Všetkým učiteľom z lásky

V roku 1967 vzbudil pozornosť anglický film Pánu učiteľovi z lásky, ktorý je populárny dodnes. Herec Sidney Poitier hrá pedagóga, ktorý v dobrom ovplyvnil svoju triedu a žiaci ho za to mali radi. Podobné pekné veci sa však dejú aj v skutočnosti a aj u nás. Na učiteľa Štefana Zvaríka študenti nezabúdajú a stále si ho všímajú. Až v osemdesiatke v ňom objavili básnika a pomohli mu vydať knihu.

06.03.2015 06:00
Štefan Zvarík Foto:
Na fotografii Štefan Zvarík. Príroda je zdrojom inšpirácie veršujúceho seniora.
debata (2)

Štefan Zvarík je z tých ľudí, čo nehádžu flintu žita. Aj v dôchodku sa teší zo života a tvorí. Fotografuje, píše verše, má viacero koníčkov. Teraz sa teší z vlastnej knižky Času nikto netlieska a chveje sa napätím – aký bude ohlas? Tento debutant má bohaté skúsenosti – bol učiteľom, inšpektorom, bol politicky postihnutý, podnikal, ale nič ho neprigniavilo, jeho city sú svieže.

V knižke je aj kapitola Z denníka lásky (napríklad: „Láska je dážď, je oheň. Prvý telom steká. Druhý hreje.), ale celkovo sú verše o živote, o ľuďoch, o prírode, o pocitoch autora. Je povzbudzujúce čítať optimistické slová seniora básnika.

Zaujímavé sú tiež fotografie – vypozorované aj momentky zo života ľudí alebo z lúk a lesov. Dobrá je napríklad kombinácia fotky zarozprávaných žien, ku ktorým patrí humoristická báseň Klebetnice. V takejto zdravej knižke nemôžu chýbať ani verše na športovú tému: „Jednu prejdem, túžim poznať inú. Chodníky, cievy spletité, človek nimi prúdi.“ To je z básne Hrebeňovka.

Všimnite si zaujímavý básnický obraz – človek prúdi cievami. Je v tom určitý vzdor proti cievam, ktoré obyčajne vnímame ako niečo tajomné v nás, čo nám stále hrozí nejakým kôrnatením. Pán učiteľ si to aspoň teoreticky otočil – v básni je pánom svojich ciev, ide si nimi, a čitateľ s ním.

Možno je veselý aj vďaka tomu, že život prežil medzi mladými a aktívnymi ľuďmi. Veď aj túto knižku mu pomohli vydať jeho žiaci z dávnej III. F. Bol medzi nimi i lekár Anton Guth, známy rehabilitačný lekár, ktorý nám o svojom stredoškolskom profesorovi z Gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave, porozprával:

Smeje sa s nami

„Pán profesor Zvarík bol náš triedny učiteľ na strednej škole Metodova v rokoch 1966 –1969. Učil nás matematiku, deskriptívu, geometriu a mávali sme s ním aj triedne hodiny, na ktoré sme sa najviac tešili. Počas nich som sa naučil, okrem iného, aj množstvo ľudových pesničiek! Na týchto hodinách sme sa totiž trénovali v speve na školské výlety. Chodili sme najmä do NDR, kde sme prezentovali Slovensko aj týmito pesničkami.

Vedeli sme, že náš učiteľ je dobrák, a to bolo veľmi príjemné zistenie. Bohužiaľ, ale to už tak býva, niektorí spolužiaci jeho dobrotu zneužívali a všeličo postvárali. Potom sa triedna hodina začínala tým – a bývalo to často – že prišiel do triedy, postavil sa pred nás, na čele mu navrela žila – má totiž atypickú žilu krížom cez čelo, oprel sa rukami o prvú lavicu a spustil: Už zase ste ma zhovadili! Tento výrok sa stal pre nás symbolický, vošiel do dejín našej triedy, pri stretnutiach ho opakujeme a všetci sa smejeme, aj on.

Vtedy, keď sme toto prežívali, ešte sme netušili, že náš učiteľ je vo svojej hĺbke básnik. Prežili sme spolu aj dramatický rok 1968. Presne sa pamätám, ako sme museli zo stien dávať dole portréty Dubčeka a Svobodu, ktorých nám tam dovolil zavesiť. Pamätám sa, ako sme išli demonštrovať – už neviem za koho, ale bola to posledná protiruská demonštrácia. Nám sa nič nestalo, ale jeho za to po roku 1970 vyhodili z roboty. My sme zmaturovali v roku 1969 bez problémov. Normalizačná metla ešte nezmetala.“

Štefan Zvarík

Fotograf a básnik sa narodil 22. decembra 1932 v Bytčici (dnes časť Žiliny). Vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave (matematika – deskriptívna geometria). Odvtedy vyučoval tieto predmety na rôznych školách. Od augusta 1969 do apríla 1971 pracoval na ministerstve školstva v Bratislave ako ústredný školský inšpektor, odkiaľ musel z ideologických dôvodov odísť. V roku 1990 ho rehabilitovali. V sedemdesiatych rokoch začal pracovať v Avii, OZ Žilina, kde bol do roku 1991. Odvtedy je na dôchodku, ale stále niečo robí. Skúšal aj podnikať, ale viac ho baví umenie. Fotografie vystavuje aj na medzinárodných salónoch. Venuje sa tiež poézii. Chápe ju ako emocionálny prepis obrazu do slov. Má úspechy v literárnych súťažiach, je členom literárneho klubu pri Krajskom kultúrnom stredisku v Žiline.

Nevedeli sme, že je básnik

„Odvtedy sa však ako trieda stretávame pravidelne,“ rozpráva Anton Guth. „Naposledy to bolo po 45 rokoch od maturity. Vždy sme pozývali aj pána profesora Zvaríka, ale až do posledného stretnutia sme nevedeli, že píše básne! Vedeli sme len, že sa podieľal na divadelnej hre Spolužiaci (o pomaturitnom stretnutí dvoch tried) – nacvičoval ju so Žilinčanmi a vystupoval v úlohe učiteľa. Vo V-klube ju prezentovali aj v Bratislave. Vedeli sme, že tiež fotografuje. Vždy chodil na stretnutia sám, naposledy prišiel aj s manželkou. Čulý, svieži, pohotový. A práve manželka prezradila, že sa na stretnutie pripravoval pol roka – skúšal si prednes svojich básní. Potom nám ich recitoval. Tak sme sa o jeho veršoch dozvedeli.“

Na fotografii Štefan Zvarík v najvyššom rade... Foto: Archív Štefana Zvaríka
Zvarik v najvyssom rade prvy sprava guth v najnizsom rade treti sprava Na fotografii Štefan Zvarík v najvyššom rade prvý sprava.

Anton Guth hovorí, že ich profesor pôsobí stále veľmi mlado a pripisuje to tomu, že je činorodý: „Ja som totiž medzičasom s hrôzou zistil, že každý môj rovesník, ktorý odišiel do dôchodku, dostal vzápätí nejakú závažnú chorobu. Treba pracovať, a ak nie v zamestnaní, treba si nájsť niečo iné. Ako on. Už mu pripravujeme ďalšiu knihu!“

Anton Guth sa od neho naučil aj to, že pre život je dôležitá pravda a dobro. Človek si nesmie pokriviť chrbát: „Medzi pätnástym a osemnástym rokom si každý buduje osobnosť, na tom potom stavia celý svoj život. Mali sme šťastie v tom veku na nášho profesora!“

Má výborný postreh!

Pýtam sa doktora Gutha, či bol Zvarík niekedy jeho pacientom: „Nie, škoda – rád by som sa mu odvďačil aspoň tak, ako viem.“ A čím upútala Antona Gutha učiteľova tvorba? „Obdivujem jeho schopnosť zachytiť okamih, jeho postreh! Vo veršoch aj vo fotkách. A ako sa vie z toho potešiť! Dokáže vylúpnuť jadierko zo škrupiny. Bohužiaľ my všetci chodíme okolo týchto pominuteľných a úžasných vecí, z ktorých sa skladá život, bez povšimnutia. To je obrovská škoda.“

Jablko nepadá ďaleko od stromu – aj lekár Anton Guth okrem praktického liečenia píše knihy. Vlastne im vyšli nové knižky naraz: „Vlani na jeseň mi vyšlo nové, prepracované vydanie knihy Bolesť a škola chrbtice. Zmenil som celú koncepciu, nafotil nových 80 obrázkov. Je to moja najúspešnejšia kniha! Tešiť sa z úspechu – to som sa naučil tiež od neho.“

Štefan Zvarík o sebe: Chcem sa dotknúť krásy

„Mám rád turistiku a Grécko, ktoré s veľkým záujmom poznávam. V roku 2009 som ukončil záujmové štúdium odbor Človek a umenie na Univerzite tretieho veku na Žilinskej univerzite. Fotografujem, s malými prestávkami, od roku 1958. Fotkami aj veršami sa chcem dotknúť krásy. Vychádzam z obrazov prírody, ktoré v šate slov harmonizujú s dušou človeka.

Spoznal som takto voľnosť objavovania. Keď človek vníma prírodu, prichádzajú emócie. Nezabudnem napríklad na obraz, ktorý som zažil pri tréningovom behu na maratón: v prvom kole som videl sedieť na okraji chodníka žabku. Prebehol som okolo nej. Ona za mnou urobila skok. Pri druhom kole urobila dva skoky. Po treťom kole už neskočila. Povedal som jej, aby nežialila, že je už aj tak dva skoky pred ostatnými žabkami. Tak sa bavím.

Keď mi vyšla kniha, najprv som pocítil hrdosť, ale vzápätí som zistil, že je ako malé dieťa, ktoré samo nevie prísť do spoločnosti, nevie viesť rozhovor… Oslava bola v kruhu ľudí, ktorých si vážim a ktorí mi pomohli. Za toto prekrásne prekvapenie im, napríklad spisovateľke Viere Švenkovej a Antonovi Guthovi, srdečne ďakujem, je to najkrajšia udalosť v mojom živote.

Mrzí ma, že som nemohol celý život pracovať ako učiteľ. Domnievať sa, že učiteľ učí, nie je celá pravda. Učiteľ AJ učí. Do pamäti som nikdy neukladal žiakov len podľa ich prospechu. Cítil som viac. Prežíval som riešenie mnohých napätých situácií, ktoré sa vyskytli, postoje žiakov a moje postoje k nim. To všetko sa stalo základom trvalého a hodnotného vzťahu. Vždy bola možnosť viesť dialóg o pravde. To sú zážitky, pre ktoré žiaci zostanú duševnou náplňou učiteľa navždy. Aj keď už neučí.“

Štefan Zvarík: Z denníka lásky Foto: Foto Štefana Zvaríka
Z denníka lásky, Štefan Zvarík Štefan Zvarík: Z denníka lásky

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #učiteľ #básnik #Štefan Zvarík