Pád z rebríka pred jedenástimi rokmi otočil Alešovi Raušovi z Ružomberka život o stoosemdesiat stupňov. „Bolo to v Londýne, kam som odišiel, aby som si zlepšil angličtinu, zarobil si a trochu cestoval. V osudný deň som išiel vypomôcť kamarátovi na stavbu. Pri nešťastnom páde z rebríka som si však zlomil stavec v driekovej oblasti,“ spomína tridsaťjedenročný muž, ktorý sa dnes pohybuje len s pomocou bariel. Vtedy, krátko po úraze, nasledoval prevoz do nemocnice, vyšetrenia, a najmä šok. „Nefungovala mi dolná polovica tela. Dostal som paniku, ktorú sprevádzala obrovská bolesť chrbtice. Vôbec som si však nepripúšťal, že ani po jedenástich rokoch to nebude v poriadku.“
Operácia, ktorá napraví polámaný stavec a utlačenú miechu, by sa v prípadoch, ako bol ten Alešov, mala robiť do štyroch až šiestich hodín. „Hoci som mal pripoistenie s neobmedzeným krytím, operovali ma až na ôsmy deň. Podľa lekárov aj neskorý zákrok prispel k tomu, že citlivosť v nohách a niektoré svalové partie sa mi úplne neobnovili,“ hovorí Aleš, ktorého po vyše dvoch týždňoch, nehybného od pása nadol, letecky previezli do Viedne a potom sanitkou do nemocnice v Ružomberku. Slovenskí odborníci prišli na to, že jedna zo skrutiek, ktoré držali stavce pokope, siahala do miechového kanála a robila neplechu. Aj preto mal Aleš horúčky a hrozila mu úplná nehybnosť.
Riešením bola reoperácia v Nových Zámkoch, vďaka ktorej si začal po troch týždňoch cítiť nohy od kolien nadol. Citlivosť chodidiel sa však mladému mužovi neobnovila. Nemôže nimi hýbať, necíti chlad ani teplo. Pri chôdzi mu preto pomáhajú nielen barly, ale aj špeciálne dlahy, ktoré mu chodidlá fixujú v pravom uhle. „Niekoľko som už polámal. Tie posledné, karbónové, mi slúžia celkom dlho,“ pochvaľuje si. Špeciálne prerobené auto s ručným ovládaním Aleš nepotrebuje, ale jeho automobil, na ktorý mu prispel úrad práce a sociálnych vecí, prešiel malou úpravou. „Pomáha mi automatická prevodovka a zväčšenie pedálov, ktorými pridávam plyn a brzdím.“
Každý je na tom inak
S paraparézou dolných končatín, ako sa oficiálne nazýva Alešova diagnóza, sa postupne učil žiť. Od začiatku robil všetko preto, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil. „To, že si niekto zlomí stavec, ešte neznamená, že nebude chodiť. V tíme sledge hokejistov mám dvoch spoluhráčov s rovnakou diagnózou a každý z nás je na tom s ochrnutím dolných končatín inak. Jeden je na vozíku, iný môže chodiť. Pre všetkých však platí, že po úraze treba začať rýchlo rehabilitovať.“ Okrem tela Aleš posilňoval aj myseľ. Motiváciou mu boli knihy a videá o ľuďoch s poškodenou miechou, ktorí to nevzdali.
Foto: Archív Aleša Rauša
Trvalo rok, než sa z následkov úrazu ako-tak spamätal. Prerušil učiteľské štúdium dejepisu a výtvarnej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku, prednosť dostali rehabilitácie, nekonečné hodiny cvičenia, naťahovanie a masáže šliach. „Pri každom kroku som si predstavoval, ako sa mi nohy dvíhajú, večer som si vizualizoval, ako sa nervy v končatinách spájajú.“
Deň každého, kto má poškodenú miechu, má svoje pravidlá. Ráno mu s obliekaním a raňajkami pomáha otec, mama, osobní asistenti alebo priateľka. K základnej hygiene patrí cievkovanie, pretože v dôsledku úrazu močový mechúr nepracuje. Aleš sa bez cvičenia ani dnes nezaobíde. Predtým, než si sadne k práci pri počítači, polhodinku šliape na stacionárnom bicykli. Pohyb ho čaká ešte večer v posilňovni alebo v plavárni, potom sa venuje knihám, navrhovaniu streetového oblečenia a priateľke.
„S Evkou sme len štyri mesiace, v testovacej fáze. Vysvetlil som jej, s čím sa spája môj zdravotný stav, s čím všetkým musí v budúcnosti rátať, aké obmedzenia paraparéza prináša. Nezdvihnem ťažké veci, nemôžem nosiť nákupy, niekedy sa nevládzem na posteli ani otočiť. Ja jej budem morálnou oporou, ona by mi mala byť oporou morálnou aj fyzickou.“
Foto: Archív Aleša Rauša
Pohyb je alfou-omegou v živote každého človeka s poškodenou miechou, aj v živote sympatického tridsiatnika. Sledge hokej, ktorému sa reprezentačne venuje štvrtý rok, sa zo začiatku spájal aj s nepríjemnými chvíľami. Chlad z ľadovej plochy zhoršoval jeho problémy s močovými cestami. Mával časté zápaly, užíval antibiotiká, ale nevzdal sa. „Posilnil som si imunitu a už je to lepšie. Trénujem každý pondelok, raz do mesiaca máme štvordňové sústredenia. Cez leto ma láka cyklistika, dva roky som jazdil na handbiku, dnes mám bicykel na elektrický pohon. Málokto pozná, že jazdím prakticky bez nôh.“