Ako vyzerajú slovenské múzeá, ktoré nepatria do múzea?

Najskôr však prejdime na skok do Poľska. Sprievodkyňa múzeom sa na chvíľu zastaví a vysvetľuje návštevníkom, že oslobodenie Poľska Červenou armádou bolo zo strany Poliakov prijímané rozpačito. Predsa len, oslobodzuje ich ten istý Stalin, ktorý ich pred šiestimi rokmi spolu s Hitlerom napadol. "Ľudia sa vtedy cítili, cítili sa ako…,” naučene, ale prirodzene predstiera, že nevie nájsť slová, a potom ukáže rukou smerom k chodbe. Cítili sa tak, ako sa budete vy, keď ňou prejdete. Chodba je tmavá, z reproduktorov počuť vzdialený front.

Pointu však človek neprecíti zrakom ani ušami. Podlaha celej chodby je vyrobená akoby z jedného obrovského plytkého tulivaku kombinovaného s pevnými časťami. Noha sa raz zaborí hlboko, potom zase narazí na pevnú zem. Človek sa cíti neisto, nevie, čo ho čaká… Ako Poliaci v štyridsiatom štvrtom a piatom! Jeden z geniálnych, pritom nenákladných detailov robí z návštevy Historického múzea v Krakove (ktoré sídli v bývalej továrni Oskara Schindlera) ozajstný zážitok.

Pred niekoľkými mesiacmi koloval sociálnymi sieťami článok o poľských múzeách. Okrem Schindlerovej fabriky v ňom spomínali napríklad krakovské centrum súčasného umenia MOCAK, Múzeum Fryderyka Chopina či novootvorené Múzeum histórie poľských Židov POLIN, obe vo Varšave. Aj preto, že nešlo o svetové inštitúcie ako Chicagský umelecký inštitút či Musée d’Orsay v Paríži, chytilo sa článku veľa Slovákov. Prečo to nejde aj u nás, pýtali sa. Naozaj všetko tkvie len v peniazoch?

"Áno,” hovorí stručne, ale jasne už do telefónu Pavol Tišliar z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Jeho prednáškami prechádzajú budúci potenciálni pracovníci múzeí. Hoci najskôr žartuje, že jeho odpoveď o peniazoch bude pre článok postačujúca, napokon súhlasí so stretnutím. "Aj tie príklady, ktoré spomínate a ktoré si vyžadujú len kreativitu, teda ich realizácia nestojí veľa peňazí, musí niekto vymyslieť. A takého šikovného človeka musíte takisto zaplatiť,” dodáva.

Ľudia si podľa neho neuvedomujú, ako vzniká expozícia. "Na rozdiel od výstavy, ktorá je krátkodobá, expozícia vyjadruje zbierkový fond, to najlepšie, čo múzeum má. Môže sa plánovať aj na dvadsať či tridsať rokov, u nás máme niektoré možno aj päťdesiatročné, čo už, samozrejme, nie je dobre,” hovorí. Aj scenár, podľa ktorého expozícia vzniká, sa preto netvorí niekoľko týždňov, ale viacero mesiacov či dokonca rokov. Okrem financií na materiál a zamestnancov treba myslieť aj na externistov – architektov, špecialistov…

Ľudia chcú menej textu

Od teórie však prejdime k praxi. Budova, v ktorej sídlilo Slovenské národné múzeum v čase svojho zrodu, bola dostavaná v roku 1908. V roku 1964 ju však čakal prerod na vlastivedné múzeum Turca. Odvtedy Múzeum Andreja Kmeťa prirástlo k srdcu mnohým generáciám Martinčanov, ktorí si tam chodili ako deti obzerať vypchaté zvieratá. Od roku 2010 je však múzeum pre rekonštrukciu zatvorené. „A tak sme vlastne stratili jednu generáciu detí,“ hovorí vedúci múzea Andrej Bendík.

Foto: SNM

múzeum Pôvodná zbierka ľudového odevu a textilu v prvej budove SNM v prvej polovici 20. storočia.

Aj preto v múzeu prišli na zaujímavý nápad. Tento rok, keď už naplno prebieha inštalácia, rozhodli sa verejnosti ako "výstavu” sprístupniť vznik novej expozície. Hoci je múzeum sprístupnené len dva dni do týždňa a iba v troch vstupoch, od 4. augusta sa už v múzeu vystriedalo asi 150 návštevníkov. V prvej fáze sa rekonštruovala budova, dielo architekta Milana Harminca, ktorá je pamiatkovo chránená. Až tento rok sa začalo s druhou fázou – so vznikom samotnej expozície. Aké mali jej autori limity? Opäť peniaze?

„Áno aj nie. Rekonštrukcia budovy bola hradená z eurofondov a pri projekte sa ministerstvo kultúry zaviazalo, že do určitého času zrealizuje novú expozíciu. Požiadali sme teda o istú sumu. A oni nám ju neschválili,” zasmeje sa Bendík. "Dostali sme teda menšie množstvo peňazí, ale za ten čas, ktorý medzitým ubehol, zlacnelo najmä technické vybavenie, takže v podstate sme to mohli realizovať v pôvodnej predstave. Limitom bolo skôr, že je to príliš malá a pamiatkovo chránená budova,“ dopĺňa.

Pôvodná expozícia mala viac ako 30 rokov. „Jednou z mála zmien bolo, keď sme v roku 2000 niektoré zvieratá dali za sklo, keďže deti nám ich ničili. Medveďovi vytrhali pazúry, zvieratám strkali všeličo do úst,“ pokračuje vedúci. Scenár novej expozície vznikal dlhodobo, už počas rekonštrukcie budovy. A čo vlastne obsahuje? „Všetko. Len keď chcete umiestniť jeden minerál – musíte zapísať aký, kde, či má byť osobitne nasvietený, jeho popisky v slovenčine a angličtine, kde má byť popiska nalepená, v akom prostredí sa má nachádzať…“

Foto: SNM

múzeum Stará expozícia pred rekonštrukciou Múzea Andreja Kmeťa.

A v čom má byť nová expozícia iná, keďže väčšina výstavných predmetov zostáva rovnaká? „Napríklad bude menej textu. Necháme krátke popisky a pri nich umiestnime tzv. QR kód. Kto bude chcieť vedieť viac, načíta si ho cez mobil a dostane sa k potrebným informáciám takto,“ hovorí Bendík. Keďže návštevníkmi sú najmä deti, mysleli predovšetkým na ne. „Nemali by sa tu cítiť ako v múzeu, skôr akoby boli naozaj v prírode. Preto zvieratá nebudú len tak na zemi, ale kolega už dlhšie suší rôzne rastliny, ktoré vytvoria autentickú krajinu.“

Hoci sa vedúci múzea na financie nesťažoval, uznal, že s väčším rozpočtom by sa dali realizovať aj iné nápady. „V jednom nemeckom múzeu som napríklad videl stenu, po ktorej stekala voda a na nej vystavovali rôzne druhy mokradí. Alebo mali v múzeu umelý potok, to je však už dosť nákladné a nám to navyše neumožňuje ani priestor,“ dodáva. Veru, dnes by architekt navrhol budovu múzea celkom inak ako pred storočím. Predsa sa však snažia, ako sa dá. V múzeu bude napríklad reálne mravenisko či zväčšené modely hmyzu – napríklad motýľov.

Foto: Milan Čupka, Pravda

múzeum Andrej Bendík ukazuje, ako v múzeu sušia rastliny, budúcu súčasť expozície.

Moje múzeum

Kritika pri porovnávaní našich múzeí s poľskými bola niekedy príliš krutá. Napokon, aj na Slovensku možno zložiť päť či desať ukážok zaujímavých múzeí. A naopak, aj v Poľsku určite kdesi dodnes funguje "vitrínkový” systém zo 70. rokov. Slovenské múzeá majú skôr rezervy v prezentácii. V záplave reklamy, ako tráviť voľný čas na milióny spôsobov, akoby propagácia múzeí trochu zaostávala. Výnimkou je, napríklad, úspešná akcia Noc múzeí a galérií, ktorá každoročne vyvolá múzeový ošiaľ po celom Slovensku.

Originálnych prezentácií jednotlivých múzeí je však pomenej. Oslovili sme preto Milenu Kiripolskú z oddelenia prezentácie a marketingu SNM v Martine, ktorá stojí za zaujímavým projektom Moje múzeum. „Pôvodne vznikol popri minuloročnej výstave Nové v múzeu. Bola to výstava predmetov, ktoré sa nám za posledných desať rokov podarilo získať do múzea. Okrem zaujímavých predmetov sme chceli našim návštevníkom ukázať, ako sa predmety do múzea dostávajú. Ľudia totiž často netušia, že náš zbierkový fond môžu rozšíriť aj oni sami,“ hovorí.

V múzeu sa napríklad stáva, že človek príde po prehliadke so sklopeným zrakom za lektorkou, aby sa priznal, že nedávno vyhodil porcelánovú súpravu po babičke, ktorú teraz našiel vystavenú v rámci expozície. Múzeum preto cez sociálne siete Instagram a Twitter vyzvalo fanúšikov, aby prevetrali povaly, navštívili starých rodičov a ukázali svetu, čo skrýva ich „múzeum“. Stačilo, keď k fotografii pridali tzv. hashtag #mojemuzeum a martinské múzeum sprístupnilo ich „exponát“ ostatným.

„Projekt sa celkom ujal, a tak s ním pokračujeme aj po skončení výstavy. Je to postavené na efekte – jéj, toto si pamätám, čo je často veľmi príjemné,“ dopĺňa Kiripolská. Okrem toho, že projekt niektorých ľudí podnietil, aby rozšírili zbierky najbližšieho múzea, je to aj výborný príklad toho, ako by malo komunikovať múzeum v 21. storočí. "Ja si totiž myslím, že je zbytočné vyhovárať sa na to, že ľudia už nechcú chodiť do múzea. Stále sa chcú dozvedať nové veci a tráviť voľný čas užitočne a je na nás im tento priestor poskytnúť,” dodáva.

Očakávania návštevníkov sú podľa Kiripolskej rôznorodé, tak ako samotní návštevníci. „Ale dá sa povedať, že klasické pasívne prijímanie informácií čítaním výstavných panelov a pozeranie sa do vitrín, čomu je stále prispôsobené množstvo stálych expozícií, už nezodpovedá ich predstavám,“ mieni a dodáva, že podmienkou nie je ani supermoderná expozícia s technologickými zázrakmi. „Často stačí drobnosť, ktorá z návštevníka spraví aktívneho zúčastneného. Niečo, kde môže zapojiť svoje zmysly – chytiť si, ovoňať,“ uzatvára.

Treba aj ohýbať

O niečo tradičnejší pohľad má riaditeľka Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva Danka Šubová. „Nedá sa len hrať, pri výchove musíte mladých ľudí aj trochu ohýbať,“ spomína, zatiaľ čo podrobne opisuje novú expozíciu. Toto liptovskomikulášske múzeum má sčasti rovnaký osud ako Múzeum Andreja Kmeťa. Takisto od roku 2010 najskôr rekonštruovalo celú budovu, teraz pracuje na novej expozícii, ktorú chce sprístupniť od januára 2016. Šubová nehovorí o novej expozícii, ale o rozšírení starej. Múzeu totiž pribudlo nové podkrovie.

Múzeum má v podzemí vierohodne prezentovať najmä život v jaskyni, pričom chce ľudí zaujať zaujímavým ozvučením. Návštevníci sa cestou na horné poschodia dozvedia mnoho aj o histórii múzea, ochrane prírody, pútavo cez veľké obrazovky budú návštevníkom prezentovať deväť slovenských prírodných lokalít európskeho významu. Šubovej len tematický opis múzea zaberá niekoľko minút. Zdá sa, že svoje predsavzatie „ohýbať“ omladinu myslí vážne, múzeum bude najmä vzdelávať.

Moderné bude skôr v inom smere. Ako sme už spomínali, ľudia dnes od múzeí očakávajú aj väčší dialóg. „Preto budeme dávať veľký priestor aj rôznym workshopom s deťmi i seniormi. A najmä, nechceme, aby naše aktivity boli ohraničené múrmi nášho múzea. Chceme ľudí brať von na rôzne exkurzie,“ dodáva riaditeľka. "Vzdelávacie programy, tvorivé dielne alebo napríklad oživené tradície v Múzeu slovenskej dediny, to všetko buduje dôležitý vzťah s návštevníkom,” uznáva aj Kiripolská.

Múzeá by však nemali prekračovať múry iba reálne, ale aj virtuálne. Docent Tišliar pred koncom návštevy ukazuje internetový projekt Virtuálne múzeum Iraku, ktorý umožňuje prechádzať sa po múzeu na diaľku. Nezabije však virtuálna realita múzeá? „Neprestajne opakujem, že je to veľký omyl. Digitalizácia artefaktov nenahradí ten zážitok, ktorý človek v múzeu má,“ dodáva. Platí to, samozrejme, len ak múzeum dokáže zážitok vyvolať. Reálne aj virtuálne sa to celkom darí aj múzeu, ktoré je práve v týchto dňoch na Slovensku v centre pozornosti.

Expozícia Múzea SNP v Banskej Bystrici už síce má jedenásť rokov, priaznivcov si však múzeum udržiava rôznymi podujatiami. "Aby sme oslovili návštevníka, vyšli sme von z múzea a pripravili sme niekoľko projektov, kde sme sa animačnými spôsobmi snažili vtiahnuť verejnosť do nie práve jednoduchých tém. Projekt Vagón, ktorý bol o holokauste a projekt pancierového vlaku Štefánik mali úspechy u divákov a prekorčili sme s nimi aj hranice. Vagón bol v Čechách, Štefánik v Holandsku,” hovorí riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev.

Novú expozíciu pripravuje múzeum na rok 2019, teda na 75. výročie SNP. "Chceme v rámci nej využiť aj výsledky z projektu Digitálne múzeum,” dopĺňa Mičev, ktorého múzeum progresívne komunikuje aj na webe. Práve v týchto dňoch napríklad spustilo vlastnú mobilnú aplikáciu. "Okrem iného používateľom smartfónov umožní orientáciu medzi exponátmi. Keď sa návštevník dostane do blízkosti vybraných exponátov Skanzenu ťažkej bojovej techniky, zobrazí sa mu v mobile rozšírený popis,” povedali o aplikácii v utorok na jej predstavení.

Vlastnú stránku na Facebooku nemá len samotné Múzeum SNP, ale aj jeho digitalizačné centrum. Ľudia tak môžu nahliadnuť do zákulisia inštitúcie, pozrieť sa, povedzme, ako v praxi vyzerá konzervovanie tanku. Múzeum SNP tento rok oslavuje 60. výročie. Aké bolo to najstaršie na našom území? Išlo o tzv. fyzikálne múzeum a vzniklo v Banskej Štiavnici už v roku 1764 (o tridsať rokov skôr ako parížske Musée du Conservatoire National des Arts et des Métiers, ktoré sa považuje za prvé technické múzeum na svete!). Taká história zaväzuje.