Slováci vyvíjajú moderné biologické zbrane. Proti lykožrútovi

Výkladná skriňa Tatier, Tichá dolina, je ako vydrancovaná. Kôprová tiež. Naprieč celými svahmi sa tiahnu žlté pásy vysušených smrečín. A kým si vinu za tento stav medzi sebou prehadzujú lesníci, ochranári a úradníci, výskumníci hľadajú cestu, ako biologického pôvodcu skazy zniesť zo sveta prirodzeným spôsobom.

21.01.2015 06:00
vyschnuté stromy, dolina, Tatry, Tichá dolina,... Foto: ,
Smutná galéria vyschnutých smrekov v Tichej doline.
debata (7)

Meria sotva pol centimetra, volá sa lykožrút a slovenskí vedci sa mu už roky snažia dostať pod kožu. Alebo presnejšie, pod kôru. V laboratóriách vyvíjajú proti nemu najmodernejšie biologické zbrane tých najčudesnejších podôb. Chovajú špeciálneho predátora, ktorý by lykožrúta požieral. Pestujú hubu, ktorá by decimovala jeho populáciu. A rádioaktívnymi látkami ožarujú samčeky, ktorých takto zbavia schopnosti mať potomkov. Po vypustení by sa mali postarať o postupné vymieranie tohto lesného škodcu.

Možno to znie ako príprava na veľkú vojnu s chrobákmi, ale klimatologické scenáre nám asi nedávajú inú možnosť. Globálne otepľovanie má totiž zaujímavý účinok. Stačí, aby sa teplota zvýšila hoci o pol stupňa a v podmienkach, kde škodce mali dosiaľ problémy prežiť zimu, majú zrazu raj. Ak je zima mierna, na jar sa dokážu rýchlo premnožiť a ohroziť tak celé porasty. Táto zima aj napriek pár ochladeniam na konci roka 2014 vyzerá byť skôr mierna a lesníci v tomto období pozorne sledujú, aký bude mať počasie ďalší vývoj. Lykožrút môže v budúcnosti svoju dominanciu medzi škodcami na Slovensku ešte zvýšiť.

„Otepľovanie má skutočne svoj vplyv. Mierna zima umožní ľahšie prezimovať užitočným, ale aj škodlivým organizmom. Ak nežiaduci hmyz prežije, na jar možno očakávať silnejšiu populáciu. A tiež sa začínajú vyskytovať nové škodce, na ktoré sme neboli zvyknutí. Najnovšie sa rozširuje drevokazný škodca drvinárik čierny. V roku 2010 sme zaznamenali desať jedincov, v nasledujúcom roku už dvesto, potom to bolo v tisíckach a v tomto roku sa to už ani nepočíta. Škody sú evidentné,“ naznačil Andrej Kunca, vedúci Lesníckej ochranárskej služby v Banskej Štiavnici. Práve tu sa vyvíjajú biologické zbrane proti lykožrútovi a podobným škodcom. K ďalším pracoviskám patrí napríklad aj Ústav zoológie Slovenskej akadémie vied.

Lykožrút proti stresu

V normálnych podmienkach je lykožrút prirodzenou súčasťou lesa a dá sa o ňom povedať, že robí užitočnú službu. Pretože napáda iba vystresované stromy. Choré, polámané, také, ktoré poškodil silný vietor alebo sneh. No hrozbou je, keď sa lykožrút premnoží. Stáva sa to najmä v kalamitnom dreve, ktoré zostane po víchrici a nechá sa ležať v lese. Čosi podobné sa udialo vo Vysokých Tatrách v Tichej a Kôprovej doline po veternej kalamite Alžbeta z 19. novembra 2004, kde lesníci nesmeli zasahovať. Keď vlani bilancovali vývoj po desiatich rokoch, pripomenuli fakt, že lykožrút stihol zničiť takmer takú istú plochu lesa ako samotná víchrica.

Na Slovensku žije množstvo druhov podkôrneho... Foto: Andrej Barát, Pravda
hmyz, lykožrút Na Slovensku žije množstvo druhov podkôrneho hmyzu, líšia sa tvarom aj jedálničkom.

Ochranári hovoria pri pohľade na spúšť po lykožrútovi v oboch dolinách o prirodzenom vývoji. Lesníci majú iný názor. Zbraňou číslo jeden v boji proti podkôrnemu hmyzu by malo byť podľa Kuncu včasné spracovanie kalamity: „Pováľané stromy je potrebné zbaviť kôry.“ Ak sa to nespraví a lykožrút zožerie všetky poškodené kmene, začne sa správať zvláštne a vedci len ťažko hľadajú vysvetlenia. Miesto chorých stromov začne totiž napádať aj zdravé. Lykožrút dokonca neváha meniť svoj jedálniček a prelietava na druhy drevín, ktoré by nikdy nenapadol.

Opäť príklad z Tatier. Začali vysychať borovice limby, živé pamätníky Tatier, glaciálne relikty – a nikto nevedel prečo. Stromy, ktoré prežili stovky rokov skúšané lavínami, víchricami a ktorých posledné jedince sa dnes vypínajú na hranici smrečín a kosodreviny.

„Sú to veľmi vzácne stromy, ktoré začali odumierať v Tatranskej Javorine. My sme niekoľko týchto stromov analyzovali a ukázalo sa to, čo nechceli viacerí ochranári pripustiť. Hovorili, že lykožrút smrekový nie je schopný usmrtiť limbu, ale my sme to potvrdili,“ smutne konštatuje skúsený entomológ Juraj Galko, zástupca vedúceho Lesníckej ochranárskej služby. Podľa neho je to jasný dôkaz, že premnožený lykožrút začína žrať všetko a ohrozuje aj tie najcennejšie lokality. A v záplave žltej odumretej smrečiny sa tak z roka na roka objavuje čoraz viac červených fľakov: odumretých borovíc. Už v roku 2013 ich lesníci napočítali približne tritisíc.

Galérie bez umenia

Lykožrúty kreslia takmer vždy rovnaké obrázky. Stačí si zblízka pozrieť odlúpnutú kôru napadnutého smreka. Na druhej strane má vyryté pravidelne sa opakujúce čiary, čosi ako vetvy stromu. Samček najprv do kôry vyvŕta snubnú komôrku a priláka samičky. „Oplodní ich a tie potom vyhryzú materskú chodbu pozdĺžne s osou kmeňa. Nakladú do nej vajíčka, vyliahnu sa larvy a tie vyžerú bočné chodbičky,“ opisuje Galko, ako vznikajú takzvané galérie. Odborne „požerky“.

Na zahubenie stromu stačí 500 jedincov lykožrúta. Foto: Andrej Barát, Pravda
lykožrút Na zahubenie stromu stačí 500 jedincov lykožrúta.

Treba zdôrazniť, že toto všetko sa odohráva pod kôrou. A práve v tom je celý háčik biologického boja proti lykožrútovi. Kým sa lykožrút vyvinie z vajíčka na dospelého jedinca, ktorý vyletí zo stromu, aby o pár dní napadol iný strom, trvá to približne 60 dní. „Celý ten čas je pod kôrou. A dostať sem nejakú účinnú látku nie je vôbec jednoduché. Súčasná biologická ochrana je preto zatiaľ stále podobná ako pri insekticídoch. Pripraví sa roztok, postrieka sa ním strom zvonku, ale stále to nefunguje tak, ako by malo,“ načrtol Kunca. Vedci tak musia hľadať spôsoby, ako bojové látky prepašovať dnu…

Insekticídy sa pritom objavili už v 60. rokoch. Sú to chemické látky, ktoré zvyčajne napádajú nervový systém hmyzu. Aj keď sú moderné prípravky k životnému prostrediu oveľa šetrnejšie ako kedysi, majú podobný problém ako penicilín. Tak ako si baktérie časom dokázali vytvoriť odolnosť proti antibiotikám, aj hmyz si dokáže rýchlo rozvinúť imunitu proti chémii. Aj preto sa biologické postupy a biologické zbrane v boji proti škodcom stávajú trendom a mali by nahrádzať insekticídy. Namiesto chemikálií sa jednoducho využije prirodzený nepriateľ lykožrúta v lese. A človek ho len trochu „postrčí“.

Ľahko na cvičisku…

Sľubné výsledky dosahujú laboratóriá v Banskej Štiavnici s hubou Beauveria bassiana. Je to úplne bežná huba, na Slovensku pôvodná a rozšírená v takmer celej Európe. Je skrytá v poľnohospodárskej pôde, v lese, na lúke. Napáda široké spektrum organizmov, rôzne chrobáky, motýle, muchy a vedci preto hľadajú taký jej kmeň, ktorý by bol zameraný viac na podkôrny hmyz. Je tu však ešte jeden problém. Známe príslovie platí v prípade Beauveria bassiana v opačnom slede. Ľahko na cvičisku, ťažko na bojisku.

„Všetky naše testy zatiaľ vychádzajú výborne v laboratórnych podmienkach. Len čo však urobíme nejaké porovnávacie testy priamo v lese, dospejeme k rovnakým výsledkom ako všetci kolegovia z okolitých štátov. V teréne to veľmi nechce fungovať. Tu sa totiž, na rozdiel od laboratória, strieda deň a noc, dážď, oslnenie, a to všetko zrejme vplýva na hubu,“ naznačil entomológ Galko. Kunca ho vzápätí doplnil: problém nie je v samotnej hube, ale v spôsobe, akým ju prepašovať k lykožrútovi. „Táto huba má veľký potenciál infikovať a ničiť, ale háčik je v tom, že ju v prírode nevieme udržať dlhšie pri živote.“

Entomológ Juraj Galko a fotoeklektory -... Foto: Andrej Barát, Pravda
Juraj Galko, lykožrút Entomológ Juraj Galko a fotoeklektory - zariadenia na zber hmyzu.

Výskumníci z Banskej Štiavnice zatiaľ prišli na tri spôsoby, ako túto hubu nasadiť na lykožrúta. Prvým je klasický postrek napadnutého kmeňa. V druhom prípade sa využije feromónový lapač – zariadenie s nádobou a špeciálnou látkou, ktorá dokáže prilákať lykožrúty. Dnu je úzka štrbina, cez ktorú musí samček lykožrúta prejsť po rozsypanom prášku s hubou. Nezahynie hneď, ale infikovaný odlieta na strom, kde by mal nakaziť ešte aspoň dve-tri samičky. Aj v tomto prípade sa však príroda s výskumníkmi „pohrala“. Pretože nakazené samičky predsa len ešte stihnú naklásť vajíčka a tie, čuduj sa svete, nie sú infikované. Tretí spôsob sa zdá byť konečne účinný, podlieha však režimu utajenia, pretože si ho Lesnícka ochranárska služba ešte len dá patentovať…

Má to „svoje muchy“

Proti armáde nežiaducej hávede bude zrejme musieť ľudstvo postaviť šíky vlastného upraveného hmyzu. Táto biologická „zbraň“ je vo svete známa pod skratkou SIT a po slovensky to znamená metóda sterilného hmyzu. Vedci v laboratóriách odchovajú samčeky a vystavia ich rádioaktívnemu žiareniu v takej dávke, aby nezahynuli, ale aby stratili schopnosť rozmnožovať sa. Potom ich stačí vypustiť a mali by sa postarať o postupný úbytok populácie. „Aby to v teréne skutočne fungovalo, treba v laboratórnych podmienkach skutočne vychovať milióny či dokonca až miliardy jedincov,“ upozornil Kunca.

Slováci sa už niekoľko rokov vďaka tejto metóde úspešne podieľajú na ničení múch tse-tse, ktorá ohrozuje ľudí a spôsobuje miliardové škody vo východnej Afrike. Tieto muchy sú prenášačmi smrteľných chorôb u človeka aj zvierat. Riziko spavej choroby sa podľa odborníkov týka 40 až 50 miliónov ľudí. Ústav zoológie SAV v spolupráci so Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave dodal technológiu pre špeciálne zariadenie v Keni, ktoré funguje od roku 2011 aj vďaka finančnej pomoci slovenskej vlády. Muchy tse-tse sa chovajú masovo, odhad ročnej produkcie je až 10 miliónov jedincov. Potom ich sterilizujú a vypúšťajú do voľnej prírody. Samce zbavené plodnosti sa vďaka svojej početnej prevahe postarajú o to, aby samice nemali potomstvo.

Metóda je úspešná aj v prípade drobnej mušky, vrtivky mediteránnej, ktorá dokáže zamávať so svetovými ekonomikami závislými od vývozu citrusov. Keď sa premnoží, ničí celé pomarančové plantáže v Španielsku či v severnej Afrike. Podľa špecialistu na podkôrny hmyz Jozefa Vakulu z Lesníckej ochranárskej služby v Banskej Štiavnici existuje šanca, že by podobná metóda mohla zabrať aj na lykožrúta. „Problémom je však jeho masový umelý chov v laboratórnych podmienkach. Muchy sa dajú chovať. Poznáme tiež metódu chovu mníšky veľkohlavej, ktorá sa živí listami. Dokážeme jej uvariť kašu, ktorá sa podobá na jej prirodzenú potravu. No pri lykožrútovi sa zatiaľ nikomu na svete nepodarilo nasimulovať špecifické podmienky, aké má pod kôrou,“ vysvetlil.

Odolnejší ako človek

Laboratórium v Banskej Štiavnici pritom už dlhšie chová lykožrúty v chovných nádobách, kde sú uložené polmetrové kláty. Dá sa len špekulovať o tom, aké obrovské by muselo byť chovné zariadenie, ktoré by dokázalo vyprodukovať milióny lykožrútov s pomocou skutočných kmeňov.

Apropo, z jedného napadnutého stromu vyletí aj viac ako 100-tisíc týchto chrobákov. Nuž a na to, aby zahynul jeden strom, stačí aj menšia jednotka. „Približne päťsto,“ doplnil expert. Pri lykožrútovi je tiež stále výzvou nájsť vhodnú dávku rádioaktívneho žiarenia, aby ho vedci dokázali sterilizovať. Jozef Vakula pre zaujímavosť uvádza, že kým pre človeka môže byť smrteľná dávka žiarenia už približne 20 grayov (gray je jednotka dávky žiarenia, udáva, koľko energie absorboval 1 kilogram látky alebo tkaniva), lykožrút v laboratóriu bez problémov zvládal aj 140 grayov.

Na Slovensku žije množstvo druhov podkôrneho... Foto: Andrej Barát, Pravda
hmyz, lykožrút Na Slovensku žije množstvo druhov podkôrneho hmyzu, líšia sa tvarom aj jedálničkom.

Sú tu tiež úplne jednoduché metódy, napríklad už spomínané feromónové lapače, nádoby, z ktorých prilákaný hmyz už nedokáže vyletieť. Slúžia nielen na jeho likvidáciu, ale aj monitoring. Množstvo odchytených lykožrútov vedcom naznačuje, ako veľmi a akým spôsobom sa hmyz premnožil. V stredisku v Banskej Štiavnici nám ukázali najnovšie typy lapačov, ktoré vyvinuli a ktoré sú pri odchytoch efektívnejšie o 20 až 30 percent a navyše sú v porovnaní s bežne používanými zariadeniami aj lacnejšie. No ešte sa len snažia nájsť výrobcu a presadiť sa na trhu.

Zmena na strane človeka

Spoločenská objednávka na moderné biologické metódy boja proti škodcom, ktoré sú oveľa šetrnejšie k prírode, je zatiaľ stále malá, priznáva Kunca. „Aj keď sa nájdu lesníci a vlastníci lesov, ktorí s nadšením prijmú netradičné metódy a sami ich aj vylepšujú, bez financií na zabezpečenie kontrolovaných pokusov nie je možné tieto metódy úspešne pretláčať do terénu,“ zdôraznil.

K najexkluzívnejším zrejme patrí cielený chov špeciálnych predátorov, dravého hmyzu, ktorý by lykožrúta ničil. V Anglicku zas najnovšie testujú unikátnu metódu, pri ktorej sa snažia skĺbiť spomínané huby a dravé háďatká. Sú to malé červíky, niekoľkonásobne menšie ako samotný lykožrút. Napádajú dospelé jedince, larvy a tiež vajíčka. „Huba má obmedzené možnosti, ako sa šíriť. Spojením s háďatkami, ktoré sú vlastne nosičom huby, sa zabezpečilo celkom dobré šírenie,“ naznačil Galko.

Presviedčanie ľudí, ktorí majú v rukách budúcnosť lesov, má však ešte jednu praktickú a nezanedbateľnú prekážku. „Ešte začiatkom 90. rokov si za jeden stôl sadlo približne osem ľudí zo Štátnych lesov a bolo tak vlastne zastúpené celé lesnícke Slovensko. Dnes však existuje približne 8-tisíc subjektov, len tých väčších je asi tristo. Takže odovzdávanie informácií do praxe je pre nás výskumníkov oveľa komplikovanejšie,“ naznačil Kunca.

Ak by sa však chemické prípravky vo väčšej miere dopĺňali biologickými metódami, bolo by to plus pre celý les aj krajinu. V laboratóriách sa črtá šanca, že by človek v spolupráci s prírodou mohol obnoviť rozkolísanú rovnováhu.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #príroda #Tatry #Stromy #úradníci #ochranári #lykožrúty