Neznámy rómsky holokaust

27.11.2015 07:00
VIKEND-romovia-BB
Pamätníky rómskeho holokaustu v Banskej Bystrici v rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku. Autor:

Pojem holokaust pozná vari každý. Rómsky holokaust má však dodnes prívlastok neznámy. Napriek tomu, že počas druhej svetovej vojny nacisti fyzicky zlikvidovali možno až tretinu rómskeho obyvateľstva Európy, prvý pamätník (nelegálny) v Auschwitzi vznikol až niekoľko rokov po jeho oslobodení.

Na Slovensku sme si začali pripomínať tieto udalosti až po prevrate, dlh v podobe pamätníkov splácame dodnes. Najnovší pribudol práve v týchto dňoch vo Zvolene.

Roman Kwiatkowski z poľskej Rómskej asociácie je charizmatický človek. Z pokojného rozhovoru do búrlivého prejavu sa vie dostať v priebehu pár sekúnd. Narodil sa pätnásť rokov po vojne, a teda jej hrôzy si nemôže pamätať. Možno aj vďaka svojmu temperamentu však pre pripomenutie rómskeho holokaustu spravil viac ako ktokoľvek iný v Poľsku. Napokon, vedel o ňom mnoho už v časoch, keď to v západnej Európe bola zaznávaná a vo východnej dokonca zakázaná téma. Odkiaľ? Od vlastnej mamy, ktorej rodina zahynula v Auschwitzi.

Roman Kwiatkowski z poľskej Rómskej asociácie s...
Roman Kwiatkowski z poľskej Rómskej asociácie s knihou Cigán je cigán, v ktorej sám vystupuje. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

„Vyrastal som v komunite poľských kočovných Rómov. Na mnohých miestach, kde sme sa zastavili, si nás deti k sebe zavolal niekto starší a povedal nám – aha, tam Nemci zastrelili toho a toho,“ spomínal Kwiatkowski počas svojej návštevy Bratislavy, kde bol predstavovať knihu poľskej reportérky Lidie Ostałowskej Cigán je cigán, v ktorej vystupuje ako jedna z postáv. „A potom ma mama začala brávať na Dušičky do Auschwitzu. Zapálili sme sviečku za jej príbuzných, ale len v takom úzkom rodinnom kruhu, ako keď navštívite cintorín,“ dodal poľský rómsky aktivista.

Vysídľovanie Rómov počas druhej svetovej vojny.
Vysídľovanie Rómov počas druhej svetovej vojny. Autor: ŠTÁTNE MÚZEUM AUSCHWITZ-BIRKENAU

Až do Romanových dvanástich rokov skutočne nebolo v najznámejšom nacistickom koncentračnom tábore miesto vyhradené pre Rómov. A to aj napriek tomu, že tu počas vojny našlo svoju smrť asi 19-tisíc z nich. V roku 1972 však skupina aktivistov presvedčila vtedajšieho riaditeľa Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau Kazimierza Smoleńa, aby si v areáli mohli postaviť malý pamätník. Bol to jeden z prvých krokov na ceste k uznaniu rómskeho holokaustu aj k jeho lepšiemu pripomínaniu verejnosti. Hoci – pamätník bol vlastne postavený nelegálne.

Fotografia v Auschwitzi - rómske deti z...
Fotografia v Auschwitzi - rómske deti z koncentračného tábora, na ktorých robil pokusy doktor Mengele. Autor: MINORITY NOMAD

„Pán Smoleń bol sám bývalým väzňom z Auschwitzu, robil v tábore pisára. Dobre vedel, že medzi väzňami a obeťami bolo aj mnoho Rómov. Preto, keď za ním začiatkom 70. rokov prišli, nevedel im povedať nie. Vtedajšie vedenie štátu by však oficiálny pamätník určite neumožnilo. Veď v tých časoch sa vo východnom bloku nehovorilo ani o židovských obetiach, nieto ešte o rómskych. Boli len obete holokaustu z Poľska, Čiech, Moravy, Maďarska a tak ďalej. Preto povedal – pamätník môže byť, ale nech je to vaša súkromná aktivita,“ vysvetlil Kwiatkowski.

Pamätník sintským a rómskym obetiam národného...
Pamätník sintským a rómskym obetiam národného socializmu v Berlíne. Autor: FLICKR/THROGERS

Dnes to znie až neuveriteľne, ale trvalo ďalších desať rokov, kým rómske obete oficiálne uznala aspoň západonemecká vláda. Dovtedy bola oficiálna verzia taká, že nacistické Nemecko neprenasledovalo Rómov z etnických dôvodov, ale pre ich asociálne správanie a kriminalitu. Aj pod tlakom rôznych intelektuálov však nedávno zosnulý západonemecký kancelár Helmut Schmidt v roku 1982 prvýkrát uznal rómsky holokaust. Ďalšie desaťročie trvalo, kým spadla železná opona a o rómskom holokauste sa začalo otvorene hovoriť aj v bývalom východnom bloku, teda aj u nás.

Vyčleňovanie za Slovenského štátu

„Rómsky holokaust je neznámy tak pre verejnosť, ako aj pre samotných Rómov,“ priznáva hneď na začiatok rozhovoru Zuzana Kumanová, slovenská etnografka a rómska aktivista. Už desať rokov stojí prostredníctvom združenia In Minorita za projektom Ma bisteren!, v rámci ktorého združenie osadilo pamätníky na miestach, kde dochádzalo počas vojny k porobe tohto etnika. „Pred rokom 1989 sa o tejto téme hovorilo ešte menej ako dnes. V rómskych rodinách sa o tom tiež často mlčalo, preživší nechceli zaťažovať príbuzných hrôzami, ktoré prežili,“ dodáva.

Prvá pietna spomienka sa u nás konala v roku 1991 v Dúbravách. Až v roku 2005 sa Slovensko pridalo k pripomínaniu si Pamätného dňa rómskeho holokaustu, ktorý je v kalendári spojený s 2. augustom. Práve v noci z 2. na 3. augusta 1944 vydal totiž veliteľ tábora Auschwitz-Birkenau príkaz na splynovanie 2¤897 rómskych mužov, žien a detí. Tradíciu pripomínania si 2. augusta, ktorú si medzičasom osvojila celá Európa, začal práve Roman Kwiatkowski a jeho poľská Rómska asociácia. Prvýkrát sa spomienka konala v roku 1994, teda na 50. výročie masakru.

Pamätníky rómskeho holokaustu v Dubnici v rámci...
Pamätníky rómskeho holokaustu v Dubnici v rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku. Autor: IN MINORITA

Tu však treba spomenúť, že osud poľských Rómov a tých z územia vtedajšieho vojnového Slovenského štátu bol odlišný. U nás k masovým deportáciám nedošlo. Nie že by neboli v pláne, ale pre vývoj vojnových udalostí sa jednoducho nestihli zrealizovať. Slovenský štát však, podobne ako Židov, aj Rómov systematicky diskriminoval. V roku 1940 napríklad úpravou branného zákona boli Rómovia zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci (vojakmi so zbraňou). Postupne Rómom obmedzovali pracovné možnosti – napríklad im odnímali živnosti.

„Dôležitá bola vyhláška ministerstva vnútra č. 163 z apríla 1941,“ pokračuje Kumanová. „Menej početnej skupine olaských Rómov zakázali kočovať, vzali im kone a vozy. Všetkých usadlých Rómov sa dotkol príkaz vstupovať do obcí a miest iba vo vyhradenom čase a zákaz vstupovať na verejné miesta, ale napríklad aj zákaz cestovať verejnou dopravou. Dostali tiež príkaz odstrániť svoje obydlia od ciest a umiestniť ich oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom. Spretŕhali sa tak väzby medzi Rómami a ostatným obyvateľstvom.“

Rómov mali takisto postihnúť masové deportácie, napokon, vojnový Slovenský štát kopíroval prístup nacistického Nemecka, len s oneskorením. „Tak ako v Nemecku a iných satelitoch, aj u nás najskôr prišlo k rôznym súpisom Rómov a neskôr k postupnému obmedzovaniu občianskych práv. Príslušníci Hlinkovej gardy často robili nadprácu a šikanovali Rómov pri výkone rôznych nariadení. V rokoch 1941 – 1943 boli rómski muži označovaní ako asociáli a zaraďovaní do pracovných útvarov. K likvidácii komunít došlo po potlačení SNP,“ zhŕňa etnografka.

Deportácie z Maďarmi obsadeného územia

Dôkazom zámerov deportovať Rómov do koncentračných táborov je napríklad zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom. Vznikol v novembri 1944 a zriadilo ho ministerstvo národnej obrany, od konca januára 1945 prešiel priamo pod Nemcov. Internované v ňom boli rómske rodiny vrátane starých ľudí a detí z celého Slovenska. „V priestoroch s kapacitou asi 250 miest bolo zaistených viac ako 700 osôb. V tábore boli veľmi zlé hygienické podmienky, veľká zima a nedostatok jedla. Pripravovali sa transporty do koncentračných táborov,“ pokračuje Kumanová.

Pamätníky rómskeho holokaustu v Lutile v rámci...
Pamätníky rómskeho holokaustu v Lutile v rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku. Autor: IN MINORITA

Začiatkom roka 1945 tu potom vypukla epidémia škvrnitého týfusu a tábor sa dostal do karantény. Mnohým väzňom to vlastne zachránilo život, iným, naopak, vzalo. „Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili 26 chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky. Všetkých 26 chorých brutálne zavraždili. Na mieste tragickej udalosti stojí dodnes kríž z delových nábojníc, ktorý tam po vojne osadili zamestnanci zbrojovky. Od roku 2007 aj pamätník, ktorý sme tam postavili v rámci projektu Ma bisteren!,“ hovorí Kumanová.

Pamätníky, ktoré už desať rokov osadzuje združenie In Minorita, pripomínajú presne takéto miesta. V Lutile upozorňujú na tragédiu z decembra 1944, keď z obce deportovali 40 Rómov a neskôr ich popravili na cintoríne v Dolnom Turčeku. V Slatine zase na masaker, pri ktorom zahynulo 60 tamojších Rómov. „V polovici decembra bola obec oslobodená Červenou armádou, ale deň pred Štedrým dňom sa opäť vrátili nemecké vojská. Miestnych Rómov sústredili do domu Kolomana Fizika, postrieľali a dom zapálili,“ opisuje situáciu stránka Romaholocaust.sk.

Slatina vtedy bola hraničným mestom medzi vojnovým Slovenským štátom a vojnovým Maďarskom. Na juh od našej vtedajšej južnej hranice bolo rómskych obetí nespočetne viac, keďže Maďari pristúpili na konci vojny aj k deportáciám Rómov. Až do roku 1944 bola situácia Rómov v Maďarsku podobná ako u nás. Hoci boli prenasledovaní a diskriminovaní, často ponechaní svojvôli represívnych zložiek, k masovému vyvražďovaniu nedochádzalo. To sa však radikálne zmenilo po odstúpení Miklósa Horthyho a obsadení Maďarska nemeckou armádou.

Pamätníky rómskeho holokaustu vo Zvolene rámci...
Pamätníky rómskeho holokaustu vo Zvolene rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku. Autor: IN MINORITA

Strana Šípové kríže začala takmer okamžite s deportáciami Rómov a odhaduje sa, že do konca vojny z územia vtedajšieho Maďarska vrátane území zabratých Československu po Viedenskej arbitráži deportovali 25– až 30-tisíc rómskych mužov a žien (kým na Slovensku sa rátali obete rómskeho holokaustu na stovky, v Maďarsku na tisíce). Z okupovaných slovenských území Rómov deportovali do Košíc a do Komárna a odtiaľ ich vlakmi prevážali do koncentračného tábora Dachau. Väčšinu z nich následne rozvážali do mnohých ďalších koncentrákov.

Klincovci z Dúbrav

Vráťme sa však na chvíľu späť do súčasnosti. Práve v týchto dňoch totiž na židovskom cintoríne vo Zvolene osadili pamätnú tabuľu s menoslovom zavraždených Rómov z Podpoľania. „Pamätník pripomínajúci osudy Rómov tu stojí už od roku 2006, no pred rokom ma vyhľadal pán Pavel Klinec, jeden z pozostalých po zavraždených a požiadal ma, či by nebolo možné pamätník doplniť o mená všetkých padlých,“ pokračuje Kumanová. Obec Dúbravy, odkiaľ Klincovci pochádzajú, má udalosti z roku 1944 dobre zdokumentované, vďaka spomienkam preživších:

Rómska osada bola v Dúbravách netradične – priamo v strede dediny. Vzťahy medzi Rómami a ostatným obyvateľmi boli dobré. „Pretože zima v roku 1944 bola krutá, partizáni z času na čas zišli do dedín zohriať sa, doplniť zásoby jedla. Bolo to v piatok 8. decembra 1944, keď neskoro v noci prišiel domov 21-ročný partizán Jozef Klinec, známy ako vynikajúci primáš. Niekto ho musel vidieť, Rómovia dodnes upodozrievajú z udavačstva miestneho učiteľa Maloveského, ktorý svoju gardistickú príslušnosť nijako neskrýval,“ píše sa na stránke obce.

Pamätník rómskeho holokaustu v Slatine v rámci...
Pamätník rómskeho holokaustu v Slatine v rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku. Autor: IN MINORITA

Druhý deň ráno už boli v obci ôsmi esesáci. Spomína Marta Berkyová, ktorá mala vtedy dvanásť rokov: „Bolo to ráno o šiestej, ešte sme spali, keď zabúchali na dvere. Jeden hovoril po česky a vyzval otca, aby sa obliekol, že pôjde s nimi. Mama sa pýtala, kam ho vedú a na ako dlho. Ubezpečili ju: Nebojte sa, hneď sa vráti, ideme len na veliteľstvo, vypočujeme ho, spíšeme niečo… A viac sa nevrátil. Zobrali všetkých mužov starších ako 14 rokov a odviedli ich do Detvy. Tam ich držali v židovskom kostole. Ženy im chceli doniesť jedlo, ale Nemci nedovolili.“

Klincovcov z Dúbrav bolo pätnásť. Najstarší bol Juraj Klinec (Plecháň), ktorý mal 57 rokov, zobrali ho spolu so šiestimi synmi. Najmladší Juraj Klinec (Furiak), ktorý práve v tých dňoch dovŕšil 14. rok života. Vo Zvolene, kam ich odšikovali pešo, ich videl ešte zajatý partizán Ján Matúška: „V zámku nás držali tri dni a dve noci. Potom nás dali nastúpiť do dlhej chodby ku stene. Ku každému pristúpil esesák a spolu s ním tlmočníčka, taká panička, mala biele topánky. Gestapák sa každého pýtal: Vy ste Cigán? Vy ste Žid? Potom nás triedili,“ spomínal. On šiel do koncentráku, Klincovci a ďalší inde…

Po príchode frontu prehovoril aj svedok zo zvolenskej štvrte Balkán, ktorý z povaly svojho domu dovidel na neďaleký židovský cintorín. Podľa neho na svitaní privádzali nemeckí vojaci na cintorín ľudí, ktorí museli najprv vykopať jamy. Potom ich postrieľali a zahrabali. Zbadal medzi nimi aj známych – muzikantov Klincovcov z Dúbrav. Po vojne si sem muža a šesť synov prišla hľadať aj Vilma Klincová. V masovom hrobe ležalo dovedna 105 osôb. Niektorých spoznali podľa zubov, Pavla Klinca (Junca) zase podľa fajky a tašky, ktoré mal vždy pri sebe.

Spoločná pamäť európskych Rómov

Prečo sa však takéto a podobné príbehy musia pripomínať aj v súčasnosti? Napokon, mnoho samotných Rómov chcelo blízkych od trpkých spomienok ušetriť. Nedávno na túto tému prebehla diskusia (Frontline: Pamäť a pamätníky zavraždeným Rómom) v bratislavskom KC Dunaj. Okrem Kumanovej, Kwiatkovského, Ostałowskej sa na nej zúčastnili aj Fedor Gál, režisér Robert Kirchhoff, ktorý pripravuje na tému rómskeho holokaustu film Cesta lesom, a nemecký novinár Markus Pape, ktorý sa téme venuje v susednej Českej republike.

Hostia sa zhodli, že téma pamäti rómskeho holokaustu je napriek mnohým aktivitám z posledných rokov stále okrajová. Sama Kumanová priznala, že v In Minorite býva problém s dôstojným zastúpením zo strany štátu na odhaľovaní pamätných tabúľ. A hoci ani samotných Rómov pamätníky až tak nezaujímajú, podľa aktivistov majú z dlhodobého hľadiska zmysel. Táto téma totiž spája Rómov z celej Európy. Holokaust je spoločná pamäť európskych Rómov. „A progres vidno, veď príďte 2. augusta do Auschwitzu,“ zdôrazňuje Kwiatkowski.

Kým kedysi mali v centrálnom symbole holokaustu Rómovia len jeden nelegálny pamätník, dnes majú okrem nového, už oficiálneho, od roku 2001 aj vlastnú expozíciu. Každoročne sa tu za účasti Rómov z celej Európy odohráva veľké spomienkové podujatie. „Najviac ma teší, keď vidím, ako sa tí, čo tu boli ako deti v 90. rokoch, dnes vracajú ako učitelia, či dokonca ako členovia vládnych delegácií. Mladí sa tu dozvedia aj to, že holokaust sa začal ako problém sociálny. Motivuje to ľudí zlepšovať dnešnú situáciu, aby sa nemusela opakovať trpká história,“ dodáva poľský Róm.

Pripomínať rómsky holokaust je podľa Kumanovej dôležité aj preto, aby ľudia videli, kam až môže zájsť vzájomná nedôvera. „V Nemecku rozpracované "vedecké teórie“ nemeckého psychiatra Roberta Rittera boli základom pre neľudské zaobchádzanie a priemyselné vraždenie. Stotožnenie etnicity s asociálnosťou naznačovalo, že si za príkoria môžu sami. Tento prístup navyše predznamenal, že za zverstvá páchané na Rómoch po vojne často nebol ani nikto potrestaný. A to tak u nás, ako aj na európskej úrovni," uzavára etnografka.

Pamätníky rómskeho holokaustu v Nemeckej v...
Pamätníky rómskeho holokaustu v Nemeckej v rámci projektu Ma Bisteren! na Slovensku, Autor: IN MINORITA

O tom, že veci sa posúvajú vpred pomaly, ale predsa, svedčí aj príbeh Pamätníka sintským a rómskym obetiam národného socializmu. Spolková nemecká vláda sa ho rozhodla postaviť už v roku 1992. O deväť rokov neskôr sa stále diskutovalo len o jeho finálnom umiestnení. Napokon sa rozhodlo o mieste blízko budovy Ríšskeho snemu v Berlíne. Angela Merkelová pamätník slávnostne otvorila až v októbri 2012. Pozostáva z kruhovej nádrže s vodou, uprostred ktorej sa nachádza čierny trojuholník – označenie „asociálov“ v koncentračných táboroch.

Jazero lemuje báseň rómskeho básnika Santina Spinelliho:

Vychudnutá tvár mŕtve oči studené pery ticho zlomené srdce bez dychu bez slov bez sĺz

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#pamätník #Rómovia #holokaust #rómsky holokaust
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku