Myslieť si, že otroctvo je pojmom z dávnej minulosti, je omyl. Myslíte si, že v súčasnosti sa vám nemôže stať, že by niekto siahol na vašu osobnú slobodu a predal vás aj proti vašej vôli? Mýlite sa! Každý sa môže stať otrokom. V dnešnej dobe nemusíte pracovať v železných okovách pod horúcim slnkom na bavlníkových plantážach, aby ste boli otrokom. Stačí na to oveľa menej.
Napríklad, aby ste naleteli podvodnej pracovnej ponuke falošnej webovej stránky, inzerátu, agentúry či dokonca známeho z vášho okolia, a zrazu sa môže stať, že sa nájdete v akejsi továrni či na farme niekde v Anglicku alebo v inej európskej krajine. Ako novodobý otrok. Bez dokladov, možnosti komunikácie s okolím, bez peňazí. To v tom lepšom prípade. Nezriedka však môže vycestovanie za prácou v zahraničí dopadnúť oveľa horšie.
Obchodovanie s ľuďmi predstavuje závažný fenomén, ktorý zasahuje krajiny po celom svete. Boj proti tomuto fenoménu je neľahký aj vzhľadom na to, že stále sa objavujú nové spôsoby jeho páchania. Podobne ako mnohé iné nelegálne činnosti aj obchodovanie s ľuďmi organizujú najmä rozsiahle, hierarchicky štruktúrované zločinecké skupiny. Obchodníci s ľuďmi prekračujú hranice suverénnych štátov vďaka najmodernejším technickým a komunikačným systémom, ale napomáha tomu aj oslabenie štátov spôsobené hospodárskymi či inými krízami.
Obchodovanie s ľuďmi je globálny zločin, pri ktorom sú obete vykorisťované v súkromnej podnikateľskej sfére alebo jednotlivcami. Potvrdzujú to zistenia Medzinárodnej organizácie práce (ILO, 2015), podľa ktorých sa za obdobie rokov 2002 až 2011 stalo celosvetovo obeťami nútenej práce (vrátane sexuálneho vykorisťovania) až 21 miliónov ľudí. Deti tvoria až 5,5 milióna obetí (26 %). Ženy a dievčatá tvoria 55 % a muži a chlapci 45 % z celkového počtu obetí. Z celkového počtu bolo 4,5 milióna osôb obeťou sexuálneho vykorisťovania a 14 miliónov obeťou nútenej práce najmä v poľnohospodárstve, stavebníctve, vo výrobe alebo v domácnosti. Tieto čísla však zďaleka nie sú konečné, keďže neobsahujú údaje o obetiach vykorisťovaných za inými účelmi, ktoré neviedli k nútenej práci.
Ďalšími formami obchodovania s ľuďmi, okrem sexuálneho zneužívania a pracovného vykorisťovania, sú najmä odoberanie orgánov alebo páchanie trestnej činnosti, vrátane núteného žobrania a nútených sobášov.
Príbehy Slovákov
Osemnásťročnej Betke sľúbil sprostredkovateľ dobre platenú prácu pomocníčky v domácnosti v Taliansku. Pred odchodom podpísala pracovnú zmluvu v kancelárii náborovej agentúry, ale nedovolili jej preštudovať si jej obsah. Namiesto toho skončila v Rakúsku. Jej úlohy zahŕňali starostlivosť o deti, varenie, pranie, žehlenie a upratovanie. Mala zakázané komunikovať so svojou rodinou. Zamestnávateľ jej zakázal modliť sa, pretože podľa neho jej to zaberalo čas na prácu. Jej pracovný čas bol od 4. ráno do 2. hodiny nasledujúceho dňa, takže nemala žiadny čas na odpočinok. Betka sa po mesiaci týrania a znášania neľudských podmienok rozhodla utiecť z domu tak, že vyskočila z druhého poschodia, pričom si zlomila rebrá a poranila nohy. Tento incident videl okoloidúci chodec, ktorý ju odviedol do nemocnice. Následne bola o tomto prípade upovedomená polícia. Vďaka svojej odvahe dostať sa z otroctva sa mohla vrátiť späť k svojej rodine.
Nútený sobáš
Osemnásťročná Zuzana patrí medzi atraktívne mladé dámy. Po skončení strednej školy sa obzerala po zamestnaní. Sondovala ponuky medzi známymi, sledovala novinové inzeráty. Jedného dňa prišiel za ňou priateľ s ponukou, ktorá ju okamžite upútala. Hovoril o pracovnej ponuke s výborným zárobkom vo Veľkej Británii. Keďže lákavý návrh vyslovil jej blízky človek, ktorý sa navyše ponúkol aj zaplatiť cestu lietadlom, dievčine ani nenapadlo preveriť si jeho prísľuby. Mráz po chrbte jej prešiel až po príchode do Británie. Ako to už v podobných prípadoch chodí, skupinka zainteresovaných mužov jej okamžite zobrala osobné doklady. Nijaká lukratívna práca ju v zahraničí nečakala. Ubytovanie aj stravu jej hradil jeden z mužov. Ten jej po niekoľkých dňoch ozrejmil, že osobné doklady dostane späť, keď bude poslušná a uzavrie manželstvo s istým Indom. Muža, za ktorého sa mala vydať, predtým nikdy nevidela. Bola zúfalá, bezradná. Keďže organizovaná skupina obchodníkov bola už dlhšie pod dohľadom polície, podarilo sa Zuzanu po policajnej razii vyslobodiť. Dnes spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní a dúfa, že obchodníkov neminie prísny trest.
Nútené žobranie
Konzulárny úrad Slovenskej republiky v Nemecku kontaktovala nemecká polícia ohľadom veľmi špecifického prípadu slovenského občana. Bol nevidiaci a neschopný pohybovať sa v neznámom prostredí bez znalosti reči a bez cudzej pomoci. Priznáva, že bol nútený žobrať už dávnejšie v Rakúsku a Holandsku. Človek, ktorý ho pred niekoľkými rokmi zobchodoval na žobranie do Rakúska, bol odsúdený. Tentoraz uniesli dvaja muži fyzicky postihnutého muža priamo spred obchodu v meste. Natlačili ho do dodávky a vyhrážali sa mu bitkou, ak by sa pokúsil proti únosu vzoprieť. Po niekoľkých dňoch žobrania zistil, že jeho únoscovia podobným spôsobom vykorisťovali aj ďalších ťažko zdravotne postihnutých mužov – niektorí boli odkázaní na invalidné vozíčky. Striedali mestá, bez možnosti hygieny a kvalitnej stravy či dôstojných podmienok na prespatie, márne čakali aspoň malý podiel z vyžobranej sumy.
Nútená trestná činnosť
Balogovci majú šesť detí. Najmladší Jurko má štyri roky, najstarší Janko desať. Tridsaťdvaročná Marta priviedla každý rok na svet jedno zo svojich detí. S druhom si nedokážu nájsť zamestnanie a majú požičané peniaze od istého Arpáda. Keď ich deti odrástli z plienok, odovzdali ich Arpádovi na vyrovnanie svojho dlhu. Zatiaľ čo sa ratolesti rozpŕchnu medzi nakupujúcich ľudí pohybujúcich sa po hlavnej ulici alebo v letných mesiacoch obchádzajú medzi oddychujúcimi v letných záhradách, rodičia čakajú spolu s Arpádom na lavičke. Menšie deti vyvolávajú súcit okoloidúcich a žobrú. Mnoho obyvateľov mesta i turistov sa zľutuje a do drobných rúčok vloží kovový peniaz. Janko a o rok mladšia sestra Iveta majú inú úlohu. Drobné krádeže, ktorých sa dopúšťajú, majú rovnako ako vyžobrané eurá ich mladších súrodencov, vytrhnúť rodinu z najhoršieho a napomôcť vrátiť veľké dlhy Arpádovi. Ani si neuvedomujú, že sa tak stali obeťami obchodovania s ľuďmi.
Nútená prostitúcia
Mladá žena z Ukrajiny si hľadala prácu prostredníctvom pracovnej agentúry v Užhorode. Bola ochotná za prácou vycestovať do zahraničia, agentúre zaplatila 400 eur. Podľa prísľubu v agentúre jej bola ponúknutá práca v hoteli alebo v reštaurácii na území Slovenska, ale pracovnú zmluvu nepodpisovala. V apríli 2010 sa viezla autobusom na miesto určenia spolu s ďalšími ženami a dievčatami. Neznámi muži od nich vyzbierali cestovné pasy, vraj pre vybavenie pracovného povolenia. Autobus uháňal takmer bez zastávok. Osádka tvorená prevažne ženami sa dostala cez Poľsko do Českej republiky. Tam niekoľko žien vystúpilo. Irine prikázali vystúpiť spolu s ďalšími troma dievčatami omnoho neskôr. „Prevzali nás ozbrojení muži. Vôbec sme nevedeli, kde sa nachádzame. Zavreli nás do bytu, z ktorého sme nesmeli vychádzať. Keď sme protestovali, bili nás a zatvárali do pivnice. Tlačili do nás tabletky, od ktorých sme boli omámené,“ spomína Irina. V strachu z bitky a nebezpečných vyhrážok začali postupne ukrajinské ženy poskytovať sexuálne služby Slovákom, Nemcom, Švajčiarom. Irina vyviazla z tohto zajatia iba zázrakom. Po ôsmich mesiacoch vyrozprávala svoj príbeh 35-ročnému klientovi. Po tom, čo ju vykúpil z pasce obchodníkov, medzi ktorými boli nielen Slováci, ale aj Chorváti a muž hovoriaci po rusky, zaviezol bezradnú ženu na východné Slovensko. Od tohto klienta sa Irina dozvedela, že mesto, v ktorom ju nútili vykonávať prostitúciu, bola Bratislava.
Nútená práca
V marci 2009 sa vo vietnamskej tržnici v Prahe 4 uskutočnil nábor personálnej agentúry Affumicata na sadenie stromčekov v českých štátnych lesoch. Keďže išlo o verejnú zákazku, vzbudzovalo dianie dôveru. Kto by mohol tušiť, že pôjde o jeden z najrozsiahlejších medializovaných obchodov s ľuďmi za účelom nútenej práce v Česku. V kauze „stromkaři“ sa stali obeťami desiatky Vietnamcov, Ukrajincov, Rumunov i Slovákov. Lesní robotníci pracovali od rána do večera šesť až sedem dní v týždni. Niektoré pracovné skupiny hladovali, lebo z občasných záloh si nemohli kúpiť ani dostatok jedla, ktoré by ich posilnilo pri výkone fyzicky namáhavej práce. Ak sa ožobračovaní ľudia ohradili, vyhrážali sa im zástupcovia agentúry násilím. „Bol som chorý, krv mi tiekla z nosa. Šéf sa ma pýtal, prečo nepracujem. Nejako to zastavte a bežte pracovať,“ uzavrel bez akéhokoľvek náznaku záujmu o zdravotný stav zamestnanca. Ten istý pracovník spomína, že ho napokon vyhodili z ubytovne, lebo nadriadenému nebolo po vôli, že opakovane pýtal peniaze, ktoré mu za prácu dlhoval. V situáciách, keď si spomínaný lesný robotník pýtal iba to, čo mu patrí, šéf sa mu vyhrážal bitkou. Praktiky, ktoré nesú znaky nútenej práce, pokračovali aj v roku 2010. Nezaplatené mzdy iba pre 80 pracovníkov, ktorí riešia podlžnosti súdnou cestou, predstavujú 2,5 milióna českých korún. Poškodených by malo byť takmer 600 cudzincov.