Opýtali sme sa siedmich cudzincov, čo im u nás chutí a čo nie. U jedného bodovala kapustnica, u iného halušky. Svojho favorita našiel každý.
Jiang Liya, Šanghaj: Slivovica nemá páru!
Foto: ARCHÍV
Na Slovensku nežijem, ale posledné tri roky ho pravidelne navštevujem, lebo mám zo Slovenska manžela. Takže dobre poznám slovenskú kuchyňu. Myslím si, že slovenské jedlo dobre reprezentuje stravu strednej Európy. Mne veľmi chutí. Najviac ma však na slovenskom stole prekvapila slivovica! Nie je to síce jedlo, ale pre mňa je najvýnimočnejšia: nikdy by som si nepomyslela, že z ovocia sa dá spraviť taký silný a zároveň lahodný nápoj. Halušky som si však – po pravde – ešte neobľúbila. Zato pečená kačica – tá je výborná! Tú mám najradšej. Raz sa mi všetci smiali pre kombináciu sladkého a slaného. Pre nás Číňanov je to úplne bežné, ale moju slovenskú rodinu šunka s nutelou prekvapila. Mám rada aj kapustnicu, a to najmä preto, lebo je tam veľa klobásy. A ešte k tej slivovici, ktorá je mojou favoritkou. Keď som sa na Slovensku vydávala, museli sme sa do svadobnej sály podľa miestneho zvyku dobúchať. Keď nám po dlhom búchaní konečne otvorili, čakala nás aj tácňa s dvomi pohárikmi. Slečna čašníčka nám povedala, že ich musíme vypiť, a ten, kto to urobí skôr, bude u nás rozhodovať. Nuž keďže žijeme inak v Šanghaji, a tam je zvykom, že v rodine rozhoduje žena, rýchlo som pohárik chytila a vypila na ex. Urobil tak aj môj manžel. O chvíľu sa mi začala troška krútiť hlava a on sa ma opýtal, vraj z čoho? Veď som akurát vypila pohárik slivovice, odpovedala som. A z neho – na moje prekvapenie – vypadlo, že v jeho pohári bola len čistá voda. Pôvodne ten pohárik nechcel ani vypiť – aby som ho nemusela vypiť ani ja, ale keď videl, že to je len voda, vypil ho hneď po mne. Nenapadlo mu, že ja tam mám silný alkohol. Nuž, mala som vyhraté: Bude z nás pravá šanghajská domácnosť. A už aj preto mám slivovicu veľmi rada. Časom som zistila, že na Slovensku sa dosť často jedáva kuskus, a ten mi teda vôbec nechutil. Inak mám rada všetko. Keď sa ma švagor pýtal, či jem mliečie z kapra, odpovedala som s úsmevom: Samozrejme, veď som Číňanka a my zjeme všetko! Ale vážne – veľmi mi chutia najmä vaše torty a krémy, ktoré robí výborne zasa moja švagriná. Milujem creme brullé, hoci to nie je typický slovenský dezert.
Jean-Pierre Delpuech: Nepochopil som granadiersky pochod
Foto: ARCHÍV
Som ženatý so Slovenkou a na Slovensko pravidelne chodím aspoň dvakrát do roka. Slovenská kuchyňa je jednoduchá, ale chutná a srdečná, podobne ako slovenský národ, s ktorým sa radšej stretnem pri stole ako za volantom! Veľa som cestoval po strednej Európe a myslím si, že tunajšia kuchyňa je jedna z najlepších. Bola ovplyvnená rôznymi kulinárskymi štýlmi, čo jej veľmi prospelo. Samozrejme, nič sa nemôže porovnávať s francúzskou kuchyňou, ale slovenská kuchyňa si zaslúži, aby sme sa o ňu zaujímali viac. Jedlá sú jednoduché, niekedy až „vidiecke“, ale použité suroviny sú kvalitné a konečný výsledok je vo väčšine prípadov veľmi chutný. S veľkou radosťou si dám jelení guláš po krásnom turistickom dni vo Vysokých Tatrách. Ozajstný pôžitok je dať si s priateľmi príjemne pikantný paprikáš, aký sa podáva v šarišskom kraji, či kačicu v jednej z vynikajúcich reštaurácií v Bratislave. Jedno jedlo som však doteraz nepochopil – podľa mňa je to najhoršie slovenské jedlo s francúzskym názvom – granadiersky pochod, ktorý je bezpochyby kulinárskou pamiatkou po ére Napoleona. Rovnako ma prekvapili pirohy, tie zvláštne plnené cestoviny, ktoré sa zvyknú jesť nad ránom na svadbách. My Francúzi končíme na svadbe špeciálnym svadobným dezertom o polnoci! Nezabudnuteľným zážitkom bola pre mňa držková polievka, ktorú som jedol na východnom Slovensku. Mala takmer rovnakú chuť ako tá, ktorá sa tradične pripravuje v hornatom regióne Massif Central v centre Francúzska. Ďakujem Dr. Herkeľovi za toto milé prekvapenie. Myslím, že údená parenica by si zaslúžila väčšiu popularitu v západnej Európe. A potom je tu výborné pivo… My Francúzi vieme robiť víno, vy viete variť pivo! Na Slovensku som však objavil niekoľko druhov kvalitného bieleho vína. Slovenskú kuchyňu sa oplatí objaviť, rovnako ako ľudí. Pri pohľade na nádhernú zasneženú scenériu, keď si v teple dávate štedrú porciu bryndzových halušiek a zaželáte si dobrý šmak, o dobrú náladu je postarané. Nedá mi nespomenúť moju svokru, ktorej kuchyňa je veľmi chutná – tradičná i originálna. Hlavne cez ňu som spoznal a spoznávam rôzne stránky slovenskej kuchyne. Vo Francúzsku udržiavam kontakt so slovenskými chuťami vďaka mojej manželke, mojej Šarišanke.
Akintayo Adewale: Zemiakové placky sú fajn, ostatné je nevýrazné
Foto: ARCHÍV
Nigérijčan Akintayo Adewale (35) má slovenskú manželku a na Slovensku žije už štyri roky. Zo slovenskej kuchyne má podľa vlastných slov zmiešané pocity. Vysvetľuje, že slovenská kuchyňa sa od kuchyne Yoruba – čo je jeden z nigérijských kmeňov – nesmierne líši. Pre Yorubčanov sú slovenské chute málo výrazné. Z našich jedál si však Akintayo obľúbil zemiakové placky. Vysvetľuje, že v kuchyni Yoruba nepoznajú riedke polievky, oni slovom polievka označujú to, čo je pre nás prívarkom. Jeho krajania nejedia surovú zeleninu, vôbec nepoužívajú prílohy v podobe surovej zeleniny, nepoznajú zeleninové šaláty. Naopak sa v ich jedlách uplatňuje neuveriteľné množstvo čili korenia. Akintayo sa smeje, že pre Slovákov sú yorubské jedlá až vražedne pikantné. Tiež veľa vyprážajú, a to na palmovom oleji. Olivový olej používajú len na kozmetické účely. Asi neprekvapí, že príslušníci kmeňa Yoruba nepoznajú knedle, halušky či kyslú kapustu. Základom kuchyne Yoruba je paradajková omáčka, do ktorej sa pridávajú ďalšie ingrediencie ako okra, tekvicové listy (ugwu), rozomleté tekvicové semienka (egusi), prípadne mäso a rôzne druhy listovej zeleniny. Keď teraz Akintayo žije na Slovensku, jedáva naše jedlá? „Áno, ale tie musí variť manželka. Ja sa o to nepokúšam, jedlá varíme podľa národností,“ smeje sa.
Stamatis Tserkezopoulos: Polievka v bochníku chleba, to je pochúťka
Foto: ARCHÍV
Grék Stamatis Tserkezopoulos je na Slovensku už šesť rokov a o našej krajine tvrdí, že sa mu stala druhým domovom. Veď jeho manželka je Slovenka a deti sú spolovice Slováci. Na otázku, čo si myslí o slovenskej kuchyni, odpovedá stručne: „Je veľmi chutná!“ Aké slovenské jedlá mu teda chutia? „Sviečková s knedľami, vyprážaný syr, cigánska pečienka v stánkoch. Napriek tomu, že polievky ľúbim, prekvapila ma ich dôležitosť v každodennom živote Slováka. Bol som zvyknutý na husté polievky podávané ako hlavné jedlo s riadnou porciou pečiva a šalátu, no nie ako každodenné predjedlo, teda prvý chod. A tiež ma prekvapilo, že šalát nie je samozrejmosťou každého vášho jedla. Zvláštne je aj to, že máte sladké hlavné jedlá, napríklad parené buchty. Mám ich rád, ale pre mňa je to dezert, nie hlavné jedlo.“ Zdá sa mu nejaké jedlo aj zlé? „Až sa to bojím povedať, lebo ma budete nenávidieť. Ale keď mám byť úprimný, sú to bryndzové halušky. Keď som ich ochutnal prvý raz, bolo mi z nich strašne zle celý deň. Pokúšal som sa tento prvý dojem už viackrát prekonať, ale, žiaľ, zatiaľ sa mi to nepodarilo. Inak však, samozrejme, slovenské jedlá mám rád, som hrdý na slovenskú kuchyňu a s obľubou ju predstavujem kamarátom a rodine z Grécka. Najradšej mám husté krémové polievky podávané v bochníku chleba, to je pochúťka.“
Carlos Arturo Sotelo Zumarán: Slovenské UHO je všade/Husacia pečienka je delikatesa
Foto: ARCHÍV
Slovenská kuchyňa je mastnejšia ako naša, používate menej zeleniny ako my a dá sa povedať, že nie je až taká zdravá. Keď som býval v Bratislave na internáte, jedlá boli veľmi podobné, mäso plávalo v UHO – univerzálnej hnedej omáčke. Tá bola všade. Zelenina sa však k hlavnému jedlu vôbec nepodávala. Veľmi mi to chýbalo, pretože u nás ju jeme denne. Máte však aj zaujímavé jedlá. Mám veľmi rád bryndzu, chutia mi bryndzové halušky aj pirohy. Tiež milujem husacinu, lokše, no a husacia pečienka je delikatesa. Na Slovensku sa konzumuje veľa údenín, u nás dávame prednosť konzervovaniu sušením alebo solením. Vo väčšine slovenských reštaurácií akoby chýbal šéfkuchár. Ponuka je veľmi jednoduchá a na jedálnom lístku je mnoho vyprážaných jedál. Takmer pravidlom je, že sa varí zo zmrazených polotovarov, ktoré sa nakupujú vo veľkom. Samozrejme, nájdu sa miesta, ktoré sú výnimkou. K takým patria reštaurácie v Chorvátskom Grobe či na Liptove, kde ponúkajú špeciality z pravej bryndze. V Peru nepoznáme polievky na kyslo, ani mi veľmi nechutia. Keď som v roku 1984 prišiel študovať jadrovú fyziku na Slovensko, prekvapilo ma, že sa u vás jedia sladké hlavné jedlá. U nás poznáme len sladké dezerty. Nezvykol som si na šišky ani palacinky. To pre mňa nie je obed. Pečiete však vynikajúce koláče. Tých sa naše dievčatá na internáte nevedeli dojesť, aj to bolo po čase na nich vidieť. Od mojej slovenskej manželky som sa naučil pripraviť zemiakové placky alebo francúzske zemiaky. Teraz, keď máme v Bratislave svoju reštauráciu, v ktorej ponúkame peruánske jedlá, však varíme doma veľmi málo. Reštauráciu sme si otvorili preto, že mi chýbali jedlá, na ktoré som bol zvyknutý, ale aj preto, že som túžil vytvoriť miesto, kde by sa stretávala naša komunita a kde by sme Slovákom priblížili Peru. Peruánska kuchyňa je veľmi prácna. Varíme z čerstvých surovín, mieša sa v nej čínska, talianska a španielska kuchyňa. Myslím, že táto zmes sa veľmi podarila.
Lazaro de Jesús Hodelin Thomas: Kapustnica – láska na prvý pohľad
Foto: ARCHÍV
Lazaro de Jesús Hodelin Thomas má, ako každý Kubánec, dlhé meno. „V deň, keď som sa narodil, oslavujeme na Kube svätého Lazara. Jesús znamená Ježiš, Hodelin je priezvisko otca a Thomas zasa mamy,“ vysvetľuje spevák a muzikant. Na Slovensko ho pred jedenástimi rokmi zavial osud. V stočlennom havanskom Cabaret Parisien si ho vyhliadol majiteľ bratislavského latino klubu a ponúkol mu trojmesačné angažmán. Predtým ho však pozval na skutočnú pizzu. „Tú som si ako bežný Kubánec nemohol dovoliť,” spomína Lazaro, ktorý sa pobalil a priletel do Bratislavy. Čo vedel o Slovensku? „U nás sa veľa rozprávalo o Husákovi, počul som o nežnej revolúcii, o Prahe a Bratislave, o rozdelení Československa. Napriek tomu, že na Kube sa tieto informácie tajili. Najviac ma však prekvapila krása slovenských žien,“ usmieva sa Lazaro, ktorý si pred dvomi rokmi jednu z nich – Katarínu Ištvánovú zobral za ženu. Lazarovi slovenská kuchyňa chutí. "Aj to na mne vidieť. Odkedy tu žijem, viditeľne som pribral. Niet sa čomu čudovať. Moja manželka sa naučila chutne variť, aj obaja svokrovci si dajú záležať na dobrom jedle. U nás sa mieša kuchyňa kubánska, slovenská a maďarská, okrem toho milujem cestoviny a pizzu.“ Veľa slaninky! Hneď na prvý pohľad sa zaľúbil do kapustnice, guláša a kačacích stehien od svokra. Neskôr podľahol aj strapačkám. No musia mať veľa slaninky. Vyprážaný syr a hranolčeky tiež nesmú chýbať v jedálnom lístku Kubánca. „Riadim sa chuťou, nehodnotím, či je jedlo zdravé,“ vysvetľuje Lazaro, ktorý doteraz neprišiel na chuť bryndzi. Každé jedlo si však váži a nerád ním plytvá. „Vyrastal som v skromných podmienkach a viem aj, čo to je hlad. Niekedy pre nás mala mama na večeru len banán. Pravidelne sme jedávali na obed ryžu s vajcom.“ Aj preto si rýchlo zvykol na našu nezvyčajnú kombináciu halušiek s vajcom. Obľúbený trojboj niektorých slovenských reštaurácií – zapečené mäso so syrom a broskyňou však nepatrí k jeho obľúbeným. Kubánske špeciality, väčšinou vyprážané platany, batáty, takzvané buňuelos, naučil variť aj Katarínu, ktorá predviedla svoje kuchárske umenie aj na Kube. Do batožiny pribalila parmezán či lievance v prášku. „Piekla palacinky, robila halušky, dokonca aj langoše zo sušených kvasníc. Všetkým chutilo,“ pochvaľuje si Lazaro.
Paul Tieniu Yung, Yueyang: Na slovenskú kuchyňu nedám dopustiť
Foto: ARCHÍV
Pochádzam z mesta Yueyang v Číne, za manželku mám Bratislavčanku a už 18 rokov žijem na Slovensku. Pracujem ako prekladateľ a tlmočník, takže môžem porovnať čínsku a slovenskú gastronómiu. Čínska kuchyňa je svetoznáma. Má svoje nesporné plusy, ale aj mínusy. Číňania bežne ani nemajú doma rúru, majú len wok, v ktorom opražia skoro všetko. Spotreba oleja je veľmi vysoká, rovnako ako spotreba sójovej omáčky, škrobu a, bohužiaľ, asi aj glutamanu sodného. To vytvára istú stereotypnosť chutí. Na Slovensku sa používa oveľa viac technológií prípravy jedál a každé jedlo má pomerne výraznú, špecifickú chuť. Pridávanie korenín a dochucovadiel má svoje princípy a mieru. Slovenská kuchyňa… rozmýšľam, čo to vlastne je? Poznám pár reštaurácií na Slovensku, ktoré ponúkajú výlučne slovenské špeciality, ale sú to také pozoruhodné „skanzeny“ stravovania. Budem teda za slovenskú kuchyňu považovať to, čo bežne na Slovensku jedávam – čo varí moja žena, moja svokra, čo ponúkajú slovenské reštaurácie a jedálne. Silné stránky tunajšej kuchyne pre mňa ako Číňana sú tri: polievky, šaláty, dezerty či skôr koláče. A tie slabé? Počul som príslovie, že pre Slováka „najlepšia ryba je sviňa“. Ale pre mňa to je ryba. Napchávať sa veľkými kusmi steaku, rezňov atď. – tomu som neprišiel na chuť. A potom, od detstva som jedával veľké množstvá zeleniny a tofu. Toto mi na Slovensku chýbalo a chýba. V reštaurácii som neraz zažil ako zeleninovú oblohu tri kúsky uhorky – to bolo všetko. Musel som si prikúpiť extra šalát. Tofu si roky chodievam kupovať v kilových baleniach k súkromnému výrobcovi… Sám si robím na špeciálnom stroji sójové mlieko – je to môj každodenný rituál. Som rád, že aj mojim deťom to veľmi chutí, a keďže suchá sója sa bežne predáva, nie je s tým problém. K mínusom ešte jedno: často chodím na trh a som prekvapený, koľko ľudí si dá odkrojiť ako odpad zelenú časť cibuľky alebo reďkvičkové listy. Ja ako správny Číňan toto všetko v kuchyni spotrebujem. Či ma tu niečo prekvapilo? Určite mak, ktorý zbožňujem – najmä štrúdľu a slivkové gule. Ďalej zemiaky – u nás je to druhoradá, málo využívaná potravina. Tu nielen inak chutia, ale pripravujú sa na desiatky spôsobov. Svokra má knihu 1 000 receptov zo zemiakov. Najviac mi asi chutia mesiačiky v šupke pečené nasucho v rúre. A posledná vec je ryža. My Číňania ju nikdy neochucujeme a na stôl sa nosí vo veľkej mise – každý si odoberie, koľko chce. Slováci ju ochucujú, niekedy pridajú olej či masť, ozdobia napríklad petržlenovou vňaťou a servírujú do úhľadných kopčekov. A teraz ešte k tým kladom: polievky milujem od kuracej, fazuľovej, držkovej až po kapustnicu. Výnimkou sú tie, kde sa k rozmixovanej zelenine pridáva smotana. Ale to je tuším už francúzska kuchyňa. Ako Číňan nemám rozvinutý enzým pre mlieko a mliečne výrobky – a tak som si kedysi dávno poškodil na slovenskom salaši, kde som sa doslova po uši napchal bryndzovými pirohmi. Musel som ísť k lekárovi a ten skonštatoval, že som si zničil črevnú flóru. Skončil som na probiotikách. Na mliečne jedlá som preto opatrný, i keď chutiť mi chutia. Aj žinčica, bryndza, aj halušky. Z koláčov mám najradšej ovocné, potom makové a orechové všetkých druhov. No a šaláty – to je extra kapitola. V Číne sa aj zelenina s obľubou smaží, vypráža. Veľmi výnimočne sa podáva v surovom stave. Šaláty mám rád asi všetky. Mám aj šťastie, že moja žena so svokrou sú veľmi kreatívne, a tak napr. pri slove „cícerový šalát“ nikdy neviem, čo všetko v ňom bude. Vždy je to chutné. V mrkvovom sa určite okrem citrónu a medu ocitne jablko alebo nadrobno posekaný ananás, kúsky orechov – skrátka prekvapenie. Zistil som, že mnohí Číňania, ktorí nadávajú na slovenské jedlá, ich poriadne ani nikdy neochutnali alebo mali smolu na kuchára. Neviem, ako si kto varí doma. Ale odkedy tu žijem, vidím, ako veľmi išlo verejné stravovanie v nápaditosti a pestrosti dopredu. Možno je to jeden z mála prínosov globalizácie. Ak vychádzam z bratislavského centra, stravovacích zariadení rapídne pribudlo a konkurencia zvýšila kvalitu. Aj s tou zeleninou sa to zlepšuje! Aby som zakončil moju úvahu: s rukou na srdci, ja nedám na slovenskú kuchyňu dopustiť.
Hakan Onel, Istanbul: Očarila ma doboška a krémeš
Foto: ARCHÍV
Zo Slovenska mám manželku Mišku, sme spolu už 15 rokov a máme troch synov. Momentálne však žijeme v americkom štáte Maryland. Keď sme chvíľu bývali v Bratislave, dosť som pribral, lebo mi veľmi chutili slovenské jogurty, najmä tie smotanové. Zo slovenských tradícií ma zaujal striedmy spôsob raňajok, že si Miška len natrela krajec chleba alebo rožok s maslom a na to si dala paradajku alebo kúsok na tenko odkrojeného syra. My v Turecku vždy vyložíme na stôl takmer celý obsah chladničky, kde máme všetko od syrov, cez olivy, med a džemy a biely chlieb s tuhým čiernym čajom. Slovenský spôsob sa mi však páči viac, lebo netreba po ňom toľko upratovať. Keďže sme spolu s mojou manželkou precestovali mnoho slovenských miest, v každom mi chutilo niečo iné. Pamätám si jednu vynikajúcu reštauráciu v Trenčianskych Tepliciach, kde podávali divinu a na ich jelenie karbonátky dodnes nemôžem zabudnúť. V Košiciach mi zas utkvela v pamäti horúca chrumkavá jablková štrúdľa, na ktorú nám dali kopček vanilkovej zmrzliny. Mmm, to bolo výborné. V Bratislave sme, samozrejme, boli častými návštevníkmi jednej typickej slovenskej reštaurácie, ale žiaľ, bryndzové halušky ma neoslovili. Nejem bravčové, takže halušky bez oškvarkov nie je to pravé. Zato oštiepok a bryndzová nátierka boli fantastické! S manželkou sme chodievali do Malých františkánov na ich vyprážaný Encián s brusnicovou omáčkou, a tam som si aj ja dával dupľu. Turecká kuchyňa je založená na varenej zelenine: varíme papriky, baklažán, pór, dokonca aj paradajky, čo zas nevyhovuje mojej manželke. Vy na Slovensku jete veľa surovej zeleniny, čo je iste aj zdravšie. My sme hrdí na našu baklavu a rôzne sladké nákypy, ale musím sa priznať, že slovenské zákusky ma tiež očarili, najmä doboška, krémeš a v Bratislave som prvýkrát jedol hruškovú zmrzlinu.