V pamäti mnohých ľudí sa spája s malebnou postavičkou verklikára, ktorému na pleci sedí neposedná opička. Tento už takmer zašlý obraz dnes oživujú ľudia, ktorým starý praprapraotec walkmana a i-padu, hudobná skrinka – verklík či nespisovne flašinet, prirástol k srdcu.
„Verklík, to je mágia. Tú mágiu z neho robí verklikár. Tým, že sa postaví a krúti kľukou, oživuje hudobný hrací automat, a tak mu dáva ľudský rozmer,“ hovorí Ivan Gontko, nitriansky bábkoherec, ktorému verklíky učarovali už v detstve. Dnes dáva umením verklikárstva nitrianskym uličkám dušu a patinu histórie.
„Ja to vidím na okoloidúcich a zvlášť na deťoch, ktoré sú úplne fascinované,“ nadšene hovorí Gontko. Tvrdí, že vzťah k verklikárstvu sa nedá naučiť: „Buď si verklikár, alebo nie si. Ja si myslím, že niekde vo mne to bolo, lebo roky predtým som robieval pouličné divadlo s kamarátmi z Theatro Tatro. Keď sme chodili po uliciach, vždy som mal sen doplniť naše produkcie verklíkom.“
Túžba po verklíku sa premenila na odhodlanie až napokon po dlhšom hľadaní Ivan objavil ponuku na predaj veľkého púťového verklíka. „A odvtedy ma to tak chytilo a drží a vťahuje a ponáram sa do toho. Preto som hovoril – buď verklikár je, alebo nie je,“ vyznáva sa Gontko.
„Verklíkov, orchestriónov a pián, čohokoľvek z týchto hudobných hracích automatov je na Slovensku veľa. Oveľa menej je však ľudí, ktorí sú ochotní ten nástroj zobrať, vyjsť na ulicu a krútiť kľukou pre radosť okoloidúcim. Niekedy si hovorím, že je škoda, že nás je tak málo, na druhej strane však podotýkam – chvalabohu aspoň za nás.“
Gontko stále prízvukuje, že verklikárstvo je ozajstné umenie. Kedysi však boli verklikári osamelými bežcami, neskôr, aby prežili, stali sa súčasťou púťových atrakcií či cirkusov. Od nepamäti sú zobrazovaní v typickom, dalo by sa povedať jednotnom úbore. Veľmi veľa verklikárov chodí so šatkou okolo krku a so šiltovkou na hlave. Každý má nejaký svoj kostým, ktorý si vo svojich predstavách vyfabuloval.
Verklikári z rôznych krajín používajú šatky okolo krku, čapice, prípadne pruhované tričká. „Možno to súvisí aj so statusom, s ktorým sa verklíky spájali. Svoj verklík som kúpil od rodiny českých a moravských komediantov, ktorí boli zvyčajne vykresľovaní ako svetobežníci v námorníckych tričkách,“ zamýšľa sa Gontko.
Aj keď si verklíky spájame najmä s Francúzskom, pôvod majú vo Švajčiarsku a v Nemecku. Nečudo, veď práve v týchto krajinách má tradíciu precízna mechanická práca, ktorá je nevyhnutná pri výrobe strojčekov hodín aj verklíkov. „Historické hracie automaty, fungujúce pomocou diernych štítkov alebo kovových platní s výstupkami, sú akýsi predchodcovia počítačov. Staré počítače tiež fungovali na dierne štítky,“ zamýšľa sa verklikár. Novodobí verklikári sa usilujú zachovať svojim nástrojom aj čo najviac pôvodnej bohatej výzdoby.
Verklikári sú už organizovaní aj na európskej úrovni. „V apríli to bude rok, čo sme spolu s ďalšími kolegami založili Európsky spolok verklikárov v Bruseli, priamo na pôde Európskeho parlamentu. Ratifikovali sme zakladajúcu listinu a pracujeme,“ s hrdosťou v hlase oznamuje Gontko.
Verklíky sa postupne stávajú neodmysliteľnou súčasťou každej kultúrnej akcie, Nitra je toho jasným dôkazom. Najbližšie budú verklikári z celej Európy krútiť kľukou v lete počas programu osláv príchodu solúnskych bratov na naše územie.
Vlani sa Gontkovi podarilo zorganizovať niekoľko pekných podujatí. Vlajkovou loďou európskych verklikárov je Flašinetiáda na Donovaloch. V auguste sa uskutoční už štvrtý ročník. Je tiež autorom projektu Európske flašinety. Jeho cieľom je dotiahnuť európskych verklikárov na Slovensko a, naopak, dostať slovenských verklikárov na podujatia do zahraničia.