O jeho profesii rozhodli dve náhody. Prvá zasiahla, keď si pri nástupe na gymnázium v Senici volil cudzí jazyk. Mohol si „demokraticky“ vybrať medzi angličtinou a francúzštinou. „Pravdaže, chcel som na angličtinu, Beatles mi sedeli viac ako Edith Piaf. Takých ich však v triede bolo 29, po francúzsky sa chcel učiť iba jediný zúfalec. Takže to jednoducho vzali podľa abecedy,“ spomína rodom Záhorák Milan Horný, ako ho H v priezvisku nedobrovoľne priradilo k francúzštinárom.
Druhý raz mu osud zamiešal karty, keď sa hlásil na vysokú. Vybral si Filozofickú fakultu UK, plánoval študovať slovenčinu a ruštinu, učiteľský smer. „Chcel som byť učiteľ, ako takmer všetci z našej rodiny, iba môj brat dezertoval na medicínu a dnes je známy chirurg,“ hovorí. Zvolenú kombináciu však práve vtedy neotvárali. K slovenčine preto opäť pridal francúzštinu. „Ak to beriem z dnešného pohľadu, bola to veľká odvaha, až drzosť,“ priznáva. Písal sa rok 1979 a „kapitalistické jazyky“ neboli práve v móde. Ani na gymnáziu veru žiadnu motiváciu učiť sa „cukríkovú reč“ nezískal. Veď profesorku, ktorá počas jeho štyroch gymnaziálnych rokov stihla dve materstvá, stále niekto zastupoval.
„V prvom ročníku som prežil doslova peklo,“ netají. Časom však francúzštinu „omilostil“ a postupne mu napodiv mimoriadne zachutila. Ešte za „totáča“, hoci pod prísnym dohľadom pánov z ŠtB, sa dokonca dostal na dve letné jazykové stáže do krajiny za železnou oponou. Prvú absolvoval v roku 1983 v Dijone, druhú o päť rokov neskôr v Grenobli.
Po skončení univerzity chvíľu učil na bratislavskej základnej škole. Potom na katedrách jazykov dvoch fakúlt terajšej STU. Tam ho aj zastihla zamatová revolúcia. A odrazu bolo všetko inak. „Nastúpil obrovský jazykový boom. Ľudia boli hladní učiť sa, zďaleka nie už iba angličtinu.“ Zacítil príležitosť. V roku 1990 sa mu pritrafil trojmesačný pedagogický kurz na parížskom predmestí Sévres, kde metrológovia chránia platinovo-irídiový valec s hmotnosťou presného kilogramu. Neskôr sa pravidelne hlásil na konkurzy ministerstva školstva pre lektorov slovenčiny a slovenskej literatúry vo Francúzsku. Až raz, písal sa rok 1996, motyka vystrelila. Konkurz vyhral.
Vo francúzštine o slovenských pádoch
Z dvoch možností, či bude ako lektor pôsobiť v Paríži, alebo v Štrasburgu, si vtedy zvolil prvú. Nastúpil do Inštitútu východných jazykov, ktorý má vo Francúzsku tradíciu už od Napoleona, keďže slávny cisár sa príkladne snažil, aby sa jeho vojaci dokázali na dobývaných územiach dohovoriť. „V inštitúte sa vyučovalo 86 jazykov. Najviac ruský, poľský, no v ponuke boli aj tri druhy arabčiny, jidiš a podobne,“ opisuje. Francúzština bola pre pedagógov transferový, čiže sprostredkujúci jazyk.
S novou príležitosťou však prišla aj ďalšia tortúra. Pôvodne si totiž naivne myslel, že sa vôbec nenatrápi, akurát si finančne polepší, veď predsa bude vyučovať materčinu. Presne ako lektori z Anglicka či Nemecka, ktorí učili svoju reč v Bratislave, pričom po slovensky sa nevedeli ani pozdraviť. No realita bola úplne iná.
„Už na začiatku som zažil šok. V škole fungovali len dva ročníky slovenčinárov, v prvom som mal iba dvoch, v druhom troch študentov. Keď som ich oslovil po slovensky, absolútne sa nechytali. Mal som chuť otočiť sa na podpätku a zutekať,“ hovorí. Musel vyučovať po francúzsky, čiže aj touto rečou vysvetľovať, ako v slovenčine fungujú pády či iné gramatické nuansy, ktoré francúzština vôbec nepozná.
„Keby som si so sebou nepriniesol kufor s knižkami, obzvlášť jednu, Slovenčinu pre frankofónov od môjho docenta Jozefa Bartoša, bol by som stratený,“ spomína na prvý „strašidelný“ lektorský rok v Paríži. Na jednu lekciu sa pripravoval päť-šesť hodín, denne štyri aj päť hodín učil. Vyrábal si prípravy, ale aj testy, diktáty, so slovníkom v ruke drvil slovenské reálie. Večer si akurát stihol vyvetrať hlavu džogingom okolo Eiffelovky alebo na prechádzke pod mostom Alma, kde sa krátko predtým zabila princezná Diana.
Parťák na futbal aj opekačky
Študentov mal rôznych. „Som rád, že ich počet sa časom rozrástol, celkovo som ich odučil okolo 250,“ hovorí. Bolo to najmä tým, že jeho zverenci cítili, že je tam bezvýhradne pre nich. V podnájme štyrikrát tri, kde býval, sa mu totiž zmestil len rozkladací gauč, WC mal vonku, spoločné so susedmi. Preto sa obvykle zdržiaval inde, najradšej práve so študentmi, ktorým sa venoval na maximum. Aj cez soboty a nedele, keď spoločne jazdili na chaty, robili si opekačky, hrali futbal, klasický aj sálový, keďže Milan je odmalička fanatik tohto športu.
Učil zväčša potomkov Slovákov, ktorí odišli z domoviny v niekoľkých emigračných vlnách: za veľkej hospodárskej krízy v roku 1929, za druhej svetovej vojny, po „bratskej“ okupácii Československa v roku 1968. Po zmene režimu už mohli na Slovensko za príbuznými a pochopili, že len s „dobrý deň“ a „na zdravie“ si veľa nepovedia.
Učil diplomatov, biznismenov, ale aj veľa partnerov zo zmiešaných manželstiev a ich deti. „Slovenky sú ako nevesty u Francúzov v kurze. Sú krásne, majú zmysel pre rodinu a domácnosť. Na rozdiel od nepríťažlivých, zato však poriadne ,indépendant' Francúzok,“ uvažuje. Tiež má veľa kamarátok, čo sa do Francúzska povydávali. Niektoré tam prekladajú slovenské knižky. Klasické rozprávky, povesti o hradoch a podobne.
Učil aj veľa vojenských dôstojníkov, ktorí neskôr na Slovensku pôsobili ako experti NATO. Tí brali štúdium naozaj vážne, aby sa mu mohli naplno venovať, na tri roky ich vyčlenili z armády. Na stenách v ubytovni mali povešané „chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica…“ Učil aj farára či rehoľnú sestru. Alebo umeleckú fúkačku skla, ktorá rada cestovala na workshopy do Lednických Rovní. A tiež Tibeťana, ktorý sa o slovenčinu zaujímal ako o exotický jazyk.
Rozdielni boli študenti aj vekovo. Od najmladšej Natalie, ktorá mala osemnásť, po najstaršiu 67-ročnú Monique či už sedemdesiatnika Roberta.
Od halušiek k vysokoškolskému diplomu
Väčšinu jeho lektorátu mu vo Francúzsku šéfoval slovenský veľvyslanec v krajine Vladimír Valach. „Ten fantastický človek, žiaľ, už nebohý, bol úžasne agilný. Na našej ambasáde sa stále čosi dialo. Každý mesiac vystúpil známy slovenský umelec, konali sa koncerty, recepcie,“ opisuje Milan Horný. Vždy na konci školského roka ho ambasádor prijal aj so všetkými študentmi. Pochutili si na borovičke, štrúdle, bryndzových haluškách, zatancovali im krojované slovenské súbory.
Teší ho, že tesne po rozdelení federácie urobil vo svojom „milieu“ (priestore) aj kus práce na poli neoranom. Priblížil Francúzom Slovensko aj Slovákov. Ako zdôrazní, v tom čase sme pre nich boli len „Tchéco“. Poznali Prahu a Havla, inak nič. Stal sa však platným členom spoločenstva, ktoré to zmenilo. Okrem veľvyslanectva doň patrila aj Slovenská katolícka misia, vedená pátrami Vojtechom Zemanom a neskôr Imrichom Tóthom, ktorá pravidelne robila slovenské omše a vydávala dvojjazyčný časopis Život (La Vie), kam Horný prispieval vlastnými materiálmi. A takisto Slovensko-francúzsky spolok vedený manželmi Manákovcami.
Všetci spoločne usporadúvali množstvo kultúrnych a vzdelávacích akcií, pripravili konferenciu o M. R. Štefánikovi, Štefanovi Osuskom, Milanovi Hodžovi. Privítali desiatky hostí, medzi nimi modelku Adrianu Sklenaříkovú, vtedy ešte Karembeu, politika Jána Čarnogurského, operného speváka Petra Dvorského a rad ďalších.
„Mali sme si skrátka v tej komunite čo povedať a často sme tam hovorili aj o mojej škole. A z týchto kontaktov sa vyvíjala čoraz silnejšia potreba celú tú našu francúzsku misiu od základu prerobiť a postaviť na vyššiu úroveň,“ pokračuje. Dlho ho totiž trápilo, že jeho zverenci na záver štúdia dostávali len akýsi „papier“ o absolvovaní. „Iné, aj menšie jazyky, ako napríklad slovinčina, mali diplom na úrovni nášho bakalára. Čeština aj magisterský,“ zdôvodňuje. Práve ľudia okolo ambasádora Valacha mu však pomohli podniknúť formou petície „útok“ na rektora inštitútu, aby si svoje obhájila aj slovenčina.
Podmienkou pritom bolo získať akreditáciu, a teda aj hosťujúceho profesora zo Slovenska, ako záruku najvyššej kvality štúdia. „Jasnou voľbou bol pre mňa profesor Štefan Povchanič, môj bývalý ročníkový učiteľ, odborník európskeho formátu. Napokon som ho presvedčil, aby prišiel do inštitútu a pomohol nám svojou autoritou,“ doplní.
V roku 2001 sa diplom DULCO (Univerzitný diplom jazyka a krajinovedy východných národov) v parížskom inštitúte prvý raz odovzdával aj absolventom slovenčiny. A Milan Horný ho dodnes považuje za svoje „profesijné dieťa“, aj keď v role slovenského lektora ho už na francúzskej pôde vystriedali iní.
Galský duch ho neprestáva fascinovať
Hoci dnes už Milan Horný lektora slovenčiny vo Francúzsku nerobí, s krajinou svojho srdca kontakt nestratil. Po návrate domov v roku 2002 sa usadil v Trnave. Tlmočí pre francúzske firmy podnikajúce na Slovensku, ako PSA Peugeot Citroën, Faurecia či Gefco. Naučil po slovensky senegalských futbalistov hrajúcich za miestny extraligový klub. „A keďže cestovných kancelárií je ako húb po daždi, s niektorými som začal spolupracovať,“ dodáva.
Z „poznávačiek“ si robí štatistiku. Od roku 1991 bol v Paríži 89-krát, na francúzskej riviére 54-krát, často jazdí do Normandie, Bretónska, savojských Álp, na ostrov If so svetoznámou pevnosťou, do Avignonu. Zámky na Loire ho trochu nudia, po novom si však obľúbil vínne oblasti Champagne, Burgundsko či nemeckým štýlom nasiaknuté Alsasko-Lotrinsko. „Pravdaže, sú miesta, kde som ešte nebol. Veď mnohí Francúzi nikdy nechodia na zahraničné dovolenky, pretože celý život majú čo spoznávať vo vlasti,“ vysvetľuje.
Fascinuje ho francúzsky život. Najmä svojím „esprit gaulois“ (galským duchom). „Je to komplexný výraz, ktorý charakterizuje sloboda, radosť zo života, záľuba v dobrom jedle a pití, v krásnych ženách. Francúzi si z ničoho nerobia ťažkú hlavu. Žijú pohodovo, bez stresu, radi si zahrajú pétanque, popijú kir či pastis, porozprávajú pikantné aj humorné historky. Každý deň si posunú hlboko do noci, obedujú dve hodiny, aj s fľaštičkou vína. Ak ste pozvaní na siedmu na večeru, o piatej sa pokojne natlačte slaninou, keďže najprv vás čaká zo desať aperitívov a potom sa možno začne variť…“ smeje sa. Ako uzavrie, aj pre tú podobnosť v pohľade na život majú Francúzi radi prakticky všetkých Slovanov. Najviac, podľa neho, Rusov, Poliakov a – Slovákov.