Začala sa posledná dekáda marca 1945. Liptov sa ešte zmieta v urputných bojoch, ale na Horehroní sa po takmer dvoch mesiacoch pohol front. Na Magurku, horskú osadu Nemeckej Ľupče, prišla spojka z hlavného štábu. Časť partizánov a utečencov má prejsť na oslobodené územie.
Znovu sa k nám dostávajú zvesti o mieri. Ak sa vojna skutočne skončila, komu sú ešte potrebné tieto obete? Dnes sme pochovali ruského dôstojníka, ktorý zabezpečoval spojenie medzi nami a ich divíziou z ľavej strany. Už by nemal zomierať nikto…
Ion Şiugariu, Silická Jablonica, 22. január 1945
V tridsaťčlennej skupine je aj Jozef Honec so ženou a dvoma deťmi. Polročnú Milku označujú za najmladšiu partizánku. Brodia sa pláňou po pás vo vodnatom snehu. Pod Chabencom sa zrazu spopod záveja čosi začernie. Nadutá mŕtvola ženy. Hory začínajú vydávať svedectvá krvavej jesene.
Prvé, nečakané stretnutie
V hlúčiku kráča aj študent práva, básnik a publicista Miloš Krno, otec autora článku. Pred rokom mu vyšla debutová zbierka básní Šialené predstavenie. Po vypuknutí Povstania sa prihlásil v Banskej Bystrici, písal pre denník Pravda správy z frontov i glosy o sovietskych filmoch, ktoré vtedy premietali. Koncom októbra ho poslali k partizánom na Magurku. Plánovalo sa, že tam Pravda bude naďalej vychádzať. Priveľkí optimisti…
Skupinka schádza Lomnistou dolinou a keď sa priblíži k obci Jasenie, ktosi pred nimi zareve: „Halt! Wer ist?“ Všetci sa hodia do snehu, aj dve neznáme postavy opodiaľ. Rus Svetlov nabíja samopal. Tu by však už nemali byť Nemci. Honec zakričí: „My sme československí partizáni!“ Obaja muži, dôstojník a vojak v cudzích uniformách, vstanú. „Rumuni,“ zvolá s úsmevom básnik, „to musia byť Rumuni!“ Zvítajú sa. Francúzština nepomáha, no lámanou nemčinou im dôstojník hovorí, že v dedine je čistý vzduch. Oslobodili ju 21. marca.
Prvé stretnutie s osloboditeľmi si 22-ročný básnik inak predstavoval. Samozrejme s červenoarmejcami. Ale všetci hneď pochopia, že ich aj s rumunskými vojakmi veľa spája. Okrem zápasu proti spoločnému nepriateľovi dlhé odlúčenie od najbližších, vojnové útrapy, vrátane tej nešťastnej hygieny – po mesiacoch strávených v zemľankách či v zákopoch…
Po Sovietoch najväčšia armáda
Ako sa vôbec Rumuni ocitli na tejto strane frontu? Veď bojovali po boku Nemcov. Zvrat nastal 23. augusta 1944, keď 22-ročný kráľ Michal I. pozval na audienciu pronacistického diktátora Iona Antonesca. Keď ten odmietol prechod krajiny k protifašistickej koalícii, mladý monarcha (dodnes žije) odišiel z kancelárie pod zámienkou, že si zabudol tabatierku a nechal spupného maršala zatknúť dôstojníkmi. Po štátnom prevrate kráľovská armáda obrátila zbrane proti Nemcom. S tým súvisel útek skupiny vojakov wehrmachtu s niekoľkými civilistami pod velením podplukovníka Waltera Otta rýchlikom R-17 Bukurešť – Berlín. Slovenskí železničiari ich zadržali na stanici Vrútky 27. augusta. Na druhý deň ich za nevyjasnených okolností postrieľali v martinských kasárňach, čo urýchlilo vtrhnutie nacistickej armády na Slovensko a vzápätí vypuknutie SNP.
Rumuni sa nezastavili na maďarskej hranici. Príslušníci 1. a 4. armády (17 divízií), leteckého zboru (249 bojových lietadiel) a 2. tankového pluku (79 tankov a samohybných diel) pokračovali v smere Debrecín – Miškovec na Slovensko, kde sa po boku Červenej armády podieľali od 18. decembra až do 30. apríla 1945 na oslobodzovacích bojoch.
Celkovo ich bolo 248 430, teda po Sovietoch druhé najväčšie vojenské zoskupenie operujúce v ČSR. Oslobodili 1 722 obcí, z toho 31 miest. Samostatne či v spolupráci so sovietskymi a československými jednotkami Lučenec, Rožňavu, Tisovec, Krupinu, Detvu, Brezno, Martin, Banskú Bystricu, Kremnicu, Zvolen, Trenčianske Teplice, Piešťany, Dubnicu nad Váhom, Starú Turú… Utrpeli vysoké straty, približne 66-tisíc padlých, ranených a nezvestných, teda každý štvrtý nasadený.
Podľa rumunských zdrojov na Slovensku evidujú svojich 16 361 pochovaných vojakov. Najviac na najväčšom rumunskom cintoríne v zahraničí – vo Zvolene, kam v 50. rokoch postupne presúvali telesné pozostatky približne 10 500 mužov. Z nich 494 dôstojníkov a poddôstojníkov má vlastný náhrobný kameň, mená ostatných sa uvádzajú na bronzových tabuliach zoradených podľa jednotlivých lokalít. V menších počtoch zostali Rumuni pochovaní v rozličných miestach na Považí, ako aj v Brne (vyše 1 500), Kroměříži a v ďalších juhomoravských mestách. Zomierali pod krupobitím nepriateľských guliek ešte aj 9. mája pri Havlíčkovom Brode.
Prekrucované a neúplné dejiny
"Starostka mojej rodnej obce Pohronská Polhora ma pozvala na stretnutie s delegáciou zo sedmohradského mestečka Tăuții-Măgherăuș,“ hovorí mi štyridsiatnik Ľuboš Nepšinský z Brezna. „Zavítali sem s tým, že sa chcú dozvedieť niečo viac o Rumunoch, ktorí bojovali v našom kraji. Veľmi ma to zaujalo, lebo sa amatérsky venujem histórii druhej svetovej vojny, osobitne témam, ktoré sa v minulosti prekrúcali, ale i dnes sa spomínajú iba okrajovo. Aj o činnosti Rumunskej kráľovskej armády vie málokto. Neprezentujú sa ani pomníky obetiam bojov. Na niektorých sa ešte stále uvádza, že obec oslobodili iba Sovieti.“
Žeby v našej histórii nemali miesto, ktoré im právom patrí? Slovenskí historici sa tomu bránia. Odborne i dokumentačne je vraj oslobodzovacia misia rumunských vojsk podrobne zmapovaná. Horšie už bývalo, ako sa to politicky i propagačne využívalo, či presnejšie, zamlčiavalo.
Podľa vykladačov jedinej správnej „pravdy“ nebolo asi vhodné znižovať zásluhy Sovietskej armády spomínaním ešte niekoho, kto sa na oslobodzovaní ČSR podieľal. Navyše, mnohých rumunských dôstojníkov komunistický režim v Bukurešti po vojne postihoval za účasť na predchádzajúcich výpravách po boku Nemcov proti Sovietskemu zväzu. A hoci sme boli s Rumunskom spojenci vo Varšavskej zmluve a RVHP, za Nicolae Ceaušesca neboli – v porovnaní napríklad s Bulharskom – dvojstranné vzťahy až také horúce.
Ľuboš Nepšinský mal o Rumunoch informácie z prvej ruky – od rodičov. Otec mal v roku 1945 trinásť, mama osem. Oni, ale aj iní pamätníci sa na sklonku vojny často stretávali s mužmi v uniformách, s ktorými si jazykovo vôbec nerozumeli. Front sa tu totiž začiatkom februára zastavil na sedem týždňov, a tak dostali možnosť sledovať, ako sa Rumuni správajú k nim i k sebe navzájom. Vtedy udreli mrazy pod 30 stupňov a naši balkánski osloboditelia trpeli zimou, hladom, nedostatkom všetkého.
Historici to pripúšťajú: zastaraná výzbroj, chabé oblečenie a obuv, v porovnaní so skúsenejšími Sovietmi Rumunom viazlo zásobovanie potravinami i strelivom. Ich najčastejším jedlom bola fazuľa. Slováci dávali, čo mali, chlieb, zemiaky, kapustu, koňom seno, no aj im sa stenčili zásoby.
„Nič nám o nich ani v škole nerozprávali, hoci práve Rumuni oslobodili našu obec,“ pokračuje Ľuboš. „Mama dosiaľ spomína jednu príhodu. Starí rodičia vtedy v Polhore ubytovali u seba rumunských vojakov. Jeden z nich ju raz zobral na kolená a ukazoval rodinnú fotografiu, na ktorej sa usmievalo dievčatko v podobnom veku. Vtom sa rozplakal. Kto to bol, odkiaľ prišiel a či sa niekedy vrátil domov, to sa už nikdy nedozvie.“
Aj Slnko môže písať verše
Tăuții-Măgherăuș, sedemtisícové mesto v župe Maramureș, nie je vzdušnou čiarou veľmi vzdialené od Čiernej nad Tisou. Založenie jednej z jeho častí – Toutfalu – sa dáva do súvislosti s husitskými exulantmi, ktorí sa tu usadili v polovici 15. storočia. Mestečko leží v údolí pod nevysokými kopcami južne od bývalej Podkarpatskej Rusi. Vytvorilo sa spojením viacerých obcí a jeho rozpoltený erb vystihuje, čím sa obyvatelia najviac živili: baníctvom a vinohradníctvom. Rumunská delegácia do Polhory zavítala v lete 2013 s úmyslom vystopovať posledné dni svojho rodáka, básnika, esejistu, literárneho kritika a publicistu Iona Şiugariu. Narodil sa 6. júna 1914 v jednej z tamojších podhorských osád, zväčša gréckokatolíckej, v Băiţe. Išlo o prvé zo šiestich detí zlatokopa. Vtedy ešte existovalo Rakúsko-Uhorsko a tak ho v matrike, hoci bol Rumun, zapísali po maďarsky ako Sugara Janosa. Na základe rozhodnutia ministerstva spravodlivosti mu v roku 1934 meno porumunčili na Ion Soreanu, on už však bol známy pod literárnym pseudonymom Ion Şiugariu. Priatelia ho oslovovali Soare, po rumunsky to znamená Slnko.
V jeho rodisku sa zrodili aj jeho prvé publikované verše: Moji baníci, Băiţa, rodná dedina a ďalšie. Tu nachádzal aj zdroj myšlienok pre svoje eseje a články s kritickým sociálnym podtextom. Mal ťažké detstvo. Odmala pracoval s rodičmi pri ťažení a umývaní zlatých zrniek. Tvrdé podmienky pri používaní zastaraných nástrojov zanechali na ňom stopy kĺbového reumatizmu s doživotnými následkami.
Napokon sa však presadil silou svojho talentu a vôle v škole. Bývalý spolužiak Ioan Cosma ho v roku 1974 charakterizoval: „Aj teraz ho vidím pred sebou, ako prichádzal každý deň do školy cez hory vždy svedomite pripravený na vyučovacie hodiny. S taškou plnou kníh, zošitov a s kúskom kukuričného chleba sa brodil snehom, dažďom, fujavicou a mrazom cez hrabové a bukové lesy.“ Učiteľ a farár v jednej osobe presviedčal rodičov, aby chlapca nechali pokračovať v štúdiu. Asi by to bolo márne, keby sa na rodinu neusmialo šťastie. V novom francúzskom závode na ťažbu zlata zamestnali otca na poste majstra. Ion zvládol prijímacie skúšky na strednú školu v Oradei. Nad sklonmi k fyzike a matematike zvíťazila poézia. Debutoval už v šistom ročníku lýcea básňou Hymna mladosti.
Po úspešnej maturite neposlúchol rady rodičov, aby sa dal na techniku a ako inžinier pracoval v rodnom kraji. Ťahalo ho to do Bukurešti. Škola pre dôstojníkov v zálohe v meste Ploješť bola od hlavného mesta na skok. Už ho nik nemohol zastaviť. V septembri 1937 sa zapísal na filologickú a filozofickú fakultu. O pol roka nato mu vychádza prvá básnická zbierka Prechod bielou bránou, o ktorej Octav Şuluţiu napísal: „Je to vulkanický výbuch, vzkypenie vášne, nepokojná mladosť, ktorá vybuchuje v túžbe po živote a po rozlete. Je to skutočné a neovládateľné vzplanutie, aké mladosti najviac pristane.“
Ion Şiugariu bol podobne ako jeho menovec Ján Smrek ovplyvnený umeleckým smerom vitalizmus, ktorý vychádzal z Bergsonovej filozofie životného elánu. Svojsky sa pozerali na svet, zobrazovali najmä slnečné, harmonické stránky života a tešili sa z jednoduchých vecí vôkol seba, často obchádzajúc akékoľvek problémy. Şiugariu sa nebál zakomponovať do veršov aj erotickú lyriku.
Foto: MTK TAUTII-MAGHERAUS
Vojakom vo veľkej vojne
Politika postupne komplikovala život všetkým Európanom. V Rumunsku pritvrdzuje autoritatívny Antonescov režim. V auguste 1940 na základe druhej viedenskej arbitráže krajine odtrhnú severnú časť Transylvánie (Sedmohradsko). Básnikovi rodičia a väčšina súrodencov sa ocitnú vo „Veľkom Maďarsku“, prídu aj o zamestnanie. Iona v novembri 1941 zvolili za predsedu Asociácie študentov utečencov. V tejto funkcii vykonával plodnú publicistickú a organizačnú činnosť.
Prispieva básňami, esejami a štúdiami do viacerých časopisov. Stáva sa uznávaným literárnym kritikom. V marci 1942 po tom, čo obhájil diplomovú prácu s názvom Žurnalistický aspekt modernej literatúry, mu vychádza druhá zbierka Putujúci raj. Vtedy získal pas a odcestoval do Maďarmi okupovanej Băiţy, kde posledný raz prežil niekoľko dní s rodičmi. Horthyovské orgány ho označili za nežiaducu osobu a tak každý deň musel absolvovať peši dvanásť kilometrov na žandársku stanicu pre obnovenie víza.
V tom roku nadviazal vážnu známosť so študentkou farmácie Luciou Stroescovou, ktorej často písal nielen o láske, ale aj o svojich plánoch v literárnej tvorbe. Premýšľal o napísaní románu, divadelnej hry, viacerých poviedok. Zachovali sa však iba v torzách. Tretia kniha – básnická skladba Ohnivá krajina stihla vyjsť v roku 1943. Začiatkom leta, 29. júna, sa s Luciou oženil. Netušil, že ich manželstvo bude trvať iba osemnásť mesiacov, aj z toho podstatnú časť strávi na vojenských manévroch a priamo na fronte.
Na niekoľko mesiacov ho zamestnal na ministerstve kultúry jeho vysokoškolský profesor Ion Petrovici, čo mu zrejme kádrový posudok v povojnovom Rumunsku nevylepšilo. Tam sa dozvedel o pripravovanom prevrate. Vzápätí sa ako dobrovoľník prihlásil, že bude bojovať za vrátenie Transylvánie Rumunsku. Lenže rýchlo spoznal, že vojna, hoci aj spravodlivá, mu nedáva to, čo si od nej sľuboval. Písal manželke listy a pre seba denník, vďaka čomu môžeme lepšie pochopiť myslenie vojaka intelektuála na fronte.
Zápisky z frontu rozprávajú
„Začali sme sa topiť v bahne. Sme plní špiny, zožierajú nás blchy. Na pozíciách stojí už len 150 osôb. Keď sme odchádzali z Jitaru, bolo nás tisíc. Na ceste sme za sebou nechali len hroby a hlinu zmiešanú s krvou. Veľmi draho sme zaplatili za Sedmohradsko! Videl som, ako plačú vojaci, keď idú do útoku, počul som zúfalé výkriky ranených. Nikto im nešiel pomôcť. Ach, tie krásne knihy, ktoré hovoria o hrdinstve, o statočnosti! Koľko klamstiev! Videl som kamión mŕtvych hrdinov. Vzali im topánky. Niektorí páchli ako hnilé zdochliny. Jeden študent adjunkt bol úplne nahý. Možno ho doma ešte niekto čaká. Vedľa nich boli dvaja Nemci… Smrť z nich urobila bratov. Ideme ďalej. Koľkí to zvládneme?“ pýta sa básnik v mundúre 5. októbra v obci Cristesti, župa Mureş.
O tri mesiace, 6. januára 1945 už v maďarskom Debréte pokračuje: „Odpočívame, odvšivujeme sa, umývame, opravujeme zbrane. Bývam v malej, špinavej a studenej kuchyni. Spíme traja v jednej posteli. Dedinka je malá a nás je veľa… Každých desať minút ma volajú k telefónu. Dostávam rozkazy rozdať pištole, kopať protilietadlové jamy atď. Len duša sa mi skryla, opustila ma. Žijem prázdny, zo dňa na deň, bez času, bez očakávaní, bez ľútosti… Prišla mi na um milovaná žena, spomienky, minulosť. Všetko bolo také vzdialené, také rozmazané. Akoby som to nebol ja, akoby to všetko bolo len snom. Som prázdny, rozmazaný, bezvýznamný. Som nič. Teraz to viem naisto. Vojna ma nič nenaučila, neponúkla mi žiadne zjavenie. Takto sa začína smrť.“
O niekoľko dní rumunská jednotka prekročila československú hranicu, lebo 18. januára básnik prežíva pár nocí a dní v Silickej Jablonici v okrese Rožňava: „Zvolali sme všetkých ľudí z dediny, aby kopali jamy. Pochovávame si mŕtvych. Je ich veľa, príliš veľa. Chce sa mi plakať. Zomreli hrdinsky po zúfalom boji. Náš regiment nikdy nebojoval tak okázalo. Kto nám za to všetko raz poďakuje? Zomierame stále, zomierame denne. Vlasť je ďaleko, nemyslí na nás. Sme sami a zomierame.“
O ďalších osem dní, 26. januára, nevie presne, kde sú, lebo iba udáva lokalitu Z frontu: „Oddych v dome jedného dedinčana. Znovu sneží, bielo, krásne, až únavne bielo. Sedím a pozerám von oknom. Som smutný, myšlienkami vzdialený. Dvaapolročné dievčatko sa hrá s mojimi rukavicami a čiapkou. Stále mi niečo švitorí po slovensky. Ja jej odpovedám po maďarsky. Obľúbilo si ma. Má blonďavé vlásky a bacuľatú tváričku. Neviem prečo, ale mám pocit, že je to naše dievčatko. Volá sa Kaťuša… Mám rád deti, ticho a teplo domova… Chýbajú mi tie večery – knihy, ty. Je mi ľúto, že ma doma nečakáš s naším dievčatkom, s naším stelesneným šťastím.“
Foto: MTK TAUTII-MAGHERAUS
Korekcie v učebniciach sú potrebné
Až v Pohronskej Polhore rumunská delegácia zistila, že sa vo všetkých dokumentoch o Ionovi Şiugariovi nesprávne uvádza, že ho pochovali v obci Polhora pri Brezne.
„V skutočnosti sa už v roku 1945 v Polhore nepochovávalo. Cintorín bol plný, preto sa využívalo novozriadené pohrebisko v susednej dedine Michalová. Farnosť mali obce spoločnú, tak asi preto došlo k mýlke,“ vysvetľovala mi riaditeľka Mestského kultúrneho domu v Tăuții-Măgherăușe Angela Micleaová, keď som sa s ňou zoznámil vlani v septembri na oslavách 112. výročia narodenia Vladimíra Clementisa v Tisovci, ktorý tiež oslobodili Rumuni. "Nič to, históriu spresníme. Získali sme však nových priateľov nielen v Tisovci a Polhore, ale aj v Michalovej. Vlastne všade, i v Brezne či vo Zvolene nás milo privítali. My sme sa im revanšovali pozvaním na podujatia spojené so storočnicou Iona Şiugaria, ktoré sa konali u nás v júni.“
Na čele delegácie v Tisovci bol viceprimátor Tăuții-Măgherăușa Dorin Buda, ale hneď som vycítil, že dušou kolektívu nadšencov pre slávneho rodáka z tohto mestečka je Angela, inak pôvodným povolaním novinárka. Sama zostavila o Şiugariovi dve popularizačné brožúry, jednu i so slovenským textom. Vďaka nej som sa dostal aj k materiálom o tomto básnikovi.
„Som veľmi rada, že sme mohli stretnúť ľudí, ktorí v dobrom spomínajú na našich vojakov,“ prízvukuje. "Teší ma, že sa Slováci po sedemdesiatich rokoch dozvedeli, že medzi 16-tisíc Rumunmi, ktorí padli za vašu slobodu, bol aj veľmi talentovaný básnik, ktorý by určite svoje umelecké nadanie naďalej úspešne rozvíjal.“
Medzi pamätníkmi je aj 84-ročný Gabriel Kokavec z Michalovej. Keď predvlani zavítala na Horehronie Angela s priateľmi, slzy sa mu tlačili do očí. „Bratia Rumuni sa vrátili!“ zvolal a všetkých vyobjímal. Spomínal si detailne na udalosti zo začiatku roka 1945. Padlých rumunských vojakov sem privážali priamo z úsekov bojov alebo z poľných ošetrovní. Ujo Kokavec odhaduje, že ako chlapec pomáhal v Michalovej pri pochovávaní asi 125 Rumunov. Do hrobových jám ich kládli len tak vo vojenských celtách, na výrobu truhiel nebol čas.
„Nebohý otec mi často rozprával,“ zdôveruje sa mi Ľuboš Nepšinský, „že sa chodieval spolu s kamarátmi pozerať na telá padlých rumunských vojakov v kôlni základnej školy predtým, ako ich pochovali. V tej tvrdej zime boli zamrznuté na kosť, a tak ich tam naukladali na seba ako drevené kláty. Potvrdil mi to aj rodák z našej obce, publicista Marián Smolec. Vraj ako dieťa nosil prestrelenú baranicu po zabitom Rumunovi.“
Teta mu zase nedávno priblížila príhodu svojej mamy. Do Polhory priviezli na voze ranených rumunských vojakoch. Najmä jeden z nich strašne stonal, po tvári sa mu kotúľali kvapky krvi. Chcela ho utíšiť. Zložila mu prilbu. A s ňou aj časť lebečných kostí… Už stihol iba zašepkať: „Ma-ma.“ Boli to jatky.
Údaje o rumunských stratách v okolí Brezna sa značne líšia. Po vojne sa odhadovali tri tisícky. Neskorším autorom sa to zdalo prehnané a uvádzali 320 mŕtvych, z toho 24 dôstojníkov. Súčasnému popularizátorovi dejín Horehronia Milanovi Kováčikovi-Komovkove sa toto číslo nepozdáva.
„Podľa mestskej kroniky sa boj v uliciach Brezna začal 31. januára 1945 v skorých ranných hodinách a už predpoludním bolo takmer celé mesto oslobodené, ale nepriateľ sa nevzdal,“ napísal mi Kováčik. „Pri roľníckej škole v Banisku zaujal obranné postavenie. Na juhozápadnom okraji chotára na najvyššom bode – kóte Hnusnô vybudovali dômyselný systém bunkrov. Výškovú terénnu výhodu Nemci využili na nemilosrdné ostreľovanie delostrelectvom. Preto osloboditelia rozhodli o úplnej evakuácii obyvateľstva. Prejavila sa veľká solidarita už oslobodených obcí, kde až do 22. marca prichýlili breznianske rodiny. Plných päť týždňov sa bojovalo iba o obec Valaská. Podľa záznamov miestneho kronikára, učiteľa Antona Kúdelku prišlo v okolí Brezna o život 72 miestnych občanov, 52 sovietskych vojakov, 23 nemeckých a až okolo 3-tisíc rumunských.“
Aktivista zväzu protifašistických bojovníkov mi spresňuje aj legendy o breznianskej veži pri oslobodzovaní mesta. Počas delostreleckého ostreľovania navádzali na živé terče pomerne presne dvaja nemeckí nacisti, ktorí sa skryli vo veži. Mali ďalekohľady a vysielačku. Určite však nešlo o mestskú vežu osamotene stojacu v strede námestia, ale o susednú na katolíckom kostole. Tá je o deväť metrov vyššia, pritom na vrchu mestskej veže bol vtedy byt zvonára.
Teda kostolná veža sa stala osudnou aj pre Iona Șiugaria. Ešte 31. januára, zrejme už v Brezne, napísal Lucii: „Moja drahá, …tieto listy dostaneš veľmi neskoro… Ja ti stále píšem… Bol by som rád, keby si dostala vyhlásenie, ktorým ti zvyšujem mesačnú kvótu. Celková hodnota mojej výplaty je… S rovnakými neutíchajúcimi túžbami v srdci ťa bozkáva: Soare.“
Na konci a na začiatku cesty
To, čo sa odohralo na druhý deň, vo štvrtok, zdokumentoval v liste adresovanom básnikovej manželke lekár 27. pešieho regimentu Eugen Ciura: „Oslobodené Brezno bolo dňom a nocou predmetom delostreleckého bombardovania. Aby nevystavil nebezpečenstvu pochodujúcich vojakov, veliteľ nášho pluku nariadil ich stiahnutie sa na kraj mesta. Všade totiž panoval veľký zmätok a bolo potrebné, aby niekto s pokojnou mysľou riadil tento presun. Plukovník pozval pána Soare do svojho koča, že ho so sebou prevezie za front. Soare bol totiž chorý, trpel trýznivými bolesťami kvôli infekcii v tele, ktorú nebolo možné vyliečiť v daných podmienkach. Váš manžel to však odmietol. Práve vtedy začalo nemecké delostrelectvo strieľať naplno na cestu a železničnú trať vedúce do mesta. V tom čase sa Soare nachádzal v bode, ktorý sa zdal bezpečný. Bol pokojný a naďalej vydával rozkazy. Jedna zo striel (delostrelecký granát) padla veľmi blízko neho.
Svedkovia nešťastia hovoria, že mal zlomené obe nohy a bol zasiahnutý aj do brucha. Ihneď mu zavinuli stehná do ovinovačiek, aby sa zabránilo veľkej strate krvi. Naložili ho do postranného vozíka motocykla a vydali sa s ním do ambulancie regimentu. Soare ešte stihol povedať: Lucia, strácam sa… Zachráňte ma… Následne stratil vedomie. Približne 10 minút od zranenia zomrel.“ Șiugaria ešte v ten deň pochovali aj s poručíkom z tej istej jednotky a s ďalšími siedmimi vojakmi. Obrad vykonali vojenský kaplán a miestny katolícky farár Vojtech Čunderlík. Zúčastnili sa na ňom ženy z okolia, skupina slovenských partizánov a čestná stráž za rumunskú armádu. V roku 1956 všetkých exhumovali a previezli na ústredný cintorín vo Zvolene. V Michalovej však dodnes na cintoríne stojí pomník s textom: Váš život je naša sloboda. Hrdinom priateľskej rumunskej armády vďační občania Polhory a Michalovej.
Poručíkovi v zálohe Ionovi Soreanovi 28. februára 1945 udelili posmrtne Rad Koruny Rumunska s mečmi, hodnosť rytiera a stuhu Vojenskej cnosti. Na večernej omši v Bukurešti si jeho priatelia a známi pripomenuli básnikovu pamiatku. Po vojne sa však o ňom veľmi nepísalo, aj Rumunsko malo svoje tragické päťdesiate… Až v čase istého politického uvoľnenia v roku 1968 vojenské vydavateľstvo publikovalo úryvky z jeho nedokončeného diela pod názvom Knižky básnika padlého vo vojne a v roku 1975 zbierku s názvom Básnik – vojak Ion Şiugariu.
Manželka Lucia sa presťahovala do Nemecka (ešte žije), v roku 1984 na jej podnet vyšla v Mníchove knižka vybraných básní Smäd po nebesiach. Až v roku 1985 mu v rodnom mestečku odhalili sochu. K úplnému odkliatiu však prichádza až koncom 90. rokov, keď vydali zbierku jeho esejí Krajina ľalií, neskôr životopisné knihy, kritické štúdie, korešpondenciu a zápisky z vojny, antológie poézie najúspešnejších účastníkov literárnych súťaží vypísaných na Şiugariovu počesť, ako aj opakovane knižky jeho veršov.
Keď sa Ľuboš Nepšinský spolu s primátorom Tisovca Petrom Mináčom a starostkami Michalovej a Pohronskej Polhory zúčastnil vlani na sympóziu venovanom storočnici Iona Şiugaria v Tăuții-Măgherăușe, priviezol so sebou škatuľku so zeminou. Nabral ju v Brezne, z miesta tragédie v blízkosti železničného priecestia a mosta, z pôvodného hrobu básnika v Michalovej i terajšieho vo Zvolene. Domáci ju porozsýpali pred umelcovým rodným domom v Băiţe.
„Donedávna som nevedel, že nejaký Ion Şiugariu existoval, že padol pri oslobodzovaní Brezna,“ priznáva sa. „Rumunskí vojaci tu počas zimných bojov neskutočne trpeli. Mnohí z nich nám dali to najcennejšie – svoje životy. Každý z nich chcel s určitosťou jedno: vrátiť sa domov, k rodičom, k manželke, priateľom, no nie každému to osud doprial. Preto si zaslúžia, aby sme si ich pripomínali, aby sme získavali a zhromažďovali ďalšie informácie, ktoré s nimi súvisia.“
Skupina partizánov po mesiacoch prežitých v lesoch Magurky, pod Prašivou, Latiborskou hoľou sa marcovým snehom prediera z liptovskej strany na Horehronie. Mladý básnik Miloš Krno myslí na kamarátov, s ktorými vydávali edíciu mladých literárnych autorov. Kde je teraz Matej Andráš, Ivan Teren, Miro Procházka? Čo asi robia priatelia z univerzity, talentovaní poeti Boris Kocúr a Ján Brocko? Ako pochodil majster Ján Smrek, ktorý im v Eláne vydával za 50 korún surrealistické verše? Kedy sa zase všetci stretnú v Bratislave pri poháriku vína?
Mladý básnik netuší, že Borisa nacisti ako partizána chytili a zmordovali kdesi pod Veprom a že Janko čoskoro zomrie v rodnej Revúcej na následky choroby, ktorá ho zmorila, keď bol cez Povstanie v horách. Teraz vchádza do Jasenia. S pocitom istoty a bezpečia. Od rumunských vojakov predsa vie, že dedinu už oslobodili. Potom všelijako, pešo, na povozoch či vojenských autách cestuje cez spálenú Valaskú a zničené Brezno ďalej na východ. Smer je jasný: Košice. Tam to vrie, vytvára sa tam nový štát, opäť slobodne vychádzajú noviny a hádam čoskoro aj knižky… Netuší, že nebyť dvoch Nemcov na breznianskej kostolnej veži, mohla sa jeho cesta preťať so životnou púťou o osem rokov staršieho muža, s ktorým ho však spájali podobné ideály a plány do budúcnosti.
Vojna je hrozná… A život? Život je krásny.