Reštitúcie: Staré krivdy v nových časoch

„Celý život som milovala rána. Vstávala som s brieždením. Teraz cítim už len hrču v krku. Ten ranný opar šťastia sa kdesi stratil,“ začína rozprávanie dnes 82-ročná Vlasta, ktorá býva v nájomnom byte na Štúrovej ulici už vyše tridsať rokov. Ako vraví, za svoj život sa nasťahovala už dosť. „Môj otec bol Čech. Už ako 18-ročný bojoval v légii. Po vojne skončil na Slovensku v obci Piarg pri Banskej Štiavnici, dnes sú to už Štiavnické bane. Tam spoznal moju mamu a narodila som sa ja. Otec legionár nechcel zrejme prijať slovenské občianstvo a museli sme sa zo Slovenska vysťahovať do Plzne. V roku 1948 ho degradovali a chceli nás vysťahovať do pohraničia. Vtedy to bolo ako na koniec sveta. Rodičom sa napokon nejako podarilo vrátiť na Slovensko a v Piargu dostali starý byt po bírešoch,“ spomína Vlasta na sťahovanie po krajine aj dnes.

Keď sa dostala na vysokú školu do Bratislavy, bývala v obchodnej miestnosti a chodila sa umývať do Štefánky. Neskôr bývala v garzónke, potom v jednoizbáku. „Musela som nájsť aspoň troch ľudí, ktorí sa ku mne prihlásili. Na osobu boli určené metre štvorcové. To, čo komunisti dávali na jednu osobu, dávajú aj títo,“ spomína Vlasta. Sťahovala som sa kade-tade. Staré Mesto jej však prirástlo k srdcu. Napokon trojvýmenou s ďalšími dvomi ľuďmi získala byt na Štúrovej ulici. „Cítila som, že som našla domov. Vtedy boli byty iba štátne. Ani mi nenapadlo, čo sa môže stať. V tom čase majitelia neexistovali,“ dodáva.

„Hneď po revolúcii v 1989-tom som vedela, že je zle. A teraz? Sme ako nejakí exoti, ktorých si posúvajú vlády a nikto nás nechce riešiť. Môžeme sa odvolať, kde len chceme. My nepatríme nikomu. Povymierame a budú mať pokoj."

Byty dostávali nielen eštebáci

Predseda občianskeho združenia Právo na bývanie Tadeus Patlevič býval v byte na Šulekovej takmer celý život. „V roku 1994 zrazu prišiel taký pán, že vy už tu nebývate, vysťahujte sa. Potom listy do schránky, najmä babka to niesla veľmi ťažko, keď jej tam chodili vyklopávať hlavohrude a vyhrážali sa, že na vysťahovanie máme štyri dni. Po jednom takom lístku dostala mŕtvicu a do mesiaca zomrela. Dedko sa zbláznil a skončil na psychiatrii,“ spomína si Patlevič na to, ako ťažko tieto nechcené návštevy niesli jeho starí rodičia. Pripomína aj situáciu z roku 1998, keď obyvateľov bytu na Vansovej vysťahovali na ulicu, kým boli v práci. V dome je posledný, viac ako 10-krát ho vykradli, nemá vodu ani elektrinu, no vzdať sa neplánuje.

„Mnohí nás hneď onálepkujú, že byty dostávali vojaci, policajti a eštebáci, čo je nezmysel. Nehovorím, že neboli aj takí. Ale napr. v našom dome, sused, ktorý býval na prízemí, bol politický väzeň, v ďalšom dome bol človek, ktorý sa vrátil z Jáchymova či pilot RAF. To neboli eštebáci. Verejnosť nás však, žiaľ, tak berie, že nemáme nárok,“ dodáva.

„Môj prastarý otec aj dedo boli malí obchodníci. Keď sa mal narodiť môj otec v 1946, zistili, že potrebujú viac miesta a získali byt na Panenskej ulici. Pokiaľ viem, bol to štátny byt. Po znárodnení v 1948 dostali daň 80 percent zo všetkého, čo zarobili a obchodík do pol roka skrachoval, a tak sa obaja zamestnali. V 1961 vymenili byt na Panenskej za byt na Šulekovej. Našich bolo veľa a v tej druhej rodine iba dve osoby. Nikto im nepovedal, že byt bol štátom ukradnutý pôvodným majiteľom. Keby sa skúsili ísť opýtať, že prosím vás, nie je ten byt kradnutý, si vieme predstaviť, ako by asi skončili,“ dodáva Patlevič.

Zákony z roku 2011 mali zmierniť krivdy minulého režimu a reštitučných zákonov z 90. rokov. Tadeus Patlevič si však myslí, že iba jatria staré rany a problém neriešia. „Tieto zákony riešia iba to, aby sme boli niekam premiestnení a uvoľnili sa tak byty. Riešia krivdu majiteľov, ktorí budú môcť užívať svoj majetok, ktorý im bol priznaný na začiatku 90. rokov. Našu krivdu neriešia,“ hovorí za nájomníkov reštituovaných a privatizovaných bytov Patlevič.

Pripomína, že ešte na začiatku 90. rokov sa reštitúcie domov a bytov riešili naturálnym odškodnením pôvodných vlastníkov. Dodáva, že sa, samozrejme, neprihlásili všetci a dnes už môžeme iba špekulovať, koľko z nich bolo falošných či podvodných.

„Byty boli odovzdané mestom alebo štátom vlastníkom. Čakali sme, že dostaneme nejakú náhradu, aj sme o ňu žiadali. Bolo nám povedané, že žiadnu náhradu nedostaneme, veď bývame. A máme bývať ďalej. V roku 1992 sa zmenil zákon a prišli sme o užívacie právo a nadobudli tzv. nájomné. Následne v roku 1993 bol prijatý zákon č. 182, na základe ktorého si ľudia mohli odkúpiť byty, v ktorých bývali za zostatkovú hodnotu. V zmysle celoštátnej koncepcie, aby každý býval vo svojom. Bolo to akési odškodnenie za život v socializme. Družstevné aj štátne, ale týchto zopár bytov sa odkúpiť nemohlo, lebo reštitúcia,“ hovorí Patlevič s tým, že nie štát odškodnil reštituentov bytov, ale konkrétni nájomníci svojimi domovmi.

Zdôrazňuje, že nájomníci nemajú spor s vlastníkmi, aj keď sa iste nájdu aj také prípady. Spor majú so štátom. „Vlastníci nám tie byty nedali, tie byty nám dal štát, my sme im tie byty neukradli, štát nás tam umiestnil. Štát je vinník. A štát celé bremeno hodil na mesto. Neexistuje politická objednávka na odškodnenie. Nám vyhovieť je politická samovražda. Pre politikov sme totiž ako voliči malá cieľová skupina. Chápem však problémy reštituentov, keď nemôžu užívať svoj majetok aj to, že nájomné niekedy nestačí ani na pokrytie základných opráv. Na druhej strane, zákon 261/2011 umožnil počas piatich rokov zvýšiť regulované nájomné spolu o 150 percent, čo mnohí dôchodcovia finančne nezvládajú a dostávajú sa do neriešiteľnej situácie, keď im celý dôchodok nestačí ani len na nájomné a energie – bez jedla, bez liekov," dodáva.

Zoznam nájomníkov sa skracuje

Nájomníci z reštituovaných nájomných bytov dostali na výber. Buď si podajú žiadosť o náhradný byt alebo na žiaden nemajú nárok. Majitelia dostali možnosť od štátu dať komukoľvek jednostrannú výpoveď. Väčšina tak urobila. Podľa zakladateľa OZ Právo na bývanie Kristiána Straku nastali aj absurdné situácie, keď nájomníci dávali výpoveď sami sebe. „Robili tak zo strachu, že zostanú na ulici. A uľahčili prácu štátu. Keď dali výpoveď, znamenalo to predsa, že chcú z bytu odísť,“ dodal Straka. Problém sa podľa neho rieši 25 rokov, za ten čas vyrástla jedna nová generácia, ktorá nemá ani potuchy, ako sa v minulosti prideľovali byty. „Títo ľudia nás „nemajú radi“, lebo im nikto takto byty neprideľuje,“ dodáva Straka.

Pripomína, že keď vlastníci podali žalobu do Štrasburgu, uspeli. Naopak nájomníci na Európskom súde pre ľudské práva neuspeli. „Súd vydal politické rozhodnutie a predmetom veci sa nezaoberal. Namietali sme, že nám v roku 1991 boli bez akejkoľvek náhrady odobraté užívateľské práva k legálne nadobudnutým bytom. Súd to zamietol z dôvodu časového nesúladu medzi skutkom a vstupom vtedajšieho Československo do Rady Európy,“ dodal Straka.

Na ťahu je magistrát

Práve v Bratislave, kde je reštituovaných domov najviac, vznikol zoznam 580 nájomníkov reštituovaných bytov, ktorým bol priznaný nárok na náhradný nájomný byt. Ten by mali dostať do 1. januára 2017. Samospráva tak má necelých 14 mesiacov na vyriešenie situácie. Kým v Žiline, Banskej Bystrici či Trenčíne nájomníci už bývajú, bratislavský magistrát zatiaľ vyhlásil verejné obstarávanie na prvých 68 bytov v Dúbravke. Podľa hovorkyne bratislavského magistrátu Ivany Skokanovej robí mesto všetko preto, aby termín stihlo. Hlavné mesto uvažuje aj o odkúpení hotových, nedokončených bytov či nebytových priestorov, ktoré by bolo možné prestavať. Mesto môže žiadať aj príspevok od štátu, ale až po vydaní právoplatného stavebného povolenia.

„V zmysle zákona č. 260/2011 Z. z. sú čakatelia na pridelenie bytovej náhrady chránení zákonom tým spôsobom, že dovtedy, kým im mesto neposkytne bytovú náhradu, sú naďalej oprávnení užívať pôvodné nájomné byty,“ uviedla Skokanová. Od januára 2017 však už nebudú platiť regulované nájomné ako doteraz, ale trhové. Preto ak mesto byty nestihne obstarať, bude rozdiel medzi trhovým a regulovaným nájomným doplácať z vlastného.

„Zoznamy rednú. Ľudia sú vynervovaní. Niektorí sa vo vlastnom byte obesili. V Bratislave nestojí ešte ani jeden byt. Myslím si preto, že riešiť situáciu výstavbou bytov je nereálne práve tak, ako cena za meter štvorcový,“ hovorí Patlevič.

Napríklad, ak v reštituovanom byte žije iba jeden človek, má nárok na 1-izbový byt s maximálnou rozlohou 45 m², pričom cena za 1 m² bytu so zariadením je tisíc eur. Čo je pri cenách realít v Bratislave zrejme nerealizovateľné.

„Keď zvýšia cenu na výstavbu, zvýši sa aj cena nájomného, ktoré sa vypočítava práve z obstarávacej ceny. Problém je aj v tom, že ľudia si môžu odkúpiť tieto byty až po 20 rokoch. Finta je v tom, že obec vám môže, ale aj nemusí byt predať. Navyše, kde títo penzisti na to zoberú peniaze, ak sa vôbec dožijú,“ upozorňuje zakladateľ OZ Straka.

Riešením by podľa združenia preto bola pre nájomníkov finančná náhrada. „Peniaze nám nechcú dať za žiadnu cenu, trvajú na tom, aby sa postavili byty. Štát na to vyčlenil asi 72 miliónov eur. Novelu v tomto volebnom období nečakáme. Nevieme, čo robiť. Cintoríny sa stávajú našimi trvalými adresami. Navyše nie je jedno ani to, keď 80-ročného človeka presťahujú z centra mesta na koniec Dúbravky či to, že veci z bytu so 120 m² budú musieť natlačiť do bytu s polovičnou rozlohou. Navyše tvrdenie, že sme si užívali byty na dobrých adresách je nezmysel. V 50. rokoch v Bratislave neboli ani zlé adresy, veď sídliská ešte nestáli,“ dodáva Patlevič.