Západ sa spoliehal, že mužov zo Srebrenice čakajú 'len' koncentráky

Posledný vojnový masaker v Európe, dúfajme. Genocída. Tak nazýva udalosti, pri ktorých pred 20 rokmi prišlo o život zrejme viac než 8 000 bosnianskych Moslimov v mestečku Srebrenica a jeho okolí, haagsky tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii. Termín, ktorý v Bezpečnostnej rade OSN - pričinením Rusku - tento týždeň neprešiel.

13.07.2015 06:00
Bosna, Srebrenica Foto: ,
Cintorín v Potočari, kde sú pochované obete zo Srebrenice, je miestom nárekov pozostalých.
40

Mŕtvym z masových hrobov v okolí Srebrenice je to možno jedno. Ostatní Európania by však vo vlastnom záujme nemali pred dlhými tieňmi Srebrenice zavierať oči.

Keď sa na začiatku 90. rokov rozpadala multietnická Juhoslávia, vyvalili sa na svetlo dňa spodné prúdy potlačovaných komplexov, historických krívd a náboženského fanatizmu. Vypukol bratovražedný boj o územia.

Srebrenica je malý zapadákov kdesi na severovýchode Bosny, čo je prevažne hornatá centrálna časť bývalej Juhoslávie – sama akýsi zapadákov nielen Európy, ale aj Balkánu. Zapadákov, v ktorom sa to po stáročia mlelo a miešalo a etniká i náboženstvá tu začiatkom 90. rokov žili až príliš pospolu na to, aby sa mohli zrazu len tak ľahko kresliť deliace čiary.

V roku 1993 – to už bola vojna dva roky v plnom prúde – Bezpečnostná rada OSN odhlasovala trom sporným a veľmi ohrozeným bosnianskym územiam (enklávam) štatút bezpečnej zóny. V Goražde, Žepe a Srebrenici mali mať moslimskí civilisti istotu, že ich vojaci mierových jednotiek OSN budú brániť pred útokmi jednotiek Srbov, ktorí si robili na územie nárok.

K vojnovým zločinom dochádzalo na všetkých troch stranách konfliktu (a neskôr i vo vojne o Kosovo). Sú to však predovšetkým Srbi, komu prischla nálepka „balkánskych mäsiarov“. Budú sa brodiť v krvi po kolená, sľuboval Srebrenici Radovan Karadžič, vtedajší prezident tzv. Republiky srbskej. Svoju hrozbu splnil, bez toho, aby mu v tom ktokoľvek zabránil.

„Len“ koncentráky

S odstupom času je zrejmé – hovoria to aj odtajnené dokumenty, záznamy a výpovede pred haagskym tribunálom – že osud Srebrenice bol neodvratný. Britskí, americkí a francúzski diplomati boli zmierení s faktom, že srbská strana pristúpi na mierovú dohodu len v prípade, že Srebrenicu dostane. (Viac o tom píše Florence Hartmannová, bývalá reportérka Le Monde na Balkáne a bývalá hovorkyňa haagskeho tribunálu vo svojej novej knihe Prípad Srebrenica: Krv reálpolitiky).

Politické rozhodnutie Srebrenicu pustiť viselo oficiálne nevypovedané vo vzduchu. Svet však videl desaťtisíce utečencov, ktorí sa uchýlili pod ochranu holandského práporu a verili, že sú v bezpečí. A videl aj to, ako do Srebrenice vošli srbské jednotky, ktoré – za fyzickej prítomnosti, ba asistencie vojakov OSN a pred objektívmi televíznych kamier – zhromažďujú ľudí a nakladajú ich do autobusov.

Etnická (mimochodom, bosnianski Moslimovia sú Slovania) čistka má povedzme dve podoby – prvou je vysídlenie, druhou likvidácia. To prvé vyzeralo v Srebrenici ako presun utečencov do bezpečia, do krajov, kde ich už čakali ich „súkmeňovci“. Tento osud však čakal len ženy, deti do 12 rokov a starcov nad 77. Muži či chlapci mimo tohto veku mali absolvovať prehliadky a výsluchy. V Srebrenici totiž až takmer do konca bojovala bosnianska armáda, aj tá už zväčša odovzdala zbrane holandským vojakom (také boli podmienky bezpečnej zóny OSN) a opustila oblasť…

Britský reportér Ed Vulliamy z denníka The Guardian, ktorý napísal niekoľko knižiek o vojne v Bosne a tiež o odtajnených dokumentoch objasňujúcich postoje západných politikov, predpokladá, že Západ sa mohol spoľahúť na scenár, ktorý už z juhoslovanského konfliktu poznal.

Dobre, Srbi mužov zadržia a použijú ako rukojemníkov. Možno ich len zavrú do koncentračných táborov podobných tomu v Omarskej či Trnopolje, ktoré už svet videl. Vyskytovalo sa v nich týranie, zabíjanie, mučenie hladom. Nič pekné, ale po troch rokoch tejto vojny nič, čo by obrátilo tok rieky Driny proti prúdu. Cena za vytúžený mier.

Holandské volkmeny

Západní spojenci teda ponechali civilistov pod ochranou holandských pešiakov s ľahkými zbraňami a volkmenmi na ušiach, ktorí mali veľký strach o vlastnú kožu – plukovník Thom Karremans v spomienkovej knihe píše, ako sa zúfalo snažili splniť misiu, na ktorú nemali podmienky.

Karremans skutočne niekoľkokrát požiadal nadriadených o letecký zásah NATO, ale nič také sa nestalo. Holanďania nakoniec, naopak, veľmi rýchlo vydali civilistov Srbom. V nasledujúcich dňoch Srbi mužov odviezli na niekoľko zastrčených miest v okolí Srebrenice. Okrem tých, ktorých naložili do autobusov pri de facto selekcii priamo v Srebrenici, sa pustili do razií a záťahov po okolí – tisícemužov, v zbrani i civilistov, totiž utieklo do hôr a snažilo sa dostať do bezpečia. Strastiplná cesta tých, čo to dokázali, trvala mnoho dní. Ostatní ušli istej smrti len čírou náhodou, napríklad ak ich minula guľka a predstierali smrť pod kopami tiel zabitých. Srbi všetkých vopred pripraveným spôsobom likvidovali.

Podľa svedeckej výpovede člena popravnej čaty, ktorú spomína Vulliamy, trvala jedna taká poprava toľko, že si vojaci pýtali čas na oddych, zatiaľ čo z autobusov privádzali nové a nové obete.

Telá zo srebrenických popráv zahrabali do jám a zahrnuli buldozérmi. Obete mali často zviazané končatiny, pásky na očiach. Niektorých pred smrťou mučili. V nasledujúcich mesiacoch robili Srbi všetko pre to, aby zabránili nájdeniu tiel či ich identifikácii. Použili buldozéry a rýpadlá. Dodnes je v celej Bosne nezvestných 12-tisíc ľudí, len tisíc ich zmizlo bez stopy v Srebrenici. Stále prebieha identifikácia a aj dnes sa nachádzajú nové masové hroby – ich celkový počet sa odhaduje na osemdesiat.

Poprieť, či priznať?

Bola Srebrenica genocídou, premysleným vyhladením civilného obyvateľstva? Povojnoví srbskí predstavitelia niekoľkokrát vyslovili oficiálne poľutovanie nad tým, čo sa stalo, rezolúciu v tomto duchu odhlasoval aj srbský parlament, prezident Tomislav Nikolić nazval udalosť „zločinom“. V marci tohto roku Srbi sami zadržali osem mužov obvinených z účasti na poprave v dedinke Kravici – po prvý raz sami zadržali spolupáchateľov srebrenickej masakry.

Pochopiteľne, Srbi majú tiež európske ambície a potrebujú mať imidž normálneho národa v normálnej európskej krajine, a určite ním aj túžia byť. To však sotva možno dosiahnuť, keď máte na čele nálepku „genocída“, pretože ste spáchali čosi podobné tomu, čo naposledy v moderných dejinách Európy spáchal Adolf Hitler na európskych Židoch.

Poprieť či priznať? Je to také podstatné…?

Po dvadsiatich rokoch sa núka ešte jedno porovnanie s povojnovým Nemeckom. Ako výstižne pripomína napríklad Steve Crawshow, riaditeľ úradu generálneho tajomníka Amnesty International v britskom denníku The Independent: dvadsať rokov po druhej svetovej vojne vyrástla v Nemecku nová generácia, ktorá sa snažila čestne vyrovnať s históriou, pričom svojim otcom a dedom kládla tvrdé a bolestné otázky.

Nemecký kancelár Willy Brandt si v roku 1970 vo varšavskom gete kľakol na kolená. Milorad Dodik, šéf Republiky srbskej v Bosne, nedávno označil Srebrenicu za najväčší podvod 20. storočia, aj keď predtým poľutoval obete „zločinu“.

Dvadsať rokov po vojne v Bosne vidíme rozložený štát, v ktorom žije stále veľa ľudí bez pamäti. Srebrenica je dnes prevažne srbská (takže generál Mladič – toho času obyvateľ väzenskej cely v Haagu, kde čaká spolu s Karadžičom na rozsudok – ju napokon predsa len „vyčistil“). Je tu pietne miesto a mnoho úhľadných hrobov. Miestni ľudia však radšej mlčia. Deti v Bosne a Srbsku sa učia o vojne podľa toho, ako si ju daná krajina interpretuje. A Európa, zaujatá vlastnými problémami, sa zasa raz díva radšej inam.

Zo západných politikov tej doby neprijal politickú spoluzodpovednosť za Srebrenicu ani jeden. Stoličky sa nakoniec triasli a hlavy padali len v Holandsku. To jediné bude musieť podľa verdiktu súdu vyplácať niektorým pozostalým odškodné – za nečinnosť alebo skôr bezmocnosť svojich vojakov v službách OSN.

Srebrenický masaker

  • 6. – 8. júla 1995: Srbi začali ostreľovať dva roky obliehanú územnú enklávu okolo Srebrenice, kde sa v tom čase zdržiavalo asi 40-tisíc bosnianskych Moslimov, vrátane utečencov z iných obsadených oblastí. Srebrenicu, ktorú BR OSN vyhlásila v roku 1993 za „bezpečnú zónu“, chránilo pôvodne asi 600 ľahko ozbrojených holandských pešiakov z mierových jednotiek OSN.
  • 9. júla: Srbi stupňovali ostreľovanie, asi 4 000 utečencov z táborov na juhu mesta sa dalo na útek. Srbi zajali asi 30 vojakov OSN.
  • 10. júla: Srbi ostreľovali pozície vojakov OSN. Večer boli v uliciach tisíce ľudí, davy sa zhromaždili okolo postov jednotiek OSN. Veliteľ síl OSN Karremans povedal predstaviteľom mesta, že ak sa Srbi do rána nestiahnu, lietadlá NATO zaútočia.
  • 1. júla: Na poludnie bolo na holandskej základni v Potočari viac ako 20-tisíc utečencov. Popoludní zhodili dve holandské stíhačky dve bomby na srbské pozície. Srbi pohrozili zabitím zajatých vojakov OSN a ostreľovaním utečencov. Do mesta vstúpil srbský veliteľ Ratko Mladič. Karremansovi predložil ultimátum, aby Moslimovia odovzdali zbrane, inak neručí za ich životy.
  • 12. – 16. júla: Srbi oddelili ženy a deti od chlapcov a mužov. Asi 23-tisíc žien, detí a starcov odviezli autobusmi na moslimské územie, pričom boli vystavení násiliu, vrátane vrážd a znásilnení. Mužov zabíjali na viacerých miestach v okolí najmenej do 16. júla. Vojaci OSN 13. júla vymenili asi 5-tisíc Moslimov zo základne v Potočari za 14 zajatých holandských vojakov.
  • 16. júla: Utečenci zo Srebrenice priniesli prvé správy o masakroch. Podľa odtajnených dokumentov CIA sledovala vraždenie na satelitnom poste vo Viedni prakticky v priamom prenose z vysielania špionážnych lietadiel.

Šnúrka

Úryvok z knihy Akoby si kameň jedla poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý zbieral príbehy pozostalých (najmä žien) z vojny v Bosne päť rokov po podpísaní mieru.

Foto: Vydavateľstvo Absynt
Ako kameň jedla, kniha

Každý deň do miestnej nemocnice prijímali okolo tridsiatich ranených. V nemocnici pracoval jeden chirurg. Amputoval nohy a ruky tým, čo mal: britvou a kosákom. Bez anestetík a antibiotík. Tri roky v Srebrenici zomierali priemerne tri osoby denne. Ale boli aj také dni, keď ich zomrelo dvadsať (zabitých na mieste nerátame). Ľudia nemali hygienické prostriedky, lieky, soľ. Jedli trávu, korene, lieskové kvety. A chlieb pečený z mletých kukuričných klasov. Taký chlieb je ťažko stráviteľný, vyvoláva silné bolesti. Na konci jedli to, čo im NATO zhodilo z lietadiel. Ale jedla z neba bolo málo, takže keď padalo, hladní ľudia vyťahovali nože a o jedlo bojovali.

Koniec nadišiel 11. júla 1995.

Po informácii získanej od OSN, že čoskoro bude nálet NATO na srbské pozície, sa bosnianska obrana sama stiahla z predmestia.

Nálety NATO meškali. Do mesta vošli Srbi. V ten deň, keď sa na konci mesta objavili oddiely Ratka Mladiča, šli do Potočari ľudia sami. Rátali s pomocou holandských vojakov, ktorí tam mali stanovisko. V zástupe dvadsiatich tisícov ľudí išla aj Zineta M. spolu s dcérkou (vtedy jedenásťročnou) a starším synom (vtedy dvadsaťročným).

V Potočari kázali ísť ženám a deťom napravo a mužom naľavo. O tom, či bol chlapec ešte dieťaťom alebo už mužom, rozhodovala šnúrka, natiahnutá vo výške stopäťdesiat centimetrov (niektorí hovoria, že bola vo výške stoštyridsať, iní zase, že vo výške stošesťdesiat centimetrov). Kto bol vyšší, bol matke odobratý.

Holanďania sa na to bezradne pozerali.

– Volali sme ho Kiram, – začína Zineta.
– Nepozeraj sa tak na mňa, mami, – povedal na rozlúčku.
– Veď nás tu predsa všetkých nepozabíjajú.
– Nechajte môjho brata, – kričala dcérka, ale chytil ju nejaký Srb a hodil medzi ženy.
– Odkedy mi ho vytrhli, počítala som jeho kroky, – vraví Zineta ďalej. – Prvý krok, druhý, desiaty, čoraz ďalej odo mňa. Kričala som, obrátil sa. Dvadsiaty, tridsiaty, už bol skoro v tej továrenskej hale. Tam ho četnici zadržali, tašku kázali hodiť nabok. Stoh z kufrov bol vysoký asi po druhé poschodie. Kiram sa na nás pozrel ešte raz. Vošiel do haly.

Od žien a detí bolo odčlenených sedemtisíc mužov (niektorí hovoria o desiatich, iní o dvanástich tisícoch). Ženám strhávali zlaté retiazky, brali obrúčky. Niektoré dievčatá, tie krajšie, brali niekam nabok. Vracali sa po nejakom čase a s pomocou susediek si sadali do autobusov. Všetky ženy nakladali do autobusov alebo na nákladiaky. Zineta s dcérkou odišla z Potočari až na druhý deň, pred ôsmou večer. Nevedeli, kam idú a prečo. Šli cez Bartunac, Kravicu, Novú Kasabu až takmer ku Kladanju. Vysadili ich po zotmení desať kilometrov pred frontovou líniou.

– Choďte, – počuli. – Choďte k svojim. Ale po strede cesty. Po bokoch ležali ľudia.
– Dokonca, – vraví Zineta, – sme ani neskontrolovali, či žijú. Báli sme sa, bola nám zima.

Ženy sa usadili okolo Tuzly, v stanoch na letisku. Niektoré po nociach vychádzali pred stan a kričali.

O mesiac neskôr počuli v miestnom rádiu, že v okolí Srebrenice vyfotil americký satelit veľké polia čerstvo rozkopanej zeme. Po nociach vychádzali pred stan, zavýjali.
– Možno otec prežil, – povedala Zineta dcérke. – Možno Kemal.

Jej muž a mladší syn Kemal v ten deň do Potočari neprišli. Zvolili si útek cez hory. Tridsaťtri dní potom sa pred Zinetu postavil sivý, chudý, zvráskavený muž. Toľko dní prežil v lese. Chvíľu jej trvalo, kým v ňom spoznala manžela.
– Chlapci sa vrátili? – opýtal sa na synov.
V ten júlový deň sa s mladším Kemalom rozhodli, že sa rozdelia. Otec pôjde cez hory na severozápad, syn na juh. Dohodli sa, že aspoň jeden z nich musí prežiť a postarať sa o rodinu. Prisahali si aj to, že ich živých Srbi nedostanú. Pre každý prípad – granát za opaskom.

Muž sa vrátil, ale Kemal nie. Ani starší Kiram, ktorý zostal v Potočari. Zineta musela dávať na muža pozor, lebo sa chcel preto zabiť. Známe jej vysvetľovali, že to ešte nie je najhoršie: má muža, má dcérku.

A prišiel aj Kemal! Vrátil sa. Štyridsaťštyri dní sa túlal po lese. Vyhýbal sa srbským nástrahám. Vrátil sa k rodičom celý a takmer zdravý.
A Kiram?
Štyri mesiace nato počula Zineta v rádiu, že v americkom Daytone podpísali mier. Dohodli sa, že do Bosny a Hercegoviny bude patriť: Republika srbská na severe a na východe (tu sa nachádzajú Bratunac, Potočari, Srebrenica) a Federácia Bosny a Hercegoviny na juhu, v strede a na západe (spolu so Sarajevom).
– Polovicu krajiny dali četnikom, – povedala Zineta mužovi.
– Štedrá odmena za našu krv.

Na jar ďalšieho roku sa z rádia ženy dozvedeli, že v okolí Srebrenice pracujú skupiny z haagskeho tribunálu.

Pod čerstvo narušenou zemou našli tri a pol tisíca tiel. O ďalších chýbajúcich tisícoch sa v rádiu nehovorilo.
(Kniha vyšla vo vydavateľstve Absynt. Preklad: Slavomír Bachura)

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
40 debata chyba
Viac na túto tému: #genocída #Srebrenica #masaker