Domy sa rozpustili ako kocky cukru

, 16.06.2015 06:00
povodeň 1965
Povodeň úplne zmenila tvár Kolárova, hovoria manželia Jányovci. Autor: ,

Katastrofálna povodeň z roku 1965 si u ľudí dodnes zachovala svoje zvláštne vône, chute i farby. Pre podaktorých vonia omamne za koláčmi. Pre iných chutí príšerne slano. A farbu má hrdzavozelenú ako obrastené vraky lodí potopených na kraji lužného lesa pri Číčove. Čo je už takmer zabudnuté majstrovské dielo ženistov, ktorí so živlom bojovali.

Nitované hrdzavé rebrá sa strácajú v temnote pichľavých kríkov a veľkých balvanov. Už len s veľkou námahou sa dnes dajú rozoznať zvyšky vlečných člnov, ktoré ženisti pred polstoročím naložili kameňmi a potopili pri hrádzi pri Číčove, aby nimi upchali prietrž a zastavili vodu, ktorá sa valila na Žitný ostrov. A predsa sa aj na toto v súčasnosti nehostinné miesto obsadené armádou komárov aj po desiatkach rokov vracajú bývalí vojaci a s nimi aj spomienky.

Dramatický bol zápas priamo vo vode. Kým vôbec mohli potopiť člny, museli pre ne prekliesniť vodnú trasu. Mohutné topole uvoľňovali trhavinami. „Pracovalo sa priamo na hlavnom toku Dunaja a rýchlosť prúdu tu bola tri až štyri metre za sekundu, hĺbka vody tri až štyri metre. Problémom teda bolo v tomto prúde dostať sa k stromu, spustiť nálož pozdĺž kmeňa do vody, upevniť ju, aby nevyplávala, pripraviť roznet, odpáliť a ešte rýchlo veslovať proti prúdu na bezpečnú vzdialenosť… Ani potopenie lodí, tak, aby sa ich dno čo najviac primklo ku dnu terénu v prietrži, nebola jednoduchá úloha a vyžiadala si vysoké majstrovstvo ženistov,“ opisuje podplukovník Fuska v českej brožúre Naši ženisté od Karla Liebla.

Z čiernej diery do chomúta

Ďalší ženisti sa snažili upchať prietrž priamo z hrádze, sypali do nej kamene. No bezúspešne. Vojakom na hrádzi obkolesenej vodou dochádzali sily, nádej aj strava. Václav Výborný, vtedy veliteľ českej ženijnej roty pri ženijnom prápore v posádke Mladá, nikdy nezabudne na prvé zásoby, ktoré im priviezol čln predierajúci sa proti prúdu rozvodneného Dunaja.

„Prvý proviant – večera, to bolo niekoľko kilogramov slaniny, ktorú už nikto nechcel, zostávajúci posledný bochník chleba a jedna desaťlitrová varnica čaju. K tomu, samozrejme, prísľub, že ďalší chlieb a čaj alebo vodu nám niekto privezie ešte do tmy.“ Nikto neprichádzal celé hodiny ani nasledujúci deň. Boli až natoľko unavení, že sa nesmeli zastaviť, len aby nezaspali a nespadli pod kolesá automobilov, ktoré bez prestania vykladali kamene. Veliteľ Výborný neskôr spočítal, že od 14. do 20. júna (to je šesť nocí), keď ich rotu konečne niekto vystriedal, spal dokopy asi desať hodín. Prietrž pri Číčove sa ženistom podarilo uzatvoriť až 5. júla 1965 dopoludnia.

Pestré sú aj spomienky vojakov, ktorí zasahovali v zaplavených dedinách. Ľuďom pomáhali zliezť zo stromov. Zberali hoviadka. „Sme okamžite nasadení s jednotkou Sovietskej armády a presúvame sa do osady Tôň, kde je nutné evakuovať 800 kusov hovädzieho dobytka… Tí vojaci, ktorí videli kravy iba v televízii, sa za pol dňa stali odborníkmi v ich lákaní na vozidlá… Na ďalšiu úlohu vyrážajú s nami aj maďarskí ženisti. Dohovor je trochu obtiažny, ale kde nie je na jazyku slovo, ukáže sa rukou, načrtne. Horšie to bolo, keď sme museli do vody – potom sa všetky povely vydávali trikrát. Vnimanije – Figyelem – Pozor!“ cituje svedectvá kolegov Pavol Bada. Do boja s povodňou sa zapojilo približne 11-tisíc vojakov. Evakuovali vyše 53-tisíc ľudí a previezli 94-tisíc domácich zvierat.

Uprostred virvaru sa však zrodili silné väzby. Českí ženisti sa na južné Slovensko vracali dlho po povodni. A nebol to vždy iba výcvik. „Mnohí vojaci s miestnymi obyvateľmi nadviazali osobné priateľstvá,“ prezrádza veliteľ Výborný. Nezmazateľným dozvukom sú názvy Pražská, Brnenská, Liberecká ulica a ďalšie tabuľky, ktoré z vďaky osadili takmer v každej obci a v každom meste na Žitnom ostrove. „Jeden z mojich neskorších podriadených si tu dokonca našiel manželku,“ pokračuje ženista vo výslužbe. V Kolárove si pamätajú asi na 20 takýchto sobášov. Títo mladomanželia sa však už brali v novom kolárovskom „letopočte“.

Mierová ulica v Kolárove pred 50 rokmi a dnes.
Mierová ulica v Kolárove pred 50 rokmi a dnes. Autor: Andrej Barát, Pravda, SVP

Rok 1965 je rok jedna

V Kolárove nehovoria pred naším letopočtom, ale pred povodňou. A nie nášho letopočtu, ale po povodni. Potopa bola zásadným medzníkom, a ak sa človek opýta Kolárovčana na hocakú životnú udalosť, vždy ju datuje či bola „pred“ alebo „po“.

„Predtým“ bolo Kolárovo s 12-tisíc obyvateľmi najväčšou dedinou v Československu, ktorá mala unikátnu atmosféru, kultúru aj architektúru. Veľká časť obyvateľstva totiž bývala v malých hospodárskych usadlostiach, maďarsky tanya, roztrúsených po zákutiach Malého Dunaja a Váhu. Volali sa Veľký ostrov, Malý ostrov, Částa, Bókony, Pačérok, Kukuričný ostrov či Sladký dvor. Tvorili ich dva-tri domce, nejaké hospodárske budovy. A podobne ako veľká časť domov priamo v Kolárove mali aj tieto strechy zo slamy a steny z hliny.

„Vo vode sa však rozpúšťali ako kocky cukru,“ rozpráva bývalý predseda miestneho národného výboru Ján Jány, ktorý sa o polnoci z 25. na 26. júna už len bezmocne prizeral, ako voda prerazila 12-kilometrovú provizórnu a od vytrvalých dažďov premočenú hrádzu. Voda zaplavila takmer každú ulicu, zborila alebo poškodila takmer tisíc domov. „Pamätám si ženu s tromi deťmi naokolo, ďalšie maličké na rukách. Mali malý kufrík. Plakala, že z čoho budú teraz žiť,“ dopĺňa bývalého predsedu jeho manželka Mária.

„Potom“ sa už nikdy nevrátila hlinená romantika. Ľudia sa zo zatopených usadlostí presunuli do centra. A v Kolárove sa naštartoval nebývalý rozvoj. Podľa Jányovcov prešlo Kolárovo, paradoxne vďaka ničivej povodni, obrovskou zmenou k lepšiemu. „Každý, kto prišiel o dom, dostal príspevok od štátu vo výške 40-tisíc plus 25-tisíc korún československých. Chodili sem brigádovať ľudia z iných slovenských miest, z Čiech a zadarmo pomáhali ľuďom stavať domy,“ prízvukujú manželia.

Tradičné kolárovské spoločné dvory, ktoré obývalo päť rodín, nahrádzali poschodové viacgeneračné rodinné domy. Na Pražskom a Brnenskom námestí stavali spoločne s Čechmi nové bytovky. Pribudli dve nové školy, tri materské školy, kultúrny dom. Nečudo, že najväčšia dedina získala už o dva roky po potope štatút mesta.

Babeta

Povodeň pretaktovala hospodársky život a dokonca aj národnostné zloženie. „Kým pred povodňou sa 99 percent obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, po povodni prišiel do obce priemysel,“ hovorí súčasný primátor Kolárova Árpád Horváth. Považské strojárne z Považskej Bystrice v Kolárove zriadili svoj pobočný závod a začali tu vyrábať legendárnu Babetu. Jednu má primátor stále doma. Zakrátko po povodni sa tu rozbehla aj výroba nábytku.

Nuž a kým v roku 1965 v Kolárove žilo viac ako 90 percent Maďarov, po príchode záchranných zložiek, vďaka výstavbe a príchodu priemyslu, sa národnostné zloženie zmenilo. Dnes tu žije približne 81 percent Maďarov, 18 percent Slovákov a pol percenta Čechov.

A aké sú najsilnejšie spomienky, ktoré sa dodnes uchovali Kolárovčanom na rok jedna? Napríklad, že boli ako deti v úžasnej škole pod Tatrami alebo v Čechách, kam ich urýchlene po potope evakuovali, a že tu nikto neriešil národnosť. Ako školáci nevedeli ani slovo po slovensky či česky, a predsa ich prijali, pomáhali im a nedopustili, aby sa cítili cudzo.

Pre Máriu Jányovú, ktorá s manželom a hŕstkou ďalších ľudí zostala počas povodne v meste, je najsilnejšou spomienkou pocit, že nezostali sami. „Keď som videla prichádzať nákladiak za nákladiakom, ktoré vozili šatstvo, bielizeň, plachty, vankúše, jedlo, múku. Keď dva nákladné vlaky zaplnili celú telocvičňu oblečením a ľudia mali obrovskú radosť, že predsa sa na každého ujde. Vtedy sme plakali. Tak silno sme držali pokope, pomáhali jeden druhému. Dnes to také nie je. Ľudia nie sú zlí, len celkom iní,“ zamyslí sa pani Jányová a ešte dopovie, že oni s manželom mali ako jedni z mála Kolárovčanov vlastne šťastie, pretože na ich dom povodeň akoby zázrakom nedočiahla. „Voda nám nezobrala ani slamku. Len manželovi, ktorý bol ustavične na nohách, zobrala niekoľko rokov života.“ Čo sa však nechce veriť, pretože si 86-ročný Janko báči práve mieni zapáliť ďalšiu cigaretu…

Koláč v mori

Zlata Uríčková sa plavila s lekármi a vojakmi v obojživelníku ku Klížskej Nemej. Všade more. Cestu nebolo vidno. V tom čase bola ešte len začínajúcou zdravotnou sestrou v nemocnici v Komárne, no tú už dávno evakuovali a personál prevelili do postihnutých obcí. Povodeň jej úplne zmenila život. A hoci pri prechádzaní cez zatopené dediny videla množstvo skazy, pri tej najpodstatnejšej spomienke sa usmieva a zľahka potiahne nosom.

„Nikdy nezabudnem na tú vôňu, ktorá vychádzala z kostola. Bol to najvyšší nezaplavený bod v Klížskej Nemej a dnu sa varilo. Ženy tam gúľali cestá, piekli koláče. Mne bolo spočiatku veľmi ľúto, že nemôžem ísť domov… Ale tá vôňa bola úžasná a nakoniec mi nikde nechutilo tak dobre ako tu. Ľudia boli takí dobrosrdeční. A všetko to boli vlastne tí, čo zostali kvôli povodni bez domova… Vtedy som cítila takú silnú spolupatričnosť, ako som nikdy predtým a ani potom už nezažila.“

Povodeň urýchlila vybudovanie vodovodnej siete...
Povodeň urýchlila vybudovanie vodovodnej siete v okrese Komárno, pripomína Zlata Uríčková. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ako zdravotníčka pomáhala starším ľuďom s preväzmi, injekciami. Nerozumela im ani slovo, pretože nevedela po maďarsky, no predsa sa nejako dohovorili. Potom ju chtiac-nechtiac preložili na hygienu. Spočiatku len na rok, potom ďalší, až nakoniec v tomto odbore zotrvala až do dôchodku a do nemocnice sa ako sestrička už nikdy viac nevrátila.

Tie najkrušnejšie chvíle nastanú až vo chvíli, keď povodeň opadne. „Ani vtedy to nebol vôbec pekný pohľad. Zničená úroda, uhynuté zvieratá. Hrozilo, že sa začnú šíriť choroby. Najväčší problém však predstavovala znečistená voda, pôda, životné prostredie,“ upozorňuje. Povodeň to nebol iba obrázok nekonečného mora. Dodnes sa mnohým obyvateľom vybaví aj chuť morskej vody. Mnohé obce a mestečká pred povodňou nijako zvlášť nedbali na to, či majú sklady s posypovou soľou dobre zabezpečené podložie. „Všetka tá soľ vsiakla do zeme a ešte veľa rokov po povodni sa chodili napríklad ľudia z Hurbanova sťažovať, že majú doma slanú vodu…“

A možno si to už mladšia generácia neuvedomuje, ale povodeň sa na južnom Slovensku vlastne pripomína v každom jednom dúšku obyčajnej vody z vodovodu. Veľká časť obyvateľov v okrese Komárno využívala pred povodňou vlastné studne. Po povodni mohli na ne zabudnúť. S pomocou špeciálnych filtrov sa voda z týchto zdrojov dala používať jedine na úžitkové účely. Takmer v každej obci sa preto začal budovať vodovod. „Vtedy sa to volalo verejná studňa s príslušenstvom. Obce vďaka finančnej pomoci z iných okresov získali zásobovanie neškodnou vodou z vodovodu a využívajú ju dodnes,“ prízvukuje bývalá hygienička.

Šťuky a elektrina

Pri zmienke o veľkej povodni z júna 1965 sa najstarším rybárom v Komárne potmehúdsky zalesknú oči. Rozvodnený Dunaj priniesol enormné množstvo rýb zo zaplavených chovných staníc v Rakúsku či v Maďarsku. A tie sa „rozutekali“ aj do Váhu. „Do Kameničnej sa chodieva na šťuky. A zatiaľ čo dnes sa človek teší, ak sa mu tam podarí chytiť aspoň jednu, v tých časoch som ich tam nachytal desať,“ usmieva sa 76-ročný rybár František Prochászka.

Elektráreň sme museli ochrániť. Zásobovala...
Elektráreň sme museli ochrániť. Zásobovala mesto a bývala tu moja rodina, spomína František Prochászka. Autor: Andrej Barát, Pravda

No prv si ako každý obyvateľ Komárna musel odskákať svoje. Každý, kto mohol, sa zapojil do urputného boja o mesto, ktoré sa zmenilo na ostrov záchrany uprostred dunajského mora. Železničná trať medzi Komárnom a Kolárovom nefungovala. Jediná evakuačná trasa viedla cez maďarské mesto Komárom. Ak by mesto prišlo aj o toto spojenie ponad Dunaj, tak by zostalo odkázané na vrtuľníky, ktoré vozili materiál z poľného letiska pri Nových Zámkoch. A potom to boli už len obojživelné vozidlá, ako pripomína podplukovník vo výslužbe Viliam Polák, v tom čase kapitán v 52. pontónovom pluku v Komárne.

Vojaci a obyvatelia namočení po pás vo vode vo dne v noci vrecovali a za pomoci bagrov navyšovali provizórne hrádze. Mimoriadne dôležité bolo ochrániť pred vodou elektráreň pri mieste, kde sa Váh vlieva do Dunaja. Pre Prochászku to bolo bytostne naliehavé, pretože v elektrárni v tom čase nielen pracoval, ale aj býval s rodičmi. „Ak by padla elektráreň, celé mesto by prišlo o elektrinu. Všetky tie čerpadlá by prestali pracovať, a to by bola katastrofa.“ Povodeň vyšťavila z obyvateľov Komárna fyzické aj duševné sily, ale ustáli to.

„Vojaci, ktorí sa striedali v kasárňach, prichádzali veľmi unavení. Celí mokrí. Čižmy si niesli v rukách. Vykúpali sa, a kým sa trochu vyspali, už vyrážala ďalšia skupina,“ opisuje bývalý ženista Polák, ktorý bol, mimochodom, jedným z očitých svedkov pretrhnutia hrádze pri Patinciach 15. júna 1965. Stál asi 150 metrov od miesta, kde živel nadvihol hrádzu asi do štvormetrovej výš­ky…

Aj on si však pamätá najmä zanietenosť kolegov, nevyčerpateľnú ochotu pomáhať. Zomknutosť. Nepamätá si, že by to niekto zneužil a kradol. Hoci knižka Podunajská kronika 1965 uvádza, že bolo pár prípadov. Napríklad dve osoby v neďalekej Okoličnej na Ostrove pod rúškom zberu uhynutých zvierat ukradli v opustených domoch veci asi za 400 korún. Súd im vymeral 40 mesiacov odňatia slobody.

Rešpekt

Rybár a bývalý technik v elektrárni Prochászka začal krátko po povodni učiť elektrotechniku na učňovke, ktorú postavili na kraji Komárna, kde sa v roku 1965 dostala povodeň. Pri kolaudácii školy, postavenej na betónových pilótach, a ešte aj dlhé roky po tom si s kolegami na chodbách vždy pripomínali, že stoja vlastne na bažine…

A dnes nedokáže odolať rovnako ako tisíce ďalších obyvateľov Komárna a vždy sa chodí pozerať na Dunaj, keď sa rozvodní a rieka „preveruje“ systém protipovodňového opevnenia a kanalizácie. Naposledy to bolo v lete 2013. Aj vtedy prúdili na Alžbetin ostrov, ktorý býva často ohrozený, celé procesie ľudí. Pešo, na bicykloch. Ale, paradoxne, ani nie tak pre neodolateľný pohľad na valiacu sa rieku, ale aby sa opäť stretli a pripomenuli si celé to úsilie z roku 1965. „Vždy si na to spomíname. Vždy boli obavy a aj budú. Ľudia, ktorí žijú pri Dunaji, sú na rieku naučení, ale majú predovšetkým rešpekt. Pretože človek prírodu nepokorí, tá si vždy urobí svoje… Každá povodeň by mala byť mementom. Že niečo sme my ľudia na tejto planéte neurobili tak, ako by sme mali.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Dunaj #Povodeň #1965 povodeň #Kolárovo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku