Ľudo-hit Štúr. Vždi zelení

, 30.10.2015 06:00
Ľudovít Štúr, film
Momentka z filmu Posledné dni Ľudovíta Štúra. Nakrúcalo sa pri Pezinku. Autor:

Štúr. Ľudovít Štúr. Slovenský hrdina s licenciou kodifikovať. A na naše pomery i priam magickou schopnosťou spájať celú spoločnosť. Možno preto je aj takmer 160 rokov po svojej predčasnej smrti stále symbolom, ktorý si na svoj obraz s nadšením prepisujú ďalšie a ďalšie generácie Slovákov. Akým spôsobom rezonuje u tej dnešnej? Nuž, Ľudo-hit je evergreen. Teda po „štúrovsky“: vždi zelení.

„Brady dnes fičia, bol by veľký švihák, fešný chlap,” hovorí hudobník Jozef Vrábel zo skupiny Billy Barman, ktorá je práve na turné nazvanom Ľudovít Tour.

„Bol by nadšený, kam až to slovenčina dotiahla a nebál by sa ani konkurencie angličtiny a iných jazykov. Pravdepodobne by niektorým liezol na nervy svojou tvrdohlavosťou,” mieni Lucia Satinská z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorá tento rok zorganizovala veľký Štúr-žúr.

„Asi by dnes rovnako podporoval menšiny, teda aj tú maďarskú na Slovensku. Možno by sa postavil aj za snahy Škótov a Kataláncov o osamostatnenie,” myslí si Jakub Líška z keramickej firmy Modranska, ktorá už niekoľko rokov predáva kameninový riad s motívom Ludevit.

„Predstavujem si ho ako veľmi šťastného z toho, kde všade sa jeho vysnívaná slovenčina používa,” odhaduje Csaba Molnár, mladý režisér, ktorý pred niekoľkými rokmi nakrútil krátky študentský film Posledné dni Ľudovíta Štúra.

„Bol by originálny hipster, čo by jazdil na favoritke za 2-tisíc eur,” zamýšľa sa Jozef Šimko zo žilinskej kaviarne Štúrbaks.

Ľudovít Tour

Je krátko pred desiatou hodinou večer, vonku chladný daždivý október, dnu sa na parkete tlačia vari dve stovky ľudí. V trnavskom ArtKlube práve vrcholí koncert skupiny Puding pani Elvisovej. Fanúšikovia spoznávajú už prvé tóny, každý vie, že bude nasledovať pesnička Majkl Džeksn. Hypnotické opakovanie refrénu Maaajkl – Maaajkl Džeksn sa však prekvapujúco mení na Ľudovít – Ľudovít Štúúúr!

Účastníci koncertu na seba chvíľu rozpačito hľadia, potom ďalej skáču a bavia sa. Disko svetlá striedavo ožarujú miestnosť, zavše z tmy vyslobodia aj päť metrov široký a tri vysoký plagát s obrovským nápisom Ľudovít Tour. Sú na ňom nakreslení hudobníci Pudingu pani Elvisovej a kapely Billy Barman. Akurát majú oblečenie z 19. storočia a imidž štúrovcov.

„Keď sme sa rozhodli spraviť spoločné turné našich dvoch kapiel, chalani z Billy Barman trvali na tom, že musí mať aj špeciálny, kreatívny názov,” vysvetľoval nám v zákulisí ešte pred úvodným koncertom turné v Trnave Peter Ungvölgyi alias Pino z Pudingu pani Elvisovej.

Na Facebooku si teda obe kapely vytvorili súkromnú skupinu, kde pridávali a vzájomne si „lajkovali” tipy na názov turné. Po nejakom tom týždni sa najviac páčil práve Ľudovít Tour, ktorý vymyslel Viliam z Pudingu.

„A povedali sme si – áno, je to vtipná slovná hračka, ale čo s tým? Až neskôr tam niekto zavesil odkaz na článok, že sa blíži 200. výročie Štúrovho narodenia a zrazu to všetko do seba zapadlo,” pridal sa Jozef Vrábel z Billy Barman.

Grafika k aktuálnemu turné kapiel Puding pani...
Grafika k aktuálnemu turné kapiel Puding pani Elvisovej a Billy Barman. Autor: PPE

Kapely si potom nechali namaľovať plagát. Inšpirovali sa vzácnym dagerotypom členov Slovenskej deputácie u cisára Františka Jozefa I. v Olomouci z roku 1849. Napokon, ide o jednu z len dvoch dochovaných fotografií otca slovenčiny. Veľa nechýbalo a na plagáte by sa ako motto objavil aj jeho citát: „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.” Koncertovanie po slovenských kluboch je podľa muzikantov vraj dobrou paralelou.

Podľa pôvodnej predstavy mali na koncertoch odznieť aj Štúrove texty. „Ale to sme sa trochu prerátali, keďže on je známy skôr politickými spismi. Písal aj básne, ale tie ľudia veľmi nepoznajú, takže sme nemali veľmi s čím pracovať,” vysvetľoval Vrábel, ktorý s kapelou Billy Barman v druhej polovici večera teda aspoň prekrstil song Ľudožrút na Ľudoštúr.

„Ale keď sa nad tým tak zamýšľam, obe naše kapely spievajú najmä po slovensky, za čo môžeme vďačiť práve jemu. Takže tými piesňami mu vyjadrujeme aj poctu,” uzatvoril Pino a musel sa rozlúčiť, pretože kapely si išli spraviť spoločnú fotografiu pod plagátom.

Za plentou, ktorá oddeľovala predsieň od hlavnej sály, už netrpezlivo čakali dve asi 18-ročné fanúšičky. „Dúfam, že zahrajú aj Davaj het,” hovorila jedna druhej. „Nepoznám, to je niečo staré?” Druhá kývla hlavou a povedala, že možno aj desať rokov. „Jéžiš, to je dávno, to kto si má pamätať také.”

Štúr-žúr

Tretí diel Stopárovho sprievodcu galaxiou od Douglasa Adamsa má na prebale zaujímavú upútavku. Znie takto: „Ukážka, po ktorej neodoláte a budete si musieť túto knihu kúpiť: Započúval sa, no nad nevľúdnym bahnom sa ozývali iba vzdialené hlasy pološialených jazykovedcov, volajúcich na seba do tmy.“

Douglas Adams akoby neopisoval len epizódku vesmírnej ságy. Táto pasáž by pre človeka „zvonku” mohla pokojne sedieť aj na inú udalosť. Konkrétne na poradu zamestnancov Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, kde predostreli nápad usporiadať Štúr-žúr. Zábavnú akciu venovanú Štúrovi (aj) pre generáciu, pre ktorú je námahou rozpamätať sa na desaťročný hit súčasnej kapely, nieto na človeka, ktorý mal síce hipsterskú bradu, ale zomrel ešte pred vynálezom bicykla!

Výsledkom služby ducha po ceste tŕnistej však napokon bola znamenitá akcia. Poslední návštevníci odchádzali z bratislavskej Starej tržnice až okolo polnoci. Mimochodom, prečo sa akcia konala 21. mája a nie okolo 28. októbra, na ktorý pripadá Štúrova dvestoročnica?

„Veľké výročia veľkých osobností sa neoslavujú len v deň ich narodenín, ale po celý rok. Pôvodná predstava navyše bola usporiadať Štúr-žúr pod oknami nášho ústavu na Rudnayovom námestí, a preto sme si za termín podujatia určili koniec mája, keď sme si všetci mysleli, že bude krásne počasie,” vysvetľuje jazykovedkyňa a dramaturgička podujatia Lucia Satinská.

Organizačný tím akcie Štúr-žúr. Lucia Satinská...
Organizačný tím akcie Štúr-žúr. Lucia Satinská prvá zľava. Autor: Csaba Molnár

Dážď a chlad zahnali žúr napokon do Starej tržnice, čo však vôbec neprekážalo. Spojil na jednom mieste mnohé známe osobnosti, dokonca prilákal aj bulvár. Ten pre svojich čitateľov naštylizoval fotografiu, na ktorej tri pekné mladé slečny bozkávajú Štúrovu kartónovú podobizeň. Popiska pod fotografiou znela: Bozk pre Štúra. Baby na neho letia aj dnes.

Akcia prezentovala nielen aktivity ústavu nesúceho Štúrovo meno, ale poukázala aj na rôznorodé aktuálne reflexie tejto osobnosti vo filme, v divadle, vo výtvarnom umení, v móde… A po akcii jej organizátori odkázali fanúšikom, že sa už nevedia dočkať ďalšej – v roku 2115.

Štúr-žúr bol teda dôkazom, že otec slovenčiny je dodnes inšpiratívny aj v oblastiach, ktoré s jazykovedou nesúvisia ani náhodou. Prečo? „Lebo sme ním masírovaní odmalička. Stal sa symbolom našej kultúrnej identity,” pokračuje Satinská, no dodáva, že je to dvojsečné. „Každý máme potrebu si ho interpretovať nanovo a prispôsobiť si jeho dielo vlastným cieľom. Jeho odkaz je tak už zahádzaný nánosmi mnohých interpretácií.”

Posledné dni Ľudovíta Štúra

Nánosy interpretácií či mýtov, ktoré zakrývajú skutočnú podstatu osobnosti. To bola jedna z mnohých tém, o ktorej dlho dišputovali mladí filmári – režisér Csaba Molnár a kameraman Lukáš Teren. A potom na ňu v návale iných zase zabudli.

Až do momentu, keď ako študenti druhého ročníka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave dostali školské zadanie, v ktorom mali natočiť cvičenie prenasledovania.

Myšlienka, ktorá im zišla na um, sa zdala kacírska už aj bez toho, že ju do filmu prevedie člen maďarskej menšiny na Slovensku… Ale pedagógovia ich posmeľovali – choďte do toho!

Prvý deň nakrúcania bol pamätný. Molnárovi sa vydávala dobrá kamarátka a zo svadby nestíhal prísť na pľac skôr ako herci. Vlastne, došiel posledný. „Vošiel som teda do krčmy pri Pezinku, kde sme mali základňu nášho štábu, a len som sa tak chvíľu díval okolo seba ako v ríši divov. Lajos Kossuth písal správu na iPhone. Habsburskí vojaci si práve štrngali veľkými krígľami piva a smiali sa spolu s Ľudovítom Štúrom. Tak už som vedel, že sa to ide naozaj stať,” spomína veselo režisér.

Namiesto prostoduchej naháňačky totiž vymyslel, že spraví film, v ktorom ukáže najznámejšie mýty o Štúrovi. A zároveň sa možno až sizyfovsky pokúsi, aby sa aj vďaka jeho filmu dostalo do popredia o slovenskom hrdinovi to podstatné.

Film najskôr prerozpráva skutočný koniec Ľudovíta Štúra a jeho zranenie na poľovačke, potom však zaujímavým spôsobom vrství rôzne alternatívne scenáre, z nich najkontroverznejší je asi ten, kde je Štúr zobrazený ako homosexuál, na ktorého poľuje žiarlivá žena horára – jeho milenca. „Tu chcem zdôrazniť, že tie jednotlivé motívy som si nevymýšľal sám. Robili sme výskum v múzeách a povedzme pasáž o Štúrovi ako gejovi som spracoval na základe opakujúcich sa motívov. Ľudia sa napríklad často pýtajú, prečo zakazoval členom svojej skupiny ženiť sa. Príbeh, ktorý sa odohráva vo filme, teda jeho blízky vzťah s horárom, som zase spracoval podľa textu, ktorý naozaj koloval po internete,” dodáva.

Štúra si vo filme zahral Ludwig Bagin, ktorý na ponuku hneď zareagoval s nadšením. „Boli tam ale isté obavy, nielen pre kontroverznosť témy, jednoducho aj z toho dôvodu, že to bol študentský film a známejší herci nemali takú istotu, ako to dopadne,” opisuje Molnár.

Film si však získal veľa fanúšikov na internete, dobré reakcie mal režisér aj na premietaniach. „Dokonca ho zdieľal jeden dosť nacionalisticky zmýšľajúci mladík na svojom profile a pridal k tomu text, že je to super. Jediné, čo sa mu nepáčilo, bolo to, že sú v ňom anglické titulky. Bolo to trochu zvláštne,” pokračuje režisér.

To, že film, ktorý sa pohybuje na tenkom ľade, režíroval Maďar, si vlastne nik ani nevšimol. Možno preto, že naozaj nešlo o dehonestovanie Štúra, skôr o jeho poľudštenie s vtipnou pointou. V nej znechutený Štúr odchádza z vrcholnej scény filmu s povzdychom: „Ale aj tak nikto nevie ani len pravopis.”

Keramika Ludevit

Na rôznych remeselných trhoch na osi Bratislava – Trnava často nájdete aj stánok Jakuba Líšku a jeho keramiky Modranska. Zavše sa pristavia aj zahraniční turisti. Berú do rúk šálky so zaujímavo zjednodušeným modranským motívom, taniere s malými stromčekmi, až si začudovane začnú obzerať čajník so siluetou bradatého muža bez očí a nosa, len s fúzmi.

„Niektorým sa to zapáči a kúpia to, pretože sa im to zdá asi také hipsterské. Ďalší sa ma opýtajú, či to nie som ja, keďže mám tiež bradu. Stalo sa nám aj to, že si šálku s motívom otočili naležato a mysleli si, že je to jablko,” smeje sa Líška. „Samozrejme, cudzinci nemôžu rozumieť, že ide o nášho Ľudovíta Štúra.”

Líška pochádza z rodiny keramikárov. Jeho otec začal točiť hlinu na kruhu ešte na začiatku 80. rokov. Dodnes synovi pomáha. Ten sa však vybral trochu iným smerom. V roku 2011 sa rozhodol s partiou spolužiakov z bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení vytvoriť modernú jednoduchú a najmä úžitkovú keramiku. Žiadne závesné taniere. Normálny pekný riad, ktorý sa bude používať dennodenne.

Súpravu riadu, ktorú vytvárajú z kameniny, sa rozhodli nemaľovať ručne, ale ozdobovať ju sieťotlačou s použitím keramických farieb. Pre grafických dizajnérov to bola výzva – 2D grafika, ktorá dobre funguje na 3D objekte. Ďalšou podmienkou bolo, aby mala grafika spojitosť s Modrou. Výtvarníčka Janka Bálik vtedy vytvorila siluetu Ľudovíta Štúra s charakteristickou bradou a fúzmi. Štúr totiž svoje posledné roky strávil práve v Modre.

Jakub Líška pred keramikou z kolekcie Ludevit.
Jakub Líška pred keramikou z kolekcie Ludevit. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Zapáčilo sa nám to. A hneď sme to použili. Vtipné je, že Janka to nepovažovala za dokončené. Aj dnes, keď sa k motívu vraciame, hovorí, že je to len nedokončená skratka,” vysvetľuje Líška. Skratka, ktorá ide dobre na odbyt. Najmä na šálkach, ale predávajú sa aj taniere, misy, vázy, štamperlíky, fľaše, čajníky, mliečniky a dokonca aj stojan na vajíčka. Ba našli sa aj takí, ktorí si nechali s týmto motívom vyrobiť celé obedové súpravy.

„Ak sa stretneme so zákazníkmi naživo, zisťujeme, že sa keramika so Štúrom kupuje často ako darček učiteľom,” pridáva Líška perličku.

Skratka funguje, ale aj provokuje. „Našlo sa niekoľko ľudí, ktorí sa nám sťažovali, ako môžeme nakresliť Štúra bez očí, bez nosa. Ale je to skôr komické, že pre niekoho je nedotknuteľný aj spôsob zákresu jeho tváre,” hovorí Líška.

Vtom synovo rozprávanie preruší otec, ktorý sa práve chystá zasadnúť v typicky modranskom dome s oknom na hlavnú ulicu za hrnčiarsky kruh.

„Vidíte, aj ja ho mám,” usmieva sa a drží v ruke šálku s Ludevítom. „Reštaurácie ho až tak nechcú, lebo tento kameninový materiál od kávy alebo čaju chytá časom farbu. A hostia si myslia, že nie je dobre umytý. Ale on je čistý, to sú len nánosy,” vysvetľuje. Štúr a nánosy. Ako inak.

Shtoor, Štúr café, Štúrbaks

Výlet štúrovcov na Devín v roku 1836 je dobre známa udalosť. Menej sa vie, že po tom, čo pri starobylom hrade prijali slovanské mená, zastavila sa partia mladíkov (Štúr mal vtedy len 20 rokov) po ceste späť do Prešporku aj v záhradnom hostinci dnes známom ako Funus. Chodil Velislav aj inde?

O Štúrovom vzťahu ku kaviarňam sa veľa nevie. Napokon, v polovici 19. storočia ich v Prešporku bolo len zopár. Ako píše Peter Salner v knihe Bratislavské kaviarne a viechy, ešte aj v roku 1885 bolo v meste iba 12 podnikov tohto typu. Doménou zámožných ľudí prestali byť navyše až po Štúrovej smrti. Len v druhej polovici 19. storočia sa stali útočiskom aj pre úradníkov, advokátov, lekárov či umelcov.

Dnes sa nezainteresovanému môže zdať, že Štúr musel presedieť v kaviarňach polovicu života. Len v Bratislave sú totiž tri kaviarne nesúce jeho meno, v Žiline použili slovo Štúr v slovnej hračke Štúrbaks.

„Keďže na Slovensku nebola ani jedna kaviareň zo siete Starbucks, tak prečo si to v rámci recesie trošku neposlovenčiť,” hovorí Jozef Šimko zo Štúrbaks café & bistro o pôvode názvu ich kaviarne. Ďalším dôvodom bolo, že sa prevádzka nachádza práve na Štúrovej ulici. Podobný motív si zvolili v roku 2010 aj v Bratislave. Na Štúrovej ulici vtedy otvorili kaviareň nazvanú Shtoor.

Motív Štúra na šálke kaviarne Štúrbaks v Žiline.
Motív Štúra na šálke kaviarne Štúrbaks v Žiline. Autor: Štúrbaks

Kým Štúrbaks si zakladá len na slovnej hre, Shtoor išiel oveľa ďalej. Menu v kaviarni bolo písané v štúrovskej slovenčine, grafický dizajnér Martin Bajaník vytvoril prepracovanú identitu. Kaviareň napríklad v predvianočnom čase predávala čokolády s portrétmi rôznych štúrovcov s hodiacimi sa príchuťami.

Pred dvoma rokmi sa po nezhodách pôvodných majiteľov kaviarní (medzitým stihli otvoriť ďalšie tri prevádzky), Shtoor premenoval na Štúr café a pod týmto menom funguje s podobnou komunikáciou a sortimentom dodnes.

„Nejde o to, že by sme sa chceli priživovať na mene Ľudovíta Štúra. Snažíme sa zaujať najmä kvalitou. Ale uznávam, že meno spojené so Štúrom má aj ten sekundárny efekt, že to pôsobí slovensky, a na to ľudia v našej krajine pozitívne reagujú,” mieni Šimko.

Štúr teda predáva. Hoci, aj úspech kaviarní trochu predáva Štúra.

Ale ako povedal herec Robo Roth v upútavke na nový film True Štúr: „Ak nevieš, kto bol Štúr, ak si myslíš, že je to kaviareň, tak asi si tvoje číslo neuložím.”

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľudovít Štúr #Po stopách štúrovcov #Rok Ľudovíta Štúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku