Foto: Archív Alexandra Simona
„Mne robí beh radosť, lebo keby nerobil, tak by som dnes vo svojich 68 rokoch nebežal už 34. maratónsku sezónu,“ začína svoj príbeh Alexander Simon, ktorého všetci volajú Šaňo. Behaním maratónov strávil presnú polovicu života. Nejde o maličkosť. Len si spomeňte na legendu o gréckom vojakovi, ktorý v roku 490 pred Kristom po odbehnutí 42 kilometrov a 195 metrov z Maratónu do Atén oznámil, že Peržania boli porazení a vzápätí od vyčerpania zomrel.
Legenda potvrdzuje za všetko chce tréning. Slovák Šaňo v mladosti odbehol aj dva maratóny za deň. Dnes v dôchodku sa uspokojí s tridsiatimi maratónmi za rok. Na celom svete zabehlo viac maratónov ako úspešný Slovák len dvadsaťosem ľudí. Pre veľa vytrvalostných bežcov je pritom životným snom odbehnutie dvanástich maratónov počas zvyčajnej desaťročnej bežeckej kariéry. No to nie je životný príbeh Šaňa.
„K behu som neprišiel ako slepé kura k zrnu. Už v mladosti ešte počas základnej školy som trénoval atletiku. Okrem šprintu som aj skákal do výšky,“ spomína na svoju mladosť Šaňo. Potom prišli súťaže na štátom organizovaných zväzáckych pretekoch ako napríklad v minulosti známe duklianske behy.
„Na strednej škole som prepadol cyklistike. Niekedy vtedy som si začal uvedomovať, že mám vlohy na vytrvalostné športy, ale na vysokej škole nebolo možné trénovať štyri až päť hodín denne cyklistiku, a tak som sa začal venovať posilňovaniu.“ V časoch socializmu mohli športoví nadšenci len snívať o fitnescentrách.
„Provizórny expander sme si napríklad vyrobili z duše bicykla,“ priblížil. No fitnesu verný nezostal. Po skončení školy sa oženil a išiel na vojnu. „V armáde mimo posádky som začal po prvý raz pravidelne behávať dlhšie trate. No o zabehnutí maratónu som vtedy ešte vôbec neuvažoval,“ povedal Šaňo.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Po vojne sa ako každý chlap v tom čase musel postarať o rodinu. Zlákala ho firma pod názvom Automatizácia železničnej dopravy, ktorá v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ponúkala ľuďom dobre platené montáže priamo v Maďarsku. Neskôr sa mladý inžinier vrátil späť do Žiliny.
„So ženou sme sa chceli natrvalo usadiť a mať ďalšie dieťa. Čo sa nám aj podarilo a okrem syna Alexandra, ktorý sa narodil už počas mojej vojenčiny, máme aj dcéru Luciu,“ priblížil Šaňo. V Žiline sa mladej rodine žilo dobre. „Kým išli ostatní kolegovia po práci na pivko, ja som začal behávať v bežeckej lige,“ priblížil svoje bežecké začiatky.
Inšpiráciou boli hokejisti
„To, ako som sa dostal k maratónu, je dosť zaujímavé. Ako malý chlapec som každé leto trávil u tety na Morave v susednej Českej republike. U nej v Jihlave som bol, ako sa vraví, varený a pečený. Spolu s ostatnými chalanmi som chodil hrávať hokej a samozrejme veľmi som fandil aj miestnemu hokejovému klubu.
Raz som si v miestnych novinách už ako dospelý chlap prečítal, že miestni hokejisti sa z recesie stavili, že odbehnú maratón a nakoniec to aj dokázali. Vtedy som si tak v kútiku duše povedal, že by bolo pekné, keby som aj ja raz odbehol maratón,“ rozpráva Šaňo. Dovtedy totiž v rámci bežeckej ligy naraz zabehol maximálne 25 kilometrov.
V minulosti odbehnúť maratón nebolo také jednoduché ako dnes. Maratónci sa regrutovali z vyslúžených dlhotratiarov profesionálne behajúcich päť- až desaťkilometrové trate. Konkurencia v bežeckom poli tak bola v časoch minulého režimu tvrdá a existovali prísne časové limity. Ak vytrvalostní bežci neboli napríklad na 35. kilometri košického maratónu do 3 hodín a 20 minút, maratón sa pre nich automaticky skončil a museli nastúpiť do pristaveného autobusu.
Odbehnutie celého 42-kilometrového maratónu mohlo trvať maximálne 4 hodiny. Dnes v časoch veľkej popularity maratónskeho behu organizátorom neprekáža ani to, ak bežci celú trať v podstate prejdú rýchlou chôdzou za viac ako 6 hodín.
Foto: Archív Alexandra Simona
„Na svoj prvý maratón do Košíc som išiel po šiestich rokoch behania bežeckej ligy. Napriek tomu som bol po dobehnutí do cieľa strašne unavený a ledva som nastúpil do vlaku. Nastúpiť som ešte ako-tak zvládol, no vystúpiť v Žiline bolo hotové utrpenie. Žartom som kamarátom vravel, že ak ma nechcú nechať vo vlaku, musia zavolať žeriav, ktorý ma vyloží. Štyri dni po zabehnutí maratónu som sotva chodil,“ spomína Šaňo.
Celú únavu však mnohonásobne prevážil pocit šťastia. „V duchu som si povedal, že do roka a do dňa sa do Košíc vrátim a zabehnem ešte lepší čas. Tak veľmi som bol motivovaný, že počas prípravy som sa viac liečil zo zranení, ako behal, čo nebolo dobré. V žiadnom športe nie je dobré mať počas tréningu klapky na očiach a k lepším výsledkom sa človek musí prepracovať postupne. No v tom čase ešte nebolo veľa literatúry venovanej behu a človek sa učil na vlastných chybách. V každom prípade do Košíc som sa po roku vrátil a o pol hodiny som si zlepšil čas. No zase som bol strašne unavený,“ hovorí.
Na legendárneho Nemca ešte nemá
Maratón tak ako každý šport je najmä o psychickej vyrovnanosti bežca, ktorý nechce všetko hneď, ale k lepším výsledkom sa prepracuje postupným tréningom. „Po odbehnutí druhého maratónu v Košiciach som zistil, že podobné podujatia sa robia aj na domácej pôde, a tak som si povedal, že budúci rok skúsim v júni odbehnúť maratón v Čadci, v auguste dám Rajec a na jeseň zase do Košíc,“ opísal začiatky behu viacerých maratónov v jednej sezóne Šaňo.
No v tých časoch bolo jeho ambicióznym planom odbehnutie troch maratónov za rok, kým dnes ako dôchodca si stále drží priemer viac ako tridsať absolvovaných maratónov za rok.
„Pamätám si, že po jednom maratóne v Trnave mi môj známy povedal, že sadá na vlak do Prahy a zajtra večer odbehne ďalší maratón v Stromovke. V duchu si pre seba hovorím. O čom to ten Dušan hovorí, že zajtra ide bežať ďalší maratón, veď ja mám toho plné zuby už po odbehnutí dnešného maratónu,“ hovorí Šaňo. S podobnými pocitmi sa stretávajú všetci bežci po úspešnom absolvovaní prvých maratónov. Časom si organizmus začne čoraz viac zvykať na zvýšenú záťaž a aj Šaňo odbehol svoj prvý double maratón.
„Raz som dokonca bežal jeden maratón ráno a druhý večer. Tiež sa mi podarilo bežať maratóny päť dní po sebe. Je to hlavne o rozložení síl a, samozrejme, nesmie sa do toho ísť s tým, že musím ich za každú cenu odbehnúť, ale ak sa podarí, bude fajn. Prvoradé je totiž vždy zdravie a vyhnutie sa zbytočným zraneniam z presilenia organizmu,“ povedal Šaňo.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
„Ak niekto začne behať maratón preto, aby urobil kariéru, veľmi rýchlo bude sklamaný. Žiaden z najlepších maratónskych bežcov nedosiahol svoje najlepšie časy po pár mesiacoch tréningu. Svoj tieň, ako sa vraví, nikto z nás nepreskočí a maratón je o pravidelnom tréningu s postupným pridávaním zabehnutých kilometrov,“ vysvetľuje Šaňo. Začiatočníkovi úplne stačí, ak pri svojom prvom tréningu bude bežať len desať minút.
„Ak silou-mocou rovnú polhodinu, na druhý deň bude veľmi unavený, čo ho len zbytočne odradí od ďalšieho behania,“ upozornil Šaňo. V bežeckej literatúre je napísané, že začínajúci bežci musia dať svojmu organizmu čas, aby sa adaptoval na zvýšenú záťaž. Dnes najlepšie maratónske časy behajú 21-roční bežci z Afriky. Rebríček s najviac zabehnutými maratónmi zas vedie Nemec Christian Hottas s viac ako 2-tisíc absolvovanými maratónmi.
Počas maratónu takmer prišiel o nohu
Bežec Alexander Simon (Šaňo) sa druhýkrát narodil v roku 1996. Počas bežania Záhoráckeho maratónu v Senci do neho zozadu vrazil automobil. Predný nárazník mu zlomil nohu. „Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. No napriek škaredej zlomenine som mal šťastie, že automobil ma nabral stredom a hlava mi narazila do predného skla. Ak by skončila na bočnom ráme automobilu, dnes som tu už nemusel byť,“ spomína na najťažšie okamihy bežeckej kariéry Šaňo.
Komplikovaná zlomenina bola v sadre dlhých 19 týždňov. „Dokonca hrozila amputácia, ale našťastie všetko dobre dopadlo a ja sa za to, čo sa mi stalo, na nikoho nehnevám. Jedine apelujem na šoférov, aby počas maratónu brali väčší ohľad na bežcov, lebo oni sú pri zrážke s automobilom najviac zraniteľní,“ povedal Šaňo. Na Slovensku je totiž úplne vylúčená doprava len počas trvania košického a bratislavského ČSOB maratónu. Všetky ostatné behy sa konajú za obmedzenej dopravy kontrolovanej policajtmi.
„Napriek tomu sa nehody stávajú. Aj moju kamarátku minulý rok počas rajeckého maratónu hodil automobil do jarku, našťastie sa jej nič nestalo. Pri mojej nehode som v snahe zachovať ideálnu bežeckú stopu v širokej zákrute prebiehal z jednej strany na druhú. V polovici som zbadal za sebou biely automobil. Najbezpečnejšie mi prišlo ďalej utekať po stredovej čiare s tým, že automobilu nechám dostatok priestoru na to, aby ma obehol, ale aj tak ma nemilosrdne zrazil. No ako som vravel, na nikoho sa za to nehnevám,“ opísal svoju jedinú dopravnú nehodu.
„Jediné, na čo som vtedy myslel, že ja raz opäť budem behať a našťastie sa to podarilo,“ povedal. Za úspešnú rehabilitáciu vďačí svojmu presvedčeniu a Silvovej metóde. Ešte v nemocnici si v polospánku v takzvanej hladine alfa predstavoval, ako sa jeho noha dobre lieči a on znovu beháva.