Islamský svet si váži mačky, vo väčšine moslimských krajín dávajú ľudia bokom jedlo pre tie zatúlané. Bezprízorné psy sa tam, naopak, považujú za obtiaž porovnateľnú s tučným potkanom s vrtiacim chvostom. V konzervatívnom Iráne idú ešte ďalej – chovanie psov je podľa nich zhubným západným importom. Niektorí zákonodarcovia tam dokonca presadzujú, aby bol chov psov zákonom zakázaný alebo aspoň prísne obmedzený. Podobne ako presadzujú reguláciu západnej hudby a módy.
Vďaka dotácii však pred desiatimi rokmi vznikol pri Teheráne útulok pre 500 psov. Je jediným v krajine, ktorý má oficiálne povolenú činnosť. „U nás psy patria medzi najohrozenejšie zvieratá. Sem sa dostávajú tie, ktoré žili v meste a potrebovali pomoc,“ hovorí riaditeľ útulku Alí Sání. V teheránskych uliciach by jeho zverencov čakala smrť zastrelením.
Ale ani psy, ktoré majú svojho majiteľa, sa nemajú oveľa lepšie. Venčiť psa vonku nie je dovolené rovnako ako ani mu otvoriť okienko auta a nechať ho vystrčiť hlavu von. Existuje už dokonca návrh zákona, ktorý má osobu pristihnutú pri venčení psa trestať v prepočte až 2 400-eurovou pokutou a k tomu 74 ranami bičom. V minulosti však podobné návrhy v parlamente neprešli.
Spor o psoch je súčasťou kultúrnej vojny, ktorá sa začala víťazstvom islamskej revolúcie v roku 1979. Konzervatívci sa odvtedy snažia vnútiť Iráncom svoju predstavu o islamskej spoločnosti a zbaviť ju všetkých západných vplyvov. Lenže narážajú na mladšiu generáciu občanov, hlavne tých majetnejší a žijúcich v mestách. A medzi nimi sú majitelia psov a práve oni patrili k ľuďom, ktorí zvolili súčasného prezidenta Hasana Rúháního.
„Niekedy psov vodia aj na verejnosť, berú ich do autobusov alebo ich nechajú pozerať sa von z áut, a to je neprijateľné,“ horlil proti nim Mohammad Ísmáíl Kovsarí, ktorý patrí v parlamente k tým, ktorí žiadajú postih psíčkarov. Ľudí, ktorí sa so psami producírujú vonku, podľa neho pribúda. Zákon ale nemá trestať tých rozumných, ktorí svoje psy budú chovať len v dome.
Foto: SITA/AP, Vahid Salemi
Útulok sa drží bokom od tejto debaty a venčenie nepropaguje. Sání hovorí, že úrady jeho pracovisko dobre prijímajú jednak preto, že sa postará o túlavé psy, a tiež preto, že ich kastruje. Útulok je závislý na práci dobrovoľníkov a peniazoch darcov, ktorých v čase sankcií nie je veľa. „Snažíme sa presvedčiť ľudí, aby nám prispeli, ale je to veľmi ťažké. Hovoria, že nevidia dôvod pomáhať psom, keď je toľko ľudí, ktorí potrebujú pomoc,“ hovorí jedna z ošetrovateliek Homa Rašídová.
Útulok sa tiež snaží nájsť ľudí ochotných vziať si psíka domov. Iránci rovnako ako ľudia v iných krajinách dávajú prednosť čistým rasám a o tie ostatné záujem nemajú. Ďalšia dobrovoľníčka Afsáne Zarrínová, ktorá má na starosti adopcie, hovorí, že sa snaží ľuďom vysvetliť, že pes zachránený z ulíc a parkov sa môže stať najlepším priateľom. Mahtab Zajnalíová ale vie, že psy potrebujú spoločnosť svojich druhov. Sníva, že aj v Iráne raz budú "miesta, kde sa psy budú spolu môcť hrať a kam s nimi budú ich páni chodiť bez strachu.