Narodila som sa 4. mája a v detstve mi občas niekto povedal: "Joj, vtedy zahynul Štefánik!“ V tom výroku bolo vždy niečo tajomné a sprisahanecké, lebo to bola tabu téma. Dnes sú tieto dejiny zhodnotené zo všetkých možných strán, zdá sa, že už niet čo nového pripomenúť alebo urobiť. Peter Uhlík však nielen ďalej pestuje generálov odkaz – je čestný predseda Spoločnosti M. R. Štefánika, ale nachádza aj nové pamätné fakty. Naposledy nám do redakcie oznámil, že v Košariskách práve odhalili pamätnú tabuľu, ktorá pripomína dávnu návštevu Štefánikovej snúbenice Giuliany. Prespala vtedy v chate Na Masiarovej a práve na tej chate nová tabuľa visí a hlása, že to je pamätné miesto. A pamätné dokonca dupľovane, lebo vtedy s ňou prišla aj spisovateľka Hana Ponická, ktorá Štefánikovu snúbenicu sprevádzala.
Foto: Archív Petra Uhlíka
Štefánikovo nebo
O udalosti informovala miestna tlač, ktorá uviedla, že v Brezovej pod Bradlom, pri malokarpatskom turistickom chodníku Štefánikova magistrála (červená značka z Bratislavy na Bradlo), je chata Na Masiarovej, v ktorej 5. až 7. augusta 1968 nocovala Štefánikova snúbenica Giuliana Benzoni (1895–1982). Spoločnosť M. R. Štefánika chcela túto tabuľu odhaliť už dávnejšie, ale podarilo sa to až 12. septembra 2014. Text tabule navrhol Peter Uhlík, grafickú úpravu Fedor Mikulčík a technické práce urobili Ján Soviš a Zdeněk Jakeš.
V roku 1968 sa u nás diali čudesné veci a dá sa k nim (k tým dobrým) prirátať aj návšteva markízy Giuliany na Slovensku. Počas návštevy prijala 6. augusta 1968 aj čestné občianstvo Brezovej, navštívila Bradlo a Košariská. Vzácne dni sú zvečnené aj v pamätnej knihe košariskej evanjelickej fary. Zapísala ich spisovateľka Hana Ponická, ktorá návštevu sprevádzala: „Nezabudneme nikdy na toto milé posedenie okolo panej Benzoni, z príležitosti jej návštevy na Košariskách po tridsiatich rokoch! Pekne ju privítal dôstojný pán farár Ladislav Valášek, Milanovi spolurodáci, starí i mladí, všetci, čo tu žijú… Myslím na to, čo mi Giuliana rozprávala včera, keď sme spolu stáli pred spánkom pri obloku chatky, v ktorej sme nocovali, a hľadeli do noci presvietenej hviezdami. Hovorila mi francúzsky približne toto: Škoda, že neviem po slovensky. Tak rada by som povedala zajtra na Košariskách dve veci – po prvé to, že spoza oblokov košarišskej fary pozoroval prvý raz hviezdy, že tam skrsla v ňom láska k jeho budúcemu hvezdárskemu povolaniu. Po druhé to, že ostal cudzincom vo svete, akokoľvek dosiahol v ňom úspech… A že v ňom žila láska k jeho domovu, ktorý jediný zostal preňho domovom, akokoľvek práve tu, medzi múrmi tohto domova, i hladoval – lebo také boli vtedy naše luteránske fary – bohaté na deti, chýbal na nich neraz cukor, múka, ale nikdy nie knihy… Na toto myslím v tejto chvíli, keď Giuliana rozpráva Košariskám o nezabudnuteľných zážitkoch svojho prvého stretnutia s Milanom.”
Foto: Archív Petra Uhlíka
Nikdy sa nevydala za iného
Peter Uhlík vysvetľuje, že táto návšteva markízy Benzoni v Štefánikovom rodnom kraji a dome bola v poradí už druhá: "Prvý raz do fary a k mohyle na Bradle prišla 1. mája 1938 spolu s Alicou Masarykovou, o čom svedčia ich podpisy v spomínanej kronike. Vtedy ich privítal pán farár Štefan Bojnák. Oba príchody Štefánikovej snúbenice do Milanovho rodiska mali až fatálny dejinný podtext. Prvý sa uskutočnil krátko pred nacistickou okupáciou a druhý tesne pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa!“
Naozaj je to fatálna deštruktívna dejinná okolnosť, keď uvážime, že práve Štefánik bol jedným z tvorcov samostatnej republiky. Bol priam jej tvárou, a to veľmi zvláštnou: Bol mladý, všestranný a pamätníci tvrdia, že aj veľmi pôvabný. Hovorí sa o jeho charizme, až magickej osobnej príťažlivosti, vraj mal až neuveriteľne krásne modré oči. Niet sa teda čo čudovať, že okrem samotného dôstojného pamätníka od Jurkoviča ocitla sa na Košariskách aj síce skromná, ale o to vrúcnejšia pamätná tabuľa „z trocha iného súdka“: potvrdzuje a zhmotňuje legendu o láske Giuliany a Milana. Je to veľmi ľudský pamätníček dejín.
Peter Uhlík nám poskytol vzácnu fotografiu, na ktorej je Guliana Benzoni s Hanou Ponickou. Podľa fotky sa zdá, že si dobre rozumeli, Hana je tam usmiata. Aj ona mala zmysel pre lásku a pre šarmantných mužov. Pokiaľ ide o Štefánikov ľúbostný život, ženy sa údajne okolo neho vo veľkom krútili, a to aj tie z "veľkého sveta“. Veď aj Guliana bola markíza z vplyvnej rodiny. Ktovie, ako ju volal? Ona mu vraj hovorila aj "ty môj malý Slovák“. Hoci Štefánik nebol vysoký, nedal sa prehliadnuť a v každej spoločnosti priťahoval pozornosť. S Benzoni sa spoznali v Ríme a zamilovali sa údajne do seba na prvý pohľad! Ona sa ani nikdy nevydala za iného!
Historici a pamätníci hovoria, že Štefánikove vzťahy so ženami pomáhali aj mladej česko-slovenskej republike. Vzbudzoval záujem dievčat, priatelil sa a priebežne "chodil“ s dcérami významných mužov Európy, ktoré o ňom podávali tie najlepšie referencie doma, aký je inteligentný, perfektný. A keď sa s ním rodičia dievčat zoznámili, videli, že sa vie správať, má charakter, rozhľad, kultúru. Posudzovali podľa toho aj krajinu, odkiaľ pochádzal, a jej plány. Bola to tá najfajnovejšia diplomacia, čo existuje, a veľké šťastie, že mladý Štefánik sa prirodzenou cestou stal tvárou mladej republiky a získaval jej lásku a sympatie.
Foto: matusslovak.flog
Zvolil si tabu tému
A ako si získal Štefánik oddanosť Petra Uhlíka? Tento pedagóg zasvätil svoj život histórii a mal zasa to šťastie, že žije v blízkosti pamätníka M. R. Štefánika. Vždy a za každých okolností pestoval jeho odkaz. Bola som zvedavá, ako mu to určilo život. Mal aj komplikácie? "Ako učiteľ som prišiel do brezovskej základnej školy začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia,“ rozpráva Peter Uhlík. "Spomínam si na ten deň veľmi presne: Belejúci sa monument na Bradle som z vlaku zbadal skôr než obytné domy môjho budúceho pôsobiska. Ani na prvú vyučovaciu hodinu som nikdy nezabudol: Ešte som nebol v školskej budove plne zorientovaný a keď som vstúpil do triedy, zostal som prekvapený. Skôr ako na tváre žiakov, ktorí už boli na mňa zvedaví, pozeral som sa s nemým úžasom na Bradlo za oknom. Celý vrch, aj s mohylou generála, bol ,na dosah‘! Pretlak pocitov a súvislostí, čo sa mi v mysli vybavil, ma natoľko oslovil, že napriek inému učiteľskému zámeru a plánom venoval som sa najmä Štefánikovi! Milo ma prekvapilo, aké slušné znalosti o ňom mali deti, pochádzajúce z rodín, v ktorých pretrvával duch prvej republiky. No a v škole, ktorá mala tradične dobrú povesť, tiež čosi o Štefánikovi či Masarykovi počuli od ,odvážnejších‘ pedagógov. To ma, samozrejme, povzbudilo.“
A už sa to nedalo zastaviť: "V priebehu rokov môj postoj k jednému z trojice známych protagonistov spoločného štátu prerástol z platonického do vážneho až zodpovedného vzťahu.
Pôsobenie, hlavne učiteľovanie v generálovom rodnom kraji, si to priam žiadalo. Samozrejme, v neprajných i relatívne lepších časoch visela vo vzduchu otázka, čo sa ešte môže a čo už nie. Oficiálny výklad Štefánikovho života a diela sa v priebehu času účelovo menil. Moja viac ako polstoročná, či už latentná, alebo otvorená, angažovanosť v tejto problematike mi dala veľmi veľa. Veď v spomínaných začiatkoch som ešte stačil poznať Milanových spolužiakov v Košariskách i na okolitých kopaniciach (prastarých i starých rodičov mojich žiakov). Ba koncom šesťdesiatych rokov som na nezabudnuteľnej bradlianskej manifestácii sprevádzal početnú skupinu legionárov.
Potom, v rokoch normalizácie, mi síce trocha skomplikovalo život známe Poučenie z krízového vývoja – bola v ňom kapitola Antikomunizmus a antisovietizmus na školách – ale ja som pokračoval. A hoci opätovný návrat k Štefánikovi bol zložitý, reálny chodník na Bradlo – skutočný aj metaforický – nezarástol. Naopak, ešte pred Novembrom 1989 prešli skúškou charakterov tí, ktorí tlakom na najvyššie stranícke orgány usilovali o generálnu opravu mohyly (aspoň Jurkovičovej, keď už nie Štefánikovej!) a dosiahli úspech. Mohyla bola vážne poškodená zvetrávaním krehkého travertínu, bola by sa postupne rozpadla. Títo ľudia sa potom podieľali na vzniku Spoločnosti M. R. Štefánika (vo februári 1990), ktorá bude mať o chvíľu štvrťstoročné jubileum. Aj táto tabuľa je jej darom Štefánikovej pamiatke."