Povedz Sládkovič, ozvena vráti Marína. Lyrická básnická skladba o láske, kráse, ušľachtilosti, oslave života. Jeden z najžiarivejších klenotov slovenskej literatúry. Preložený do maďarčiny, češtiny, francúzštiny…
Iné počiny autora trochu zatlačila do pozadia. Málokto napríklad tuší, že bol aj nadšený ochotnícky herec. Spolu s Aničkou Jurkovičovou, ďalšou predstaviteľku štúrovskej generácie a hereckou „star“ svojej éry, hral v divadelnej hre o „kráľovi Madagaskaru“ Móricovi Beňovskom.
Dnes by sme ho ako muža najskôr nazvali romantikom. Nehanbil sa za lásku k žene a nesúhlasil so Štúrom, ktorý od svojich druhov žiadal, aby „nevstupovali do sviatosti manželskej, pretože len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za národ“.
Oponoval Kollárovi, ktorý si v Slávy dcére rozdelil srdce na dve polovice a dal „jednu vlasti púlku“ a druhú svojej milej Míne. On odmietal čokoľvek deliť, chcel jednoducho „vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať“!
A do básne skryl aj ďalšie podobenstvo medzi ženou a domovinou. Verše zo sedemasedemdesiatej slohy Maríny znejú: „Na úst tých milé, plné karmíny, mladosť si sadla mojej otčiny, na zúbky bielosť neviny: Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa.“ Červená a biela ako symbol slovenskej zástavy. Tá totiž pôvodne mala mať, v duchu formulácie zo Žiadostí slovenského národa, iba tie dve farby. Tretia, modrá, pribudla až v meruôsmom roku. Marínu autor dopísal o dva roky skôr.
Zo života Andreja Sládkoviča
- Vlastným menom Andrej Braxatoris, narodil sa 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme dieťa zo 14 súrodencov.
- Matka mu zomrela, keď mal 13 rokov. Otec sa druhý raz oženil, do rodiny pribudli ďalšie tri deti.
- V Krupine navštevoval ľudovú školu a piaristické gymnázium.
- V rokoch 1832 až 1838 a potom 1839 až 1840 chodil na evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici. Štúdiá prerušil pre finančné ťažkosti. Prilepšil si, keď začal dávať súkromné hodiny v meštianskych rodinách, aj v rodine Pavla Pischla, kde sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou básne Marína.
- V rokoch 1840 až 1842 pokračoval v štúdiu v Bratislave, kde písal a venoval sa aj ochotníckemu divadlu.
- V rokoch 1843 až 1844 študoval teológiu a filozofiu na univerzite v Halle, v roku 1847 ho vysvätili za kňaza. V tom istom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti.
- V roku 1847 sa oženil s Júliou Antóniou Sekovičovou, vychovali dve dcéry a troch synov, ďalšie štyri deti im umreli.
- S nadšením uvítal revolúciu 1848–1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a budú určujúce v širších spoločensko–politických a kultúrnych súvislostiach.
- V roku 1849 ho zaistili a vyšetrovali.
- Od roku 1856 pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol aj zakladajúcim členom Matice slovenskej.
- Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý vydával duchovné piesne a náboženské knihy.
- V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku a už sa nevyliečil.
- Zomrel 20. apríla 1872 v Radvani nad Hronom (dnes súčasť Banskej Bystrice).
Po štiavnickej cestičke lásky
Od počiatku to bol nerovný vzťah. Na jednej strane skromnosť a nedostatok, určite však nie chudoba ducha. Mladík z mnohodetnej rodiny, od veku „tínedžera“ vyrastal bez vlastnej matky. Otec Ondrej Braxatoris, krupinský učiteľ, ale aj spisovateľ, jeden z členov váženej Slovenskej literárnej spoločnosti banskej. Priezvisko vraj získal módnym polatinčením pôvodného rodinného prímenia Pivovarči.
Na druhej strane bohatstvo a honor. Dievča z „dobrej rodiny“, ktorá v Banskej Štiavnici čosi znamenala. Otec Pavol Pischl, garbiarsky majster, ale aj spolumajiteľ baní, vlastník výčapu a viacerých nehnuteľností. Mladíkovi, ktorý si musel privyrábať na štúdiá na štiavnickom lýceu, odporučil priateľ vychovávateľské miesto v rodine Pischlovcov.
Mať súkromného doučovateľa bola vtedy takisto móda, ale aj istá forma charity. Pischl potreboval „krotiteľa“ pre svojich synov, mladík za to mohol získať peniaze a najesť sa. Osudové stretnutie s dievčaťom, dobrodincovou dcérou Máriou zvanou Marína, vôbec nebolo v pláne. Ale stalo sa. Písal sa rok 1839.
„Toto je Marínin rodný dom. Z tamtoho okna mala výhľad na budovu lýcea, z neho zakaždým vyzerala svojho Andreja,“ víta nás pred starým domom pod štiavnickým Trojičným námestím Mária Petrová z Pohronského osvetového strediska. Dnes má dávno iného majiteľa, ale tunajší ho stále volajú Dom Maríny. Zastavujú sa tu zamilované páry, najviac na Valentína. Kovová mreža, osadená pod mramorovou tabuľkou s úryvkom zo Sládkovičovho diela, je plná „zámok lásky“.
Vnútri rozľahlá miestnosť, veľká kachľová pec, drevené stropné trámy pomaľované kvetmi. Interiér je pôvodný, pamätá si ešte časy, keď sa tu tí dvaja stretli. „Už nikto sa nedozvie, kedy to medzi Andrejom a Marínou zaiskrilo. V 19. storočí sa randilo inak, výhradne s garde. Stretávali sa väčšie partie mladých mužov a žien, spolu sa prechádzali, rozprávali. Nejaké letmé bozky tam možno boli, ale či aj viac?“ uvažuje Petrová.
V septembri 1840 Sládkovič odišiel z Banskej Štiavnice študovať na bratislavské evanjelické lýceum. Neskôr na univerzitu v nemeckom Halle. Predtým svojej milej daroval zásnubný prstienok. Len taký strieborný s nezábudkou. Ona mu na oplátku dala tenký zlatý. Marínini rodičia však zo vzťahu tých dvoch nadšení neboli.
Najmä matka ju tlačila „do istoty“. Chcela ju vidieť zabezpečenú, čo jej ani nemožno veľmi vyčítať. A núkal sa súci ženích, bohatý pernikár a voskár Juraj Gerzsö, ktorý matkine požiadavky spĺňal. „Marína napokon Andrejovi do Halle napísala list. Priznala, že ju niekto žiada o ruku a mama ju do tej svadby núti.
Sládkovič zareagoval statočne. Úprimne jej odpísal: Ak si myslíš, že s ním budeš šťastná, nechcem ti stáť v ceste. Ak ma počkáš, zostanem ti verný,“ prezrádza nám sprievodkyňa.
Kráčame spolu ďalej, rovnakými miestami, ako kedysi slávny pár. Najprv k budove lýcea. Nie každý vie, že doň, ešte pod menom Alexander Petrovič, chodil aj najväčší maďarský básnik slovenského pôvodu Sándor Petöfi. Obaja majú na fasáde pamätnú tabuľu. Bývalá škola však zatvorená chátra. Hneď vedľa vynoveného honosného sídla, ktoré kedysi vlastnili a ako kultúrnu pamiatku zničili Rezešovci.
Pokračujeme do evanjelického Kostola svätej Kataríny, s kupolou namiesto veže. V ňom sa Marína v máji 1845 vydala za Gerzsöa. Ako 25–ročná, teda na tie časy už „stará dievka“. Možno sobáš odkladala a verila v zázrak, ktorý jej vráti Andreja. „Dodnes sa tu pri bohoslužbách používa brokátové rúcho, ktoré vtedy kostolu darovala. Práve je však na výstave na Bratislavskom hrade,“ pokračuje Petrová. Po svadbe manželia žili v Maríninom rodnom dome, ktorý dostala do vena.
Sládkovič, pod týmto pseudonymom podľa Jána Kalinčiaka Andrej Braxatoris prvý raz publikoval v roku 1842, sa zo smútku z nenaplnenej lásky radšej vyspieval v básni. Dielo, v ktorom sa geniálne prelína láska k deve a otčine, vydali v roku 1846 v Pešti. Dôvod, prečo si autor volil práve toto svoje umelecké meno, Petrová nepozná. Zrejme však opäť súvisí s láskou a jeho „sladkými túžbami po kráse“.
Tvrdé rany osudu
Vydatá Marína sa na Andreja usilovala zabudnúť. Pomáhala mužovi, predávala medovníky, voskové sviece, marcipán. Krásne maľovala, najmä kvety, niektoré jej obrázky stále možno vidieť v katarínskom kostole. Ukrýva aj nádherné maľované blahoželania, ktoré jej k narodeninám darovali deti a vnuci. Nevedno, či niekedy využila svoje rozsiahle vedomosti z filozofie, literatúry, ekonómie.
Sládkovič sa aj po tom, čo sa v roku 1847 tiež oženil, často do Štiavnice vracal. S bývalou láskou sa stretával, no navzájom si vrátili prstene. Sám po zvyšok života pôsobil ako evanjelický kňaz. V Hrochoti aj v Radvani nad Hronom, kde v roku 1872 aj zomrel. Marína ho prežila o dlhých 27 rokov. A nielen jeho. Postupne stratila manžela, nevestu a všetky svoje deti, s výnimkou syna Karola. Dvoch vnukov jej v jedinom týždni zabil šarlach.
Trpela depresiami, dlhé hodiny dokázala len tak hľadieť z okna. „Bláznivá Marína!“ pokrikovali vraj na ňu malé deti. Prosila, nech ju nechajú, že má „boľavého ducha“. Prišla o majetok, rozpredala ho aj rozdala. Nešťastná sa napokon utiahla k rodičom svojej krstnej dcéry. Na sklonku života na jej opateru mestská sirotská pokladnica doplácala 30 zlatých mesačne.
Príbeh Maríny sa končí na starom štiavnickom Cintoríne za Klopačkou. Hneď za bránkou tam stojí náhrobok rodiny Gerzsövcov. Naproti je ďalší náhrobný kameň, ktorý sem „Maríne Sládkovičovej“ inštalovala Matica slovenská. Hĺbku tragédie tejto ženy už len dokresľuje fakt, že aj syn Karol sa krátko po jej pohrebe zastrelil.
Vďaka manželke napísal Detvana
Tak ako Camilla zostáva v tieni Diany, ani o Júlii Antónii Sekovičovej sa v učebniciach nikdy nepopíše toľko ako o Maríne Pischlovej. Pritom Sládkovič so svojou „Toničkou“ údajne prežil krásne manželstvo, plné porozumenia a lásky. Vzal si ju v roku 1847 v jedinečnom drevenom kostolíku v Hronseku, kde bol kedysi kostolníkom jeho dedo. Keďže túto unikátnu pamiatku zapísali v roku 2008 na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO, nepriamo sa na ňom ocitol aj jeden z našich najväčších poetov.
Aj Júlii písal Sládkovič ľúbostné básne. Vraví oko tvoje, Opustená, Žaloba. Známymi sa síce nestali, no čo je dôležitejšie, práve manželka ho vraj inšpirovala k vytvoreniu jeho druhého vrcholného diela, lyricko–epickej básne Detvan. Napísal ju v roku 1853 a stala sa oslavou zdravého rodinného života a mladého sebavedomého ľudového hrdinu, ktorý z neho vzišiel.
V tvorbe v neskoršom veku sa Sládkovič už viac ako ľúbostnej lyrike venoval problémom slovenského národného života. Revolúciu v rokoch 1848– 1849 napríklad uvítal básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Publikoval v Orlovi tatranskom a almanachu Nitra,okrem literárnych prác písal publicistické články, recenzie, prekladal Puškina, Goetheho, Voltaira.
Ivan Pišút, prapravnuk štúrovca M. M. Hodžu, ako oko v hlave stráži pamätníček Hodžovej dcéry, takisto Márie. Sládkovič jej doň vlastnoručne napísal báseň venovanú „Maríne Hodžovie“. „Bolo to v roku 1862, keď ako radvanský farár prišiel za kolegom farárom Hodžom do Liptovského Mikuláša,“ ukazuje biológ Pišút aj spisovateľov vzácny autentický podpis. Kým on bol vtedy už zrelý 42–ročný ženáč, táto Marína mala len devätnásť.
A ešte perlička na záver. Keď sa konečne aj slovenským rýchlikom začali dávať mená, k Tatranu, Kriváňu či Spišu pribudol v roku 2006 aj po osobnosti pomenovaný Sládkovič. Jazdí dodnes aj v epoche komerčných názvov pre vlaky ako Horalky Sedita, Doxxbet či Okay Elektro. Lenže na čoraz kratšej trati, momentálne iba z Nových Zámkov do Bratislavy.
Kedysi pritom symbolicky spájal hlavné mesto so Sládkovičovom a Štúrovom. Odbočkou z tej trasy sa dalo dostať aj na trať zo Šiah do Zvolena, prechádzajúcu cez Sládkovičovu rodnú Krupinu. Ani Sládkovičom, ani iným vlakom by však básnik beztak po železnici do svojho rodiska nedocestoval. Za jeho života tam ešte koľajnice nenatiahli. A keďže spomenutá šahiansko–zvolenská trať už opäť viac rokov nefunguje, nebolo by mu to dopriate ani dnes.