Poznali sme jedného sympatického starého pána, ktorý veľmi rád chodil do kúpeľov a na rekreácie. S chuťou tam tancoval, robil garde osamelým dámam, vychutnával červené víno a na úsvite sa kúpal v mori alebo chodil na výlety. Obdivoval ranné zore. Mimoriadne sa potešil, keď vyhral v tombole demižón vína a mohol pohostiť celý „zájazd“.
Bol v kurze, lebo bol galantný a nevtieravý. Všetci si ho obľúbili, aj mladé kočky. Nosil rifle, šiltovku, značkový ruksačik a kroksy. Skrátka, moderný starček, ktorý si vedel užívať krásy života aj vo vyššom veku. Bola to však len umiernená verzia možností súčasných starčekov a stareniek. V plnej paráde nám ich predkladá najnovšia literatúra a filmy.
S hriechmi aj nárokmi
Ešte stále si síce svet číta o Hemingwayovom rybárovi v knižke Starec a more, ale baví sa aj na Storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Napísal o ňom švédsky autor Jonas Jonasson a ľudia si príbeh hneď obľúbili. Zapáčil sa im tento bizarný dedko, ktorý je už síce veľmi starý, ale nestráca elán a energiu. Láka ho dobrodružstvo a sloboda. Život sa mu za odvahu odvďačí tým, že ho zahrnie exkluzívnymi zážitkami.
Je to síce príbeh bláznivý, prehnaný, ale ľudia ho berú, lebo je sympatické čítať si o človeku, ktorý nerezignoval, ale – naopak – v hodine dvanástej znova začal žiť. Ožívajú aj jeho spomienky, všetko, čo zažil, dokáže zužitkovať, mudruje, účinkuje v pochybných aktivitách a ešte sa dokonca aj ožení.
Príbeh sa začína tým, že si „ocikáva dôchodcovské papučky“, nemá do čoho pichnúť a zrazu je vo víre diania. Je akčný hrdina. Samozrejme, je to absurdita, je to príbeh humoristický až satirický, nedá sa brať vážne, ale o niečom svedčí: ľudský život sa predlžuje, a to prináša nové skúsenosti, nové možnosti a aj záväzky. Veľa sa síce hovorí o stareckých chorobách, to k životu patrí, ale mnoho ľudí vo vyššom veku je aj zdravých, činných a aktívnych.
Foto: Warner Bros
Nie nadarmo teda – po knižkách, ktoré písali o starobe s úctou a starí ľudia v nich vystupovali ako múdri kmeti, prichádza fáza, keď sa na starobu pozeráme – pri všetkej úcte – aj s humorom. A berieme ju ako normálnu životnú fázu, ktorá nepotrebuje súcit, nezaslúži si blahosklonnosť či opovrhovanie, ale má svoje sebavedomie, potreby a vie sa prejaviť. Nie je okiadzaná ako bezúhonná, ale žije ako ostatné generácie. Plnohodnotne. S hriechmi a s nárokmi.
Babička s pochybnou minulosťou
Vezmime si takú Babičku Boženy Nemcovej, ktorá je všeobecne známa aj na Slovensku a už v názve má obsiahnuté vekové zaradenie hrdinky. Príbeh symbolizuje láskavú starenku, čistučkú, skromnučkú, dobručkú, obetavú, bielovlasú, vetchú. Večne so šatkou na hlave, so zásterou, možno s paličkou, o ktorú sa opiera, a s vreckom byliniek za pásom…
Takáto bytosť dokáže svojmu okoliu, najmä svojej rodine, dokonale spríjemniť život. Je to istota, svetlo, ideál, záruka morálky. Knižka Babička stále vychádza, skoro každý ju pozná, je v mnohých knižniciach, ale vraj sa už málo číta. Tieto postavy – babička a rybár – prešli do samej podstaty kultúry, sú tam navždy, ale súčasnosť chce aj niečo iné. Podobne ako Starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, zabodovala napríklad aj knižka pre deti Babka gaunerka (u nás vyšla v Slovarte), ktorá bola v roku 2013 najúspešnejšou detskou knihou vo Veľkej Británii.
A čo je to za babičku? Jej vnuk k nej nechodí rád, zdá sa mu, že je to najnudnejšia babka na svete. Vraj ju baví len hra scrabble a varenie kapustovej polievky. Jedného dňa však vnuk zistí, že babka bola medzinárodnou zlodejkou šperkov a že celý život sníva o krádeži korunovačných klenotov. To je už „iné kafe“! Babička získa na príťažlivosti, zo sivej myšky sa stáva Niekým. Jej pochybná minulosť je vzrušujúca.
Foto: ČT - Vítek Josef
Dobrú povesť medzi čitateľmi má aj kniha Muž menom Ove od Fredrika Backmana, v ktorej sa rieši spolunažívanie starého muža s mladými susedmi. A spomenula by som v tejto várke aj film Dedko Mizera, ktorý je už síce celkom uletený, ale svet sa na ňom smeje (zaujímavé je, že dedka hrá mladý komik Johnny Knoxville). V ňom iný „storočný starček“ posadnutý sexom putuje s vnukom po Amerike a zažíva neuveriteľné situácie.
Príkladov je viac, to, čo sa deje v živote – predlžovanie ľudskej aktivity – sa premieta do umenia. Aj v knižkách a vo filmoch sa prehodnocuje sentimentálny prístup k starobe, prelaďuje sa na veselšiu nôtu. Môže to starnúcim generáciám pomôcť – možno sa prispôsobia trendu, menej sa bude fňukať nad unikajúcim časom a viac sa bude žiť.
Možno sa budú viac zaujímať o to, čo sa ešte dá stihnúť na tomto svete, než lamentovať nad tým, že ubúda síl. Veď sa hovorí, že na konci bič plieska. Alebo – koniec dobrý, všetko dobré a ešte: na koniec to najlepšie. Platí to aj v prípade života. Netreba hádzať flintu do žita skôr, než je to naozaj nutné a netreba si vyhŕňať nohavice, kým brod (aj s Cháronom) ešte ani nevidno.
Keď sa „storoční starčekovia“ takto naprogramujú a ukážu, čo dokážu, ubudne možno aj rôznych dehonestujúcich poznámok na adresu dôchodcov ako darmožráčov a dementov. Budú mať väčšiu autoritu. Skrátka – môže byť na svete veselšie, keď to starčekovia a starenky riadne roztočia!
Foto: babovresky2.cz
Ako ten náš známy storočný starček, čo chodil na rekreácie a zájazdy k moru. Upodozrievam ho, že všetko, čo okúsil, nám ani nepovedal, ale stačilo aj to, čo priznal. Z toho vyplývalo, že v každej spoločnosti ho mali radi, lebo vedel rozprávať, vychutnávať a pokiaľ ide o vzhľad, bol metrosexuál. Vždy voňal.
Čas na reparát
Psychologička Elena Brozmanová (71) s dlhoročnou praxou doteraz prednáša psychológiu a patopsychológiu na Univerzite Komenského. "Keď je človek mladší a pracuje na plné obrátky (najmä ak ide o pracujúcu ženu s dorastajúcimi deťmi), tak v predstavách dôchodku dominuje potreba ničnerobenia alebo doháňania všetkého, na čo nebol čas. Realita je však často iná. Po prvej eufórii zo slobody (lebo je to skutočne oslobodzujúci pocit, nebyť nikým viazaný a nikomu zaviazaný) človek často zistí, že mu tento „ničnerobiaci“ životný štýl vlastne nevyhovuje.
Foto: Archív Eleny Brozmanovej
Senior si môže svoje aktivity plánovať sám a nie je pod tlakom termínov, ktoré určuje niekto iný. Aby som mala energiu na prácu, zdravo sa stravujem a veľmi rada beriem palice na nordic walking a idem „palicovať“. Okrem toho s priateľkami navštevujeme raz za mesiac kúpele. Nezanedbávam ani duševnú formu – veľa čítam, zaujímam sa o verejné problémy, udržiavam kontakty s priateľkami, dcérou a vnukmi, rada kamkoľvek a často cestujem, a hlavne – neberiem sa priveľmi vážne.
Je pravdou, že staroba prináša aj bilanciu predošlého života a ak je človek z nej frustrovaný, býva mrzutý, nespokojný a často protivný. Ak starnúci človek žije v pocitoch zmaru, nenaplnenia svojho života a zároveň si uvedomuje skracovanie času na reparát, prežíva starobu ako nepriaznivé obdobie života.
Hľadajme preto v každom dni to pekné a buďme radi, že máme šťastie ho prežiť. Bilancujme len to príjemné z minulosti, netrápme sa nesplnenými túžbami, tešme sa (ako radí Halina Pawlowská) z každého nového rána. To nie je klišé, ale reálne prežitá skutočnosť."
Ivan Letko, herec (80)
Foto: TV Markíza
„Byť aktívnym v pokročilom veku mi pomáha až tvrdohlavé úsilie zachovať si čo najdlhšie životný štýl svojich mladších rokov a pokiaľ sa dá, aj denný režim. To, pravdaže, nemyslím len po stránke fyzickej, ale aj duševnej. Snažím sa vytvárať možnosti pracovať v oblasti, ktorá je v konečnom pocite pre mňa viac koníčkom ako zamestnaním. Usilujem sa o pohodu v prostredí, v ktorom sa pohybujem. Dôležitý je pre mňa pocit, že mám naporúdzi nielen lekárov, ale najmä tých najbližších – rodinu a priateľov. Tí mi dávajú priestor vyrozprávať sa zo svojich prípadných ťažkostí a neduhov. Aj snaha čo najmenej sa poddávať predstave, že perspektív v živote zostáva čoraz menej, je v tomto seniorskom veku určite prospešná.“
Augusta Starostová-Herényiová (85)
Foto: Robert Hüttner, Pravda
(jan)