Kde ste sa naučili tak pekne po slovensky? Vy ste vlastne v divadle vyrastali, vaša mama Mária Bancíková hrala v SND. Bola vtedy slovenčina iná než dnes?
Slovenčina je moja materinská reč, a to doslova. Nikdy som nijakým nárečím nehovorila, hoci som 11 rokov vyrastala v Bratislave, štyri roky v Banskej Bystrici a potom som sa vrátila do Bratislavy. Ľubozvučnú slovenčinu som mala denne doma, keďže moja mama pochádzajúca z Klenovca bola herečka SND a nielen na javisku, ale aj doma a na ulici hovorila krásnou slovenčinou. Dokonca učila budúcich hercov javiskovú reč a umelecký prednes na konzervatóriu. Poznala som sa so všetkými jej kolegami, boli to pre mňa tety a ujovia, ktorí tiež so mnou hovorili krásnou slovenčinou. Niektorí z nich ma neskôr učili pekne rozprávať na Divadelnej fakulte VŠMU, kde som študovala herectvo. Predovšetkým pán profesor Viliam Záborský. Áno, vtedy bola slovenčina iná ako dnes, každý jazyk sa vyvíja, no treba povedať, že najmä v médiách sa vtedy kládol väčší dôraz na čistotu slovenčiny.
Modernizuje sa náš jazyk? Škodí mu to, alebo ho to osviežuje?
Slovenčina sa prirodzene modernizuje, udomácňuje sa v nej veľa cudzích slov najmä z angličtiny, bez takého „dizajnu“ sa už asi nezaobídeme, ale zvykneme si naň, ako sme si zvykli na „malér“ z francúzštiny. Často sa však používajú aj také slová, ktoré sa do slovenského textu nehodia, alebo máme v slovenčine vhodnejšie i krajšie ekvivalenty. Neraz sa používajú, najmä v reklamách, aj anglické slovosledy, čo je zapríčinené neznalosťou prekladateľov alebo aj tlakom zahraničných výrobcov.
Máte dlhoročnú rozhlasovú skúsenosť – tam sa nedá chyba vziať späť – ako sa to dá „ustrážiť“? Dávali ste aj nejaké školenia kolegom?
Rozhlas bol kedysi na Slovensku špička, čo sa týka správnej výslovnosti redaktorov a hlásateľov. Keď som tam v 80. rokoch nastúpila, pol roka ma školili, kým ma pustili naživo k mikrofónu. Zdá sa, že teraz tam už nie sú takí prísni, čo je na škodu. Slovenský rozhlas ešte stále zotrváva na špici, ale nie vari preto, že by sa v oblasti čistoty slovenčiny vylepšoval, ale skôr preto, že kultúra reči a správnej výslovnosti išla v médiách za posledných 25 rokov dole. Uznám, že keď niekto hlási naživo, urobí chyby, ale keď sa to vysiela ako nahrávka a chyby sa opakujú, usudzujem z toho, že v danom médiu správnu výslovnosť nekontrolujú, a ak, tak povrchne.
Máte konkrétne príklady?
Bežne sa poslucháč alebo divák stretáva s tvrdou výslovnosťou slov „panenský, nechty, sesternica, kaderníctvo, veterník“, pričom správna výslovnosť je „paňenský, ňechty, sesťerňica, kaďerníctvo, veťerňík“. No a vrchol všetkého je, keď počujem, že moderátor hovorí namiesto „kto“ – „gdo“, čo je česká výslovnosť. Udomácnila sa aj v slovenskom parlamente. Keď tam niekto nehovorí správne po slovensky, viem, aká je príčina. Nenaučili ho. Ale keď iný hovorí peknou a správnou slovenčinou a do toho neustále hovorí „gdo“ alebo „ňegdo“, tomu už celkom nerozumiem. Asi je to pozostatok federálneho československého vysielania v minulom storočí, keď sa dve tretiny 1. televízneho programu vysielali po česky a jedna tretina po slovensky a slovo „gdo“ sa vžilo v hovorovej reči aj na Slovensku. A ešte musím spomenúť častú absenciu ľ v médiách. Keď v televízii avizovali odovzdávanie vyznamenaní Krištáľové krídlo, v podaní moderátora sa z toho stalo „kryštálové krídlo“. Vo význame slov „krištáľ“ a „kryštál“ je predsa dosť veľký rozdiel.
Ste aj pedagogička a učíte – akí sú dnešní študenti? Vraj málo čítajú, viac esemeskujú a mailujú – ovplyvňuje to ich vyjadrovacie schopnosti?
Na všetky vaše otázky by stačilo odpovedať „áno“. No, akí sú teraz študenti? Takí, akí sme boli my. Mladí, veselí, často s laxným prístupom k povinnostiam, ale nie všetci. Mnohí si neuvedomujú, že sa tým pripravujú o veľa poznatkov a skúseností, ktoré im môže pedagóg odovzdať. Ja sa za nich texty nemôžem naučiť, a keď ich nevedia, nemáme na čom pracovať.
Máte vďačnú úlohu v seriáli Búrlivé víno. Robíte ju podľa nejakého vzoru? Baví vás táto úloha? Aj ona pekne hovorí, hoci povahu nemá najlepšiu. Súvisí reč s povahou?
Hovorí sa, že vtáka poznáš po perí a človeka podľa reči. Reč a povaha majú istú súvislosť, ale aj ten, kto na vás prehovorí spisovne alebo „anjelským hlasom“, môže byť zákerný podliak, a naopak, človek, ktorý hovorí „hrozne“, môže byť dobrák, takže to porekadlo nemožno zovšeobecňovať. Som šťastná, že po rokoch hlásateľských som dostala peknú hereckú príležitosť a svoju Agnešu Fazuľovú v televíznom seriáli mám rada. Ona to myslí dobre, chce byť spravodlivá a kritická, ale väčšinou to vypáli zle.
Čo máte na slovenčine rada? Prečo sa vám páči?
„Ó, mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá“, napísal P. O. Hviezdoslav a ja dodávam, že by sme si ju nemali przniť. O čo krajšie znie „žijem v Európe“ než „žijem f'Európe“, čo je tiež častá nesprávna výslovnosť, ktorú počúvame z médií. Mnohé národy nám našu reč závidia, lebo je vo svojej viazanosti melodická a ľubozvučná. Mnohí cudzinci, keď sme hovorili o slovenskom jazyku, mi to potvrdili.