Ján Botto: Zememerač, ktorý precítil Jánošíka

20.09.2015 06:00

Najznámejší sa stal dielami Smrť Jánošíkova a Žltá ľalia a už za života ho považovali za veľmi dobrého autora. Hoci je jeho tvorba známa a niektoré diela ostávajú v školách "povinnou jazdou", o živote Jána Bottu vo všeobecnosti až tak veľa nevieme. Pritom s ďalším štúrovským básnikom Andrejom Sládkovičom ho spája rovnaká tragická náhoda.

Ján Botto na dobovej snímke.
Ján Botto na dobovej snímke. Autor: SNK

Keď mali 13 rokov, obaja prišli o mamu. Ktovie, či práve to spôsobilo Bottovu zádumčivosť a skromnosť. Neskôr sa zúčastnil na pohrebe Sládkoviča aj na sadení lipy pri jeho hrobe. Vtedy ešte netušil, že ho čaká už len deväť rokov života. Na rozdiel od Sládkoviča sa Botto stotožnil so Štúrovým postojom k „službe národu“ a nikdy sa neoženil. Ktovie, možno to spôsobilo iba to, že jednoducho nikdy nenašiel svoj Marínu.

Aj ďalší známy slovenský básnik Ivan Krasko sa volal vlastným menom Ján Botto. Rovnako sa narodil v rodine roľníka a ako sa dá tušiť, so svojím štúrovským menovcom boli vzdialení príbuzní. Napokon Lukovištia, kde sa narodil Krasko, nie sú od Bottovho rodiska ďaleko, obe obce sú dnes v okrese Rimavská Sobota.

Botto bol najmladším štúrovským básnikom a ako jediný z nich neštudoval v Bratislave. Dobové pramene mlčia o tom, či sa niekedy stretol s Ľudovítom Štúrom. Oslovili ho však myšlienky a idey mládeže z bratislavského lýcea, ktorá na protest zrušenia Štúrovej profesúry odišla hromadne študovať do Levoče. Viedol ju Ján Francisci.

Nohydranie v krpcoch Jánošíka

Básnik Ján Botto sa stal najvýraznejším predstaviteľom slovenského literárneho romantizmu, autorom balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou. Narodil sa otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne (rodenej Gajdáčovej) ako druhorodený syn vo Vyšnom Skálniku v Gemeri.

Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku. Kým na gazdovstve hospodáril jeho o jedenásť rokov starší brat Michal, on sa rozhodol pre ďalšie štúdium na latinskom gymnáziu v Ožďanoch, neskôr v rokoch 1843 až 1847 študoval na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentských spolkov. Pobyt v Levoči, kde býval u spolužiaka Štefana Mandelika, mal rozhodujúci význam pre jeho národné uvedomenie a rozvoj básnického nadania. Ako 16-ročný sa vzdal pitia a fajčenia.

Po skončení lýcea sa Botto rozhodol pre vtedy netypické zamestnanie, inžinier zememerač. S nadhľadom neskôr svoje povolanie nazval „nohydranie“. Štúdium začal v Pešti roku 1847, kde sa zapísal na techniku. Počas revolučných udalostí pohotovo preložil báseň Nemzeti dal (Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Zaznamenala veľký úspech a šírila sa odpismi dovtedy, kým ju nezhabala polícia. Bottu ako prekladateľa nenašli, lebo bol vtedy vo Vyšnom Skálniku.

Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Ožďany a Husiná. Práve počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“, ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Po absolvovaní letného semestra v roku 1851 získal titul a mohol si hľadať zamestnanie.

Spolužiaci s Dobšinským

V roku 1853 ho na zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo. Botto býva v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhšia pauza, keď nemal prácu. To pôsobí na básnika zle, a preto roku 1855 odišiel k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Od augusta 1856 ďalšie dva roky pracuje u Jána Luptáka.

Botto túži po zamestnaní pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, no ostáva len pri snoch. Nasleduje návrat do Martina, ale začiatkom roku 1860 predsa len preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýľ a Teplá v okolí Banskej Štiavnice. Tu býva a napokon stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského. Ten je v tom čase profesorom na štiavnickom lýceu, po dvoch školských rokoch však odchádza na chudobnú faru. Botto preto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla.

Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú, založenú 4. augusta 1863. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní. Rok pred smrťou zozbieral všetky svoje diela do Spevov, kde predstavuje „novú“, ale vlastne iba pozmenenú Smrť Jánošíkovu.

Oživil ľudové tradície

Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty mládeže slovenskej a tu sa ukázalo jeho nadanie. Prispieval do viacerých študentských rukopisných zábavníkov pod pseudonymom Janko Maginhradský. Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom, kde kedysi stál hrad opradený povesťami.

Pamätná izba Jána Bottu v budove Obecného úradu...
Pamätná izba Jána Bottu v budove Obecného úradu vo Vyšnom Skálniku. Autor: SNK

K spracovaniu témy Jánošíka ho možno neinšpirovala len ľudová slovesnosť, ale hádam aj fakt, že v hradnom kaštieli v obci Hrachovo väznili Jánošíka. Bolo to roku 1712 a zbojník odtiaľ nakoniec utiekol, keď podplatil stráže.

Básnik sa cez postavu ľudového hrdinu vyjadroval k dobovým problémom a situácii v národnom živote. Podarilo sa mu však aj oživiť ľudové tradície. Z nich si vzal námety i pre balady, ktoré neaktualizoval, ale rešpektoval postupy baladického žánru. Využíval melodiku ľudovej poézie.

Bottu považujú za poeta, ktorého tvorba od počiatku vyniká pozoruhodným stupňom umeleckej zrelosti a osobitosti výrazu. Koniec koncov ani Svetozár Hurban Vajanský, popredný predstaviteľ novej literárnej generácie, nešetril chválou na jeho talent. Charakterizoval ho takto: „U Bottu nebolo žiadnych periód vývinu: on bol hneď s prvou svojou tvorbou dokonalý, zakončený a vyvinutý.“ Pritom hlavné znaky Bottovej poézie, ktorými sú alegorickosť a baladickosť, charakterizujú už jeho prvotiny z levočského obdobia.

Súčasníci si vážili jeho talent

Básnické začiatky Bottu spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty mládeže slovenskej. Medzi svojimi druhmi patril k najplodnejším a najnadanejším poetom. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea, neskôr prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol.

Už počas štúdia v Levoči získal prvé ocenenia za svoju tvorbu, čo je ďalší dôkaz toho, že už jeho súčasníci si vážili jeho talent. Napríklad básňou Svetský víťaz sa umiestnil na druhom mieste v súťaži o najlepšiu študentskú prácu na súbehu spolku Tatrín v novembri 1846. V januári nasledujúceho roku zase báseň Povesti slovenské na zasadnutí Jednoty mládeže slovenskej vyhlásili za najlepšiu študentskú prácu. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie (Mickiewicza, Chomiakova a Petöfiho). Rozsiahlejšia básnická skladba o Alžbete Báthoryčke ostala, žiaľ, iba v rukopise.

Zo života Jána Bottu

Ján Botto na kresbe Karla Maixnera z roku 1880.
Ján Botto na kresbe Karla Maixnera z roku 1880.
  • Narodil sa 27. januára 1829 vo Vyšnom Skálniku v roľníckej rodine.
  • Matka mu zomrela, keď mal len 13 rokov.
  • Už počas štúdia v rokoch 1843–1847 v Levoči publikuje v študentských časopisoch.
  • V roku 1862 je na svete jedno z jeho najznámejších diel Smrť Jánošíkova, ktorú písal desať rokov.
  • V roku 1851 skončil štúdium a hneď nato získal prácu zememerača najprv v Gemeri, neskôr v oblasti Turca. Preto sa usadil v Martine.
  • Zomrel náhle 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici, tam ho aj pochovali.

Malá dedina žije veľkým rodákom

Vyšný Skálnik, kde sa Ján Botto narodil, patrí medzi malé obce v Gemeri. No takmer všetkých 150 obyvateľov, ktorí tu žijú, vie, že slávny štúrovský básnik pochádza práve odtiaľ. Ak by ste sa tu však s niekým chceli dať do reči, máte menší problém. Niežeby tunajší ľudia neboli ochotní, ale život a čas akoby tu zastali. Pritom sa tu miešajú nové moderné domy so staršími a nájdu sa aj také, ktoré si pamätajú i predminulé storočie. Vrátane Bottovho rodného domu.

Rodný dom Jána Bottu vo Vyšnom Skálniku.
Rodný dom Jána Bottu vo Vyšnom Skálniku. Autor: Boris Macko

Starosta Miroslav Labanc, ktorý vykonáva funkciu na pol úväzku, tvrdí, že aj keď obyvatelia Vyšného Skálnika sú na Bottu pyšní, kvôli ich známemu rodákovi tam veľa návštevníkov nezablúdi. "Väčšinou ide o školské zájazdy, niekedy sa objavia turisti, ktorí prechádzajú týmto krajom, a už vopred vedia, že Ján Botto pochádza z našej obce,“ vysvetľuje starosta. Pamätná izba básnika je v budove obecného úradu, ktorá je zároveň kultúrnym domom. Ešte pred vstupom upúta busta Jána Bottu. Hneď vedľa vidno stenu Bottovho rodného domu.

Pri vstupe do pamätnej miestnosti na návštevníka zavanú nielen časy slovenského obrodenia, ale aj nefalšovaný „socík“. Nechýba ďalšia busta Jána Bottu a návštevná kniha, kde sa možno zapísať. Zvyšok sú akési informačné panely s fotografiami a podobizňami Bottu aj niektorých ďalších štúrovcov. Dnešnú mladú generáciu zrejme veľmi neupútajú, ale nájdu sa tu aj zaujímavé fotografie s Bottovými rukopismi či pôvodná podoba básnikovho rodného domu.

V sále kultúrneho domu je už pripravená aj Bottova drevená busta. Podľa Labanca je to najmenej, čo môžu pre svojho slávneho rodáka urobiť. „Chystáme projekt rekonštrukcie budovy obecného úradu. Jeho súčasťou je renovácia pamätnej izby, kam by sme radi umiestnili i dobový nábytok či iné predmety. Určite by tak bola príťažlivejšia,“ prezradil starosta ďalšie plány.

Menšou záhadou je, kam sa podela Bottova rodina. V dome teraz býva starší pán, ktorý už veľmi s okolím nekomunikuje. V roku 1959 mu ho predala rodina Kvasovcov, ktorí tam dovtedy žili a odišli do dediny Vrbovce. Podľa najstarších obyvateľov Vyšného Skálnika by zrejme Kvasovci mali byť potomkami Bottovcov, no nik za to nedá ruku do ohňa. Okrem tajomného Maginhradu tak v obci ožila ďalšia záhada.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Po stopách štúrovcov #Ján Botto
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku