Výsledok referenda? Už teraz istý ortieľ

Scenáristi seriálov svojim postavám vymýšľajú charakteristické frázy, ktoré zľudovejú. Keď poručík Columbo rozlúskne prípad, povie páchateľovi to typické: "A ešte jedna vec…” Keď Joey Tribbiani z Priateľov balí dievča, široko sa usmeje a zahlási: "Ako sa máš?”

04.02.2015 06:00
leták, aliancia za rodinu, referendum Foto: ,
Kampaň pred referendom je v plnom prúde.
debata (126)

Zo Simpsonovcov je najznámejšie nešťastné "D’oh!” v podaní Homera Simpsona. Málokto si však pamätá, že svoju frázu má aj vedľajšia postava, manželka reverenda Helen Lovejoyová. Vlastné frustrácie skrýva za vetu: "A čo deti? Pomyslel niekto na deti?”

Teatrálne zvolanie Helen Lovejoyovej "A čo deti!?” získalo v malomeštiackom prostredí Springfieldu vždy silný ohlas. Scenáristom fráza pomohla k zaujímavej zápletke. A trvalo to približne 22 minút, kým na konci epizódy zvíťazil zdravý rozum a diváci spolu so Springfieldčanmi zistili, že o deti naozaj vonkoncom nešlo. Aj Aliancia za rodinu používa pred blížiacim sa referendom metódy Helen Lovejoyovej. Horšie je, že následky ich frustrácie nebudú trvať 22 minút, ale roky. A že práve "vďaka” ich referendu ide naozaj aj o deti.

Nie však o tých asi 96 percent "tradičných” detí. Skôr o deti, ktoré práve v citlivom období pred prekročením prahu dospelosti v sebe spozorujú, že sú odlišné od väčšiny. Aké náročné je pre mladých gejov, lesby, bisexuálov či transrodových (LGBT) oznámiť okoliu, že sú práve tým, čo časť spoločnosti označuje za kultúru smrti? Prichádza hnev, strach, ľútosť. Obavy o stratu najbližších. Ako prebieha coming out (verejné oznámenie inej orientácie či rodovej príslušnosti) na Slovensku? A bude po referende ešte komplikovanejší?

Rodičom ako posledným

"Môj syn sa môže poďakovať svojmu mladšiemu bratovi, heterosexuálovi, ktorý mi už ako malý oznámil, že má v škôlke ,frajerku’ Adama. Vtedy som začala rozmýšľať, aká by bola moja reakcia, keby mi také čosi oznámil vo vyššom veku a už vážne,” rozhovorí sa Jarmila Toporová. Napokon si tým o pár rokov naozaj prešla – ale so starším synom. "Čo som mu povedala? Že som vždy chcela mať zaťka,” usmeje sa. "Chcem len, aby bol môj syn v živote šťastný, a koho si on vyberie za svojho partnera, toho ja budem akceptovať.”

Peter Topor. Foto: Archív Petra Topora
Peter Topor Peter Topor.

Reakcia pani Jarmily je sympatická, no vôbec nie bežná. Katarína Franeková pôsobí v LGBT komunitnom Q-Centre, kde poskytuje psychologické poradenstvo. "Obsahom nemusia byť nutne len témy spojené s rodovou identitou a so sexuálnou orientáciou, všetci sme ľudia a riešime aj obyčajné problémy. Ale keďže sa špecializujeme na túto komunitu, najčastejšie s klientmi hovorím o témach spojených s rozpoznávaním svojej identity, so sebaprijatím a s ich coming outom,” vysvetľuje psychologička.

Samozrejme, jej kanceláriou prejde len zlomok LGBT ľudí. Väčšina, podobne ako Peter Topor, syn pani Jarmily, musí najskôr spracovať svoju odlišnosť vo svojom vnútri a zvyčajne bez akejkoľvek cudzej pomoci. "U mňa to bolo niekedy na základnej škole. Súčasťou toho procesu bolo aj to, že som si našiel priateľku, keďže v rámci toho, ako je spoločnosť nastavená, som chcel sám seba presvedčiť, že ja predsa nemôžem byť inak orientovaný. Ale nepodarilo sa,” hovorí ďalej Topor, ktorý je v súčasnosti študentom na strednej škole.

O svojej inej orientácii povedal najskôr svojej najlepšej kamarátke. Ani medzi vrstovníkmi si však dlho nebol istý. "Najskôr som mal vždy potrebu overiť si konkrétneho človeka. Nenápadne som zaviedol tému k homosexuálom a keď reagoval normálne, tak som sa mu zveril. Nestretol som sa s reakciou, že by ma niekto za to zavrhol, no mnoho ľudí si myslelo, že len vymýšľam, že je to nejaká módna záležitosť. Dnes to už tak neberú,” opisuje, ako o svojej orientácii postupne rozprával väčšiemu okruhu ľudí. Rodičom však dlho nie.

Prečo? "Rodičia prichádzajú na rad zväčša medzi poslednými,” vysvetľuje Franeková. "Je tam totiž najsilnejší strach z odmietnutia. Deti sú v tom veku na rodičov stále veľmi nadviazané a strach, že by o nich mohli prísť, je neuveriteľný. Keď sa za mnou prídu poradiť, ako na to, neexistuje univerzálna odpoveď. Je však niekoľko typov najčastejších reakcií, tak sa im ich snažím popísať, vysvetliť, prečo rodičia tak reagujú. Pracujeme spolu na tom, ako sa emocionálne obrniť voči neraz len dočasným negatívnym reakciám,” pokračuje psychologička.

Franeková svojim klientom vysvetľuje, že reakcie rodičov bývajú často podobné tým, ktorými si prešli oni sami, keď prijímali samých seba. Ak o tom rodičia absolútne netušia, najčastejšie prichádza šok. "Často i hnev. Občas taký všeobecný, ale niekedy aj celkom konkrétny. Ak malo dieťa napríklad nejakého učiteľa, ktorý bol gej, môžu začať obviňovať jeho. Hnev obracajú i na seba. Pýtajú sa, kde spravili chybu. Čo je zaujímavé, veľa rodičov to v tom prvotnom šoku vníma ako svoju chybu výchovy, čo je nezmysel, samozrejme.”

Nech referendum dopadne akokoľvek, diskusia... Foto: SITA, Viktor Zamborský, Katarína Acél
referendum, leták, LGTB Nech referendum dopadne akokoľvek, diskusia okolo neho má už teraz dramatický dosah na kvalitu života LGTB ľudí.

Topor zažil ďalšiu z typických reakcií – akési popretie zo strany otca. "Asi dva mesiace sa tváril, akoby som mu to ani nepovedal. Nezareagoval vôbec zle, nič mi nevyčítal, akurát o tom nejaký čas nechcel počuť. Paradoxne nám to však neskôr zlepšilo vzťah. Predtým sme my dvaja veľmi nemali o čom komunikovať, a keď to prehryzol, zrazu tu bola téma, o ktorej sme sa veľmi otvorene porozprávali,” pokračuje Peter. Aj reakcia jeho otca patrí k tým lepším. K zmiereniu sa so svojím LGBT dieťaťom totiž neprichádza vo všetkých prípadoch.

Stoka nenávisti

"My sme boli taká tradičná rodina, otec alkoholik, s mamou to nemalo zmysel riešiť. Nikdy som jej to nepovedala, ale akosi to vytušila. Pred ôsmimi rokmi, bolo to chvíľu pred Vianocami, mi pred priateľkou vynadala do buzerantiek a tým sa to skončilo. Odvtedy spolu nemáme žiadne kontakty. Akurát mi občas napíše mail, aby som si už prehlásila trvalé bydlisko z Trnavy do Bratislavy,” oboznamuje ma so svojím príbehom in medias res 42-ročná Andrea Pallang. Svoj prvý coming out zažila oveľa skôr, už v sedemnástich.

"Povedala som to kamarátom. Napriek tomu, že to bolo na začiatku 90.¤rokov, keď sa o týchto veciach moc nehovorilo a nevedelo, nik z nich s tým nemal problém a vždy ma dokázali podporiť,” pokračuje Pallang, ktorá je so svojou priateľkou už ôsmy rok. "Ona to mame povedala, asi keď mala 15 alebo 16 rokov. Otcovi nikdy. Jej mama to prijala, ale s tým že sa o tom už nikdy nebudú baviť. Asi by jej to bolo nepríjemné. Ona vie aj o mne, ale nemáme spolu žiadny kontakt. Berie to ako tabu, uzavretú tému,” opisuje Pallang.

V živote sa však s nepriateľskými reakciami nestretáva. "Možno je to aj tým, že žijem v Bratislave a pôsobím v umeleckej oblasti, a tá je vždy taká liberálnejšia,” dodáva. S negatívnymi reakciami okolia sa dosiaľ nestretol ani Topor, ktorý navyše žije na dedine, ktorá je vždy konzervatívnejšia. "Občas na mňa možno niekto divne zazrie, ale ľudia nepekne zazrú na kdekoho. Takže ja si to ani neberiem osobne,” hovorí a dodáva, že ho nikdy nikto nenapadol za to, že je gej. Nestratil ani žiadnych blízkych, ktorý by ho ako geja neprijali.

Andrea Pallang. Foto: archív Andrei Pallang
Andrea Pallang Andrea Pallang.

Inú skúsenosť má Martin (meno sme pozmenili, keďže respondent nechcel, aby sa jeho vzdialenejší príbuzní, ktorým zatiaľ o tom, že je gej, nepovedal, dozvedeli z novín). "Mrzí ma, že po mojom coming oute sa so mnou pár ľudí prestalo rozprávať. Boli to známi, s ktorými som sa predtým kamarátil a vždy som pri nich stál. Dnes sa síce na ulici pozdravíme, ale viem, že ma už neberú rovnako ako predtým, bočia odo mňa” vysvetľuje 20-ročný študent, ktorý je momentálne poslucháčom na univerzite vo Veľkej Británii.

Peter, Andrea i Martin sa však zhodujú v tom, že diskusia a výrazy, aké sa v posledných mesiacoch objavujú na sociálnych sieťach, sú za hranicou všetkého, čo zažili v osobnom živote, priamom kontakte s ľuďmi. Okrem sporadických urážok nikoho z nich nikdy nikto nenapadol. "To však nie je pravidlo,” dopĺňa psychologička Franeková. "V Q-Centre sme riešili viacero prípadov fyzického napadnutia. Vždy však išlo len o mužov – gejov,” hovorí. Navyše to, že niekoho nenapadnú a neosočujú osobne, neznamená, že nenávisť k nemu neprenikne.

A tej sa v posledných týždňoch v súvislosti s referendom naozaj vyplavila celá stoka. "Jasne, že mi prekáža, keď deň čo deň musím počúvať, ako niekoho ohrozujem,” rozhovorí sa Topor. "Alebo keď som videl to skreslené video, v ktorom si prídu dvaja gejovia po dieťa. A štve ma to nielen emotívne, ale aj racionálne. Veď je to len odpútavanie pozornosti od skutočných problémov, ktoré majú rodiny u nás. V 21.¤storočí by som navyše očakával otvorenú spoločnosť a chápajúcich ľudí. Preto som z toho celého sklamaný.”

"Nedotýka sa ma to. Ale počas tejto kampane ma štve to isté, čo aj mnohých mojich heterosexuálnych známych. Že sú ľudia netolerantní a že sa nevedia správať,” pridáva svoj postreh Pallang. Martina dlhodobo hnevá, že ľudia stále hovoria o homosexualite ako o "defekte”. "Dlhodobo sa vystavovať takýmto názorom, to vás buď zlomí, alebo, naopak, zocelí tak, že vás žiadne slová nikdy nezrania. Ja som vďačný za to, že u mňa ide o ten druhý prípad,” dodáva študent, ktorý cirkus okolo referenda pozoruje len zo zahraničia.

Coming out zo vzdoru

Vráťme sa však k tomu, ako môže referendum naozaj ohroziť deti. Martina a Petra už za deti označiť nemôžeme, hoci prah dospelosti prekonali len nedávno. Pre ich mamy sú však stále deťmi. "Ja som za toleranciu, žijem si svoj vlastný život a nechám žiť svoje životy aj ostatných. Preto ma niektoré komentáre a vyhlásenia k referendu zarážajú. A presne preto mám oňho aj trochu strach,” mieni Martinova mama. Pani Jarmila k tomu dodáva, že referendum podľa nej ubližuje nielen jej Petrovi, ale všetkým homosexuálom.

"Myslím, že mnohí z nich sa beztak cítia ako štvanci, a toto referendum tú atmosféru ešte umocňuje. Mrzí ma, že aj vďaka tejto atmosfére sa veľa detí nedokáže svojim rodičom zdôveriť so svojou sexuálnou orientáciou. Poznám prípad, kde syn už v zrelšom veku hrá pred svojou rodinou divadielko, len kvôli tomu, aby nezničil ich ilúzie a aby si voči nemu nevytvorili predsudky. Ja som na syna hrdá a ďakujem mu za to, že mi dokázal otvorene povedať o svojej orientácii,” uzavrela pani Jarmila.

A prichádzame k reálnym deťom. Keď majú s coming outom problém aj dospelí, ako asi môžu vyjadrenia časti spoločnosti vplývať na deti a ich identitu, prirodzenú, no odlišnú od väčšiny? Aj prvému zvereniu sa najlepšiemu kamarátovi či kamarátke totiž predchádza akési vnútorné vyrovnanie sa s tým, že človek nie je nikým zlým. Dá sa to v atmosfére, ktorá tu vznikla za posledné mesiace? "Bez ohľadu na to, ako sa referendum skončí, bude tu atmosféra ako po vojne. Lebo toto je vlastne vojna dvoch táborov. A LGBT ľudia sú tí napadnutí,” hovorí Franeková.

Aliancia za rodinu využíva na svojich akciách... Foto: SITA, Jozef Jakubčo
aliancia za rodinu, dieťa, plagát Aliancia za rodinu využíva na svojich akciách propagačný plagát s dieťaťom. Paradoxne jej referendum najviac ublíži práve deťom.

Momentálna spoločenská klíma má podľa nej dosah na proces formovania identity. "Pri hľadaní odpovedí si často zvnútorňujú negatívne odkazy, ktoré vidia v médiách. Dochádza ku skresleniu, napríklad, že LGBT človek vníma seba ako kazového, chybného. Cítia sa vinní za to, kým sú. Mladý človek si väčšinou začína uvedomovať svoju identitu už veľmi skoro, okolo 11. až 13. roku života. Štatisticky sa však o tom odváži niekomu povedať až okolo 16. roku života,” pokračuje psychologička.

Mladý LGBT človek je teda bežne roky sám s pocitom, že je zlý len preto, že existuje. Verí, že keď o tom niekomu povie, bude mu nejakým spôsobom ublížené alebo on tým niekomu ublíži. Výsledkom môže byť, že sa títo ľudia maskujú, žijú v nesúlade so svojou osobnou integritou, čo časť spoločnosti oceňuje. "Dlhodobé oddeľovanie toho, ako sa správam, od toho, kto som, má však obrovský dosah na psychiku jedinca,” uzatvára Franeková a dodáva, že kým niektorí cítia v tejto veci bezmocnosť, iní (nielen) z LGBT komunity, sa aktivizujú.

Ľudia začali pociťovať individuálnu zodpovednosť. Jednou z najčastejších metód obrany je paradoxne coming out. Na sociálnych sieťach napísalo viacero ľudí z LGBT komunity o svojej orientácii a identite, s dôvetkom – aha, to som ja, váš kamarát, vaša rodina! Naozaj máte pocit, že vás ohrozujem? "Našou rezervou je to, že je to tabuizovaná téma a aj málo homosexuálov o tom vie otvorene rozprávať. To treba zmeniť, aby čo najviac ľudí poznalo osobne niekoho inak orientovaného a pozmenilo názor,” mieni Topor.

Martin označuje situáciu okolo referenda priam za surreálnu. "Najmä keď si to porovnávam s Anglickom, kde teraz študujem, tak sa až hanbím. To, že tisícky dobrovoľníkov tam niekde vonku celé dni burcujú ľudí, roznášajú letáky, šíria nejaké konšpirácie o mne ako o človeku bez toho, aby ma poznali, mi príde veľmi trpké. A pritom ma ako osobu vôbec nepoznajú a nevedia pochopiť, že moja orientácia je úplne nepodstatná súčasť mojej osoby. Som oveľa viac než len homosexuál.”

© Autorské práva vyhradené

126 debata chyba
Viac na túto tému: #deti #manželstvo #spoločnosť #diskriminácia #gejovia #rodičovstvo #referendum o rodine #LGBTI+