„Šport pomáha všetkým ľuďom bez rozdielu. Nie je dôležité reprezentovať krajinu, dôležitý je pohyb, radosť, priateľstvá a zážitky. Neúspech človeka nesmie odradiť,“ vraví tridsaťpäťročný rodák z Liptovského Mikuláša Marián Ligda a rozhodne vie, o čom hovorí. Už ako dieťa víťazil na celoslovenských pretekoch v zjazdovom lyžovaní, neskôr sa stal juniorským aj seniorským reprezentantom. V roku 2005 však jeho život zmenil úraz, od ktorého sa mu dosiaľ nepodarilo postaviť na vlastné nohy. Teda nie fyzicky. Chuť do života, optimizmus ani súťaživosť a lásku k športu mu totiž nehoda nevzala. Do roka od úrazu bol opäť na svahu, ako člen profesionálneho zlínskeho mužstva je tiež čerstvým majstrom českej sledge hokejovej ligy a okúsil aj, ako chutí slávna Tour de France – v tom istom čase ako Peter Sagan predvlani šliapal do pedálov na originálnej trase pretekov, totiž Marián Ligda svišťal na handbiku z Liptovského Mikuláša do Paríža…
Plnohodnotne aj s deficitom
Foto: Marián Ligda/LM Production
Život v prostredí Nízkych Tatier k pohybu na čerstvom vzduchu priam nabáda. Outdoorové radovánky neobišli ani Mariána Ligdu, ktorého k športu viedli od útleho detstva. „Už v troch rokoch som prvýkrát lyžoval. Vždy je prvý krok k športu smerovaný rodinou, dieťa to berie ako hru. Moje detstvo bolo veľmi pestré, plné zážitkov z prírody a pohybu,“ spomína na začiatky svojej celoživotnej vášne. K radosti z hry sa čoskoro pridalo súperenie. Marián Ligda priznáva, že bol už od malička veľmi súťaživý. „Bol som vedený k tvrdému tréningu a vždy som túžil vyhrávať,“ vraví. Na tom sa, napokon, nič nezmenilo. „Držím sa vlastnej myšlienky, že ak mám športovať profesionálne, musím to robiť naplno, poctivo a obetovať tomu všetok voľný čas. Iba tak človek dosiahne úspechy.“ V neposlednom rade, ako vraví Marián, však treba dostať do vienka aj talent a od svojich blízkych príležitosť ho v sebe objaviť a rozvíjať.
Marián Ligda vyskúšal mnoho športov. Najviac ho však dnes napĺňa freeride lyžovanie, ktoré sa, na rozdiel od klasického lyžovania po upravených dráhach, odohráva na divokých svahoch. „Je to o jazde vo voľnom teréne, nejazdí sa na čas, ale na "krásu“ a hodnotenie je v rukách rozhodcov," vraví nezdolný športovec. Na pocite slobody pri zjazde vraj nič neuberá ani skutočnosť, že klasické lyže musel po úraze vymeniť za sitski alebo monolyžu.„Freeride na sitski je najslobodnejším športom, aký človek na vozíku v zime zažije. Dostane sa na miesta, kam by sa inak nedostal ani v lete,“ tvrdí.
Foto: Marián Ligda/LM Production
Osudová nehoda, ktorá ho pripútala k vozíku, prišla za celkom nevinných okolností. „Bol to jednoduchý pád v hlbokom snehu v Čechách. Takých pádov, a aj ďaleko ťažších, bolo neúrekom, no tentoraz som musel znášať následky. Zlomenú chrbticu v oblasti stavcov TH11 – L1. Nikdy predtým som nemal nič zlomené, natrhnuté ani otras mozgu. A to som športoval na vrcholovej úrovni od piatich rokov,“ opisuje, ako nečakane môže do života zasiahnuť nešťastná náhoda. Poddať sa čiernym myšlienkam či nelichotivým prognózam však odmietol. „Nikdy som si nepoložil otázku, prečo sa mi to stalo. Jednoducho sa to stalo a ja som pozeral smerom do budúcnosti. Hľadal možnosti a veľa experimentoval s pohyblivosťou svojho tela.“ Odkiaľ bral toľko sily a inšpirácie, sám presne nevie. „Nerád prehrávam, a tak to zostalo aj po úraze. Mám deficit, ale viem žiť plnohodnotne, a tak som začal zase robiť to, čo som vždy miloval. Vďačím za mnohé aj podpore zo strany rodiny a blízkych priateľov z Čiech i zo Slovenska. Bez nich by som neprežil takých skvelých desať rokov od úrazu.“
Nevážime si to, čo príde bez boja
Ani nie rok po úraze začal opäť lyžovať. Blízki sa o neho síce báli, no neodhovárali ho. Čoskoro začal pokúšať aj hranice, za ktoré sa neodváži ani mnoho športovcov bez hendikepu – ako jeden z len piatich sitski lyžiarov na svete jazdí na extrémnych svahoch so sklonom 45 a viac percent. „Tam, kde jazdíme freeride, je to extrém pre každého človeka bez rozdielu,“ priznáva a pripája aj niekoľko tipov pre tých, ktorí by si to chceli vyskúšať. „Určite sú zaujímavé svahy Nízkych Tatier – Dereše alebo pod Chopkom. V Alpách treba zažiť Francúzsko – Les3Valles alebo rakúske rezorty. My cestujeme vždy podľa snehových podmienok, ak napadne čerstvý sneh a máme čas, vyrážame. Aj v tých najvyspelejších lyžiarskych krajinách je sitskier vo voľnom teréne raritou a aj vďaka tomu nás majú všade veľmi radi.“
Okrem snehu rád športuje aj na ľade. Už však nie sám, ale v sledge hokejovom mužstve SHK LAPP Zlín, kde pôsobí s číslom 68 ako útočník. „Práve v týchto dňoch sme v Česku dosiahli na majstrovský titul,“ teší sa Ligda, ktorý sledge hokej hrá aj za slovenskú reprezentáciu, no zároveň dodáva: „Kolektívny šport nie je iba o víťazstvách, aj keď potešia. Je to o ľuďoch, príbehoch, zážitkoch s priateľmi. Mnohým dal tento šport nový zmysel života.“ Hoci hendikep iste nikto nenesie ľahko, pre niektorých je predsa len o čosi väčšou či bolestnejšou prekážkou. „Práve nedávno som rozmýšľal nad tým, aké to majú ľudia, ktorí nemajú také možnosti, ako som mal ja, komplikované. Komplikované je to mnohokrát najmä v spleti vlastných myšlienok, je to hlavne o psychike,“ vraví Marián Ligda.
Foto: Marián Ligda/LM Production
Najdôležitejšou je podľa neho v ťažkej chvíli podpora rodiny a priateľov. Musí podržať, ale aj takpovediac „kopnúť do zadku“, keď to práve človek potrebuje. „Ak príde niečo v živote ľahko, človek si to neváži tak, ako keď o to musí bojovať. Túžba žiť a zažiť nové je to, čo musí v sebe každý objaviť.“ Tým, ktorí práve zápasia s následkami osudového úrazu, radí vydržať ťažké začiatky a hľadať motiváciu a možnosti hoci aj na internete. Angažovať sa dá okrem športu aj v umení, kultúre či rôznych prospešných projektoch. „Ako vraví moja kamarátka Vierka: Najskôr musíš spraviť šťastného seba, aby si mohol robiť šťastných ľudí vo svojom okolí. Funguje to,“ tvrdí.
Keď je človek šťastný, darí sa vo všetkom
Marián Ligda ešte v tom istom roku, ako sa mu stal úraz, založil občianske združenie. „Centrum Ligda, asociácia pre telesne postihnutých, vzniklo pre podporu aktívnych ľudí po úraze chrbtice, ale pomáhame aj ľuďom po amputáciách. Vždy podľa možností v štúdiu, športe alebo rehabilitácií. Pomohli sme už množstvu ľudí z celého Slovenska či už po materiálnej, alebo finančnej stránke. Spolu s priateľmi z Poľska sme organizovali aj medzinárodný športový kemp pre ťažko zdravotne postihnutých. Bolo to skvelé a určite v tom budeme pokračovať aj v nasledujúcich rokoch,“ vraví. Všetko však závisí od financií a tie má Centrum Ligda výhradne z 2 % dane od dobrovoľných darcov.
Svoje priority má dnes mladý športovec usporiadané veľmi prehľadne: Rodina, zdravie, práca a šport. „Dôležité je byť šťastný. Vtedy sa darí vo všetkých oblastiach,“ dopĺňa. Hoci si svoj život užíva naplno aj tak, ako ho žije dnes, nevzdáva sa ani lákavej myšlienky, že raz opäť vykročí po vlastných nohách. „Každoročne riešim rôzne alternatívy, ešte tento mesiac napríklad nastupujem na špeciálnu terapiu vo Viedni. Vždy je kam sa posunúť, aj keď o malý krôčik,“ vraví inšpiratívny Marián Ligda.
Foto: Marián Ligda/LM Production
Športovať, ale za vlastné…
Športovať je na Slovensku, žiaľ, luxus, za ktorý si športovec neraz platí celkom sám. Pre hendikepovaných športovcov to platí dvojnásobne. „Treba pracovať a zarobiť si na to,“ vraví Marián Ligda. Ťažké je to vraj zvlášť pri individuálnych športoch. Aj preto sa ešte pred časom vzdal možnosti reprezentovať Slovensko v zjazdovom lyžovaní. „Ak mám naplno lyžovať, tak chcem víťaziť. Je to ťažký šport s celoročnou prípravou, množstvom cestovania bez osobného života. Riziko ťažkého úrazu je obrovské. Prešiel som si tým a ak nemám byť profesionálom, tak sa len ťažko vyrovnám profesionálom z iných krajín. Motať sa v strede výsledkovej listiny nemá pre mňa zmysel a z našich dôchodkov je nereálne držať krok s najlepšími v akomkoľvek športe na paraolympijskej úrovni,“ vraví otvorene. Na jeho požiadavky mu vraj nemenovaný funkcionár pred šiestimi rokmi povedal: Čo chcete, veď ani zdraví športovci nie sú na Slovensku platení.
„Osobne si za daných podmienok viem šport na Slovensku užiť aj bez reprezentovania,“ vraví Ligda. V kolektívnych športoch je však situácia predsa len o čosi lepšia. Ľad a sústredenia slovenským sledge hokejistom platí Slovenský paralympijský výbor, podľa svojich možností im pomáha aj niekoľko firiem či jednotlivcov. Za úrovňou zastrešenia športu telesne postihnutých v zahraničí Slovensko stále výrazne zaostáva.
Uvidíte na festivale Hory a mesto
Hoci sa Marián Ligda venuje najmä zimným športom, ani v lete nezaháľa. V roku 2013 sa dokonca vydal na neuveriteľnú, viac než 2-tisíc kilometrov dlhú cestu na handbiku z Liptovského Mikuláša do Paríža. Toto dobrodružstvo nazval Le Tour, išlo v ňom totiž o to zdolať túto trasu presne počas 21 dní trvania 100. ročníka legendárnych cyklistických pretekov Tour de France. „Napokon sa mi to vďaka skvelému sprievodu a priaznivému počasiu podarilo už za 18 dní, z čoho sme ešte dva dni mali prestávku,“ vraví športovec. Stanovil si, že na bicykli poháňanom rukami prejde za deň 120–130 kilometrov, najviac zvládol 164 medzi Trenčínom a Bratislavou.
„Ruky nie sú nohy, čiže je tu určitý limit v rýchlosti a sile. No je to o čosi pohodlnejšie ako klasický bicykel – aspoň ma nebolí zadok zo sedadla,“ konštatuje. „Vďaka tejto ceste som spoznal skvelých ľudí, nových priateľov a utriedil si v živote priority.“ Jeho odvážnu cestu pod Eiffelovku zvečnili priatelia z nezávislej produkčnej spoločnosti Almostar do podoby dokumentárneho filmu Le Tour, ktorý si môžete v programe 16. ročníka Medzinárodného festivalu horského filmu a dobrodružstva Hory a mesto pozrieť už v túto nedeľu v bratislavskom Auparku.