Medička v Osvienčime žila životy druhých

V druhom transporte Židov zo Slovenska, ktorý v marci 1942 smeroval do Osvienčimu, bola spolu s tisíckou mladých žien a dievčat deportovaná aj medička Margita Schwalbová, rodáčka z Liptovského Mikuláša. Ešte predtým, ako sa ocitla v dobytčom vagóne, snívala, že po skončení štúdia medicíny bude lekárkou a že bude zachraňovať životy, pretože pomoc druhým chápala ako svoje celoživotné poslanie.

30.09.2015 07:00
debata (19)
zväčšiť Doktorka Margita Schwalbová (30. september 1915... Foto: Archív Zuzany Kováčikovej
Margita Schwalbová Doktorka Margita Schwalbová (30. september 1915 - 30. december 2002) s detskou pacientkou.

Na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského začala Margita Schwalbová študovať po maturite v roku 1933. Po piatich rokoch štúdia, keď už mala všetky predpísané skúšky za sebou, ju pre jej židovský pôvod vylúčili. O krátky na čas nato vznikol Slovenský štát. Ľudia sa začali deliť na Slovákov a na tých, ktorí čistými Slovákmi neboli. Čoraz hlasnejšie sa v kadejakých podobách vyslovovalo slovo Žid a ani v budove univerzity neboli zriedkavé prejavy antisemitizmu.

Poniektorí študenti sa v situácii rýchlo zorientovali, niektorí na to potrebovali dlhší čas. Mladá Margita, Manca, ako ju jej najbližší oslovovali, patrila k tým prvým. Hoci sa pred ňou dvere univerzitných posluchární už zatvorili, čím sa predčasne skončil aj sen mladej študentky o napĺňaní Hippokratovej prísahy, nevzdala sa. Zamestnala sa ako pomocníčka v rodine bratislavského Žida Brauna, ktorý obchodoval s múkou a obilím a na jar 1941 sa prihlásila na ošetrovateľský kurz. Organizovala ho Ústredňa Židov, štátom založená a štátom kontrolovaná židovská organizácia, ktorá mala zastupovať záujmy slovenskej židovskej komunity.

V tom čase už niektorí Židia tušili, čo sa deje. Do platnosti totiž vstupovali ďalšie a ďalšie protižidovské nariadenia – niektoré s mocou zákona – ktoré Židov obmedzovali vo všetkom, až ich napokon vylúčili zo spoločenského života. Navyše: divoká arizácia židovského majetku ich za krátky čas pripravila o všetko, nielen o majetok a finančné prostriedky, ale aj o zamestnanie a možnosť zabezpečiť si tie najzákladnejšie životné podmienky. V dôsledku protižidovskej politiky ľudáckeho režimu sa prevažná väčšina židovských občanov na konci roka 1941 stala bezprávnou a pauperizovanou skupinou obyvateľstva. Pre štát sa Židia stali nielen spoločenským, ale predovšetkým vážnym sociálnym problémom.

Slovenská vláda sa v tom čase už dlhodobo verbálne hlásila k spolupráci s Nemeckom a otvorene priznávala, že jej prvoradou úlohou je vyčistiť Slovensko od Židov. Proces riešenia židovskej otázky dostal konečnú podobu na jar 1942, keď zo Slovenska začali odchádzať transporty do koncentračných táborov v okupovanom Poľsku. Prvé boli deportované mladé práceschopné ženy.

Židovská lekárka v Osvienčime

Ako tisícky iných, aj Manca dostala povolávací rozkaz na nástup najskôr do zberného tábora na bratislavskej Patrónke. So sebou si mohla vziať len to najnutnejšie. Zakrátko však zostala bez všetkého, čo by jej mohlo pripomínať domov, rodinu, mladosť. V rukách gardistov skončili jej okuliare, sponka do vlasov i pár drobných mincí. Ešte stále však patrila k tým, ktorí ani len na chvíľu neuverili tomu, čo im do hláv vtĺkala vládna propaganda. „Židia pôjdu pracovať do tovární na Slovensku!“ Asi po týždni ju spolu s inými premiestnili do Lamača, kde ich gardisti natlačili do vagónov. Ako keby ani ľuďmi neboli! Jediný kontakt so svetom bol malý otvor v zaplombovanom vagóne, cez ktorý sa smeli nadýchať a cez ktorý sa dievčatá lúčili s domovom. Väčšina z nich navždy.

Keď ich v Osvienčime vyhnali z vagónov, vysilené a prekvapené tým, v akom prostredí sa ocitli, nahnali ich do akejsi budovy, kde sa mali zobliecť. Po prvý raz zažili obrovské poníženie, pretože stáli nahé pred zrakmi cudzích mužov. Potom im prikázali, aby sa všetky umyli v jednej kadi a napokon ich ostrihali dohola. Civilné šaty im zamenili za staré uniformy po ruských vojnových zajatcoch. Bol to poriadny šok. Ženy sa natoľko zmenili, že sa navzájom ani nespoznali. Aj Mancin život sa razom zmenil. V okamihu stratila svoju identitu a zmenila sa na číslo. Na svoje meno musela zabudnúť. A najradšej by zabudla aj na prvú noc v tábore. Bola nekonečne dlhá.

Ráno sa to začalo: nástup na apelplac, kde ich začali počítať. Trvalo to strašne dlho. A navyše bola zima, ktorá všetko predlžovala. Čas akoby prestal existovať. Stálo sa a stálo. Monotónne počítanie prerušila oberhausierka, v táborovom žargóne niečo ako veliteľka. Opýtala sa, či je medzi väzenkyňami lekárka alebo aspoň medička. Manca bola jediná. Prihlásila sa. Veliteľka okamžite nariadila, aby ju preložili na tzv. ženský revír, teda do väzenskej nemocnice. Manca nevedela, čo ju čaká, ale čo možno tušila, bolo, že práca vo väzenskej nemocnici jej oddiali čakanie na smrť.

Z väzenkyne číslo 2675 sa stala lekárka v ženskej časti koncentračného tábora. Prežila tam nielen svoje peklo, ale aj trápenia druhých, rovnako nevinných. Pomáhala, kde sa dalo. A dokonca aj tam, kde sa akákoľvek pomoc zdala vopred zbytočná.

Každý deň sa stretávala s tými, ktorí rozhodovali o smrti či prežití. Osvienčimských lekárov väzni nazývali anjelmi smrti. Oblečení boli v čistom, sterilnom plášti, poniektorí večne v bielych rukavičkách, pretože sa báli infekcie, takmer vždy s úsmevom na tvári, ktorý však neveštil nič dobré, pretože práve za láskavým pohľadom sa skrývali tie najsadistickejšie črty lekára, a pritom vraha. Každodenne prichádzali na revír, kde pôsobila aj Manca. Chorým ženám nedali ani len šancu, aby sa vrátili medzi ostatných väzňov. Bez mihnutia oka robili selekcie, ktoré znamenali okamžitú smrť v plynových komorách.

Mladá Manca dobre vedela, že táboroví lekári naháňali väzňom strach. Bol ich každodenným spoločníkom. V jej revíre (a nielen tam) nebolo väzenkyne, ktorá by nemala strach z neistoty, pretože žiadna nevedela, čo sa kedy stane. Chápala, že keď ženy zočili čo i len na chvíľu muža v bielom plášti, zmocnili sa ich zlé predtuchy. A ten istý pocit ich opantal, keď zbadali sanitku. Červený kríž na kapote auta nebol symbolom života, ale smrti. Sanitky totiž prevážali Cyklón¤B určený na usmrcovanie väzňov v koncentračných táboroch, ale slúžili aj na ich prepravu do plynových komôr.

Chcela zachraňovať a zachraňovala

Počas našich spoločných (nekonečných) rozhovorov Manca viackrát zdôraznila, že predstava o tom, ako sa lekári v Osvienčime venovali pacientom, ktorých mali postaviť na nohy, je neobyčajne cynická. Osvienčimskí lekári sa vôbec nezaoberali liečením: vypisovali vymyslené chorobopisy, kreslili falošné diagramy a grafy, v ktorých znázorňovali nárast či pokles horúčok pacientov, zostavovali nepravdivé štatistické výkazy a vymýšľali príčiny úmrtia pacientov. Bolo to papierové alibi, ktoré malo zastrieť jediný cieľ – organizované zabíjanie ľudí. Nevýslovne trpela pri tom, keď sa dozvedala o pseudovedeckých pokusoch lekárov na zúbožených a vopred na smrť odsúdených ľuďoch. Vnútorne sa búrila proti rasovej diskriminácii, sterilizácii, eutanázii, proti akémukoľvek experimentovaniu s ľudským telom, proti výskumom na ľuďoch, vraždeniu novonarodených detí… Lekárov, ktorých v Osvienčime poznala a sledovala ich pri „práci“, otvorene nazvala vrahmi, ktorí chladnokrvne posielali na smrť státisíce nevinných ľudí.

Ľudské utrpenie v koncentračnom tábore bolo nekonečné. Tragédia človeka, ktorá sa stala pre Mancu Schwalbovú a ošetrovateľský personál na revíre ich každodenným spoločníkom, sa len ťažko opisuje. Niet rozdielu medzi tým či oným prípadom. Takmer všetky sa skončili rovnako – smrťou. Manca sa jej často dívala do očí. A čo môže byť horšie, ako vidieť zomierať človeka, ktorý sa za ostnatým drôtom ocitol z rovnakého dôvodu ako ona? Bezmocne prežívala smrť svojich pacientok, dospelých žien aj detí.

To všetko v nej umocňovalo rozhodnutie: prvoradé pre ňu nie je prežiť svoju smrť, odolať strašnému psychickému tlaku, ale pomáhať druhým. Oveľa bezmocnejším ako bola ona. Chcela zachrániť ich životy! Aj ona samotná prechádzala vnútornou schizofréniou. Neraz si kládla otázku, načo zachraňovať, keď títo úbožiaci budú tak či tak splynovaní? Ako napríklad Lia, dievčina z Bratislavy.

Spomienka na toto dievčatko bola pre Schwalbovú aj po rokoch bolestná. Keď sa niektoré dievčatá vrhali na drôty nabité elektrinou, aby takto vyjadrili svoj odpor k potupnej smrti v plynovej komore, Lia si za svoj protest vybrala hladovku. Na revír ju doniesli v úbohom stave. Smrť už mala na jazyku. Manca ju kŕmila. Vlastne – nútila ju jesť. Jedného dňa však doktor Bodman určil na smrť aj mladú Liu. V ten deň, keď sa vedelo, že pre odsúdené prídu sanitky, ktoré ich odvezú priamo do plynovej komory, Manca sa rozhodla pre krok, ktorý bol jej tichým vnútorným protestom. Do kávy (ktorá však nemala s kávou nič spoločné) nasypala toľko fanodormu, že keď Liu nakladali do auta, bola už v bezvedomí. Manca ju nezachránila pred smrťou, len ju ušetrila od strašného strachu zo smrti v plynovej komore.

Lia však nebola prvá, ktorá zomrela v jej „ambulancii“. Mladé dievča z Topoľčian jej priniesli do ambulancie dva týždne po tom, čo Manca nastúpila na nemocničný revír. Dievčina vyzývala ostatné ženy, aby nepracovali pre Nemcov, pretože aj tak všetky zahynú. Bachár na ňu vystrelil a Manca dostala príkaz, že jej nesmie poskytnúť pomoc. Bezmocne sa dívala na jej trápenie, až kým dievčina nezomrela. Každodenná práca vo väzenskej nemocnici bola veľmi namáhavá a na psychiku mladej Mance kládla veľké nároky.

Do tábora stále prichádzali nové a nové transporty a kandidátov na smrť bolo zo dňa na deň viac. Medzi nimi boli aj slovenskí Židia. Manca sa stretla len s niekoľkými z nich. Väčšina bola totiž selekciami odsúdená na smrť hneď po príchode do tábora alebo zomreli na následky ťažkej práce. Zachránila však desiatky ďalších kandidátov na smrť. Ukrývala ich vo „svojej nemocnici“, na jednu palandu vtlačila viacerých, aby chorí vlastným telom zakryli tých, ktorí boli určení na smrť, kradla pre nich jedlo, držala ich za ruky a svojím vľúdnym a láskavým prístupom im rozdávala nádej. Prežívala ich trápenia, pomáhala im prekonávať strach z blížiacej sa smrti.

Nový život nebol hladký

Margita Schwalbová prežila v Osvienčime takmer tri roky. Keď sa v noci zo 17. na 18. januára 1945 spolu s ostatnými väzňami vydala na tzv. pochod smrti, ani ona zďaleka netušila, čo bude nasledovať. Pochod smrti bol pokračovaním boja o prežitie. Väzni od esesákov vyfasovali kúsok chleba a deku, ktorá ich mala ochrániť pred mrazmi, ale pretože boli takí vysilení, mnohí deku ani neuniesli. Šliapali dni a noci. Cestu lemovali mŕtve telá. Kto nevládal, kto si len na chvíľu sadol, aby nabral síl, toho okamžite zastrelili. Schwalbová, sama drobná žienka, nevládne spoluväzenkyne podopierala, pomáhala im chodiť, len aby nezastali. Tábor v Ravensbrücku, kam smerovali, bol len prestupnou stanicou do ďalšieho tábora v Neustadt-Glewe, kde sa aj Manca Schwalbová 2. mája 1945 dočkala oslobodenia.

Vojna sa skončila a pre Mancu sa mal začať nový život. Odznova sa mala naučiť žiť. A podľa možnosti nemyslieť na to, čo všetko jej život vzal. Z väzenkyne číslo 2675 sa mal stať nový človek. Tentoraz už s vlastným menom.

zväčšiť Promovala v Prahe v roku 1947. Foto: Archív Zuzany Kováčikovej
Margita Schwalbová Promovala v Prahe v roku 1947.

Tri roky prežité v Osvienčime, to vôbec nebolo nejaké „odporúčanie“. Skôr naopak. Vysokoškolské štúdium mala neukončené a prax, ktorú absolvovala v koncentračnom tábore, tú jej, pochopiteľne, nikto neuznal. K bratislavskej fakulte, kde pred deportáciami študovala medicínu, ju neviazali tie najkrajšie spomienky. Rozhodla sa, že štúdium ukončí v Prahe, hoci pomery na pražskej univerzite tiež neboli ideálne. Po mnohých peripetiách sa jej podarilo dosiahnuť svoj cieľ a vo februári 1947 si na slávnostnej promócii prevzala diplom lekárky.

Nasledoval návrat do Bratislavy. S predstavou, že pôsobiť bude ako detská lekárka. Keď sa uchádzala o miesto, dozvedela sa, že detských lekárov je dosť a viac ich netreba. Rok pracovala bezplatne ako externistka, až kým ju neprijali na miesto sekundárneho lekára. Nebolo jednoduché stretávať sa s kolegami lekármi, ktorí mali ľudácku minulosť, čo v čase vojny nijako nezatajovali. A poniektorí jej otvorene dávali najavo, že ešte stále nie je vítaná. Ona však bola rada, že je zamestnaná a že sa začína črtať konkrétna podoba jej dávneho sna. Od roku 1952 začala ordinovať na 2. detskej klinike a zotrvala tam dve desaťročia. Ako vychýrená odborníčka sa venovala pediatrii, najmä chorobám detí predškolského a školského veku.

Dlhé roky si skladala mozaiku svojej budúcnosti. Bola presvedčená o tom, že v novej dobe bude garantom jej snov komunistická strana. Nebola však karieristka, nepotrebovala si zlepšovať svoj kádrový profil tým, že vstúpila do radov komunistov. Nebola ani obyčajným, radovým členom, ktorý si iba platil členské príspevky. Keď sa začali procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami, chodila na schôdze, aby otvorene vyjadrila svoj názor nielen na spomínané procesy, ale neskôr aj na udalosti v Maďarsku v roku 1956 a na okupáciu Československa v roku 1968.

Cítila, že urobí správne, ak sa pridá k Dubčekovmu krídlu. Svoj názor nezmenila ani v čase previerok. Keď sa ocitla pred preverovacou komisiou, aj ona dostala tú istú otázku, ktorú si vypočuli všetci, ktorých preverovali: „Čo hovoríte na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa?" Na dialóg, ktorý sa vzápätí odohral, spomínala s chvejúcim sa hlasom. „Bola som šokovaná!" odvetila. Keď jej však nejaký súdruh povedal, že sa ani nečuduje, že je šokovaná, pretože určite čakala skôr nemecké vojská ako spojenecké, vedela, že práve v tom okamihu nesmie zaváhať. „Samozrejme, po tri a štvrť roku v koncentračnom tábore som ich čakala!" A viac od nej komisia nepočula ani slovo. Vedela však, že od tejto chvíle sa jej život začne znova komplikovať.

Vyškrtli ju zo strany a o krátky čas nato ju na intervenciu toho, koho dobre poznala, zo strany aj vylúčili. A potom dostala na výber: buď dá sama výpoveď, alebo ju zo zamestnania prepustia so stratou dôvery. V podstate nemala o čom rozmýšľať. Dala si žiadosť o penzionovanie. Keď preberala prepúšťací dekrét, mala 56 rokov. Bol to pre ňu veľký úder. A obrovské sklamanie zároveň.

Nezabudli na ňu

Aj napriek životným skúsenostiam, ktoré doktorka Schwalbová získala v koncentračnom tábore i v neľahkom období normalizácie, ktorá ju v podstate zbavila všetkých ideálov, nezanevrela na svet. Zachovala si vlastnosti, ktoré boli pre ňu vždy typické: láskavosť a ústretovosť. Jej pomocná ruka bola nablízku vždy, keď ju niekto potreboval. Až dovtedy, kým pomoc začala potrebovať aj ona. Po ťažkých úrazoch našla svoj druhý domov v židovskom penzióne Ohel David.

Pravdepodobne už nežije nikto z tých, komu zachránila v Osvienčime život. Celkom iste však na ňu spomínali ako na svoju záchrankyňu. Ako napríklad poľská židovka Judita. Manca ju napchala do benzínovej nádrže auta a tým ju zachránila. Po vojne sa jej Judita prišla poďakovať. Dojatie na oboch stranách nemalo konca. Alebo ďalšia žena, ktorá prišla do Bratislavy z Izraela. Tiež mala dôvod nezabudnúť. Na jeseň 1944, keď prichádzali transporty z Maďarska, v tábore vyčíňal týfus a revír bol plný pacientov. V jedno ráno prišlo auto s tým, že pacientov odvezie do plynu. Manca okamžite zareagovala. Postavila sa do dverí a všetci noví pacienti pochopili jej príkaz – ľahnúť do postele k ostatným a čušať! Vďaka tomu žena prežila a po rokoch svoju záchrankyňu navštívila v židovskom penzióne. Na jej hruď zavesila retiazku s medailónom a krátkym textom: Nech ťa ochraňuje za tvoju záchranu.

Prejavy vďaky mali svoju hodnotu aj po mnohých rokoch. Za všetkých zachránených, ktorým Schwalbová dávala nádej, ktorú v koncentračnom tábore najviac potrebovali, svoju vďaku vyjadrila predstavená kláštora trinitárok v španielskej Valencii. V liste, ktorý si doktorka Schwalbová do smrti opatrovala, stálo: „Pán Boh sa odvďačí za Vaše dobro. Nezáleží na tom, či ste veriaca, ale ste človek, ktorý má rád spravodlivosť a pokoj. Zaslúžite si obrovské uznania a odmenu, pretože Vaša cesta životom je plná lásky k slobode.“

Margita Schwalbová patrila k tým, ktorí si svoje prežité trápenie v koncentračnom tábore nenechávali pre seba. Chodievala na besedy a prednášky do škôl. Mladým otvárala oči, keď im hovorila o nenávisti, xenofóbii a antisemitizme. Čítala im ukážky zo svojej knihy, ktorú symbolicky nazvala Vyhasnuté oči. Pri každom stretnutí im zdôrazňovala, že bude hriechom, až sa na zverstvá Osvienčimu raz a navždy zabudne.

Jej spomienky na roky strávené za ostnatým drôtom v ženskej nemocnici v Osvienčime sú svedectvom i mementom zároveň. Aj po rokoch nútia čitateľa premýšľať o sile človeka. O viere v život a o jeho hodnotách.

K tejto mimoriadne vzácnej žene som si prostredníctvom jej skúseností vytvorila osobný a vrúcny vzťah. Rozhovory s ňou boli (a stále ešte sú) pre mňa cenným zdrojom poznania. Možno ich pokojne nazvať dejinami utrpenia, ale aj nádeje a viery vo vlastnú silu. O pár dní si pripomenieme nedožité sté narodeniny doktorky Schwalbovej. Bude to čas vhodný na zamyslenie. Na pokorné prejavenie úcty.

Katarína Hradská (1956)

Pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií. Je riešiteľkou domácich aj zahraničných projektov a štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku.

© Autorské práva vyhradené

19 debata chyba
Viac na túto tému: #holokaust #Osvienčim