Na Slovensku sa vinohrady sadia nepretržite dobrých 800 rokov. Vinice sa stali súčasťou prírodnej panorámy a vinárske stavby v podobe pivníc, hajlochov, ale aj reprezentačných priestorov, aké vybudovali najmä Palugyaovci v Prešporku na prelome 19. a 20. storočia, dotvorili architektúru vinárskych miest.
Aj moderné vinohradníctvo a vinárstvo pokračuje vo zveľaďovaní priestoru. Spomeňme si na reprezentačnú vinársku a vinohradnícku rezidenciu Chateau Belá, ktorú ocenili aj v medzinárodnom meradle. Lenže na Slovensku sú aj vinohrady a vinárstva ukryté pred našimi očami, ktoré odhaľujúc genia loci daného územia potešia ľudskú myseľ a upozornia na úžasný tvorivý potenciál. Keby sme ho viac využívali, mohla by byť krajina ešte atraktívnejšia a bohatšia.
Zámok pre krásavicu
Keď pred dvanástimi rokmi rodina Borošovcov v Jasovej obnovovala a rozširovala dosluhujúce súkromné a družstevné vinohrady, dnes čerstvý sedemdesiatnik Ladislav Boroš žiadal od svojich synov Kamila a Ladislava, aby nemysleli len na ekonomické aspekty podnikania, ale aj na to, ako vinohrady zapadnú do krajiny, ako sa v nich budú cítiť ľudia, ktorí v nich pracujú či pobudnú nejakú chvíľu ako hostia.
Víno miluje kameň v pivnici a drevo v sudoch. Tento princíp uplatnil architekt Jaroslav Pavle pri projektovaní nášho vinárstva a skúška extrémnym počasím ukázala, že všetko funguje, ako má.Juraj Zápražný, vinár
Spomeňme si, akú krajinu nám zanechali predkovia. Bola nielen vzorne obrobená, čistá, ale pôsobila harmonicky. Nechýbali v nej aleje, háje, božie muky, kaplnky a vinohradnícke domce, kde prv oddychovali, jedli a prespávali unavení vinohradníci. Nový borošovský vinohrad začína napĺňať tento dávny, v pamäti vyblednutý obraz, pravdaže, v inej mierke zohľadňujúcej nároky súčasníka. O zmene, ktorá sa v Jasovej odohrala, by najlepšie vedel rozprávať vinosadský vinár Juraj Zápražný.
Celé desaťročie už nakupuje hrozno na výrobu vína od Borošovcov. Keď sa Vinosadčan po prvý raz stretol s Jasovčanmi, nezišlo mu na um, že raz bude vstupovať do vinohradu cez „vinobránu“ a že všetky detaily o pestovaní hrozna bude raz posudzovať v modernom penzióne postavenom na chválu vína a vinohradu.
Vtedy v pamätnom roku 2005 hľadal Juraj Zápražný bobule hrozna na výnimočné víno. A našiel poklad – veď hneď z prvej úrody mu borošovský Cabernet Sauvignon podaroval ružového šampióna, a to v kolekcii vín Národného salónu roku 2006. Bolo to víno krásavica a krásavica, ako vtedy povedal Ladislav Boroš starší, potrebuje krásny priestor, kde sa môže predviesť.
Penzión, ktorý o pár rokov neskôr Borošovcom naprojektoval architekt Jaroslav Pavle, spĺňa túto požiadavku. Dotvára pohodu, ktorú pitie dobrého vína prináša.
„Načo potrebujeme vinohradnícku stavbu? Aby chránila vinohradníka i dozrievajúce víno pred nečasom. To je však iba funkčná stránka veci,“ vysvetľuje architekt Jaroslav Pavle. Z penziónu sa predsa vinár a jeho hostia pozerajú aj do krajiny, preto ho treba navrhnúť tak, aby im poskytol najkrajšie výhľady.
Na penzión sa však človeka pozerá aj keď pracuje a chodí po vinohrade. Nielen vinica, ale aj príbytok pre ľudí reprezentuje vinárov a ich zmýšľanie. Projekt, ktorý pripravil Jaroslav Pavle, nebol dielom okamihu. Borošovci ho previedli po vinohrade, aby mu lepšie padol do oka. Vinicu lemovali zmiešané, prevažne dubové lesy, rástli tu ako všade na juhu aj agáty a topole.
Izba ružová, červená i sivá
Keď robí vinár víno, usiluje sa o súzvuk hrozna – muštu a vína spolu s pôdou a prostredím, v ktorom sa narodilo. O harmóniu sa usiluje aj architekt. Prirodzenou súčasťou prostredia, ktoré obklopuje vinohrad, sú aj stromy a kamene. Práve ony sa stali základným stavebným materiálom, ktorý pri výstavbe penziónu využil Jaroslav Pavle.
Funkčný a do prostredia prirodzene zapadajúci – taký je vinohradnícky dom Borošovcov, na terase ktorého sa príjemne popíja víno. „Je to náš vína hrad,“ hrdo vyhlásil Kamil Boroš, starší zo synov Ladislava Boroša. Má byť na čo pyšný.
Z priľahlých vinohradov a ovocných sadov vyžaruje pokoj, počuť iba štebotanie vtáctva. Tu sa víno narodilo, tu odovzdáva človeku všetko bohatstvo vôní a chutí prostredia, z ktorého vzišlo. Víno je vždy plné obrazov a inšpirácií. Veľa z nich skrýva v sebe aj penzión. Hosťovské izby nemajú čísla, ale označili ich podľa odrôd, a tak možno spať v izbe nesúcej meno Cabernet Sauvignon.
Na výber je ružová aj červená izba, pretože z jasovského kabernetu sa dorába rosé aj červené víno. Izba Veltlínskeho zeleného je tónovaná do zelenej farby, Rulandské sivé sa zasa nesie v odtieňoch sivej. Každá hosťovská izba má svoje odrodové sfarbenie. Architekt a spolu s ním majitelia naozaj premýšľali nad každým detailom.
Obloženie stien, stropov, nábytok, to všetko je z drevín, ktoré narástli v jasovskom chotári. Architekt a investor maximálne využili materiál, ktorý poskytlo prostredie. Uplatnil sa tak princíp preverený pokoleniami predkov – najlepšie a najlacnejšie je zužitkovať na stavbu domu to, čo človeku poskytuje najbližšie okolie.
Penzión je celoročne obývaný. Neťahali sem prípojku plynu, ale vyhrievajú ho spaľovaním odrezkov viniča. Vyše 70-hektárová vinica vyprodukuje po zimnom reze viac ako dosť paliva, ktoré dokonale spáli kotol. Popol sa naspäť dostáva do pôdy. Aj penzión môže prispieť k biblickému kolobehu látok. Čo príroda a človek vyprodukovali, to príroda naspäť spotrebuje – v záujme vyrovnanej látkovej bilancie.
Bratia Borošovci radi sprevádzajú hostí po vinohrade. Ešte len dvanásťročný vinohrad je na jednej strane ukážkou výnimočného vinárskeho potenciálu južného Slovenska a na druhej strane citlivého vzťahu ku krajine.
Pozdĺž ciest rastú mladé štíhle agáty. Nechal ich vysadiť Ladislav Boroš starší. Zanechá po sebe pre budúce generácie nádhernú prírodnú pamiatku – o dvadsať rokov vytvoria stromy agátovú aleju. Keď v máji agáty zakvitnú, bude aleja voňať plástmi včelieho medu ako Rizling rýnsky z tunajšieho vinohradu.
V borošovskej vinici rastú biele a modré muštové odrody svetového i domáceho pôvodu – dovedna je ich dvadsať. „Vysadili sme ich po konzultácii s Jurajom Zápražným takpovediac na jeho mieru, ale odberateľom nášho hrozna je aj jeho sused Martin Pomfy, takisto skvelý slovenský vinár,“ vraví Ladislav Boroš mladší.
Borošovci neriešia zbytočnú otázku, kto komu viac pomohol: či oni malokarpatským vinárom, alebo tí, naopak, jasovským vinohradníkom. „Napredujeme spoločne, aj keď neskrývame zámer, že chceme raz vyrábať víno aj sami,“ hovorí Kamil Boroš, starší brat Ladislava.
„To však bude najskôr o 3–4 roky a dovtedy mienime postaviť vlastné vinárstvo. Jeho architektom nebude nikto iný ako Jaroslav Pavle, sadol nám do nôty,“ neskrýva spokojnosť zo spolupráce Kamil Boroš.
Drevená pivnica
Pavleho komplexný prístup pri projektovaní vinárskej stavby si všimol aj vinár Juraj Zápražný. Jeho vína ocenené na domácich aj zahraničných súťažiach medailami a titulmi šampiónov sa dobre predávajú, produkcia sa blíži k 100-tisíc fľašiam a výrobné priestory už rodinnému podniku nestačia.
Zápražný pôvodne uvažoval postaviť jednoduchú stavbu, kde by umiestnil fľaškovaciu linku a sklad vína. Keď ukázal projekt Pavlemu, architekt sa ho spýtal, či sa chce celý život dívať vo svojom dvore na supermarketovú plechovicu?
Dnes nádvoriu rodiny Zápražných dominuje najväčšie drevené vinárstvo na Slovensku. Pod štyri razy lomenou strechou sa skrýva sklad vína aj fľaškovacia linka a pod nimi je nádherná sudová pivnica.
Paule, vyznávač prírodných materiálov, opäť exceloval. „Keby sme ponechali budove rovnú strechu, vznikne tvrdý oriešok, ako v lete ochladzovať celý priestor. Tým, že sme budovu rozčlenili a strechu niekoľko razy zalomili, dosiahli sme jej lepšie tienenie, a tým aj chladenie priestoru, v ktorom žije víno. Aj z hľadiska statiky je strecha pevnejšia,“ objasňuje architekt.
Vinár Juraj Zápražný je akurátny, premýšľavý človek. Ako hospodára, ktorý musí pri dvoch hypotékach zvažovať, na čo minie peniaze, ho teší, že budova zabezpečuje vínu komfort s minimálnymi nákladmi. Postarali sa o to opäť prírodné materiály. Tak napríklad strecha je pokrytá substrátom, na ktorom rastie malokarpatská flóra. Nemenej ako tento zelený koberec sa osvedčili hrubé drevené steny, výplňou ktorých je celulóza.
„Víno miluje kameň v pivnici a drevo v sudoch. Tento princíp uplatnil architekt Jaroslav Pavle pri projektovaní nášho vinárstva a skúška extrémnym počasím ukázala, že všetko funguje, ako má,“ vraví vinár Juraj Zápražný. Cez zimu sa pokazilo tepelné čerpadlo, ale v sklade s drevenými stenami sa vínu nič nestalo. Teplota počas štyroch dní klesla len o 1,5 stupňa Celzia.
Účelná a krásna zároveň, taká by mala byť vinohradnícka a vinárska architektúra. Dlho sa jej nevenovala pozornosť. Víno je však viac ako nápoj na osvieženie, je v ňom skrytá nielen pravda o nás samých, ale aj o priestore, ktorý obývame a dočasne spravujeme.
Len máloktoré víno prežije človeka, ale vinohrady a vinárske stavby v krajine, mestách a vo vinohradníckych obciach po ľuďoch zostanú. Aj dlho po tom, čo sa ich tvorcovia pominú, budú hovoriť o tom, ako sme kedysi, žili, premýšľali a čomu sme pripisovali význam.