Tak ako sa nevie, kto je tvorcom ľudových piesní, ani ľudové zvyky a obyčaje nemajú zachované mená svojich autorov. Rodil ich život, ľudia, ktorí v nich hľadali zabudnutie, kúsok zábavy, krátky oddych od ťažkej každodennej práce. A stavanie májov sa radilo medzi ne.
Vlastný obrad stavania májov sa začínal oveľa skôr, než sa pristúpilo k ich stavaniu. Len čo sa hora trocha zazelenala, prichádzajú mládenci, aby si vyhliadli ten svoj máj. Po večeroch starší chlapi v krčme dobiedzali do mládencov, aby prezradili, ktorej dievke máj postavia. A nikdy im nezabudli pripomenúť, ako to bývalo za čias ich mladosti.
A staršie ženy? Tie majú dohadov a otázok najviac. Ako by aj nie, veď o čom by potom roznášali klebety po dedine. Začiatok tradície aj tu vychádzal zo symboliky. Máje sa totiž voľakedy stavali ako dôkaz sľubu, preto zasnúbený mládenec staval s partiou kamarátov máj svojej vyvolenej. Potom partiu kamarátov pozývali na svadbu ako družbov.
Borievková vetvička ako útecha
O niekoľko dní sa naše dediny znovu zabelejú májmi, odspodu vybielenými a odvrchu vyzdobenými, presne takými, o akých sa hovorí v ľudovej piesni. Zobudiť sa do májového rána, s leskom slnka na končiari postaveného mája, vyzdobeného pestrofarebnými stužkami, zostáva i dnes neopísateľným zážitkom. Nazrime spolu do viacerých obcí na Slovensku, kde ani dnes na tento krásny zvyk nezabúdajú.
Foto: flog.pravda.sk
Prvou našou zastávkou bude obec Likavka blízko Ružomberka. Prípravy na stavanie májov sa tu vlastne začínali už v tej chvíli, keď v posledný fašiangový deň vešali bursovníkov, mládencov, čo sa nejako prehrešili. V tento večer si mládenci zvolili svojho richtára, ktorý spísal, kde sa budú stavať máje. Veru, nebola to žiadna prechádzka doniesť do dediny zo vzdialenej hory poriadny máj. Veď takýto strom neraz vážil 350–400 kg, ej, veru mali mládenci čo niesť. Stromy sa dovážali do dvora zvoleného richtára a tam sa vo voľných chvíľach olupovali, pripravovali sa vrcholce.
Potom prišla ďalšia starosť – kopanie jám. Museli byť poriadne hlboké, aby máj v nich pekne, rovno stál. Kým dievky potajomky chodili poza humná, aby zistili, či už a kde mládenci začali stavať, mládenci si vybrali vždy také miesto, kde ich dievky len tak rýchlo neobjavili. Aby starým dievkam, alebo tým, čo nemali zatiaľ šťastie v láske, nebolo ľúto, že nebudú mať postavený máj, do okna im zastokli vetvičky borievok. Postavených májov pribúdalo, ale pribúdalo aj únavy. Ale čo by neurobili mládenci pre svoju najmilšiu.
Brezy pre ponické dievčence
Druhou našou zastávkou bude stredoslovenská vrchárska obec – Poniky. Aj tu si mládenci už dávno pred stavaním májov vyhliadli ten svoj máj – niekoľkometrovú brezu. V sobotu večer chodia po skupinkách a sadia máje. Sadia vždy dva rovnaké, tri, štyri metre vysoké brezy. Prichádzajú pred dom so spevom a s muzikou: „Máje staviame, koly hradíme, ponickým dioučencom, ponickým dioučencom radosť robíme.“ Takto obídu celú dedinu. A ráno? Ráno je dedina ako vynovená.
V nedeľu popoludní, tak ako chodili spoločne máje sadiť, chodia teraz za máje vyberať. Keď príde skupina pred dom, kde zasadili máj, spustí muzika rezkú nôtu a o chvíľku je celé priedomie v jednom kole, v tanci. Mládenci vykrútia nielen dievku, ale i gazdinú. Domáca gazdiná ponúka pálenkou.
Foto: Vojtech Majling
Pred muziku predstupuje jeden mládenec za druhým a každý si rozkáže tú svoju. Jedna pieseň strieda druhú a ľudové divadlo pokračuje ďalej. Večer sa mládež schádza na tradičnej májovej zábave. Starší sa prídu pozrieť na svoju mlaď a sú na ňu hrdí. A mladí? Tancom a spevom ďakujú svojim otcom a materiam za umenie a za krásu, ktorú im s láskou odovzdávali. Pomaly opustíme Poniky a prenesieme sa na chvíľku na Kysuce, do obce Raková.
Pálenka za váľanie
Aj tu nás vítajú pekne vyzdobené máje. Stavajú ich v predvečer 1. mája. Najprv spievajúc prejdú celou dedinou. Potom sa dohodnú, ktorým dievkam postavia máj. Horou, kde odišla už prvá skupinka mládencov, ozývajú sa zvuky sekier a píl. Vyrúbané máje, osem až deväť metrov vysoké smreky ešte v hore olúpu z kôry a tak ich prinášajú do dediny.
Pred postavením pripevnia na vrcholec pestro ozdobený smrečok. Všetko sa robí potichu, tajne. Až keď máj postavia, ozve sa pieseň: „Staň Hanička, staň, staviame ti máj“. Ešte po poháriku páleného ako odmena a hybaj do ďalšieho domu.
Oveľa zaujímavejší je však v tejto obci obrad – váľanie májov. Robia tak v nasledujúce májové nedele popoludní. Je to neobyčajne pestrá a hlučná zábava. Mládenci, regrúti, ktorí idú váľať máje, preoblečú sa za maškary: cigánku, hájnika, slúžku, kominára, paholka a podobne. Posadajú na vyzdobený voz a prechádzajú celou dedinou.
Foto: Vojtech Majling
Na ulici naháňajú malé deti, ale i dospelých. Potom sa začína vlastný obrad váľania májov. Z voza berú sekery a píly a dávajú sa do práce. Iná skupina pred domom zanôti: „Staň Hanička, staň, váľame ti máj“. Keď máj zvalia, maškary sa predbiehajú ulomiť z neho vrcholec. Komu sa to podarí, dostane od domácej dievky liter páleného.
V Podbieli stavali máje zo sosny
„Podbielu, Podbielu, na peknej rovine, rastú tam dievčatá len ako ľalie.“ Slová piesne nás zaviedli pod Roháče, do dedinky Podbiel. Aj tu vraj tak od nepamäti bývalo, že každá dievka od tej najmladšej po tú najstaršiu mala svoj máj. Máje sa robili zo sosny – z borovíc.
Pravda, najdôležitejšie boli žrde. Museli byť vysoké, rovné. Každý chcel mať pre tú svoju dievku tú najvyššiu. Žrde sa pripravovali dva, tri týždne pred 1. májom, zbavovali sa kôry a potom sa začínalo zdobenie vrcholca. Tu neraz pomáhali aj dievky, veľmi im záležalo, aby ich máj bol ten najkrajší. Preto si dávali veľmi záležať na výzdobe.
Hlas harmoniky niesol sa celou dedinou a chlapci presne podľa zoznamu kráčali za vozom. Noc bola krátka, dedina dlhá a dievok neúrekom. Vyzdobené máje celkom zmenili obec.
Chlapci tvrdievali, že si narobili „kelčikov“, nuž potom v nedeľu chodili vyberať za máje. S tanierom v rukách putovali po dedine. Za veľký máj viac, za malý menej. A večer? To bola zábava. Prišli všetci, veru by sa ani mamám nerátalo, keby nevideli toho pravého, ktorého ich dcéra šatôčkou odmenila.
Foto: Vojtech Majling
Mládenci boli huncúti, robili si často napriek jeden druhému. Preto pri stavaní vždy jeden ostával strážiť máj, kým druhí boli v izbe sa posilniť. Často sa veru stávalo, že druhá skupinka máj odniesla či postavila druhý. Pri stavaní májov bolo vždy dosť žartov, ale i príležitosti pre miestne klebetnice. Vyhľadávali všelijaké možnosti, ako dievky či mládencov zosmiešniť. Ak v záhradke stál vysoký máj, vraveli „veľkému drevu, veľký máj“, ak, naopak, stál máj malý, vraveli: „Aký máj, taká dievka.“
Klebetnice podľa májov predpovedali aj šťastie či nešťastie dievke. Slabo očistený máj – nešikovný ženích, máj nahnutý – strata ženícha alebo nevesty. Keď z vrcholca vietor stuhy poodtrhával – že mladý muž bude vdovcom a že sa druhý raz ožení. V mnohých dedinách a osadách pod ozdobené vrcholce pripevňovali ozdobené vence.
V nedeľu sa mládenci chystali zvesiť veniec, lebo to ich predurčovalo a dávalo právo prvého tanca s dievčinou. V prípade, že sa veniec nepodarilo nikomu zvesiť, dievka plakala, lebo sa verilo, že tam hore zostal aj jej svadobný veniec. Pekná a do roboty šikovná dievka sa však vydala aj bez venca zveseného z mája. Zaujímavé je, že o mesiaci máji sa hovorilo ako o mesiaci lásky, a predsa sa v máji skoro žiadna svadba nekonala. Možno sa mladí báli hroznej pranostiky: „Manželstvo v máji – hneď na máry.“