Janko Kráľ: Podivín, rebel, cynik, no najmä geniálny básnik

Bol výnimočným básnikom štúrovskej generácie, rebelom a revolucionárom. Janko Kráľ, muž so zvláštnou povahou, divný Janko. Na 150. výročie jeho narodenia sa básnik dostáva do svetových kultúrnych výročí UNESCO, k takým velikánom európskej romantickej literatúry ako Puškin, Mickiewicz či Byron.

16.08.2015 08:00
Socha, pamätník, janko kráľ, Zlaté Moravce Foto:
Pamätník Janka Kráľa v parku pri Mestskom stredisku kultúry v Zlatých Moravciach.
8

V Bratislave, kde básnik študoval a kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, je po Jankovi Kráľovi pomenovaný park s jeho sochou. V rodnom Liptovskom Mikuláši je zase mestské Múzeum Janka Kráľa aj základná škola, básnikova socha i označený rodný dom. Sochy, reliéfy či pamätné tabule sú v mnohých ďalších mestách, kde bol, napríklad v Zlatých Moravciach, Šahách, Lučenci, Čadci, Kláštore pod Znievom či Kulpíne (Vojvodina, Srbsko).

Tvorbou známy, životom už menej. Jeho pravá podoba zostane zahalená rúškom tajomstva. Kráľ sa počas života nechcel dať fotiť ani namaľovať, preto portréty, ktoré poznáme z učebníc, vznikli väčšinou až po jeho smrti, podľa fantázie umelcov. Tých inšpiroval najmä Kráľov syn Mladen, ktorý sa na básnika z jeho štyroch detí vraj najviac podobal.

Umelcom pomohlo i to, ako Kráľa opisovali priatelia. Napríklad Božena Němcová, ktorá charakterizovala nielen jeho výzor, ale aj búrlivú povahu a svojské spôsoby umelca. Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši umožňuje nahliadnuť do izby básnika. Nad posteľou visí stará čiernobiela fotografia, na ktorej je žena s bradatým mužom.

Ružena Antolová v expozícii, ktorá je zariadená... Foto: Renáta Jaloviarová
Ružena Antolová, Múzeum Janka Kráľa, Liptovský Mikuláš Ružena Antolová v expozícii, ktorá je zariadená nábytkom z pozostalosti básnika. Na stene sú fotografie Kráľových potomkov a na nočnom stolíku fotka manželky.

„Fotografia sa našla pred zhruba štyridsiatimi rokmi v pozostalosti Jozefa Miloslava Hurbana. V jej blízkosti bol list, v ktorom Janko Kráľ písal Hurbanovi, že sa oženil. Fotografiu začali skúmať, a niektorí sa zhodujú v tom, že žena na fotografii by mala byť Mária Polexína Modrányiová, teda básnikova manželka. Predpokladáme, že vedľa nej je jej manžel Janko Kráľ. Dodnes má táto teória svojich odporcov,“ hovorí Ružena Antolová z Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.

zväčšiť Kráľova fotografia manželkou Máriou Polexínou,... Foto: Renáta Jaloviarová
Janko Kráľ, Mária Polexína, Kráľova fotografia manželkou Máriou Polexínou, čo však nie je stále potvrdené.

Zo života Janka Kráľa

  • Narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši.
  • Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši, Šajavskom Gemeri, Levoči, Kežmarku (1826–1842).
  • Na evanjelickom lýceu v Bratislave študoval od roku 1842.
  • Od roku 1843 píše básne v Štúrovej slovenčine, ako jeden z prvých.
  • Na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z lýcea odchádza v roku 1844.
  • Po odchode z lýcea prichádza do Mikuláša a zapája sa do príprav založenia spolku Tatrín. Potom putuje po stopách legendárneho hrdinu Juraja Jánošíka a neskôr na Dolnú zem.
  • Pracoval v Pešti, v advokátskej kancelárii A. B. Vrchovského (1847). Prvé revolučné impulzy ho ťahajú späť na Slovensko.
zväčšiť Janko Kráľ
Janko Kráľ Janko Kráľ
  • Na jar 1848 organizoval s J. Rotaridesom ľudové vzbury v Plachtinciach a Príbelciach, za čo ich uväznili v Šahách a Pešti, kde ich mučili a odsúdili na trest smrti. Verdikt neskôr zmenili na väzenie, v žalári pobudol 10 ťažkých mesiacov.
  • Oženil sa v roku 1851 s Máriou Polexínou Modrányiovou. Narodili sa im traja synovia (Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj, Janko) a dcéra (Anastázia).
  • Po revolúcii sa stal úradníkom štátnej správy. Pôsobil v Balážskych Ďarmotách (kde sa zoznámil s Boženou Němcovou), Modrom Kameni, Lučenci, Čadci, Martine, Kláštore pod Znievom a od roku 1862 bol prísediacim sudcom župného súdu v Zlatých Moravciach.
  • Zo štátnych služieb bol prepustený v roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Robí si štátnu advokátsku skúšku.
  • Zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach na týfus. V roku 1940 vraj boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín v Martine, čo však bolo spochybnené. Je dosť možné, že básnik má v Martine len symbolický hrob a jeho ostatky zostali v Zlatých Moravciach.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Janko Kráľ bol najstarším synom Kráľovcov. Jeho otec ovdovel a s Jankovou mamou Žofiou Šľachtovou, ktorá pochádzala zo schudobnenej zemianskej rodiny, bol druhý raz ženatý. Otec bol krčmár a mäsiar, ktorý sa však nevhodne správal k svojej manželke, bíjaval ju, bol tyran a za to ho Janko, ktorý mal vynikajúci vzťah s matkou, nenávidel. Paradoxne tento otcov zlozvyk si do vlastného manželstva preniesol aj sám básnik.

Ja som syn sveta: Mám na čele špinu, srdce búrlivé, poškvrnu tichosti – ale mám túžbu za svet, za rodinu…
Janko Kráľ

„V Mikuláši strávil detstvo a to svoje detstvo opísal v prekrásnej balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, už vtedy sa označil za divného. Divný, podivín, búrlivák, čudák sa s ním spájalo celý život a aj dnes ho vnímame v tejto podobe ako geniálneho básnika, ktorý ako mnohí géniovia mal vrtochy, nálady a svoju zvláštnu povahu. Musel byť veľmi silná individualita, veľký bojovník za spravodlivosť, pravdu, ale robil to nie vždy takým práve diplomatickým spôsobom, a preto si mnohých svojich veľkých obdivovateľov aj pohneval,“ rozpráva Antolová. Svoj vzťah k nemu časom zmenil pre jeho ťažkú povahu aj samotný Ľudovít Štúr, ktorý bol najskôr jeho veľkým podporovateľom.

So Štúrom sa Kráľ stretol počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde Štúr prednášal. „Kráľ počas štúdií písal básne, najskôr v slovakizovanej češtine, ktorá sa vtedy používala, ale hneď po uzákonení spisovnej slovenčiny v roku 1843 bol jedným z prvých, ktorý tieto básne písal v slovenčine, a ako sám tvrdil, bola mu veľmi blízka, pretože bola blízka jeho rodnej liptovčine,“ uvádza Antolová.

Začiatkom roku 1844 zo školy Janko Kráľ a ďalší študenti odchádzajú na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra zo školy. „Na protest proti tej udalosti napísal aj známu báseň Duma prešporská, ktorú my dnes poznáme ako Duma bratislavská,“ dopĺňa lektorka múzea. Väčšina študentov odišla do Levoče, kde štúdium dokončila, no Kráľ sa vracia do rodného Mikuláša, kde sa podieľal na prípravách založenia prvého celoslovenského kultúrneho spolku Tatrín.

Revolúcia a žalár

V roku 1847 pôsobil v Pešti, vo Vrchovského advokátskej kancelárii. Ďalší rok, nadšený revolučnými myšlienkami, prichádza na Slovensko, kde tieto myšlienky šíri spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom v Príbelciach a Plachtinciach.

„Robí to svojským spôsobom, že cvála na koni, strieľa z pušky a číta ľuďom svoje revolučné básne. A káže im, aby pálili urbárne knihy, pretože poddanstvo bude zrušené. Tamojšej vrchnosti sa to, samozrejme, nepáči, a preto Janka Kráľa, jeho priateľa Rotaridesa a ďalších, ktorí rozpútali povstanie, uväznia a dokonca odsúdia na smrť,“ hovorí Antolová.

Rozsudok smrti im bol v poslednej chvíli zmenený na ťažké väzenie s mučením, ktoré absolvovali v Šahách a v Pešti. Povráva sa, že v ňom básnik ošedivel. Z tohto obdobia pochádza aj báseň Šahy. Zo žalára Kráľa prepustili po desiatich mesiacoch.

„Poddanstvo bolo v plnej miere zrušené, preto silneli požiadavky, aby ich prepustili z väzenia. Za to, aby prepustili Janka Kráľa, sa zasadili aj štúrovci v Žiadostiach slovenského národa, ktoré v Mikuláši spísali v roku 1848. Najväčšia zásluha na prepustení básnika Janka Kráľa sa prikladá chorvátskemu bánovi Jelačičovi,“ dodáva Antolová.

Po revolúcii sa život Janka Kráľa zmenil. Z veľkého revolucionára, nezadržateľného rebela sa stal obyčajný človek, ktorý potreboval prežiť. Rozhodol sa oženiť, zobral si sestru spolužiaka z bratislavských štúdii Karola Modrányiho.

Ten mu údajne poslal fotografie svojich dvoch sestier a on si z nich vybral svoju nevestu. Keďže sa chcel usadiť, bolo potrebné, aby rodinu vedel aj uživiť, takže na istý nátlak svojho svokra vstúpil aj do štátnej služby.

„Vrchnosť ho prekladala z jedného miesta na druhé, až skončil v Zlatých Moravciach, v čisto maďarskom prostredí, aby ho pravdepodobne izolovali od národného hnutia na severe Slovenska, najskôr v Mikuláši a neskôr v období matičných rokov v Turčianskom Svätom Martine,“ pokračuje lektorka.

Básnikov hrob

S Máriou Polexínou sa zosobášil v roku 1851, no nemala s básnikom ľahký život. Bol tyran, pil, správal sa k nej surovo. Dokonca ju v čase, keď pôsobil ako súdny adjunkt v Čadci, neváhal na deň uväzniť, pretože porušila jeho príkaz.

Mali spolu štyri deti – najstarší syn Vladimír Všeslav umrel ako 28-ročný na maláriu. Zomrel aj najmladší Janko, ktorý študoval za kňaza, no z nešťastnej lásky k vydatej žene ako 24-ročný spáchal samovraždu. Dcéra Anastázia sa vydala za Edmunda Kacziányho, s ktorým mala dve dcéry, ktoré však zostali bezdetné. Kráľov syn Mladen Radivoj, ktorý sa na otca vraj najviac podobal, sa dožil najvyššieho veku.

So svojou rodinou odišiel na územie Maďarska, neskôr až Rumunska a jeho vnuci si v maďarskom prostredí zmenili meno na Szentkirályi. Posledná, ktorá v rodine niesla meno starého otca, bola Mladenova dcéra Mária Kráľová, ktorá žila v rumunskom meste Turda. Práve od nej má mikulášske mestské múzeum básnikov nábytok. Rodisko svojho starého otca táto slobodná a bezdetná učiteľka navštívila v roku 1965.

Kráľ sa narodil v roku 1822 v Liptovskom Mikuláši, v dome, ktorý sa nachádza na súčasnom námestí, a ktorý je oproti múzeu. Predpokladaný rodný dom dal označiť Štefan Krčméry. Ibaže nedávno boli zistené informácie, že Kráľov otec ako mäsiar mal podiel aj v inom dome, ktorý sa nachádza na rohu námestia a Ulice 1. mája v Liptovskom Mikuláši. Je predmetom skúmania, či sa básnik nemohol narodiť práve tam.

Nejasnosti sú aj okolo básnikovho hrobu. Zomrel v roku 1876 na týfus v Zlatých Moravciach, kde ho i pochovali. No keďže Kráľova rodina odtiaľ odišla, o hrob sa nik nestaral. Bol jednoduchý, označený krížom z topoľového dreva. Pred 75 rokmi vraj mali byť Kráľove pozostatky identifikované a prevezené na Národný cintorín do Martina, bolo však spochybnené, že sú to naozaj básnikove ostatky.

Divný Janko cestoval po stopách zbojníka Jánošíka

Pravdepodobne posledným zbojníkom, ktorý bol popravený na mikulášskom popravisku na Šibeničkách, bol Matej Tatarka. Bolo to v roku 1829, keď mal Janko Kráľ sedem rokov.

Či popravu videl, alebo len o nej počul, nevedno. Určite to však videla ďalšia významná osobnosť mesta Gašpar Fejérpataky Belopotocký. Zakladateľ prvej verejnej požičovne kníh i muž, vďaka ktorému sa na Slovensku hralo prvé slovenské divadlo. A práve Belopotocký mal vplyv na to, že sa dvadsaťdvaročný básnik začal zaujímať o zbojnícku históriu.

Mladý Kráľ v mikulášskom archíve študoval spisy zo súdneho procesu s legendárnym Jánošíkom. A nielenže ich študoval, ale urobil aj odpis súdnych písomností.

„Práve v septembri 1844 Janko Kráľ sedel v archíve a odpisoval súdne spisy o Jánošíkovi a Uhorčíkovi. Tento odpis určite skontroloval a svojím podpisom overil Gašpar Fejérpataky Belopotocký. Odpis sa zachoval a sú na ňom dva podpisy – Kráľa i Belopotockého,“ hovorí Ružena Antolová, lektorka Múzea Janka Kráľa, ktorého súčasťou je práve aj stála expozícia o legendárnom zbojníkovi.

zväčšiť Kópia odpisu, ktorý urobil Janko Kráľ z...
odpis, Jánošík, Janko Kráľ, Belopotocký Kópia odpisu, ktorý urobil Janko Kráľ z originálu Zápisnice z trpkého vypočúvania Jánošíka, pričom originál sa neskôr stratil. Vidno aj podpisy Kráľa a Belopotockého.

A ako sa neskôr ukázalo, bolo veľkým šťastím, že Kráľ tento odpis zhotovil. Časť originálu Zápisnice z dobrovoľného a trpného vypočúvania sa totiž neskôr stratila, ale našťastie sa zachoval práve Kráľov odpis v slovakizovanej češtine.

„Tento odpis spolu s Kráľovými ďalšími vzácnymi rukopismi odovzdal neskôr do zbierok Matice slovenskej zberateľ slovenských povestí a rozprávkar Pavol Dobšinský,“ spomína odborníčka z múzea.

Janko Kráľ nielenže študoval súdne spisy, ale pod vplyvom toho sa vydal po stopách Juraja Jánošíka. Navštívil Jánošíkovo rodisko v Terchovej, bol v Malohonte, v Klenovci a Kokave nad Rimavicou, kde zbieral povesti a piesne o legende. Všetko, čo sa o Jánošíkovi dozvedel, pretavil do svojich prekrásnych básní o zbojníkoch.

Janko Kráľ sa putovaním za Jánošíkom tak rozchodil, že ani poriadne nevieme, kde sa medzi rokmi 1845 až 1847 nachádzal. Sú to len drobné zmienky, útržkovité čriepky a táto časť života podivínskeho básnika je dodnes opradená legendami a nejasnosťami.

Putoval pešo, vozil sa na pltiach s pltníkmi alebo na vozoch. Dostal sa až na Dolnú zem, bol v Srbsku, Chorvátsku a dokonca vraj dorazil až do Besarábie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
8 debata chyba
Viac na túto tému: #Zlaté Moravce #Liptovský Mikuláš #Jánošík #Po stopách štúrovcov #Janko Kráľ