Maľovanie bolo pre ňu kedysi terapiou, dnes je to jej obľúbená činnosť. Pavlína Triščová Csápaiová je výnimočná žena. Mladá, vzdelaná, rozhľadená, plná energie. Napriek hendikepu, ktorý ju odlišuje od zdravých ľudí. Narodila sa so zle vyvinutými hornými končatinami, čo jej výrazne limituje život. Nezlomilo ju to však. Začala maľovať obrazy a dnes je z nej úspešná výtvarníčka. Svoje diela prezentuje po celom Slovensku. Každý z obrazov, ktorý namaľuje, má dušu.
S hendikepom sa zmierila už ako dieťa
Pavlína je rodáčkou z Jarovníc v okrese Sabinov. Má troch súrodencov, z toho dve sestry a jedného brata. Nikto v rodine nemá okrem nej telesné postihnutie. Nelamentuje však nad tým. „Jednoducho sa to stalo,“ hovorí. Že sa v niečom odlišuje od iných ľudí, si ako dieťa veľmi neuvedomovala. „Do dvanástich rokov som navštevovala ústav pre telesne postihnuté deti v Košiciach. Všetci okolo mňa mali nejaký hendikep, nikto seba nevidel ako odlišujúceho sa od ostatných. Svoje telesné postihnutie som si začala uvedomovať až potom, keď som prešla do inej školy, medzi zdravé deti,“ spomína Pavlína.
Foto: Archív
Ona a päť ďalších detí z ústavu prešlo vtedy do základnej školy v Prešove a tam sa už zvedavým pohľadom ani otázkam nevyhla. Kto iný sa však má pýtať bez okolkov, ak nie deti? Veď práve tie sú podľa Pavlíny niekedy až také úprimné, že sú až kruté. Na to obdobie spomína ako na neustály boj samej so sebou. Ale zvládla ho.
Rodáčka z východu nemôže používať ruky ako zdraví ľudia. Ako sa naučila písať? Nohou? „Aj nohou, aj rukou,“ vysvetľuje. V škole ju učiteľka viedla k písaniu kýpťom, no keď prišla zo školy domov, robila si po svojom. Pero uchopila nohou a písala takto. Oboma spôsobmi vie písať dodnes. Na verejnosti – keď treba niečo napísať či podpísať – používa ruku, v pohodlí domova nohu. Sama hovorí, že keď pán Boh niekomu niečo na tele či v schopnostiach uberie, niekde inde mu pridá. Ona nemá ruky ako iní ľudia, zato v nohách má citu až až. A nielen v nohách.
Foto: Peter Reichel
Aj v hlave. Pavlína sa po skončení povinnej školskej dochádzky vrhla do štúdia a získala titul bakalár. Ako animátorka voľného času. Ešte predtým úspešne zvládla Obchodnú akadémiu v Prešove a študovala aj cestovný ruch v Bardejove. Horšie to bolo po skončení školských čias, keď si chcela na živobytie zarábať prácou. Tu sa naplno ukázali ľudské predsudky. Istý čas pracovala v chránenej dielni ako administratívna sila, potom sa s priateľkou a zároveň osobnou asistentkou vydala do Bratislavy. Myslela si, že v ruchu na slovenské pomery veľkomesta si prácu nájde ľahšie. Omyl. Zistila, že ľudia so zdravotnými limitmi to majú aj v hlavnom meste oveľa ťažšie ako zdraví.
Maľovanie. Od terapie k láske
Keď usmievavá Pavlína otvorí otázku maľovania, opäť sa musí vrátiť do detstva. V ústave, ktorý navštevovala do svojich dvanástich, bolo maľovanie jednou z terapeutických činností. „Mali sme tam veľa voľného času i krúžkov. Okrem maľovania, najskôr kreslenia, ktoré som si hneď obľúbila, sme aj dosť veľa športovali. Skúšala som aj plávať, lyžovať, beh, lukostreľbu, bowling či biliard. Sama sebe som hovorila, že čo ma nezabije, to ma posilní,“ zdôrazňuje. Po odchode z ústavu to už bolo so záľubami horšie. Tam už svoju úlohu zohrával aj finančný faktor. S výkresom, ceruzkou a uhlíkom sa ale rozlúčiť nevedela ani nechcela. Svoj voľný čas najradšej trávievala s touto záľubou.
Foto: Archív
Farbám privoňala neskôr. Začala ich používať v Dánsku, kam si na neformálny päťmesačný kurz ekológie a životného prostredia odskočila medzi štúdiom na Slovensku. Štetec odvtedy neodložila. „V Dánsku som namaľovala aj svoj prvý obraz. Bola to olejomaľba a namaľovala som ženu. Práve tento motív zostal ako môj najobľúbenejší dodnes. Skúšala som aj krajinky, abstrakt, no vždy sa vrátim k ženskému telu,“ poznamenáva. Obrazy maľuje nohou. No zo začiatku, keď obrazy mali menší rozmer a na plátno bolo treba naniesť aj detail myšlienky, používala aj ruku. Dnes jej obrazy „narástli“ a osádza ich aj do rámov veľkosti meter krát osemdesiat centimetrov. Tu sú už aj detaily pomerne veľké a úplne si vystačí s nohou.
Asi za desať rokov, čo sa maľovaniu venuje intenzívne, stvorila do sto obrazov. Niektoré má doma v Jarovniciach, niektoré rozdala, niečo predala. Veľa ich má aj doma v bratislavskom byte. Ten už zdieľa so svojím manželom, ktorému povedala áno len v auguste tohto roku. Manžel pracuje v Rakúsku, kam za prácou dochádza, Pavlína využíva čas doma maľovaním. Pritom si hľadá aj prácu, no tá stále neprichádza. Maľovanie je tak pre ňu nielen výplňou voľného času, ktorého má neúrekom, ale opäť aj terapiou.
Obrazy maľuje v jednej z izieb. Sedí pritom na zemi, pod plátno položí fóliu a pracuje. Keď začne s obrazom, chce ho mať hotový čo najskôr. „Niečo také nerobím, že obraz dokončujem na etapy s odstupom času. Buď ho namaľujem hneď, alebo potom radšej namaľujem úplne nový,“ podotýka. Svoju tvorbu nechcela pôvodne prezentovať na verejnosti, no veci sa vyvinuli inak. Súhlasila raz a potom to už išlo. Dnes má za sebou už asi pätnásť výstav. Väčšinou po Slovensku, no raz už vystavovala aj v Rakúsku. Aktuálne (od 24. novembra do Mikuláša) môžu vidieť jej obrazy Bratislavčania, v budúcom roku má už zarezervovanú výstavu na východnom Slovensku.
Vďaka obrazom a občasnej medializácii sa už Pavlína stala známou osobnosťou nielen vo výtvarných kruhoch. Na ulici ju spoznávajú ľudia a prihovárajú sa jej. Sama sa pýta, prečo by sa kvôli svojmu hendikepu mala schovávať. „Páči sa mi, keď ľudia nemajú predsudky a berú ma takú, aká som, aj s mojím hendikepom. Stretnutia s ľuďmi mi veľmi pomáhajú,“ zdôrazňuje.
Spomína si na jednu milú skúsenosť z Bratislavy. Išla po ulici a potrebovala prejsť cez priechod pre chodcov na druhú stranu. Stál tam nevidomý muž s bielou paličkou, ktorý tiež potreboval prejsť. Pavlína si pomyslela, že by mu aj pomohla, ale ako, keď nemá ruky. Prechádzala okolo neho a slepec ju inštinktívne chytil za plece, či mu pomôže. Pomohla, no pritom si predstavila, ako to vyzerá, keď človek bez rúk pomáha cez cestu slepému. Pritom sa s mužom dala do reči a zostala prekvapená.
„Večer predtým som bola hostkou v jednej relácii v rádiu. Pán tú reláciu počúval a spoznal ma po hlase. Hneď sa pýtal, či som to ja. Keď sme prešli cez cestu, zastali sme a dobrú štvrťhodinu sme sa rozprávali. Bolo to veľmi milé,“ spomína Pavlína.
O hendikepe chodí aj prednášať
Pavlína Triščová Csápaiová je napriek hendikepu v mnohom úplne samostatný človek. Aj keď nemá ruky, vie sa sama obliecť, vie obsluhovať elektrospotrebiče, menšie veci v pohode prenesie z miesta na miesto. Problém jej nerobí ani telefonovanie či obsluha počítača. Po klávesnici ťuká nohou šikovnejšie, ako mnohí zdraví dokážu prstami rúk. A čo je nad jej sily, v tom jej pomáha kamarátka – osobná asistentka, ktorá ju pravidelne navštevuje, a už aj jej manžel.
O živote hendikepovaných ľudí chodí diskutovať aj po školách. „Je tu jedno občianske združenie, volá sa Parasport 24, a to zastrešuje diskusie v školách na tému ako vnímať hendikep. Chodím tam aj ja, pár ďalších hostí a spolu ponúkneme študentom diskusiu spojenú s nejakým programom. Ja počas podujatia maľujem obraz, ktorý po skončení akcie darujem škole, v ktorej sa nachádzame. Ak sú na akcii prítomní študenti viacerých škôl, obraz získa tá, ktorá si obraz vytlieska,“ podotýka Pavlína.
Foto: Pravda, Štefan Rimaj
Sympatická blondína chce v maľovaní, samozrejme, pokračovať. Prácu so štetcom nevníma ako niečo naplánované, ale ako niečo, za čím ide cielene. Hovorí, že len zdvihla šancu zo zeme. Sníva ale ešte o jednej méte. O modelingu. Ten by ju vraj bavil mimoriadne. K tomuto svojmu snu zatiaľ len „pričuchla“ pred niekoľkými rokmi. V roku 2009 o ňom napísala jej sestra do televíznej relácie a sen jej splnili. Pavlína mala možnosť nafotiť profesionálne modelingové fotky a tie sa jej podarili prenáramne.
Uvedomuje si však, že s jej postihnutím sa na Slovensku v modelingovej brandži dá uplatniť ťažko. V zahraničí, kde bola, ľudia vnímali telesne postihnutých trochu inak ako u nás. Slovensko je stále plné predsudkov. Pavlíne, aj keď si to možno neuvedomuje, sa ich darí aspoň vo svojom okolí búrať. Veď aj telesne postihnutí sú podľa nej takí istí ľudia, s takým istým právom na život ako tí zdraví. Len majú na tele pár odlišností. Svojím spôsobom života ukazuje cestu aj iným ľuďom, ktorí prišli na svet s nejakým postihnutím, že môžu žiť takmer plnohodnotný život. Že pred prekážkami netreba uhýnať, ale ich jednoducho zbúrať.