Na Ľudovíta Štúra máme my Modrania slabosť. My spisovatelia, pre ktorých je slovo pracovným nástrojom, takúto slabosť máme v popise práce. Nie náhodou, a možno aj preto sa v roku 1965 stal prvým riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre básnik Jozef Mihalkovič, ktorý sa krátko predtým do Modry priženil.
Rok Ľudovíta Štúra je aj polstoročnicou jeho modranského múzea. Ani sa mi nechce veriť. Sme takmer rovesníci, a ja, o čosi mladšia, múzeum a návštevy v ňom, niektoré literárne stretnutia nielen s Ľudovítom Štúrom, ale aj s výtvarným umením, vnímam ako súčasť svojej literárnej výbavy.
Pamätná izba i múzeum
Múzeum Ľudovíta Štúra vzniklo z iniciatívy Ústavu slovenskej literatúry SAV v Modre, mieste Štúrovho odpočinku. Spočiatku sídlilo v budove bývalej radnice, postavenej v prvej polovici 19. storočia. (Kým bola Modra poddanským mestom, schádzalo sa vedenie mesta na rôznych miestach, zväčša v domoch úradujúcich richtárov. V tejto budove bola kedysi škola aj mestská polícia. V suteréne sa nachádzajú obrovské pivnice na víno, ktoré mešťania odovzdávali ako povinnú mestskú daň.)
Spočiatku malo dvoch zamestnancov. Otvorené bolo v októbri 1965, pri príležitosti 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Riaditeľ aj prvá lektorka teta Janka Petrakovičová bývali v susedstve. Sem alebo do múzea chodievali na návštevy môj tato Vinco Šikula, šenkvický lekár Ján Stacho, básnik Antonín Brousek, akademická maliarka, Modranka, Viera Kraicová, maliari Jozef Ilečko, Ľubomír Kellenberger, Ivan Popovič, keramikári, turisti, všetci tu našli pohostinnú a zhovorčivú tetu Janku a zaujímavého riaditeľa.
Dovtedy bola otvorená iba Pamätná izba Ľudovíta Štúra, ktorú v Modre otvorili v rámci spomienkových osláv 100. výročia smrti Ľudovíta Štúra 14. októbra 1956. Dodnes je v tzv. Emreszovskom dome (rodičovskom dome Roziny Štúrovej, manželky Ľudovítovho brata Karola, do ktorého Ľudovíta priviezli po zranení na poľovačke 22. decembra 1855; tam napokon po troch týždňoch 12. januára 1856 zomrel).
Foto: Ján Fiala
Tu sa dozviete o predvídavosti Ľudovíta Štúra, keď pri jednej z prvých návštev brata o Modre povedal: „Bíla snad si byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš“, o jeho samotárskom a smutnom pobyte v Modre, kde žil pod policajným dozorom, bez peňazí, bez priateľov, jedinú spoločnosť mu robili Ján Kalinčiak, Daniel Minich, Daniel Lačný a Ján Mayer. Janko Kalinčiak ho nechal dokonca pochovať!
Štúr i výtvarníci
Básnik Jozef Mihalkovič v októbri 1965 otvoril výstavu Život a dielo Ľudovíta Štúra, ktorej autormi boli literárny vedec Jozef Ambruš a architekt Štefan Imrich.
Výstavu neskôr nahradila veľkolepá stála expozícia, ktorá sa odohrala pod kuratelou riaditeľky Olinky Pavúkovej. Jej otvorenie aj výstavy, ktoré sa v múzeu konali pravidelne, si pamätám.
Vtedajšej riaditeľke sa podarilo zorganizovať viaceré významné a veľkorysé súborné výstavy – napríklad Vierke Kraicovej, Jozefovi Ilečkovi, Štefanovi Cpinovi či Ľubomírovi Kellenbergerovi… Toto boli moje prvé stretnutia s výtvarným umením, ale aj literatúrou, ak rátam aj literárne stretnutia pri rôznych príležitostiach.
Výstavu Štefana Cpina sme so sestrou chodievali obkukávať jedno leto každý deň. Boli prázdniny a my sme boli doma. Pani riaditeľka nás vždy podplatila ceruzkami alebo gumami, aby sme odišli. Na druhý deň sme prišli znovu.
Foto: Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre
Počas svojej päťdesiatročnej existencie patrilo Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre pod viacerých zriaďovateľov. Od roku 2006 je súčasťou Slovenského národného múzea. V rovnakom roku po dlhých prieťahoch odovzdalo budovu radnice mestu Modra a presťahovalo sa do tzv. Emreszovského domu, kde dovtedy spravovalo Pamätnú izbu Ľudovíta Štúra. Tu na poschodí vybudovalo druhú stálu expozíciu, pani riaditeľku Pavúkovú vystriedala „echtovná Modranka“ Vierka Jančovičová.
V novembri príde novinka
Nedá mi nespomenúť aj ďalších riaditeľov múzea – Ľudmilu Petríkovú či Pavla Mruškoviča. Každý do múzea niečo priniesol, niečo zmenil, niečo sa s jeho odchodom stratilo. Menila sa tvár múzea či expozícia.
Najpočetnejšiu skupinu návštevníkov tvorí asi školská mládež. Dodnes si pamätám takmer každú lektorku, a hádam sa ostatné nenahnevajú, ak spomeniem iba tetu Janku Petrakovičovú (svokru Jozefa Mihalkoviča), ktorá v múzeu okrem lektorovania zo začiatku aj kúrila a upratovala.
Jej vystúpenia v literárnej expozícii mali šmrnc a boli také dramatické, že pri spomienke na zomierajúceho Štúra sme všetci plakali a naše panie učiteľky odpadávali.
Pani riaditeľka Oľga Pavúková „riaditeľovala“ najdlhšie. Do múzea preniesla nielen obdiv k Ľudovítovi Štúrovi, ale aj svoj šarm a noblesu, múzeum radi navštevovali nielen modranskí umelci a literárni vedci, ale aj obyčajní jednoduchí Modrania a vždy tu boli pohostení a vítaní, niektorí opustení čudáci dokonca u nej našli rodinné teplo na Vianoce, napríklad holubár Miško Mišík.
Hlavné oslavy dvestoročnice narodenia Ľudovíta Štúra prebehnú tento víkend v mieste jeho narodenia, v Uhrovci. Aj naše múzeum oslávi svojho Ľudovíta! Od júna tohto roku prebiehajú stavebné úpravy prednej časti budovy. Múzeum má teraz novú fasádu a vynovená je aj pamätná izba. V expozícii boli vymenené podlahy, namontované nové lampy, obnovené omietky, zrenovované okná a dvere, vymenené radiátory.
Zásadnou zmenou bude však nová, v poradí tretia rozšírená stála expozícia. Autormi scenára sú historik Dušan Škvarna a kurátorka múzea Beáta Mihalkovičová. Expozícia s názvom Ľudovít Štúr a moderné Slovensko okrem osobnosti Ľudovíta Štúra vraj priblíži dobu aj prostredie, v ktorom sa pohyboval. Prostredníctvom moderných interaktívnych technológií chce zaujať mládež. Slávnostné otvorenie bude 24. novembra 2015. My v Modre ukončíme Štúrov rok až v januári 2016, keď si pripomenieme 160. výročie jeho úmrtia.
Môj Štúr
K Múzeu Ľudovíta Štúra mám osobný, až rodinný vzťah. V podbrání bývalej budovy múzea, v starej radnici, zostal ešte úryvok z básne jej prvého riaditeľa Jozefa Mihalkoviča:
Bývame náchylní k družnosti.
Pohol sa tábor zimy
a započalo sa číre sťahovanie.
Po všetky noci vytápalo
tak holú zem ako v púšti
viníc, ibaže bezhlavé, trčali
koly z doby tureckých nájazdov.
Na druhom krídle Modry cintorín,
spomienkový model mesta, stareny
navštevujú, motajú sa uličkami,
a ako káže obyčaj, mená neprítomných
zabúdajú naspamäť; hrnčiar Fiala, po roku 1918
vyhľadávaný felčiar, s odtlačkami prstov,
zapečenými v hlinených črpákoch a tanieroch,
Paľko Gabroník, o ktorom sa vie, čia žena
pomaly tridsať rokov
modlí sa za jeho skorý návrat z vojny; Matej,
pri ktorom štvrtý týždeň pomaly
zimná prsť mátoží ma v prstoch. Karol Štúr
s bratom; nateraz
o Štúrovi vieme málo;
a čo by šepkal do membrány
žulovej dosky, stačí voda zlízať,
a čím sa šepká,
tomu neprislúcha už ani meno tráv,
aké mu panna mohla prikladať
na ranu v kosti; dolu
do otvoru iba pre seba sme kládli a už iba sochu,
potom ťažidlo, a
už iba pre nás;
panenské citróny, pozdvihnuté
krvácali nad ním po meči.
Nevieme o Štúrovi málo, a to, čo vieme, je dôvod na oslavu. Aj na oslavu polstoročnice múzea, ktoré je tu a pripomína, že aj pred nami tu žili ľudia, ktorých si treba pripomínať, a že aj dnes si treba klásť otázku, či to, čo dnes o ňom vieme, je dosť.