Ale ponúka Houellebecq skutočne len trúchlivú víziu moslimskej hrozby v Európe, či „podrobenie“ sa postupnej islamskej nadvláde? V skutočnosti ani jedno, ani druhé. Je to oveľa zaujímavejšie, píše denník The Guardian.
Tí, ktorí netrpezlivo hltajú úvodné stránky románu v očakávaní kontroverzie, budú sklamaní. Autor nás pomaly zoznamuje s rozprávačom Françoisom, literárnym akademikom stredného veku, ktorý prednáša na Sorbonne. Je odborníkom na Jorisa Karla Huysmansa, kultového spisovateľa a „anatóma dekadencie“ z 19. storočia. Nenásytne spí so svojimi študentkami, ale nudí sa. Rozprávanie je príjemne cynické, prešpikované šteklivou zmesou vtipov o sexuálnej politike a kritickom čítaní.
Román, ktorý tento rok vyjde aj v angličtine, je dejovo situovaný do roku 2022. François si užíva televízne predstavenie prezidentských volieb, ktoré, čo do úrovne zábavy, sa zaradili na druhé miesto hneď za majstrovstvá sveta. Po prvom kole volieb zostávajú dva kandidáti – Marine Le Penová, líderka ultrapravicového Národného frontu, a šéf novej francúzskej islamskej strany Mohammed Ben Abbes.
Socialisti uzavrú dohodu s moslimským bratstvom, aby porazili Le Penovú, a Ben Abbes sa stáva prezidentom. Okamžite všetky ženy na uliciach musia chodiť zahalené, štátne stredné školy prijímajú islamskú výučbu a Françoisa vedenie informuje, že ak nekonvertuje k islamu, nebude sa môcť vrátiť k svojej práci na univerzite.
Vo Francúzsku už zazneli sťažnosti, že román rozdúchava ultrapravicové nálady a strach z moslimskej populácie. Ale tým uniká Houellebecqov hlboko zlomyseľný úmysel. Kniha poukazuje na to, že demagógovia z islamistického aj protiimigračného tábora by mali byť na rovnakej lodi, pretože zdieľajú jednak podozrievavosť voči pluralistickému liberalizmu, jednak túžbu po návrate „tradičných“ – rozumej pred-feministických – hodnôt, kde je žena podriadená svojmu mužovi, rovnako ako islam znamená, že sa moslim podrobuje bohu.
Ale román Soumission predovšetkým a v prvom rade vôbec nie je o politike. Skutočným terčom Houellebecqovej satiry – rovnako ako v jeho predchádzajúcich románoch – je predvídateľne manipulovateľná predajnosť a chlipnosť moderného mestského muža, či ide o intelektuála, alebo kohokoľvek iného.
François sa spokojne podriadi novému poriadku; nie pre nejaké veľké filozofické či náboženské dôvody, ale preto, že noví saudskí majitelia Sorbonny oveľa lepšie platia. A okrem toho môže žiť v polygamii, čo je pre neho ešte dôležitejšie.
Alebo ako poznamená v žiarlivej predstave na adresu svojho nového charizmatického šéfa, ktorý nedávno konvertoval: „Jedna štyridsaťročná žena na varenie, jedna pätnásťročná na iné veci… a nepochybne má ešte jednu alebo dve vo veku medzi tým.“
Román sa Françoisovými predstavami, v ktorých sa teší na vlastnú konverziu a budúce nekonečné zmyselné uspokojovanie. „Nebudem mať čo ľutovať.“ Ale vzhľadom na to, že Houellebecqov vydavateľ už dostal policajnú ochranu, sám Houellebecq už teraz musí nepochybne ľutovať, že sa z jeho temne chytrej a zábavnej knihy stal ďalší úspešný škandál…