat Stefan pracuje vo Vancouvri ako fyzioterapeut. Dokopy dával aj hviezdneho Sidneyho Crosbyho. Stretol som sa s ním, dal mi veľa rád. Radil som sa aj s jedným špecialistom z Paríža. Všetky rady zabrali.
Poslúchol vaše rady?
Samozrejme. Miro je dostatočne inteligentný na to, aby si zo všetkého vedel po dôkladnom uvážení vziať to dobré. To, čo mu pomôže. Chodil za rôznymi chiropraktikmi, fyzioterapeutmi. Vyskúšal dokonca aj akupunktúru.
Akú úlohu zohrala v Šatanovom prípade psychika?
Tak ako u každého pacienta – obrovskú. V prvom rade musel uveriť, že to, čo robíme, je správne. Ak by som ho nepresvedčil, efekt mojej práce by bol omnoho nižší.
Pracovali ste na rovnakom princípe aj so Šatanom?
Miro je typ, ktorý sa veľa pýta. Keď všetko pochopí, ide do toho naplno.
Vravíte, že pri ART technikách sa vám lepšie pracuje s pacientmi, ktorí majú vysoký prah bolesti. Kde ho má Šatan?
Povedal by som, že až extrémne vysoko. Pri naprávaní vydržal toľko ako len málo klientov. Miro sa vie zaťať a vtedy toho znesie nesmierne veľa. To na ňom takisto vysoko oceňujem.