Neprehliadnuteľné torzo Josefa Topola

V stredu 24. júna o 10. hodine sa verejnosť rozlúčila s básnikom Josefom Topolom v Chráme svätej Markéty v pražskom Břevnove, kam rád chodieval za svojím priateľom opátom Opaskom. Zomrel však už 15. júna po dlhej chorobe krátko po svojich 80. narodeninách.

28.06.2015 06:00
debata
Topol-nepouzivat
V českej básnickej krajine je Josef Topol neprehliadnuteľný, i keď po sebe zanechal len torzo začatého diela. Po zrušení Divadla za branou a zákaze premiéry jeho hry Dvě noci s dívkou v roku 1972 sa už k sústavnému písaniu nikdy nevrátil, po veľkom úsilí napísal ešte tri hry: Sokrate, Sokrate, Stěhování duší a Hlasy ptáků. Slobodne mohol tvoriť len do veku 37 rokov, potom prišla okupácia sovietskou armádou a zákaz činnosti.

Josef Topol na seba upozornil už ako 20-ročný hrou Půlnoční vítr, inšpirovanou Kosmovou kronikou, pre originálnu prácu s jazykom. Keď sme spolu pracovali pred desiatimi rokmi na knihe Srdeční sezóna Josefa Topola, Collage in adagio, povedal mi: „Nemyslím si, že by som do českej drámy priniesol nejakú zvláštnu vlohu, ale je pravda, že ma vždy bavilo pracovať s jazykom. A keď hľadám korene tohto záujmu, spomínam si, že ako dieťa som počúval babky, ktoré sa u nás v Poříčí nad Sázavou schádzali na driapanie peria… A vtedy vznikli moje prvé literárne pokusy. Svojím detským rýchlopisom som si zapisoval, čo som počul." Niektoré záznamy potom Josef Topol využíval vo svojich ďalších hrách, hlavne v Konci masopustu či v Kočce na kolejích, ktorou začínalo v roku 1964 Divadlo za branou. Z ďalších jeho hier pripomeňme aspoň Slavíka k večeři a Hodinu lásky.

Sú ľudia, ktorí si stav ducha uvedomia a nezanesú ho balastom, a sú takí, ktorí ho vyčítajú, dôjdu k nemu intelektuálnym úsilím. Josef Topol patrí evidentne k prvej skupine. Mikuláš Medek o ňom povedal: Je to lastúra, ktorá sa nedá otvoriť násilím. Musí sa trpezlivo čakať, až sa otvorí sama. A ak je doba príliš hrubá, lastúra zostane uzavretá, preto od začiatku 70. rokov toho napísal Josef Topol už tak málo. Chvíľu po zákaze pracoval ešte ako korektor nakladateľstva Vyšehrad, potom pár mesiacov ako prevádzkový pracovník v Lyre Pragensis a po podpise Charty 77 ako robotník na oprave Karlovho mosta. Po úraze odišiel do dôchodku. Pri výsluchoch pochopil, že tak ako prisluhovači vtedajšieho režimu nemali jazyk, nemali ani charakter. Keď jednému z eštebákov povedal: Nehanbíte sa pomstiť na deťoch, to vám nestačím ja? Odpovedali mu: Nie, my vás chceme vyhubiť. Ako vieme, takmer sa im to podarilo.

Po roku 1989 bol síce o Josefa Topola záujem, ale doba sa rýchlo zmenila a s ňou i jazyk. Povedal mi: „Myslím si, keby som teraz prišiel s novou hrou, nenájdem už obecenstvo, pretože ľudia sú zvyknutí z rôznych seriálov v televízii a z amerických filmov len na posteľné drmolenie a akčné výkriky: ‚kámo, sakra‘… Položiť sa do jazyka, ako to robili napríklad Beckett a Ionesco, nenájdem porozumenie. Jazyk je stav duše, vo svojej podstate. A čo s tým? Neviem. S tým si neviem vskutku rady. Ja už si tu pripadám nepatrične."

Nebezpečná otázka, ktorú by sme si mali položiť dnes a ktorá tu po Josefovi Topolovi zostala, znie: Neplatí jeho diagnóza, že ak nemá človek jazyk, nemá charakter, i dnes?

Písané pre Pravdu a Český rozhlas

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #básnik #nekrológ #Josef Topol