Bombardovanie utíchlo. A to práve vďaka mladému Kotlárovi, ktorý s kolegami stráži cestu medzi Lipanmi a Ďačovom, kde decká hádzali kamene na okoloidúce autá, útočili na ľudí, čo išli do práce na bicykli. V neďalekom priemyselnom parku vybíjali okná. Ďačovčania boli zúfalí… Hliadka okrem toho sprevádza deti do školy cez priechody cez cestu. A dozerá na poriadok, keď „sú dávky“. Keď sa, ako miestni hovoria, do všetkých obchodov v meste nahrnú mračná nezamestnaných. Z políc sa vytratí alkohol a víno sa predáva lepšie ako saláma.
Puti, ako prezývajú Dušana Kotlára, sa k hliadkam pridal 1. apríla tohto roku. Je spokojný. Takto dokáže dať s manželkou dokopy asi 400 eur mesačne, čo je lepšie, ako keby boli obaja odkázaní len na dávky v hmotnej núdzi. Dokáže si tak vo sviatok aj deti pekne obliecť a nemusí sa hanbiť v meste na ulici. Čo robil predchádzajúcich sedem rokov? „Snažil som sa nájsť si robotu. Ale som trestaný. Všade pýtajú čistý register trestov…“ Pýtajú aj výučný list. On má skončenú „deviatku“. Skúšal hľadať na Slovensku aj v Českej republike. „A potom som už nehľadal.“
Väzenie znamená v lokalite Za traťou, kde sa vlní Torysa, v Putiho domove, prestíž. „Kto sedel v base, ten má i vážnosť. Tak sa to tu traduje. Títo ľudia majú rešpekt,“ prezrádzajú nám mestskí policajti, ktorí s rómskymi hliadkami spolupracujú. Na prvé počutie je to možno len jeden zo zaujímavých čriepkov zo života v rómskej osade. Pritom je to kľúčový detail, na ktorý úradníci a tí, čo vytvárajú projekty pre dlhodobo nezamestnaných, neraz zabúdajú. Je potom pre koordinátorov v obciach nezvyčajné, keď sa vyhlási nový projekt občianskych hliadok a jednou z podmienok je bezúhonnosť. „A potom vyberte takých chlapov v osade, keď skoro každý z nich bol trestaný,“ rozhorčujú sa policajti.
Krátka pomoc
Občianske hliadky fungujú v mnohých obciach už niekoľko rokov. A z eurofondov dostávajú značnú podporu. „Momentálne je v realizácii 51 projektov v celkovej zazmluvnenej sume 2 814 718,26 eura,“ spresňuje Daniela Rodinová z tlačového odboru Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. „Spoločenská požiadavka na zriadenie občianskych hliadok je hodnotená pozitívne, keďže je prospešná pre marginalizované rómske komunity a ich okolie. Pozitívnym momentom je motivácia dlhodobo nezamestnaných pri získaní pracovných návykov,“ dodáva.
Starostovia a primátori sa zhodujú, že sú veľmi osožné. „Aj v Lipanoch sa zlepšila bezpečnosť,“ pritakáva primátor Vladimír Jánošík. No pokrivkáva kontinuita. Projekty fungujú niekoľko mesiacov, potom sa skončia. Chýba nadväznosť. Ako sa dozvedáme v Lipanoch, vďaka hliadkam sa naozaj darí dlhodobo nezamestnaným stavať sa na nohy, no po ukončení projektov sa podaktorí vrátia späť do bludného kruhu. Ako vysvetľuje Rodinová, časové obmedzenie podobných projektov je jednoducho jednou zo základných podmienok na získanie podpory z Európskeho sociálneho fondu. „Zaznamenali sme však niekoľko príkladov dobrej praxe, keď úspešné aktivity mestá a obce takýmto spôsobom ďalej realizovali, pričom použili na prechodné obdobie vlastné finančné prostriedky pri zabezpečení kontinuity.“
Projekt hliadok v Lipanoch sa začal 1. októbra 2014 a skončil sa tiež už v septembri tohto roku. A tu sa odkrýva pointa Putiho príbehu. Je daždivý zamračený október a on stále dobrovoľne stráži „rozbombardovanú“ ulicu Za traťou. Prečo?! Mesto mu sľúbilo robotu aj po projekte. Osvedčil sa. Pracovný trh ho sedem rokov vytrvalo odmietal. A sotva sa to zmení. Preto nechce pustiť šancu, ktorú mu dáva mesto.
„Zo 6 400 obyvateľov Lipian je asi 680 v takej sociálnej situácii, že ak im nepomôže samospráva, tak nikto. Na trhu práce sa nedokážu uplatniť,“ hovorí primátor Jánošík. Projekty sú možno nedokonalé. Takisto aj ľudia. A niektorí sa z temnoty dlhodobej nezamestnanosti asi nechcú dať zachrániť. No podľa Jánošíka má zmysel pokračovať a snažiť sa získať pár ľudí ako Dušan Kotlár. Prácu im chcú nájsť v mestských lesoch, mestských službách. Chcú pokračovať v občianskych hliadkach, do ktorých sa hlási čoraz viac záujemcov. Čo obec dokáže využiť aj inak. Zoberú ich pod podmienkou, ak zaplatia mestu dane. Ak deti boli skutočne na očkovaniach, preventívnej prehliadke. Ak chodia do školy.
Byliny a brikety
Zatrpkol. Štefan Červeňák z Pečovskej Novej Vsi to po rozpade družstva skúšal všelijako. „Lenže Rómov nikde nechcú.“ Občas sa podarila nejaká fuška. S kamarátmi skúšal šťastie na stavbách v Bratislave. Bola to však pasca. „Nechceli nám platiť. Sľúbili nám 800 korún slovenských na deň. Dali nám 300.“ Rozdiel zrejme skasíroval sprostredkovateľ práce. Chlapi si museli platiť ubytovanie, stravu. „Ani na lístok na vlak nám nezostalo. Ja už som skončil. Netreba veriť nikomu.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
To bolo pred šiestimi rokmi. Má 43 rokov. Dcéra aj syn sa učia za kuchárov. Budú sa mať lepšie? „Nuž, keď skončia školu a nenájdu si robotu… Dnes ani ľudia s vysokou školou nemajú prácu.“ Spoločný príjem jeho rodiny je asi 240 eur mesačne. Je jedným zo 60-tisíc nezamestnaných, ktorí si musia sociálne dávky odpracovať. Lenže pán Červeňák len tak kdesi nezametá, aby si splnil zákonom stanovenú povinnosť. Pestuje bylinky, učí sa o pôde, hnojení, vyrába palivo z odpadkov. Je to experiment, ktorý na jar tohto roku rozbehol bývalý starosta Pečovskej Novej Vsi Jaroslav Baňas v spolupráci s Prešovskou univerzitou. V ich malej bylinkárni pracuje 11 ľudí. Učili sa sadiť, ošetrovať. Už majú za sebou zber a začali sušiť mätu, medovku, nechtík, rumanček.
Pestovali tu aj patizóny, dyne a cukety, ktoré potom dali ľuďom do osady a do neďalekej školy. „Nejde tu o čistenie priekop alebo či pozametáte obec hore a dole. Tu ľudia dostanú k aktivačným prácam pridanú hodnotu. Snažíme sa ich obohatiť. A oni sú naozaj vďační, že robia niečo zmysluplné. Najhorší je totiž pocit ničoty. Pozeranie do neba. Do vody. To vás zničí.“
Nešťastne bohatí
A vlastne z rovnakých dôvodov sa na projekt bylinkárne podujal exstarosta, hneď ako odišiel do dôchodku. Štyri múry domova by ho zabili. Aj on hovorí, že potreboval pocit užitočnosti. „A čo je zaujímavé, mnohí títo ľudia sa vám až teraz otvárajú. A ja sa konečne dozvedám, ako vlastne funguje život v osade. Aké sú ich hodnoty. Žijú pre túto chvíľu. Žijú chudobnejšie, ale o to plnšie, radostnejšie,“ odhaľuje Baňas.
Väčšinu v skupine dlhodobo nezamestnaných v tejto obci tvoria mladí ľudia. „A nepoznám ani jedného, ktorý by bol zamestnaný na trvalý pracovný pomer. Mám pocit, že berieme ako samozrejmosť, že množstvo zdravých ľudí berie podporu. Je to choré. Stačí im dať serióznu prácu. Všetko to má v rukách štát. Mal by napríklad viac podporovať drobných podnikateľov,“ mieni exstarosta.
Navrhuje, aby sa podnikateľovi odpustila časť daní, ak by zamestnával dlhodobo nezamestnaného. „Nech múdri ľudia vymyslia lepšie stimuly. Len treba, aby si tých najlepších a najšikovnejších z nezamestnaných vybrali podnikatelia. Aj tu v obci ich je dosť. A potom sa to začne nabaľovať ako guľa. Odpúšťame dane veľkým zahraničným firmám, ktoré po čase odídu. Ale títo ľudia nikam neodídu.“
Sľubná kariéra až na dôchodku
Keď nás Ján Ščešňak z Raslavíc nadšene vodí po políčkach, kde tento rok s kolegyňami dopestoval mrkvu, petržlen a zemiaky, máme pocit, akoby nám ukazoval deti. „Pozrite, ako vyrástli! A to sme tu mali v júni povodne.“ Je vedúcim deväťčlenného tímu, ktorý pestuje zeleninu pod hlavičkou Obecných služieb Raslavice, s. r. o., čo je jeden z najmladších obecných podnikov na Slovensku, ktorý dal prácu dlhodobo nezamestnaným. Nielen Rómom. Nielen mladým. A nielen zdravým.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pán Ščešňak dostal ponuku svojho života v šesťdesiatke. Konečne sa naplno venuje farmárčeniu, ktorým si posledné roky len privyrábal. Využije poznatky, ktoré sa v jeho rodine dedili cez pokolenia starých gazdov. Aj jeho životopisom na začiatku zalomcoval krach družstva. Neskôr pracoval vo firme za minimálnu mzdu, kde „môžete robiť, koľko chcete, aj tak viac nedostanete". Starosta Raslavíc Marek Rakoš hovorí, že je to najlepší človek na túto pozíciu, akého len mohol zohnať. A chcel dať šancu práve aj ľuďom po päťdesiatke, ktorí tvoria špecifickú skupinu dlhodobo nezamestnaných, a ktorých takisto nikto nechce zamestnať. „Mali by sme sa viac obklopiť staršími ľuďmi. A spojiť šikovnosť mladých s ich skúsenosťami. V našom obecnom podniku sa mi potvrdzuje, že to ide dobrým smerom.“
Široko-ďaleko sú jediní, čo vo veľkom pestujú zeleninu. Všetky jedálne ju kupujú z veľkoskladov, z Poľska. A to je ďalšia príležitosť. „Urobil som si prehľad, v Raslaviciach máme okolo tisíc stravníkov denne. Takže odbyt máme. Prvé skúsenosti kuchárok sú veľmi dobré. Zemiaky sa nerozvaria, sú naozaj kvalitné,“ pokračuje starosta. Cena ich zeleniny pritom nie je nižšia ako trhová. „Kvalitný produkt nemôže byť najlacnejší produkt. Na našu zeleninu sme použili minimum postrekov, ošetrovala sa ručne. A je odtiaľto. Uvidíme, aké budú výnosy.“
Draci
Keby sa aj zelenine pre nepriazeň počasia nedarilo, ešte je tu druhý, stavebný tím obecného podniku v Raslaviciach, ktorý dokáže vykryť straty: 21 pracantov, ktorí sa rozbehli len na jar a už stihli zrekonštruovať celý školský areál. Zastrešili amfiteáter, zateplili komunitné centrum, obnovili denný stacionár. Práve rekonštruujú materskú školu. Ako to dokázali? V obecnom podniku robia to, čo je v iných firmách nepredstaviteľné. Akceptujú nedokonalosť. „Vieme tolerovať ich nemotornosť. Nešikovnosť. My nepotrebujeme najvyššie výkony, len aby prácu robili efektívne. Nie sú stopercentní, ale potrebujú šancu, aby začali odznova. A aby si mohli časom nájsť zaujímavejšiu prácu,“ presviedča Rakoš.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Stavebnému tímu šéfuje človek, ktorý mal byť už dávno na dôchodku. Má 72, dlhé roky predtým robil na stavbách. Aj on má medzi zamestnancami svoju vážnosť. A vie, ako to medzi dlhodobo nezamestnanými v regióne medzi Prešovom a Bardejovom funguje. Podobne ako Ščešňak, o ktorom hovoria po východniarsky: „Ty taky vybity!“ Nedá sa oklamať. Dbá na pravidelný pracovný režim. „No začať s nimi musíte jemne a opatrne. Jednoducho viem, ako na nich. Dnes si podľa nich môžem nastavovať hodinky,“ naznačuje farmár a hovorí, že práve na týchto dvoch slovách skrachuje nejeden pokus dlhodobo nezamestnaného sa zamestnať. Jemne a opatrne. Nie každý zamestnávateľ či šéf má trpezlivosť.
Východ Slovenska má podľa kultúrneho antropológa Alexandra Mušinku ďalšie špecifické črty, ktoré treba brať pri dlhodobo nezamestnaných do úvahy. „Ak by ste postupovali geograficky ďalej na východ, stretli by ste sa s pretrvávaním fenoménov spojených s tým, čo nazývame v kultúrnej antropológii kolektívna kultúra. To sa v tomto smere prejavuje aj tak, že zamestnanie sa hľadá v prvom rade cez sociálne solidárne siete. Musíte mať referencie, aby vás niekto zamestnal. Veľkú úlohu tu zohráva aj šedá ekonomika. Ak má zamestnávateľ nepravidelné zákazky a odvodové zaťaženie je vysoké, bude hľadať možnosti aj v rámci šedej ekonomiky,“ upozorňuje.
Každá desiata
Chodila od dverí k dverám. Až na jedných zrazu svietila veľká nálepka Berieme! Vlasta Pištová zaklopala. „No len čo som otvorila dvere a uvideli ma, povedali mi, že práve pred minútkou sa im minuli posledné voľné miesta.“ Podľa nej to funguje tak, že ak sa na konkurz prihlási 10 ľudí, z toho 9 Rómov, vždy sa zamestná biely. Pani Pištová rozposlala množstvo životopisov. Vyskúšala kurzy. „Šičku, počítačový kurz, anglický kurz. Nepomohlo.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Rekvalifikačné kurzy odporúčajú úrady práce. Školenia Slovensku odporúča aj Európska komisia. Antropológ Mušinka však pripomína, že bez napojenia na konkrétneho zamestnávateľa majú takéto kurzy veľmi obmedzený zmysel. A väčšinou to tak aj je. „Pred 10 až 15 rokmi bola efektivita kurzov minimálna. Myslím si, že sa výrazne nezvýšila ani teraz.“
Pani Pištová má 37 rokov, dve deti a druhý rok prácu v obecnom podniku v Spišskom Hrhove. A objíma okolo pliec 38-ročnú Alenu Šarišskú, ktorá je na tom podobne. Tri deti, ukončené základné vzdelanie a prácu v podniku v drevovýrobe. Vyrába pelety, úle, drevené hračky. Zmluvu majú obe do februára, a potom sa uvidí. Usmievajú sa. Ale je to naozaj úspech, keď v troch obecných firmách Spišského Hrhova pracuje dokopy 60 ľudí a z toho je len šesť žien? Starosta Jozef Ledecký priznáva, že ani v ich „zázračnej dedine“, ktorá je lídrom sociálneho podnikania na Slovensku a na dôvažok je Dedinou roka 2015, sa nedarí nájsť prácu dlhodobo nezamestnaným ženám. Zatiaľ.
Jednotkár, dvojkár. A Zet
Plánujú spustiť donášku domácich potravín. A rozprúdiť lokálny trh. Začali už s prípravou čajov a sušeného ovocia. Základom je 10-hektárový sad so starými odrodami, kde sa posledných 30 rokov nepoužila žiadna chémia. Postupne by chceli pridávať ďalšie produkty. Med. Vajíčka. Aby si aj babičky mohli trochu prilepšiť. A práve v tejto oblasti sa podľa Ledeckého črtá možnosť na zamestnávanie žien.
S chlapmi sa to úspešne rozbehlo. Spišský Hrhov má tri obecné podniky. Ľudia tu zarobia od minimálnej mzdy do 800 eur. Stavajú, rekonštruujú. Už stihli zatepliť všetky obecné budovy. Pracujú s drevom, kosia, robia stolárske práce. „Musíme odmietať zákazky, taký je záujem. Robíme subdodávky pre okolité firmy, v susednej obci je to pre jednu americkú firmu. Každá jedna dedina má množstvo nevyužitých zdrojov. A to sú v prvom rade ľudia. A tiež zdevastované budovy, ktoré treba opraviť,“ naznačuje starosta.
V Spišskom Hrhove prebieha, i keď svojsky, to, čo na úradoch práce podľa Michala Páleníka, riaditeľa Inštitútu zamestnanosti, reálne nefunguje. A čo navrhuje Európska komisia ako jedno z riešení pre dlhodobú nezamestnanosť. Evidencia a dôsledné individuálne posúdenie každého prípadu. Starosta hovorí, že si v posledných rokoch vyskúšali všetkých. Vôbec ich nezaujíma dosiahnuté vzdelanie. Sú zvedaví na zručnosti a schopnosti. Majú vlastný hodnotiaci systém. Jednotkári sú najšikovnejší. Nasledujú dvojkári, s ktorými treba pracovať. „A potom sú Zetkári. Tí nikdy nebudú pracovať. Viac ako polovica zo všetkých nezamestnaných sa nám osvedčila. Pracujú naďalej. A zaktivizujú ten zvyšok. Tí, čo sedia doma, začína im to už prekážať, že aj oni nejako neprispievajú do rodinných rozpočtov,“ opisuje Ledecký.
Dnes, 17. októbra je Medzinárodný deň boja proti chudobe. Možno by sa mal zmeniť názov. Pretože s chudobou asi netreba bojovať, ale skôr sa treba zbaviť predsudkov. A netreba sa báť vidieť potenciál v ľuďoch, ktorí nie sú stopercentní. „Mne starostovia plačú, že majú v dedine množstvo nezamestnaných, Rómov. A čo s tým?! Lenže keby som ich ja nemal, neboli by sme Dedinou roka!“
Dlhodobú nezamestnanosť riešime skôr symbolicky ako reálne
O vývoji extrémne dlhej nezamestnanosti a o opatreniach sme sa porozprávali s Michalom Páleníkom, riaditeľom Inštitútu zamestnanosti.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Celková nezamestnanosť na Slovensku síce klesá, zhoršuje sa však štruktúra skupiny nezamestnaných, pred čím nás varuje aj Európska komisia. Ako sa teda mení?
O 11 percent stúpol počet nezamestnaných nad tri roky. O 29 percent stúpol počet nezamestnaných nad štyri roky. Výrazne sa zhoršila štruktúra dlhodobej nezamestnanosti v hladových dolinách. Napríklad v okrese Rimavská Sobota sa podiel nezamestnaných nad tri roky zvýšil z 37 na 45 percent a počet nezamestnaných bez vzdelania stúpol o tretinu.
Prečo je to pre spoločnosť problémom?
To, že v hladových dolinách nie je len veľa dlhodobo nezamestnaných, ale aj ich štruktúra je menej priaznivá ako v iných častiach Slovenskej republiky, dáva väčšie požiadavky na politiku zamestnanosti. Daňovo-odvodové zmeny nemajú v hladových dolinách efekt. Potrebná je individualizovaná práca v masovom rozsahu.
V ktorých regiónoch je to najvypuklejšie?
Tradične najväčší problém s dlhodobou nezamestnanosťou je v regióne 3R. Rimavská Sobota, Revúca, Rožňava. Dlhodobá nezamestnanosť tam má síce svoje historické korene, ale snahy o riešenie tohto problému sú skôr symbolické ako reálne. Ak tam aj nejaké aktivity a projekty smerovali, boli zúfalo poddimenzované.
Mohli by ste uviesť príklad?
Investície do vzdelávania nezamestnaných sa pohybovali na úrovni niekoľko desiatok centov na jedného nezamestnaného. Takzvané rómske eurofondy predstavovali niekoľko jednotiek eur na jedného Róma. S takýmito financiami sa nedá pohnúť s nezamestnanosťou.
Pred časom ste sa vyjadrili, že drobné zmeny v daňovo-odvodovom systéme mali efekt na nezamestnanosť skôr na západnom Slovensku, tieto úpravy na strednom a východnom Slovensku prešli takmer bez povšimnutia. Prečo? Ako je možné, že nezamestnaným na západe to pomohlo a ľuďom v ostatných regiónoch ani veľmi nie?
Daňovo-odvodové zmeny umožnia zamestnávateľom prijať o trochu viac zamestnancov. Ak na západnom Slovensku, kde je miera nezamestnanosti nízka, prijmú o dve percentá viac pracovníkov, prejaví sa to aj na počte nezamestnaných. V hladových dolinách, kde je miera nezamestnanosti 50 percent a viac, tento nárast nebude vidno, aj keby bol rovnako veľký ako na západnom Slovensku. Ďalším problémom je slabá kúpyschopnosť regiónu. Napríklad počet zamestnaných v reštauráciách je nízky. Pri malom počte zamestnaných absentuje niečo, čo by sa dalo nazvať trhom práce. Pri veľkom počte poberateľov dávok v hmotnej núdzi vznikajú bariéry na vstup do legálneho zamestnania…
Zaoberáte sa konceptom inkluzívnych podnikov. Ako si to predstavujete?
Inkluzívne podniky treba chápať ako zjednotenie iných inštitútov zameraných na dočasné zamestnanie dlhodobo nezamestnaných. Sociálne podniky, oprava hradov, oprava hrádzok. Ide o to, aby mali rovnaký legislatívny základ, rovnaké formy zmlúv a líšili sa iba v prácach, ktoré vykonávajú. Hlavný rozdiel je však v spôsobe financovania, ktoré nejde cez dotácie alebo kvóty, ale cez rezerváciu časti verejných obstarávaní.
Čo bráni tomu, aby sa myšlienka inkluzívnych podnikov presadila?
Politická vôľa robiť niečo s dlhodobou nezamestnanosťou. Ministerstvo práce tieto návrhy niekoľkokrát formálne zmietlo zo stola. Napriek tomu, že sú súčasťou Národnej stratégie zamestnanosti a aj Základných východísk reformy verejnej správy v SR. Aktivity rezortu práce zasahujú tisícky zo státisícov dlhodobo nezamestnaných. Teda viac ako deväťdesiatim percentám dlhodobo nezamestnaných nedal rezort práce žiadnu šancu.