Veľkonočné sviatky sa často označujú za náboženské sviatky, sú viac spájané s kresťanstvom. Ich pôvod je však omnoho starší a širší. Kam vlastne siahajú korene oslavovania príchodu jari?
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Základom veľkonočných sviatkov sú jarné zvyky roľníckych národov. Príchod jari pre ne znamenal výnimočnú chvíľu. Mimochodom, aj v Ríme sa kedysi slávil Nový rok 1. marca. Od tohto dátumu počítali Rimania mesiace, čo sa vlastne zachovalo dodnes, hoci si to mnohí ľudia ani neuvedomujú. Veď september znamená siedmy, október ôsmy mesiac… Jarné novoročie bolo čosi úplne prirodzené, prebúdzala sa príroda, začínalo sa nové obdobie. A z toho vyplývajú všetky prejavy a zvyky, ktoré sú dávnou súčasťou Veľkej noci. Všetko sú to princípy, predmety alebo fenomény, ktoré znamenajú zrodenie života a rast.
Čiže aj preto jeme na Zelený štvrtok špenát a rôzne zelené jedlá, a najmä vajíčka. Prečo sa vlastne kedysi farbili na červeno?
Posilňoval sa tým ich význam. Červená farba neodškriepiteľne predstavuje symbol života, krvi. Takto zafarbené vajíčka objavili archeológovia v hroboch v Prednej Ázii, pričom ich datovali niekedy do polovice tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Keď si k tomu prirátame 2 000 rokov nášho letopočtu, tak sa nám odhalí jedna z najstarších kultúrnych tradícií ľudstva, ktorá trvá už vyše 5 000 rokov. Vajíčko je magický symbol plodnosti.
Veľkonočné články, recepty, ozdoby a vajíčka na Velkanoc.Pravda.sk
Dnes je však väčšina veľkonočných vajíčok prázdna, vyfúknutá. V minulosti to však asi tak nebolo…
Pri veľkonočných zvykoch, keď dievčatá obdarovávali mládencov za šibačku alebo polievačku, dávalo sa plné vajíčko. Či už surové, alebo varené, no vždy bolo plné. Dnes pri vajíčkach prevláda viac estetická funkcia a musím povedať, že počas návštevy súťaže v zdobení veľkonočných vajec v Dolnom Kubíne som sa nestíhala čudovať, ako dnes dokážu ľudia vajcia zdobiť. Sú pekné, ale ideme tak trochu proti tomu magickému princípu plodnosti a plnosti.
Akú úlohu má vo zvykoch voda?
Aj voda znamená plodnosť, no predovšetkým je to očista. A to je veľmi dôležité. Pretože Veľká noc znamenala nový začiatok a ten sa mal vždy niesť v znamení čistoty. Ľudia sa chodili umývať do potoka, aby vstúpili do nového obdobia očistení. Väčšinou to robievali na Veľký piatok, no niekde aj na Zelený štvrtok či dokonca na Bielu sobotu.
Lenže táto očista sa netýkala len ľudí. Voľakedy vodili ľudia do riek aj dobytok…
Presne tak. Špeciálne sa brodili najmä kone. Očista sa týkala aj príbytkov, čo vlastne trvá aj dodnes, len to nazývame veľké jarné upratovanie.
Existovala vôbec nejaká hranica medzi dávnymi a náboženskými zvykmi?
Vôbec sa to striktne neoddeľovalo, že tu bolo niečo pohanské a tu zas niečo kresťanské. Príkladom môže byť samotné zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorému sa zahojili rany. Medzi ľuďmi vo všeobecnosti panovala predstava, že na Veľkú noc nastal čas, keď sa veľmi rýchlo a ľahko zahoja rôzne druhy rán. Aj preto sa na Veľký piatok vypaľovali zvieratám vlastnícke znaky, kastrovali sa zvieratá. Štepili sa stromy. A dokonca ľudia si strihali vlasy, pretože verili, že im rýchlo znova narastú. Na Veľkú noc všetko akoby znova ožívalo.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Pozná vôbec ešte niekto okrem etnológov pôvod týchto zvykov? Sú to vôbec ešte sviatky v pravom zmysle slova?
Aj pri prednáškach študentom zdôrazňujem, prečo je dôležité poznať význam sviatkov. Nájdu sa ľudia, ktorí síce dodržiavajú všetky tie rôzne príkazy, čo sa má robiť a čo treba jesť, ale pokiaľ skutočne nepoznajú ich význam a prečo to všetko robia, tak sviatok prestáva byť sviatkom. Je to presne tak, ako to povedal známy český sociológ Jan Keller: Sme společnost, která neví, co slaví.
Aký je napríklad skutočný význam veľkonočného rapkania?
Z hľadiska kresťanskej tradície sa vysvetľuje takto: Na Zelený štvrtok večer sa zväzovali zvony a rozviazali sa, až keď nastalo zmŕtvychvstanie. Dovtedy sa vôbec nezvonilo, a preto chodili chlapci s rapkáčmi, aby nahradili zvonenie. No je veľmi pravdepodobné alebo takmer isté, že sa rapkalo preto, aby ľudia hlukom vyhnali všetok hmyz a všetko zlé z dediny. Čiže opäť ďalší motív očisty.
Treba očistu vidieť aj v pálení judášskeho ohňa na Bielu sobotu?
Áno. Okrem symbolického významu ničenia bytosti stelesňujúcej zlo, zradu malo to aj praktický význam. Pálili sa staré veci z kostola, rôzne sviečky.
Poďme však k dvom najrozšírenejším zvykom, k veľkonočnej oblievačke a šibačke. Prečo je to vlastne tak, že na krajnom západe Slovenska sa len šibe a na východe sa dievky iba polievajú?
Významovo je to to isté. Vyhnanie zla a zabezpečenie plodnosti. Západné Slovensko však patrí viac do okruhu, kde sú aj Čechy, Morava, Rakúsko, a polievačka nás zase spája s Poliakmi, Maďarmi a Ukrajincami. Tieto dva okruhy polievania a šibania sa na strednom Slovensku stretajú a robí sa jedno aj druhé.
Má však toto delenie aj nejaký historický kontext?
To je ťažká otázka. Vieme zistiť, kto má aké zvyky, prečo to robí, aká je funkcia, ale prečo to tak vzniklo, že v jednom regióne existuje jeden spôsob, šibák, a v druhom voda, to sa už dá veľmi ťažko zistiť.
Ako sa vinšovalo na Veľkú noc
Tetičko, tetičko,
dajte maľované vajíčko.
Ak nedáte maľované,
Dajte aspoň biele;
Sliepočka vám znesie iné.
Na peci v kútku na zelenom prútku,
Prútik sa zohne,
Vajíčko spadne.
Ak mi nedáte,
Na stôl nevydáte,
Bude vám na peci sedeť
A škaredo hľadeť.
Oravská Lesná
Ako by mal argumentovať mládenec, keď sa dievča bráni, že je to len bohapusté násilie?
Interpretácia, ktorá tieto zvyky hodnotí negatívne, že ide o prejav násilia voči ženám, sa mi nepáči. Veď ak by to bolo niečo negatívne, prečo by potom dievčatá v minulosti chlapcov za to odmeňovali? Základ je skutočne pozitívny. Sila rašiacich prútov sa mala preniesť na osoby, ktoré boli šibané. Očistným momentom je aj samotná bitka, znamená vyhnanie všetkého zlého. Mala prinášať svižkosť, čerstvosť, šikovnosť a plodnosť. Aj preto tieto zvyky patrili len mladým chlapcom a šibali sa len mladé dievčatá. A aj v tomto prípade vidno, že sa pravý význam v povedomí ľudí vytratil, pretože dnes chodia šibať aj malé detičky svoje staré mamy…
No predsa, v starých novinách možno nájsť zmienku o tom, že trebárs na Záhorí bolo šibanie také populárne, že aj staršie dámy stáli v radoch…
Možno v mestách to tak fungovalo, ale na dedinách šibali skutočne len mladí, až neskoršie sa pridali aj ženáči. Bol to však v každom prípade obľúbený zvyk. Čo sa dnes už povedať nedá. Keď robili moji študenti výskum stredoškolskej mládeže v Bratislave, u dievčat im vyšlo, že to vnímajú skôr ako nepríjemný zvyk. Najradšej ani nevychádzajú z domu a vyhýbajú sa tomu, pokiaľ sa dá. V mnohých rodinách to riešia odchodom z príbytku. Ide sa do prírody, Veľká noc sa trávi na lyžiach… Dnešným dievčatám na tom veľmi nezáleží. A musím sa priznať, že ak by mňa niekto v mladosti neprišiel vyšibať a nikto by nezazvonil, mala by som pocit, že som nezaujímavá, ignorovaná. No aj keď sa už dnes pôvodný magický význam vytratil, stále ešte trochu pretrváva u chlapcov – ako prejav záujmu o dievčatá.
Nóri majú nový veľkonočný zvyk. Čítajú detektívky. Dá sa povedať, že útek je vlastne náš nový zvyk?
V podstate áno. Lenže ak budú jedni lyžovať, druhí okopávať záhradku a tretí budú robiť dačo iné, tak to opäť prestane byť sviatok. Sviatok je sviatkom len vtedy, ak aspoň väčšina spoločnosti dodržiava príslušné sviatočné aktivity. Ide aj o kolektívne prežívanie sviatku. Darmo by ste si na Vianoce urobili sviatočnú atmosféru, keby jeden sused vysával, druhý by pílil a tretí by túroval auto.
Etnológovia hovoria, že stretávanie sa rodiny a príbuzných počas sviatkov je tiež relatívne novodobý jav. Je to tak?
Ešte nie veľmi dávno rodiny žili vo väčšej blízkosti. Vídali sa každý deň. Vôbec nepotrebovali sviatky na to, aby sa stretli. Lenže dnes sú rodiny rozptýlené. Kolegovia robili výskum na sídliskách v Bratislave a potvrdili, že jednou z hlavných funkcií sviatkov je práve utužovanie a zintenzívňovanie príbuzenských vzťahov. A ešte je tu jeden fenomén. Mestskí ľudia využívajú sviatky na útek z mesta. Francúzi v jednom výskume zistili, že čím väčšie je mesto, tým viac ľudí z neho počas sviatkov uniká. Čiže už tu nemáme náboženský význam ani oslavu dávnych tradícií, jednoduchým motívom sviatkov je odchod z prostredia, v ktorom sa človek každý deň pohybuje. Svojím spôsobom je to naplnenie sviatočnej potreby. Pretože sviatočnosť znamená odlišnosť od každodennosti.
Aj tak sa však nikto veľkonočným motívom nevyhne, najmä ak si ide niečo nakúpiť a naďabí napríklad na barančeka…
Motív baránka má veľmi staré korene. Podľa niektorých zdrojov siahajú k židovskému sviatku pesach, ktorý Židia v súčasnosti slávia na pamiatku odchodu z Egypta. No podľa zistení vedcov je zrejmé, že pôvod tohto sviatku je ešte starší a súvisí s tým, že Židia boli pastieri. Začiatkom jari, keď sa rodili jahniatka, mali zvyk obetovať prvé narodené zvieratá bohom. Dnes to, samozrejme, nerobíme, no pečenie barančekov je pozostatkom prastarého zvyku. Pečenie koláčov – paschy (pasky) na východnom Slovensku je takisto odvodené od slova pesach.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
A čo veľkonočné zajace?
Zajac je mimoriadne plodné zviera, no z hľadiska príslušnosti je to germánska tradícia. Zajac bol kultovým zvieraťom germánskej bohyne Ostern. Aj preto Nemci nazývajú Veľkú noc Ostern, Angličania Easter. U nás táto tradícia fungovala pôvodne len v mestách, kde žili Nemci. Dnes vďaka obchodu máme zajačikov všade.
Sviatky sú o konzume. No vy tvrdíte, že sa to netýka len nakupovania v supermarketoch…
K sviatkom odjakživa patrili aj rôzne prejavy umenia. Hudobné, tanečné, divadelné. No kým voľakedy sa ľudia o hudbu postarali sami, vlastnými silami, hoci si len zaspievali koledy, dnes si pustia platňu s Karlom Gottom… Umenie je len pasívne konzumované.
Aký veľkonočný zvyk máte rada vy?
Veľkonočné konzumovanie sviatočných jedál má mnohé prvky podobné so štedrovečerným stolovaním a súdržnosťou rodiny. Na Vianoce sa dávala reťaz okolo stola, na Veľkú noc sa zvyklo rozkrájať jedno vajíčko na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny za stolom. Keď sa potom niekedy človek ocitol v ťažkostiach, ľudia verili, že ak si spomenul na blízkych, s ktorými sa podelil o veľkonočné vajíčko, hneď si poradil. To je jeden z mála zvykov, ktoré dodržiavam.