Čo by ste si želali od nových poslancov? Pýtali sa v júni 1990 Milana Lasicu po tom, čo odvolil v prvých slobodných voľbách v Česko-Slovensku po 44 rokoch. „Viac srandy," pohotovo odvetil. Nakoľko sa mu želanie splnilo, môže každý zhodnotiť zo skúseností posledného štvrťstoročia. My sa však poďme ohliadnuť, v akej atmosfére sa tá slovenská parlamentná „sranda“ vlastne začínala.
Bol to naozaj iný Prvý máj. Komunistickí pohlavári sa presunuli z tribún – na korbu nákladiaka. Pred štadiónom Interu v Bratislave k ľuďom už o deviatej ráno prehovoril vtedy len 37-ročný predseda Výkonného výboru ÚV KSS Peter Weiss. Striedajúc sa so zvukmi terchovskej muziky neprestajne zdôrazňoval, že bývalá štátostrana chce spolupracovať aj s inými politickými subjektmi. Tie neboli ďaleko…
Na Námestí slobody sa rozložila rovnomenná partaj – Strana slobody. Pred zahalenou sochou Klementa Gottwalda vytvárala dobrú náladu skupina Belasí. Hneď v susedstve, v záhrade Ústredného domu pionierov (dnes Prezidentského paláca), sa stretávali členovia Sociálnodemokratickej strany. Kresťanskí demokrati sa v rovnakom čase modlili v Dóme svätého Martina. Omšu slúžil Anton Srholec.
Prvé slobodné voľby po 16 084 dňoch (posledné predchádzajúce sa konali 26. mája 1946 a na Slovensku v nich vyhrala Demokratická strana) boli za dverami a 1. mája 1990 bola už predvolebná kampaň v plnom prúde. Pre väčšinu obyvateľov to bola nevídaná vec. Mestá oblepené plagátmi (rôznych strán!), kortešačky, televízne spoty. Tak trochu cirkus. Nie najlepší, ako v rozhovore pre Smenu vtedy podotkol aj známy pesničkár Karel Kryl.
Foto: Archív Pravdy
„V kampani bolo toľko amaterizmu, akoby nikto nikdy nevidel západnú televíziu a predvolebný boj. Absencia fantázie a navyše neochota strán povedať čokoľvek konkrétne z programu, povrchné táranie o slobode, demokracii bez naznačeného riešenia,” hovoril a posťažoval sa aj na to, že niektoré strany si v kampani pomáhali prejavmi iných bez vedomia ich autorov. „Pán Václav Malý sa musel napríklad dištancovať od toho, že zneužili záznam z jeho omše, aj ja som sa musel obrátiť na svojho právnika, lebo jedna zo slovenských strán použila na svoj reklamný šot moju pieseň bez toho, že by ma požiadala o súhlas.”
Slabú úroveň predvolebných klipov si všimli viacerí a oficiálne sťažnosti dostávala Slovenská volebná komisia aj od politických strán. Krátko pred voľbami na tlačovej besede jej zástupca oznámil, že viacero subjektov sa sťažovalo, že „spôsob vysielania doterajších príspevkov k voľbám v rozhlase a televízii sa uskutočňuje v štýle reklamy na pivo”.
Ľudia sa však bavili. Najmä na mítingoch. V peknom, už takmer letnom počasí sa v máji a začiatkom júna obľúbeným miestom predvolebných stretnutí stal Draždiak, prírodné kúpalisko na najväčšom sídlisku v strednej Európe – v Petržalke. Išlo však najmä o zábavu. Na stretnutí Demokratickej strany znela častejšie lambada ako predvolebné sľuby. Ľudia kandidátov počúvali oblečení len v plavkách. Kandidátka s číslom 11, na ktorej sa ocitlo Spojenectvo poľnohospodárov a vidieka na Slovensku, prilákala voličov k vode nielen na už „povinný” predvolebný guláš (údajne pripravili až 1 500 porcií), ale aj na dve deci vína a tombolu, v ktorej sa za 2 koruny dalo vyhrať celé pečené prasa (za druhé miesto boli štyri kilá hydinovej salámy, tretiemu pripadli tri mrazené kurčatá a štvrtému tri kilogramy čerstvých uhoriek). Skôr ako sa však k slovu dostali rečníci strany, spustil sa lejak…
Obavy najmä z nacionalizmu
Častou výhradou, ktorá zaznievala v médiách voči predvolebnej kampani v roku 1990, bola povrchnosť a všeobecnosť tém. Čo však v týchto rokoch ľudí trápilo naozaj? Zisťovali to napríklad v Stredisku empirických výskumov pri Sociologickom ústave ČSAV. Na vzorke 1 500 respondentov spravili v druhej polovici apríla prieskum, podľa ktorého vyšlo, že za najzávažnejší vnútorný problém vtedy občania Česko-Slovenska považovali „oživený nacionalizmus vo vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi”. Obavy z nevraživosti medzi bratskými národmi vtedy vyjadrilo až 26 percent opýtaných.
Každý piaty obyvateľ Česko-Slovenska mal zase obavy z „problémov hospodárskeho charakteru, ktoré sú spojené s prechodom k trhovej ekonomike”. Jedenásť percent zase trápil „komplex otázok súvisiacich s existenciou, pôsobením a trestnou zodpovednosťou KSČ”. Za najzávažnejší zahraničnopolitický problém vtedy občania považovali odchod sovietskych vojsk a vzťahy so Sovietskym zväzom. Trápila ich tiež hospodárska integrácia Česko-Slovenska, otvorenie a vyrovnávanie sa Západu.
Foto: Peter Procházka
Prieskum vtedy tiež zisťoval popularitu politikov, respektíve, koho by si občania želali za prezidenta. Úplne jednoznačne dominoval Václav Havel, ktorého by na Hrade chcelo vidieť až 71,9 percenta opýtaných. Nasledoval Alexander Dubček s podporou 5,1 percenta a Marián Čalfa s 3,2 percenta. Zaujímavé bolo, že Havel získal väčšinovú podporu vo všetkých častiach spoločného štátu. Za prezidenta ho chcelo až 83 percent Čechov, 77 percent Moravanov a 53 percent Slovákov.
Podobných politických prieskumov sa v tomto čase začalo objavovať na stránkach novín neúrekom. Neboli novinkou len pre verejnosť, ale aj pre niektorých novinárov. A tak sa stalo, že bratislavský Večerník a denník Smena sa museli čitateľom ospravedlniť za publikovanie jedného z nich. Išlo o prieskum, ktorý vypracoval Ústav pre výskum a poradenstvo v kultúre. Jeho výsledky však boli skreslené, keďže bol len telefonický, nezahŕňal reprezentačnú vzorku obyvateľov (napríklad medzi respondentmi prevládali študenti). Noviny teda museli čitateľov, ale sčasti aj seba, poučiť o tom, ktoré predvolebné odhady možno brať vážne. Paradoxne, kritizovaný prieskum sa napokon k oficiálnym výsledkom priblížil viac ako iné…
Strašiak komunista
Hoci mnohé predvolebné prieskumy dávali na Slovensku najväčšie šance na víťazstvo strane KDH, ktorú pod číslom 17 viedol do volieb Ján Čarnogurský, v spoločnosti prebiehal najväčší boj na úrovni podpory VPN/OF a komunistickej strany. Denník Pravda, ktorý vtedy ešte stále vychádzal s podtitulom Denník Komunistickej strany Slovenska, dával na svojich stranách veľký priestor čitateľom, ktorí sa bránili protikomunistickým náladám v spoločnosti.
„Nedávno sa v televízii predstavil mladý, sympatický kandidát v sprievode psa. Z jeho príhovoru som pochopila, že kandiduje preto, lebo všade dosadzujú starších. Mladých poslancov majú iba komunisti, lebo v KSČ sa vraj už každý do 30 rokov skompromitoval. Sú to silné slová. Mám 60 rokov, členkou KSČ som od osemnástich rokov. Vždy som poctivo pracovala na najťažších postoch. Nikdy som z členstva neťažila. Vychovala som šesť detí, sú kvalifikovaní robotníci. Nechcem tvrdiť, že všetci komunisti boli dobrí a neomylní, ale tí, čo novej práci oddali všetko, srdce i dušu, nehľadeli na svoj prospech,” písala napríklad čitateľka z Nitry.
Iný pohľad na komunistov ponúkol vo svojom príspevku v Lidových novinách vtedy známy prognostik, dnes český prezident Miloš Zeman. Načrtol svoju predpoveď ďalšieho vývoja v spoločnosti, ak by vo voľbách získali komunisti viac ako 30 percent hlasov:
Foto: Peter Procházka
V júni 1990 by KSČ občanom ešte poďakovala za prejavenú dôveru a zaviazala by sa, že naďalej bude vládnuť demokraticky v koalícii s ďalšími stranami. Vo vláde by mali zastúpenie aj nekomunistické strany. V októbri 1990 by však obmedzila súkromné podnikanie a slobodu tlače. „V januári 1991 v Rudom práve a v Pravde vychádza úvodník, ktorý zdôrazňuje, že ľud dal v slobodných voľbách jednoznačnú dôveru obrodenej komunistickej strane. V tejto situácii je neprijateľné, aby KSČ naďalej znášala špinavé ohovárania, ktoré sa proti nej objavujú v periodikách iných politických strán. Ministerstvo vnútra rozpúšťa Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu, ktoré údajne splnili svoje poslanie, ale v nastupujúcom období politickej normalizácie sú už zbytočné, lebo môžu byť plne zastúpené existujúcimi politickými stranami,” pokračoval Zeman.
V júli 1991 by podľa neho komunisti odhalili pokus o prevrat a vyhlásili by výnimočný stav, ktorý by im umožnil vládnuť bez kontroly parlamentu. KSČ by zároveň vyhovela volaniu robotníckej triedy a vytvorila Demokratické milície – DM. V októbri by polícia rozohnala nepovolenú demonštráciu a vo februári 1992 by sa vytvorila komisia pre spracovanie dokumentu, ktorý kriticky analyzuje obdobie antikomunistickej kontrarevolúcie v rokoch 1989–1991. „Hlavných vinníkov treba nekompromisne postaviť pred súd,” uzatváral prognózu Zeman.
Hlas ľudu
Ako však na predvolebný súboj reagovali obyčajní ľudia? Denník Smena na svojich stránkach publikoval anketu na pokračovanie s jednoduchou otázkou – Koho budete voliť? Študentka Bibiana plánovala voliť SNS. „Chcem, aby sa Slovensko osamostatnilo.” Typograf Zoltán VPN alebo Stranu Zelených. „Jedni zrušili totalitu a druhí chránia životné prostredie. Oboch si preto vážim.”
Pracovník animovaného filmu Ivan ešte nebol rozhodnutý: „KDH ani VPN určite nie. A z ostatných mi je ťažko vyberať. Dnes totiž každý sľubuje, ale čo zo sľubov dodrží, to sa ukáže neskôr.” Študentka Zora – KSČ: „Pretože kandidovať dnes za komunistov, na to musí mať človek charakter. Veď je omnoho jednoduchšie vrátiť preukaz a kandidovať za VPN.”
Robotník Jozef asi SNS: „Prečítal som si už programy niekoľkých politických strán a hnutí. Zdá sa, že sú si podobné ako vajce vajcu… Rozčuľujú ma komunisti. Rozširujú heslá, ktoré by pred šiestimi mesiacmi nevypustili z úst! Tých teda voliť určite nebudem. Koho teda? Pravdepodobne SNS, ktorá obhajuje záujmy Slovákov.”
Zdravotná sestra Stela – VPN: „V predvolenom zápase mi chýbajú diskusie pri okrúhlom stole, kde by predstavitelia strán podrobnejšie vysvetlili svoj program. Z plagátov sa toho veľa nedozvieme a v novinách sa tiež dočítame len všeobecné veci. Mňa by napríklad veľmi zaujímalo, ako sa budú konkrétne riešiť problémy nášho chorého zdravotníctva… Voliť budem VPN, lebo má na kandidátke osobnosti, ktorým dôverujem.
Robotník Štefan takisto VPN: „O nás, Rómoch, ľudia rozchyrujú, že budeme voliť komunistov. Ja o tom nič neviem. Svoj hlas dám vépeenke.”
Študent František sa voliť nechystal. „Nájde sa dosť takých, ktorí pôjdu voliť, ja nepôjdem. Stačí mi ten systém demokracie, ktorý tu je už teraz. Bez tohto môjho hlasu…”
Výsledky volieb z júna 1990 na Slovensku
| Voľby do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia | ||
|---|---|---|
| VPN | 32,54% | 19 |
| KDH | 18,98% | 11 |
| KSS | 13,81% | 8 |
| SNS | 10,96% | 6 |
| Spolužitie | 8,58% | 5 |
| Voľby do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia | ||
|---|---|---|
| VPN | 37,28% | 33 |
| KDH | 16,66% | 14 |
| KSS | 13,43% | 12 |
| SNS | 11,44% | 9 |
| Spolužitie | 8,49% | 7 |
| Voľby do Slovenskej národnej rady | ||
|---|---|---|
| VPN | 29,35% | 48 |
| KDH | 19,21% | 31 |
| SNS | 13,94% | 22 |
| KSS | 13,35% | 22 |
| Spolužitie | 8,66% | 14 |
| DS | 4,4% | 7 |
| SZ | 3,49% | 6 |
Poznámka: Za názvom strany nasleduje percentuálny zisk a počet mandátov. VPN- Verejnosť proti násiliu, KDH- Kresťanskodemokratické hnutie, KSS-Komunistická strana Slovenska, SNS- Slovenská národná strana, Spolužitie- Maďarské kresťanskodemokratické hnutie, DS- Demokratická strana, SZ- Strana zelených.
Piatkový večer? Voľby a futbal
Voľby sa začali v piatok 8. mája o 14. hodine. Podľa členov volebných komisií bol práve v piatok podvečer najväčší nápor. Možno aj preto, že o 17.10 sa na druhom televíznom programe začínal otvárací ceremoniál majstrovstiev sveta vo futbale, po ktorom nasledoval zápas medzi Kamerunom a vtedy úradujúcim majstrom sveta z Argentíny, za ktorú hral aj legendárny Diego Maradona. Televízny program avizoval: „V Miláne sa ceremoniál uskutoční za účastí najvyšších predstaviteľov Talianska, prominentných hostí, futbalových generálov celého sveta na čele s generálnym tajomníkom FIFA Josephom Blatterom…”
Po futbale sa volebné miestnosti opäť zaplnili. Večer pred televízorom nelákal. Na prvom programe išiel televízny film o medziľudských vzťahoch z roku 1989 Prebudenie, na druhom programe televízna hra pre mládež z roku 1974 Mňa nemusíš ľutovať.
„Miestami sa vytvárali dlhé rady voličov. Nie preto, že by sme pomaly pracovali, ale preto, že mnohí voliči boli za plentou pridlho. Akoby neboli mali dosť času ešte doma sa rozhodnúť, komu dajú svoj hlas,” spomínala na prvý volebný deň pre časopis Život členka volebnej komisie Helena Mušáková. V tlači sa neskôr písalo, že pred volebnými miestnosťami sa čakalo niekedy aj 30 či 40 minút. „O 22. hodine sme podľa pokynov národného výboru všetky urny zapečatili, okná volebnej miestnosti pozalepovali lepiacimi páskami, porozprávali si medzi sebou dojmy a mohli sme sa pre ten deň rozísť,” dodala Mušáková.
Druhý deň sa mohlo voliť už od siedmej ráno, ale k urnám prišlo menej ľudí, väčšia časť to stihla v piatok. Volebná účasť bola aj tak (na slobodné voľby) nevídaná – viac ako 95 percent! Výsledky potom niekoľko dní spočítavalo 1 500 pracovníkov Štatistického úradu. Vďaka anketárom sa však prvé odhady výsledkov diváci dozvedeli už v sobotu o 14.30 v relácii Ako sme volili, ktorá mala počas dňa ešte ďalšie tri vstupy.
Výsledky… súťaže o farebný televízor
Na voľby v Česko-Slovensku boli v roku 1990 zvedaví aj zahraniční pozorovatelia. Najpočetnejšie skupiny tvorili dve delegácie z amerického Kongresu – jedna za republikánov, druhá za demokratov. Medzi 80 delegátmi však bol zastúpený celý svet. Po voľbách odchádzali bez výhrad, niektorí dokonca s pochvalou.
Juan Carlos Pastrana z Kolumbie napríklad vyhlásil: „V Južnej Amerike dianie v Česko-Slovensku a ďalších krajinách strednej a východnej Európy sledujeme veľmi pozorne. Všímame si politické nálady a cesta, ktorou sa uberá vaša krajina, môže byť príkladom pre celý kontinent. Je to ako s krásnou ženou. Jej krásu nedokážeme presne definovať, ale že je krásna, to vieme.”
Foto: Archív Pravdy
Časopis Slovenka si po voľbách všimol, ako málo bolo zvolených žien. Zo 48 mandátov pre VPN len dve pripadli ženám, v KDH 3 z 31, za SNS 4 z 22 a za KSS 3 z 22. Najlepšie z tohto porovnania vyšla Demokratická strana, v ktorej zo siedmich miest získali tri ženy. „Dostali sa na kandidátku vnútrostraníckym výberom, pretože majú prirodzenú autoritu,” podotkol vtedy Peter Mattoš z DS.
Voľby však otvorili aj ďalšie témy, ktoré sa na Slovensku stali horúcimi už v najbližších rokoch. Ako príklad môže slúžiť reakcia mladého páru z Komárna, ktorý redaktor oslovil pri východe z volebnej miestnosti. „Volili sme Spolužitie,” skonštatovali svorne. „Pozrite sa, my sme Maďari a doteraz sme to vôbec nepociťovali. Po nežnej revolúcii sa však stretávame aj s nadávkami a výčitkami za našu národnosť. Všetky tri deti nám chodia do slovenských škôl. Nedávno dcérka prišla domov zo školy s plačom, že spolužiačka na gymnáziu jej po obede povedala: Už si sa dosť nažrala toho slovenského jedla. Preto sme volili Spolužitie, lebo veríme, že sa nás bude zastávať.”
V novinách sa definitívne výsledky volieb objavili až 12 júna. Ani vysoká volebná účasť však automaticky neznamenala, že ľudia žili v týchto dňoch len politikou. Na titulke časopisu Slovenka sa napríklad 14. júna objavila fotografia štyroch vriec plných lístkov. Volebných? Nie, pri lepšom pohľade človek zistil, že ide o lístky korešpondenčné. Redakcia sa chválila tým, že v súťaži o farebný televízor s diaľkovým ovládaním od firmy Tatran Bednár a syn prišlo do redakcie za štyri vrecia odpovedí. A že dovedna vážili viac ako dvesto kilogramov. Život išiel ďalej…
Ako si spomínate na prvé slobodné voľby v júni 1990?
Michal Horský
politológ
V prvých slobodných voľbách som sa tesne pred voľbami stal vedúcim volebnej kampane VPN, takže moje dojmy sú hlboké a pozitívne, pretože VPN skutočne v týchto voľbách demokraticky odstavila od politickej moci vládnuce štruktúry. To, že sa etablujú v hospodárskej sfére, v tom čase iba málokto tušil. Prvé slobodné voľby v lete 1990 však boli v každom prípade pre mňa a určite i pre veľkú väčšinu občanov Česko-Slovenska dôkazom, že sa končí éra vlády komunistickej strany.
Katarína Zavacká
historička
Ani nemusím zatvoriť oči a vidím to množstvo ľudí, ako sa tlačili pred volebnými miestnosťami. Akoby sa báli, že na nich nepríde rad. Spomínam si na svoju mamu, ktorá išla voliť s napätým výrazom v tvári, či je to naozaj. Po svojich prvých demokratických voľbách čakala desať rokov na ďalšie, a potom ešte vyše štyridsať rokov. Ale spomínam si aj na jej zúrivý výraz, keď sa k moci dostal Mečiar. To sklamanie z našej neschopnosti udržať funkčnú demokraciu, hoci nie sme pod priamym ohrozením, bolo obrovské.
Ján Greššo
riaditeľ Divadla Andreja Bagara
Prvé slobodné voľby som považoval za takmer neuveriteľnú skutočnosť. V eufórii a v nádeji na spravodlivejší život a korektnejšie vzťahy, vo chvíli zmeny, v ktorú som po roku 1968 tak skoro nedúfal, som si naivne nepripúšťal predpovede múdrejších a skúsenejších. Jedna z nich bola, že Slovensko na 30 až 40 rokov, po nesmierne dôležitej zmene, nepotrebuje demokraciu, ale osvieteného monarchu. Keď si premietam tie roky, po všetkom, čo som prežil, vo veľkej miere to je pravda.
Klára Orgovánová
riaditeľka Rómskeho inštitútu
Na voľby si veľmi nespomínam. Politicky som sa neangažovala, ale obdobie po nich bolo dôležité pre mnohé témy, pretože prinieslo inú atmosféru. Na Úrade vlády vznikol poradný orgán pre podpredsedu vlády pre menšiny a ja som sa podieľala na prvých koncepciách, ktoré mali pomôcť Rómom stať sa plnohodnotnými občanmi. Nepodarilo sa nám to aj preto, lebo časté politické zmeny umožňovali vyhýbať sa kontinuite v dobrých úmysloch a nepreberať za nič zodpovednosť.
Ady Hajdu
herec
Mne sa vtedy začínala mladosť a boli to pre mňa tie najsilnejšie emócie, aké som v živote zažil. Tá nádej, že sa niečo zmení. Šťastie však trvalo asi pol roka, kým som začal chápať, že celé je to v ľuďoch a že ľudia si to nakoniec pokazia. Ideály som postupne strácal, až som zistil, že nie sme natoľko vyspelí, aby sme sa mohli riadiť sami. Nevládneme si sami. Vládnu nad nami peniaze.
Rudolf Dobiáš
spisovateľ, bývalý politický väzeň
Pre mňa, ktorý som dovtedy nezažil slobodné voľby, to bol priam sviatok, zároveň aj potvrdenie novembra 1989, začiatok budovania nového Slovenska aj začiatok zmeny môjho vlastného života a života mojej rodiny, splnenie sna, ktorý sa mi sníval v jáchymovských táboroch.
Zora Bútorová
sociologička
Voľby 1990 sú pre mňa dodnes výnimočné. Po prvé tým, že som prvý raz v živote volila slobodne hnutie, ktorému som verila tak, ako už potom nikomu. Ešte aj dnes sa chvejem, keď počujem Vivaldiho melódiu z televízneho spotu VPN. Po druhé novou profesionálnou skúsenosťou. Prvý raz v živote sme s kolegami v Centre pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN robili predvolebné výskumy a podarilo sa nám veľmi dobre odhadnúť výsledky volieb, ktoré málokto očakával.
Bibiana Ondrejková
herečka a moderátorka
Na svoje prvé voľby spomínam ako na obdobie eufórie. Bola som mladučká, mala som čerstvých 18. Zažili sme revolúciu, do ktorej som sa napriek obavám mojej mamy aktívne zapájala, obdivujúc najmä chlapčenskú časť z Vysokej školy múzických umení. Volila som VPN. Pred revolúciou som chodila na tajné prednášky disidentov vlakom do Brna. Teraz som ich videla v televízii. Stáli na čele krajiny. Mala som pocit, že stojíme pri zrode sveta spravodlivosti, pravdy, slobody a šancí.
Pavol Faško
klimatológ
Mal som vtedy 30 rokov a veľmi som tie udalosti prežíval. Bral som to ako neopakovateľnú príležitosť pre celú spoločnosť a o to väčšie bolo potom moje sklamanie v nasledujúcich rokoch. Počasie bolo v termíne volieb menej sympatické ako bolo nadšenie väčšiny voličov. Nebolo teplo, bolo veľa oblačnosti aj pršalo. Maximálna denná teplota vzduchu bola prevažne okolo hodnoty 20 °C. Až v priebehu druhého volebného dňa začala od západu ubúdať oblačnosť a zasvietilo aj slnko.
Rudolf Sikora
výtvarník, do mája 1990 člen Koordinačného výboru VPN
Bolo to slastné očakávanie, prvé slobodné voľby po vyše 40 rokoch. Bolo to úžasné, no zakončenie bolo fatálne. Je neodpustiteľnou hlúposťou, že sme dopustili, aby sa Vladimír Mečiar stal predsedom vlády, čo bolo neuveriteľne zhubné pre našu spoločnosť. Tu sa ukázalo, akí sme boli neskúsení. A doplácame na to dodnes. Korene mečiarizmu, ktoré sa vtedy zapustili, sa aj teraz objavujú, i keď už v oveľa sofistikovanejšej podobe. A niektoré sa nedajú odstrániť. Napríklad korupcia.