M. M. Hodža: Šľachtic ducha s pomníčkom skromným-preskromným

Zo "slovenského triumvirátu" národných velikánov Štúr-Hurban-Hodža najmä tomu poslednému čo by národ zostávame nesmierne veľa dlžní. Meno Michal Miloslav Hodža mladšie generácie sotva poznajú. Nespravodlivo mu prischla povesť zbabelca, ktorý uteká z boja. V závere života trel biedu, navyše sa musel zmieriť s nepochopením až zradou najbližších priateľov. A dodnes nemá ani dôstojný hrob.

09.08.2015 07:00
Michal Miloslav Hodža Foto:
Michal Miloslav Hodža
12

Ani niektorí vysokí slovenskí politici netušia, že bratislavské námestie s Prezidentským palácom sa menuje podľa štúrovca Hodžu, nie podľa jeho synovca a predsedu vlády niekdajšej ČSR Milana Hodžu. Encyklopédie chybne uvádzajú niektoré dátumy spojené s Hodžovým životom. Historici mylne tvrdia, že na prvej vychádzke štúrovcov na Kriváň 16. augusta 1843 nebol on, ale Hurban.

Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo, alebo pri češtine nebude ani pre Čechov, ani pre seba nič.
Milan Miloslav Hodža

Ak však Slováci boli v minulosti toľko vysmievaní, že nemajú vlastnú šľachtu, práve Hodža je dôkaz, že mali prinajmenšom „šľachtu ducha“. Do jeho bohatého rodostromu patria aj takí významní vedci ako biológ Ivan Pišút či už zosnulý patológ a jazykovedec Igor Kutlík. A tiež bratia Zajacovci, exposlanec Peter a exminister zdravotníctva Rudolf.

Hodžovi tiež vďačíme, teda aspoň poniektorí, za to, že v slovenčine zostal ypsilon – o ktorý Štúr veľmi nestál. „Zrušiť moje tvrdé y? To sa, Boh dá, nigdá nestane!“ je známy jeho výrok. Hoci nepohrdol pohárom dobrého vína, dodnes rezonujú aj jeho úporné snahy odviesť Slovákov od alkoholu. Žiaľ, ani takýto nasadený „ťažký kaliber“ to nedokázal.

Zo slávnej trojice bol najstarší. Štúr ho opísal ako „vzorného človeka, ku všetkému pripraveného Slovana, skalu, tichú búrku a skvelú dúhu Tatier“. „O to horšie je poznanie, že zo štúrovskej generácie je trestuhodne zabudnutý a zabúdaný,“ tvrdí jeho prapravnuk Ivan Pišút, ktorý sa dnes asi najcieľavedomejšie usiluje o zachovanie Hodžovej pamiatky.

Obrat od češtiny, zostal len ypsilon

Keď sa 22. septembra 1811 v turčianskej dedinke Rakša do klopotu mlyna opäť zamiešal detský plač, mlynár Ján Hodža si do svojho kresťanského spevníčka zaznamenal narodenie tretieho syna – Michala. Chlapec, ktorý si neskôr do mena vložil charakteristické štúrovské Miloslav, sa síce nenarodil do bohatstva, no jeho rodina nebola ani biedna. Prežil šťastné detstvo, bol zdravý, veselý, múdry, húževnatý.

Hodžov rodný dom  v Rakši s pamätnou tabuľou. Foto: OÚ Rakša
Hodžov rodný dom v Rakši s pamätnou tabuľou. Hodžov rodný dom v Rakši s pamätnou tabuľou.

Už v ľudovej škole v Mošovciach sa stretol s osobnosťou Jána Kollára, ktorý ju predtým tiež navštevoval. Učil ich dokonca rovnaký učiteľ Adam Burian. Rovnako ako Kollár pokračoval aj Hodža v štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici. Na prešovskom lýceu si neskôr prvý raz s nadšením a dopodrobna prečítal Kollárovu Slávy dcéru.

V tom čase spoznal aj dielo Pavla Jozefa Šafárika. Oboch národovcov si dnes pre reč, ktorou písali, privlastňujú aj Česi. Preto sa Hodža tiež najprv prikláňal k tomu, aby sa jazykom Slovákov stala biblická čeština. Až neskôr urobil zásadný obrat, čo zdôvodnil takto: "Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo, alebo pri češtine nebude ani pre Čechov, ani pre seba nič.“ Tvrdé y však pre Hodžu zostalo nedotknuteľné.

Skutočnú živnú pôdu však Hodžovho národné cítenie našlo až na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde aktívne pôsobil v Spoločnosti česko-slovanskej aj v tajnom študentskom spolku Vzájomnosť. A po tom, čo ho v roku 1837 vo Viedni vysvätili za evanjelického kňaza, začala sa ďalšia veľká etapa jeho života. Takmer tri desaťročia pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši, kde sa ďalej národne angažoval.

Na liptovskej fare Hodža v roku 1841 spoznal dcéru mikulášskeho lekára Kornéliu Kellnerovú. „Traduje sa, že Kornélia sa so svojím manželom zoznámila nevšedne,“ spomenie Ivan Pišút. Vraj sa to stalo v jedno nedeľné ráno, keď mladý farár otváral dvere kostola. Silný prievan ovanul jeho kňazské rúcho, ktoré sa vzápätí ovinulo okolo vchádzajúceho švárneho dievčaťa. Do roka bola svadba. Manželstvo Hodžovcov bolo veľmi šťastné. Keď nastúpila „slovenská revolučná jar“ rokov 1848–1849, starali sa už o štyri malé deti.

zväčšiť Pamätníček Hodžovej manželky Kornélie. Foto: Ivan Majerský
Pamätníček Hodžovej manželky Kornélie. Pamätníček Hodžovej manželky Kornélie.

Zo života M. M. Hodžu

  • Narodil sa 22. septembra 1811 v Rakši.
  • Ľudovú školu vychodil v Rakši a Mošovciach, študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, na evanjelickom kolégiu v Prešove, evanjelickom lýceu v Bratislave a napokon na teologickej fakulte vo Viedni, kde ho v roku 1837 vysvätili za kňaza.
Michal Miloslav Hodža
Michal Miloslav Hodža Michal Miloslav Hodža
  • Na bratislavskom lýceu začal pracovať v Spoločnosti česko-slovanskej, v rokoch 1833 až 1834 bol jej podpredseda. Od júna 1834 pôsobil v tajnom spolku Vzájomnosť.
  • V rokoch 1837 až 1866 bol evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši.
  • Päť detí sa mu postupne narodilo v manželstve s Kornéliou Kellnerovou, s ktorou sa oženil v roku 1842. Ďalších päť, narodených po roku 1849, teda v najťažších časoch Hodžovcov, zomrelo.
  • Na fare v Hlbokom v júli 1843 aj so Štúrom a Hurbanom spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny a vydávaní slovenských novín. V auguste 1844 v Liptovskom Mikuláši založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín, stal sa jeho prvým predsedom.
  • Počas revolúcie 1848 až 1849 mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá aj v prítomnosti Štúra a Hurbana schválila 14 bodov Žiadostí slovenského národa.
  • Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady ustanovenej v septembri 1848 vo Viedni, bol aktívny účastník slovenských dobrovoľníckych výprav po boku cisárskych vojsk, hoci nesúhlasil s otvoreným vojenským konfliktom.
  • Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša, v rokoch 1849 až 1850 bol stoličný notár Liptovskej župy.
  • V rokoch 1863 až 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.
  • Zomrel 26. marca 1870 v sliezskom Těšíne (dnes Český Těšín), kde od roku 1867 žil v exile. V roku 1922 jeho ostatky previezli do Liptovského Mikuláša.

Bojovník slovom, nie zbraňou

Autor spisu Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, spoluautor kodifikovanej slovenčiny. Zakladateľ spolku Tatrín, nezlomný prispievateľ do rôznych národných novín či evanjelického Spěvníka. Nemožno v krátkosti vymenovať, čo Hodža vytvoril, o čo sa v živote Slovákov zaslúžil, ako nadšene bojoval za slovenčinu. Zlomovou sa však pre neho zrejme stala účasť na sformulovaní Žiadostí slovenského národa, 14-bodového dokumentu, ktorý sa v máji 1848 dostal na stôl viedenskému cisárovi Františkovi Jozefovi aj Uhorskému snemu.

Signatári v ňom žiadali pre Slovensko autonómiu s vlastným snemom, vlastné školstvo s výučbou slovenčiny, volebné právo, slobodu tlače. Uhorská vláda však zareagovala vyhlásením stanného práva a zatýkaním. Zatykač bol vydaný nielen na Štúra a Hurbana, ale aj na Hodžu.

Hoci ten bol ako otec rodiny opatrný a dušou skôr mysliteľ ako bojovník, náhle sa tak tiež ocitol na čele ozbrojeného revolučného hnutia. "Neúspech senickej výpravy (dobrovoľníkov) z 26. septembra, keď po boji s maďarskými gardistami bolo na slovenskej strane 14 mŕtvych, precitlivený Hodža nevydržal a ešte v ten deň vo večerných hodinách opustil výpravu,“ opísal historik meruôsmych rokov Daniel Rapant, ako to s ním napokon dopadlo.

Tento čin Štúr pochopil ako dezerciu a chystal sa Hodžu hnať pred vojenský súd. Ten sa bránil, že chcel len uprednostniť vyjednávanie s Maďarmi. Odišiel vraj, keď zistil, že dobrovoľníci nemajú, ako im bolo sľúbené, podporu cisárskeho vojska. Neúspech povstania tak už považoval za spečatený. Hodžove obavy sa nakoniec aj potvrdili. Viedeň sa s Maďarmi dohodla. Na úkor ostatných národností monarchie.

Nepochopený a zradený najbližšími

Po porážke revolúcie sa už Hodžove predtým priateľské vzťahy so Štúrom a Hurbanom neobnovili. Štúr zakrátko tragicky zomrel. Liptovskej fary zbavený Hodža zostal celkom bez financií. Z ďalších šiestich detí, ktoré mu manželka porodila, prežilo len jediné.

Keď mal šancu zasadnúť na miesto superintendanta takzvanej Patentálnej evanjelickej cirkvi, prednosť pred ním dostal - Hurban. A ten miesto prijal. Hodža sa cez priateľovu zradu do smrti nepreniesol. "Nepriatelia ma zrazili, ale priatelia dorazili,“ napísal v jednom liste.

Hrob Hodžu v Liptovskom Mikuláši Foto: ECAV SR
Hrob Hodžu v Liptovskom Mikuláši Hrob Hodžu v Liptovskom Mikuláši

Aby uživil rodinu, niekoľkokrát požiadal cisára o penziu. Ten mu napokon vyhovel s podmienkou, že odíde žiť do sliezskeho Těšína (dnes Český Těšín) a navždy sa zriekne politickej aj cirkevnej činnosti. Poslúchol v roku 1867, o ďalšie tri roky zomrel.

V Národných novinách bola o tom zmienka na štyri riadky. Svetozár Hurban Vajanský sa neskôr vyjadril, že slovenský velikán by si zaslúžil viac, než ten náhrobný „pomníček skromný-preskromný“.

Až v roku 1922 sa Hodžove telesné ostatky, aj s oným pomníčkom, vrátili do Liptovského Mikuláša. Na pietnom podujatí vtedy rečnil aj jeho synovec Milan. Ešte netušil, že podobne ako strýka aj jeho čaká smrť v exile a veľmi oneskorený pohreb v domovine.

Milý môj prapradedo! Prosím, odpusť svojim Slovákom

Takýto list by dnes Ivan Pišút mohol napísať M. M. Hodžovi. Napríklad aj za písacím stolíkom, na ktorom kedysi jeho slávny predok koncipoval prejavy, písal básne. Hej, ten stôl… pokračoval by ten list. Vieš, v roku päťdesiatom treťom minulého storočia, po smrti tvojej vnučky a mojej pratety Viery Kutlíkovej, nejavili o zachovaný nábytok z tvojej pracovne záujem žiadne kultúrne inštitúcie. Nuž, tak ho bratislavský národný výbor rozpredal na dražbe. Zostal mi iba ten stolík…

Chápem, tebe nikdy nešlo o taľafatky. No keď som sa na jeseň roku 1969 prvý raz zastavil pri tvojom hrobe v Liptovskom Mikuláši, zistil som, že stojí ledabolo na okraji cintorína, hneď pri plote, za ktorým po výpadovke bez prestávky pulzuje dopravný ruch. Koľkí z tých ľudí, ktorí sa denne náhlia naokolo, si asi spomenú na Teba? Na jedného z vodcov nezabudnuteľnej generácie, ktorá tak významne ovplyvnila rozvoj slovenského národa aj slovenskej štátnosti?

Zdá sa, prapradedo môj drahý, že, na rozdiel od Tvojich druhov Štúra a Hurbana teba stíha údel zabudnutia. Len malou výnimkou bol rok 1911, keď Ti pri storočnici tvojho narodenia, napriek nezáujmu a prekážkam uhorských úradov, odhalili pamätnú tabuľu v rodnej Rakši. A na tvoju pamiatku sa spomínalo aj v Liptovskom Mikuláši, kde si strávil 29 najplodnejších rokov života. Žiaľ, ďalšie tvoje výročia odborná verejnosť obišla skôr s ľahostajnosťou.

Veď čo sa vlastne zmenilo? Slovenské pohľady v roku 1906 zverejnili tieto Vajanského slová: M. M. H. sme pochovali na těšínskom evanjelickom cintoríne a postavili sme mu skromný-preskromný pomníček s nápisom „S Veľkým piatkom teda dokonávam“. Ty sám si si však napísal iný epitaf, ktorý si túžil mať nad hrobom. V jeho závere píšeš: „Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom. Umrel utrápený svojho ľudu manstvom.“ Geniálny to odkaz, porovnateľný s nápismi vyrytými na mramorové náhrobné tabule v rímskom Panteóne, zdôraznil Vajanský. To on si všimol, že „cintor tešínsky onedlho bude planirovaný, pomník odstránený a miesto hrobu Hodžovho stane sa neznámym nám i svetu, ako miesto hrobu Mozartovho“.

Našťastie, tvoje ostatky sa napokon podarilo previezť do Mikuláša. Tvoj pomníček však zostáva ten skromný-preskromný… skonštatoval by asi autor v závere pomyselného listu. A zakončil by ho azda takto: Často na Teba myslím. Odpusť nám a prepáč, že Ťa takto ruším v tichu tvojej samoty a zabudnutia. Tvoj prapravnuk Ivan.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
12 debata chyba
Viac na túto tému: #Liptovský Mikuláš #Po stopách štúrovcov #Michal Miloslav Hodža #Rakša #Český Tešín