Kedysi chcela byť maliarkou alebo módnou návrhárkou. No potom prišlo presýtenie umením, tvorivá kríza, a tak sa rozhodla pre štúdium archeológie. Celé tri roky sa akémukoľvek kontaktu s umením vyhýbala, až kým jej sestra nepodarovala prvú zrkadlovku. Vtedy sa začal písať príbeh fotografky Márie Švarbovej zo Slepčian, malej dediny neďaleko Zlatých Moraviec.
Na rozhovor do kaviarne prišla útla éterická blondínka. Mladá žena, ktorá by mohla byť pokojne sama modelkou. Ona však posledných šesť rokov stojí za objektívom a vytvára umelecké diela, o ktoré sa idú potrhať galérie po celom svete. Fotografie dvadsaťsedemročnej Márie Švarbovej vystavujú od Hongkongu až po Miami, ale v slovenských galériách jej práce nenájdete.
„Fotografia vo mne prerástla na niečo výnimočné. Človek má nesmierne šťastie, keď už v mladom veku nájde cestu, ktorá ho napĺňa,“ začína svoje rozprávanie Mária. K fotografii sa popri tom dostala celkom náhodou. Práve končila bakalárske štúdium, keď od sestry dostala prvú zrkadlovku. Pre Máriu malý zázrak, pretože v tom čase peniaze na podobnú „techniku“ nemala.
Po troch rokoch štúdia archeológie sa jej svet od základov zmenil. „Dokonca som si vtedy dosť zhoršila prospech v škole. Úplne som sa zbláznila do fotografovania,“ hovorí s úsmevom mladá fotografka. Dnes už mladú Slovenku svetové galérie vyhľadávajú samy a jedna z jej fotografických sérií – In swimming pool, na ktorej pracovala dva roky, sa dostáva okrem pasáží parížskeho Louvru do ďalších 87 galérií sveta s pomocou spoločnosti YellowKorner.
Ale ako to už býva, začiatky bývajú ťažké a prvotné neúspechy neobišli ani ju. Fotografiu nikdy neštudovala a navyše, ako o sebe hovorí, je úplný technický antitalent. „Prvý polrok som fotila len na automatike a upriamovala pozornosť na kompozíciu a farby. Kamaráti mi ochotne pomáhali pochopiť, ako celý mechanizmus fotoaparátu funguje a táto etapa bola pre mňa dosť náročná,“ opisuje svoje začiatky Mária. Musela sa učiť zaostrovať, čo ju nebavilo.
Za svoj prvý úspech považuje práve to, že na fotke bolo ostré to, čo aj malo byť. „Vtedy som výskala od radosti,“ hovorí so smiechom. Postupne sa však do toho dostala. Fotila často a veľa, niekedy aj každý deň, celé hodiny. Úspech preto na seba nenechal dlho čakať. Spojenie talentu, vytrvalosti a dravosti sa naplno ukázalo.
„Moja sestra je horolezkyňa. Za rok sa vypracovala tak, že už chodí na ľadopády. A prečo je taká dobrá? Pretože, keď sa človek rok niečomu intenzívne venuje, veľmi usilovne na sebe pracuje, tak sa dostane oveľa ďalej ako ten, čo to robí možno desať rokov, ale s menšou intenzitou. A to je aj môj prípad,“ opisuje tajomstvo rýchleho úspechu Mária.
Svoje fotografické prvotiny publikovala na sociálnej sieti a práve reakcie priateľov ju silne posúvali ďalej. Amatérske fotografie postupne naberali na kvalite, a tak sa s nimi začala viac hrať, robiť umelecké portréty a aranžmán, až sa z toho stali úspešné a sofistikované projekty.
Mojou prvou materskou galériou sa stala Sakura v Paríži. Celá séria In swimming pool tam visí dodnes. Na Slovensku som mala sólo výstavu len dvakrát, asi pred 3–4 rokmi v bratislavskej Kaviarničke. „Nie som tu známa, lebo som ešte nefotila Leonarda Di Capria a nerozprávala o tom v televízii. Ale chcem to vnímať s pokorou a neostať stáť na jednom mieste len preto, že som vystavovala v Paríži,“ vysvetľuje fotografka.
Ako dodáva, nepodarilo sa jej dostať do slovenského podvedomia, hoci tunajšia fotografická komunita ju registruje. Myslí si, že naše médiá informujú skôr o celebritách a stále o tých istých ľuďoch.
„Chcela by som vystavovať v slovenských galériách, ale nie som si istá, či chcem do toho investovať peniaze. Zatiaľ som neskúšala zohnať sponzorov a musela by som si to zaplatiť sama. Nefunguje to tak, že ti dá niekto balík peňazí a foť si. Ja potrebujem dať svoje peniaze na ďalšie projekty, pretože stále mám pocit, že som nenafotila niečo naozaj veľké,“ vysvetľuje dôvody, prečo doma nevystavuje.
Mária bola tento rok aj finalistkou súťaže Foto roka, kde sa prepracovala fotografiou z nostalgickej série Forgotten, ktorá mala dať odpoveď na otázku, čo sa stane s ľuďmi, ktorí upadnú do zabudnutia. Ako povedala, to je jej jediný úspech na domácej pôde. Zaujímavosťou je, že minulý rok do tejto súťaže poslala sériu fotografií In swimming pool, ktorá bola vystavená už takmer po celom svete, ale nedostala sa ani medzi finalistov. „Neodvážim sa povedať, čím to je,“ hovorí Švarbová.
Čo však oceňuje, to sú pozitívne ohlasy Slovákov na jej prácu v zahraničí. „Pýtajú sa ma, či mohli vidieť moju fotografiu v Paríži, a to je príjemný pocit. Najnovšie idem podpisovať kontrakt s Miamskou galériou. Vybavujeme ďalšie výstavy v Los Angeles a v Mexiku,“ dodáva Mária.
Byť medzinárodne uznávaným umelcom je zaiste skvelý pocit a prestížna záležitosť. Ale dá sa umením uživiť? Mária tvrdí, že áno. „Aj umelci sa môžu svojou prácou živiť. Je to ťažké, ale dá sa to. Ja okrem mojich projektov fotím samozrejme aj komerčne, retušujem fotky a raz za čas zoberiem aj nejakú svadbu, čím si tiež zarábam,“ objasňuje Švarbová.
Ako dodáva, finančný osoh má aj z medzinárodných výstav, ale nie taký, ako si mnohí myslia. Takto zarobené peniaze investuje do ďalších projektov. „Vždy mi s financovaním výstavy pomáhali rodičia. Tým štýlom, že ,našetri si, my ti doložíme'. Zakaždým sa ma opýtali, koľko mám našetrené a čo mi chýbalo, doplatili oni,“ dodáva fotografka.
Tvrdí, že mala šťastie, pretože rodičia jej dali šancu a netlačili na to, aby si hneď po škole našla nejakú prácu. Ona verila svojej vízii a rodičia zase jej. „Keď teraz vidia, že mi domov chodia knihy z Hongkongu, Kórey, Paríža a podobne, tak vedia, že to všetko malo zmysel a podporujú ma ešte viac.“
Vytvárať vlastné kvalitné projekty nie je lacná záležitosť. Treba zaplatiť benzín, nakúpiť šaty. Ako sama povedala, so scénografkou Zuzanou Hudákovou často obiehajú sekáče, aby nakúpili oblečenie na fotenie. Niekedy sa na miesto fotenia presúvajú dve-tri autá aj tristo kilometrov od Bratislavy, takže veľa peňazí ide na benzín. „Niekto za tieto peniaze zaplatí mesačne nájom alebo hypotéku a ja to dávam na projekt,“ popisuje fotografka.
Mladú talentovanú Slovenku najnovšie oslovila galéria z Miami, s ktorou momentálne diskutuje a vyberajú spolu viacero fotiek jej rôznych sérií. Do tejto galérie pribudne aj niekoľko fotografií z jej najnovšieho projektu Human space, ktorá zreje a začína byť zverejňovaná po celom svete prestížnymi portálmi, ako je Fubiz, iGnant, PhotoVogue či Behance. A nemôžeme opomenúť Máriin najnovší úspech, a to je zverejnenie jej fotografií na hlavnej stránke talianskeho Vogue.
„Human space bol nafotený túto jeseň a bol ocenený kurátormi na portáli Behance. Tam chodí najviac skautov a ,hľadačov' umenia a noviniek. Veľmi dobre sa mu darí,“ hovorí nadšene fotografka. Myšlienka série Human Space je v tom, že človek sa stane súčasťou priestoru a priestor súčasťou človeka. A jeden bez druhého nemôžu existovať.
Najnovšie o tomto projekte robila rozhovor do Plus paper, prestížneho londýnskeho magazínu. Redaktorov okrem samotnej fotografie zaujalo miesto fotenia, ktoré je naozaj ojedinelé. Mária túto sériu fotila v starej budove Slovenského rozhlasu. Nafotila aj salónik na Letisku M. R. Štefánika pred jeho rozobratím.
„Dá sa povedať, že je to také mapovanie našej kultúry, pretože socialistická architektúra na mňa pôsobí sci-fi, ide to akoby do budúcnosti. Architektúra súčasnosti sa mi zdá minimalistická a zároveň nadčasová,“ odôvodňuje výber priestorov fotografka.
V rámci komerčnej práce spolupracuje aj s Universal Music Slovakia, pre ktorých nedávno fotila napríklad Adama Ďuricu na turné. Spolupracuje tiež s Respectom, čo je agentúra, ktorú má režisér Robert Slovák. Nevyhýba sa ani foteniu rodinných portrétov.
„Každú jednu fotku beriem ako taký svoj obraz. Myslím na tých ľudí a viem, že chcú pekné fotky. A treba mať asi aj v povahe neodovzdať robotu len narýchlo, aby bolo a aby boli peniaze, ale snažiť sa to robiť poctivo,“ zdôrazňuje Mária. A kde sa dá neustále hľadať novú inšpiráciu na takúto kreatívnu prácu? Podľa Márie všade. Inšpiruje ju stolička, dym alebo hoci aj dlaždice na chodníku.
„Inšpiráciu môžeme nájsť všade okolo seba. Veľmi ma momentálne inšpirujú farby, dosť ulietavam na minimalizme, architektúre, dizajnéroch a módnych návrhároch,“ vymenúva svoje múzy fotografka. Ako hovorí, všetko sa snaží spájať do fotografie, aby to spolu harmonizovalo.
Myslí si, že jej prvé fotografie boli až príliš umelecké, a to galérie nechcú. „Galérie chcú niečo nové, tam treba ,unique style' a v prvom rade sa treba odlíšiť od ostatných, priniesť a ukázať ľuďom niečo nové a robiť to popri tom s ľahkosťou, netlačiť na pílu,“ mieni Mária. Priznala, že sama mala fotografické krízy, tie však podľa nej treba prečkať a nesnažiť sa za každú cenu tvoriť.
„Za tých päť rokov fotenia, teraz to už bude šiesty, som zistila, že netreba na nič tlačiť, lebo niekedy boli moje projekty už také preemotivované. Veľmi som mnohokrát chcela vymyslieť niečo myšlienkovo unikátne a práve vtedy sa mi to možno až tak nedarilo,“ dodáva na záver Mária. V súčasnosti je „kríza“ preč a Mária Švarbová sa vďaka svojmu talentu a usilovnosti stala vo svetových fotografických kruhoch pojmom.
Povedali o Márii Švarbovej
Universal Music Slovakia, Marek Kučera:
„Jej fotografie som objavil na internete a páčila sa mi ich inakosť. Hneď som ju oslovil a ponúkol jej spoluprácu. Mária pre nás fotila raz speváčku Svetlannu a dvakrát Adama Ďuricu. Vždy sme boli s jej prístupom k práci aj s výsledkom spokojní.“
Zuzana Hudáková, scénografka:
„Najviac sa mi páči Máriin štýl práce. Je v podstate výskumníčka a nebojí sa experimentovať a objavovať nové možnosti tvorby a vyjadrenia. Jej fotografie sú na prvý pohľad jemné, ale na druhý skrývajú obrovskú škálu emócií a príbehov. Veľmi ma baví náš koncept Futuro Retro, kde spájame estetiku československého socializmu a futuristické motívy.“