Húževnatý boj o dejiny Čechov a Slovákov

Najväčší odborníci na najháklivejšie dejiny Slovákov a Čechov nemajú brady. Stretávajú sa raz ročne v tom najzápadnejšom kúte bývalého Česko-Slovenska v Chebe, aby si v tvrdom boji zmerali sily.

, 13.12.2015 08:00
cheb, dejepis, dejepisna sutaz, dejepisna... Foto: ,
20 minút na 50 otázok v prvom kole. To je desivo málo času.
34

Keď sa povie Cheb, každému Čechovi sa asi vybaví Špalíček, pôvabný súbor gotických obchodíkov. „Keď sa však povie Cheb v českom Senáte, tak sa každému vybaví dejepisná súťaž,“ hovorí český senátor Miroslav Nenutil. Dejepisná súťaž študentov gymnázií organizovaná Gymnáziom Cheb je fenomén, ktorý svojou náročnosťou a obsadením nemá obdobu nikde v strednej Európe.

Na otázkach sa podieľajú hlavy štátov. Vedci, osobnosti. Je to vášeň pre históriu, ktorá v roku 2011 prekročila hranice Českej republiky a zachvátila aj slovenské gymnáziá. Tento rok sa im po prvýkrát podarilo prebojovať do prvej desiatky. Gymnázium armádneho generála Ludvíka Svobodu z Humenného obsadilo spomedzi 75 tímov vo finále 7. miesto, čo je fantastický úspech. Ale prv museli zvládnuť preteky o čas.

Tím organizátorov. Pán Stulák (v červenej... Foto: Andrej Barát, Pravda
organizatori, cheb, Tím organizátorov. Pán Stulák (v červenej kravate) a študenti z Chebu. Uprostred je predseda českého Senátu Milan Štěch.

Dvadsať minút na 50 otázok. To je 24 sekúnd na jednu otázku! Štartuje prvé kolo. Podľa vedeckého magazínu Nature vyprodukuje ľudský mozog za 30 sekúnd toľko dát, ako Hubblov vesmírny teleskop za celý čas svojho fungovania. Pri pohľade na extrémne ťažké otázky však tušíte, ako sa niektoré zúfalé mozgy strácajú v čiernej diere…

Každý rok sa súťaž venuje určitému výseku dejín a tento ročník sa zameral na úzke asi šesťročné obdobie Protektorátu a Slovenského štátu. Tak napríklad: na jeseň roku 1939 sa začala vo Francúzsku formovať zahraničná československá armáda. Jej výcvikové stredisko bolo v meste… (Agda). Kto režíroval populárny protektorátny film Noční motýl? (František Čáp). V rokoch 1939 až 1945 bol trénerom slovenskej futbalovej reprezentácie… (Štefan Čambal). Pol roka aj viac. Približne toľko sa pripravujú študenti na súťaž. Sú ochotní obetovať veľa. Popoludňajší čas na priateľov, ale aj prípravu na maturitu, čo sa týkalo štvrtákov Richarda Butalu, Jozefa Džubaru a Alexandra Burdu z gymnázia v Humennom.

Apropo, len Richard chce študovať dejiny, jeho kolegovia chcú byť lekármi… Niekde zas muselo ustúpiť rande či spánok. Sextánka Simona Wolfová z Gymnázia Janka Matúšku v Galante sa vzdala víkendov. Patrik Sokola z Gymnázia Považská Bystrica obmedzil šport. A mimochodom, chce byť chemickým inžinierom. Kým sa ich rovesníci točia na diskotékach alebo naháňajú kdesi vonku, oni sa hrbia za vežami z kníh v tlmenom svetle stolnej lampy.

Tápu aj profesori

Druhé kolo. Prsty zaborené do čela. 11. otázka. Ako sa volal člen paravýsadku Zinc, ktorý sa v bezvýchodiskovej situácii zastrelil pri prestrelke s protektorátnymi žandármi v Křivoklátsku v noci z 29. na 30. apríla 1942? (Arnošt Mikš). 16. otázka. Po atentáte na Reinharda Heydricha zanechali parašutisti na mieste činu okrem anglického samopalu Sten Mk II aj ďalšie veci, ktoré potom boli vystavené pre verejnosť za výkladom Baťovej predajne na Václavskom námestí v Prahe. Išlo o… (dve aktovky, plášť, bicykel a čapicu).

Gymnazisti z Nitry. Foto: Andrej Barát, Pravda
gymnazium nitra Gymnazisti z Nitry.

Ide sa do najmenších detailov, ktoré nie sú v učebniciach dejepisu. Ani v bežnej odporúčanej literatúre. Otázky výrazne presahujú vedomosti vysokoškoláka. Historik, expert na dejiny dopravy Milan Hlavačka žartovne pred všetkými súťažiacimi nadhodí, že najlepší z nich sú automaticky prijatí na vysokú školu. „Títo študenti majú lepšie vedomosti ako celý rad profesionálnych historikov. S kolegami sme skúšali urobiť vlaňajšie testy. Neviem, či by sme sa dostali do finále,“ usmieva sa historik Vojenského historického ústavu v Prahe Jiří Plachý.

Súťaž vlastne musela takto dospieť. „Otázky sa v priebehu ročníkov stávali čoraz ťažšími. Čo je pochopiteľné, už nestačila stredoškolská úroveň. Museli sme pristúpiť k veľmi špecializovaným otázkam, aby sme mohli rozlišovať medzi tímami,“ naznačuje historik Petr Čornej, odborník na husitstvo. Bol prvým garantom súťaže. Oslovili ho, pretože medzi stredoškolskými pedagógmi nebola v otázkach zhoda a on bol čosi ako rozhodca. Desať rokov sa snažil vymýšľať otázky. Súťaž previedol od raného stredoveku až na prah moderných dejín.

„A potom som to musel nechať a uspokojiť sa s rolou supervízora. Veď mi už nič nenapadalo!“ Bol svedkom tuhých súbojov a dômyselných taktík. Učitelia, ktorí v tíme stavili na najlepších maturantov, v nasledujúcich ročníkoch, keď museli nasadiť neskúsených druhákov či tretiakov, pohoreli. V každom tíme sú traja a kľúčové je rozdelenie oblastí záujmu. „Láme sa to na otázkach z oblasti kultúry a športu, to zvykne urobiť najväčšie bodové rozdiely. Preto som najlepšieho z tímu nasadil na tieto dve oblasti,“ odokryl čo-to z taktiky Radoslav Turik, dejepisár z Humenného.

Tím z Humenného. Zľava Jozef Džubara, Richard... Foto: Andrej Barát, Pravda
gymnazium humenne Tím z Humenného. Zľava Jozef Džubara, Richard Butala, Alexander Burda a Radoslav Turik.

Bijú sa o každý bod. Študenti a učitelia hľadajú chyby v zadaniach. Testy opravuje komisia zložená zo stredoškolských učiteľov. Tú ešte kontroluje revízna komisia z ďalších pedagógov. Otázky spracúva špeciálny počítačový tím. Vedľa čaká záložný počítačový tím. Je pripravený aj záložný projektor. Súťaž beží, aj keby sa dialo čokoľvek.

Hoci si otázky pred súťažou nespočetne ráz čítajú špičkoví vedci (ešte aj poslednú noc v hoteli pred veľkým finále), predsa sa vždy čosi nájde. Tento rok sa chyba objavila v názve ukrajinského mesta, pri ktorom zahynul kapitán Ján Nálepka, ovenčený in memoriam titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. V teste bolo vytlačené Obruč, správne má byť Ovruč, hlási moderátor. Otázka sa pritom viaže k jeho pôvodnému povolaniu. Bol pedagóg… Súťažiaci majú právo protestovať. Ale pozor! Pravidlá sú nekompromisné ako v tenise. Za neoprávnený protest hrozí mínus 5 bodov. A pád z popredných pozícií, kde sú tesné rozdiely. Na konci sály v rohu sedí prvá pomoc. S dejepisnými otázkami človeku nepomôžu, skôr keby niekto potreboval ošetriť modriny po tvrdom pristátí.

Otázky boli mimoriadne nárocne. Foto: Andrej Barát, Pravda
študenti Otázky boli mimoriadne nárocne.

Palach je Opletal

Súťaž nemôže byť jednoduchá. Pretože stredoškolský predmet dejepis je na tom v Česku aj na Slovensku veľmi zle. Asi najbiednejšie sú poznatky z 20. storočia, paradoxne z obdobia, v ktorom pramení identita súčasníkov. „Vedomosti gymnazistov často končia pri druhej svetovej vojne. Rok 1948 sa nepreberá. Ani tie otrasné zločiny v 50. rokoch. Deti vychádzajú z gymnázia a nikdy nepočuli o normalizácii. Nevedia nič z posledného storočia. A to je šialené,“ naznačuje Miroslav Stulák, hlavný organizátor olympiády. Verí, že súťaž to aspoň čiastočne napraví.

Študenti si totiž bežne zamieňajú rok 1939 s rokom 1968 (a napokon aj s rokom 1989..). „Mýlia si Palacha s Opletalom. Keď sa ich spýtate, kedy bol koniec druhej svetovej vojny, polovica vám to nepovie. Minulé storočie je pre nich pravek,“ dodáva dejepisár. Pritom na pravek a starovek sa kladie v školách zbytočne veľký dôraz. A na 20. storočie nezostane čas. Dych. Odvaha? „Starí kantori sa možno vyhýbajú. Alebo sa im nechce. Boli v strane a vnútorne nesúhlasia so zmenami,“ mieni Stulák.

Herec Martin Huba číta ďalšiu otázku. Foto: Andrej Barát, Pravda
Martin Huba Herec Martin Huba číta ďalšiu otázku.

Podľa historika Čorneja to má dvojaké príčiny. Hodinová dotácia dejepisu klesá. Ako nám potvrdili slovenskí učitelia priamo v Chebe, niekde dokonca o polovicu. Stihnúť potom rozprávanie od pračloveka aspoň k Husákovi za polovičný čas je nemožné. „Očakáva sa, že budeme budovať občiansku spoločnosť. Že budeme u detí rozvíjať kritické myslenie, prácu s prameňmi. A pritom nám zoberú priestor, kde sa s tým dá pracovať,“ rozhorčuje sa dejepisár z Gymnázia Považská Bystrica Jozef Šujak.

„Druhá vec je tá, že niektorí učitelia najnovšie dejiny učia neradi. Veľmi často sa tu menilo hodnotenie a uhly pohľadov. Chýba nadhľad, objektivizácia poznania. Je zaťažené ideologicky. A je tam skrytá obava učiteľov, že narazia. Nikto vám to nepovie, ale je to v nich. Viem to. Stretávam sa s nimi každý deň. Sú to moji žiaci, ktorí dnes učia na základných a stredných školách,“ dopĺňa Čornej.

A výsledok? „Nepoznať vlastné dejiny, aspoň udalosti posledných 250 rokov, keď sa formovala naša civilizácia, znamená strácať orientáciu vo svete. Dnes všetci cítime, že sa svet dal do pohybu. Niečo zaniká a rodia sa nejaké iné štruktúry a bez historického zázemia je ťažké to uchopiť,“ prízvukuje Čornej. Je cenné, že na súťaži nie sú len budúci historici, ale že sa zapájajú aj budúci mladí matematici či programátori, ekonómovia. Aj oni budú čeliť závažným rozhodnutiam a konfrontovanie s históriou ich môže azda priviesť k rozvahe. „Tí, čo nepoznajú svoju minulosť, akoby ani nepoznali dejiny vlastnej rodiny,“ dodáva dejepisárka z Gymnázia na Golianovej ulici 68 v Nitre Mária Krištofičinová.

Prežila Lidice

Dejiny dostávajú tvár. Tretie kolo, to sú aj portréty. Študenti musia napísať aspoň priezvisko. Na fotografiách sa mihne Gustáv Husák, Martin Frič, Karol Šmidke, Otto Smik a ďalší… Lenže spoza stola, za ktorým sedia historici, skúmavo hľadí do sály sama história. Jarmila Weinbergerová. Prežila Terezín aj Osvienčim. Briti ju vyslobodili v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Nik z rodiny neprežil. Keď sa vrátila, ujala sa jej rodina spolužiačky a spoločne vyštudovali medicínu. Alebo Marie Šupíková, jedna z hŕstky detí, čo prežili vraždenie v českej obci Lidice. Ako pätnásťročná svedčila na súde v Norimbergu. A teraz svedčí tu, pred mladými ľuďmi. Nikdy nezabudnú.

Živý dejepis je príklad, ako sa dá napredovať aj napriek okliešteným podmienkam v školstve. Pozvať si pamätníkov na hodinu. Stulák ich často necháva samých so študentmi. Vyčíta si len jedno: že mu nezišlo na um skôr jazdiť so študentmi za hrdinami druhej svetovej vojny, ktorí bojovali na západnom fronte. Za letcami. „O vojakoch zo západu sa vôbec nehovorilo. Často umierali opustení a zabudnutí.“

Ďalší dejepisári zas upriamujú pozornosť publika v triede na súčasnosť. Na najaktuálnejšie správy. „Vždy začínam hodinu tým, čo sa práve deje vo svete. Snažíme sa to potom so študentmi porovnávať. Teraz rezonuje utečenecká kríza, hľadáme preto paralely v hlbšej minulosti,“ opisuje Andrea Hrotková z galantského gymnázia. Zrazu zhasnú takmer všetky svetlá. Štvrté kolo. Na veľkoplošnej obrazovke sa zjaví herec Milan Kňažko. „Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Česko-slovenskej republike, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným…,“ cituje, a študenti majú uhádnuť, o akú udalosť išlo, a napísať mesiac a rok, kedy sa odohrala… (december 1943, Vianočná dohoda).

Obrazovka stemnie. Odpočítava 30 sekúnd a vtom zahučí siréna. Nasleduje herec Martin Dejdar. Potom z Grassalkovičovho paláca Marián Labuda a neskôr Martin Huba. Vlani čítali otázky aj premiér Robert Fico a predseda vlády Českej republiky Bohuslav Sobotka. V roku 2013 dostali študenti zadanie od exprezidenta Ivana Gašparoviča. Organizátori dokonca zverbovali herca Štefana Kvietika. Študentom zarecitoval úryvok z básne Mor ho! od Sama Chalupku. „Viete, aký to bol zážitok, vidieť ho po takej dlhej dobe!“ nadchýna sa ešte aj dnes historik Hlavačka.

Jarmila Weinbergerová prežila Osvienčim. Foto: Andrej Barát, Pravda
Jarmila Weinbergerová Jarmila Weinbergerová prežila Osvienčim.

Dva národy

Asi šesťdesiat percent všetkých otázok je v češtine. Zvyšok je v slovenčine. „Znejú tu dva jazyky. A to je dobré. Práve v čase, keď sa tieto dva národy a mladí ľudia akoby od seba vzďaľovali. Akoby sme rezignovali na to, čo máme spoločné. A to je naša minulosť,“ prízvukuje slovenský historik Roman Holec.

Ľudia tu znovu nachádzajú takmer už zabudnuté väzby, dokonca priamo na stupni víťazov. „Ja sa musím poďakovať najmä vám, pán Hlavačka. Je to predovšetkým vaša zásluha. Bol som váš študent,“ trasie rukou prekvapenému historikovi Jiří Hubačka, dejepisár, ktorý so svojím tímom z Purkyňovho gymnázia v Strážnici súťaž vyhral.

Je po všetkom. Končí sa ďalšie kolo stredoškolskej súťaže, ktorá má neuveriteľných vyše 450 sponzorov. Na začiatku mala rozpočet asi 3-tisíc českých korún. Dnes je to viac ako 2,5 milióna českých korún. Preto študenti pri východe zo sály sťažka odfukujú. Každý z účastníkov finále si domov odnáša desať kvalitných a ťažkých kníh v hodnote asi 150 eur. A trojica gymnazistov z Hořovíc premýšľa, aké si zvolia do školy pyžamo. Stavili sa s učiteľom, že ak uspejú do 25. miesta, odučí jednu hodinu v pyžame on. No ak to bude horšie ako na 45. mieste, padne to na nich. Skončili na 60. priečke. Ale ako napokon poznamenal reportér Stanislav Motl: „Všetci sme vyhrali.“ To, že sa mladí ľudia prepracovali až sem, do Chebu, dáva celej spoločnosti nádej, že neskončí v pasci.

Ignorujeme vlastnú históriu. Nežijeme pre budúcnosť. Čo teraz?

Dejepisná súťaž v Chebe má ušľachtilý cieľ. Rozprúdiť záujem mladých Čechov a Slovákov o vlastné dejiny. Ich ignorovanie znamená katastrofu, hovorí historik Roman Holec, ktorý sa na olympiáde zúčastňuje už štyri roky.

Roman Holec. Foto: Andrej Barát, Pravda
Roman Holec Roman Holec.

Aké to bolo pre vás na začiatku, keď ste ako univerzitný profesor zvažovali, či prijať pozvanie na stredoškolskú súťaž?
Programovo sa vyhýbam podobným podujatiam alebo písaniu učebníc, lebo sa neviem adekvátne prispôsobiť stredoškolskej úrovni. Nedokážem vysvetliť zložité veci jednoduchým spôsobom, čo na učiteľoch veľmi obdivujem. Ale táto súťaž na mňa urobila dojem. Svojou náročnosťou a vysoko nastavenou latkou presahuje aj horizont univerzitného poslucháča. A dokonca aj profesionálov, ktorí sa danej oblasti venujú.
Nie je to priveľmi náročné?
Je to zámer. Aby sa dokázali exaktne pomenovať rozdiely medzi jednotlivými súťažiacimi. A čím je súťaž náročnejšia, tým viac to núti študentov zahĺbiť sa do literatúry v širšom rozsahu.
Organizátor súťaže pán Stulák tvrdí, že s dejepisom je to v Českej republike slabé, chatrné sú najmä poznatky z druhej polovice 20. storočia. Je to tak aj u nás?
Určite je to problém aj na Slovensku. Myslím si, že osnovy by mali vo zvýšenej miere venovať pozornosť tomuto poslednému obdobiu, pretože v podmienkach, ktoré vytvorilo, dnes prežívame všetky vyplývajúce súvislosti a kontexty na vlastnej koži. Vysvetlenie udalostí posledných desaťročí je pre občianske a politologické vzdelanie kľúčové.
Je to problém iba osnov?
Žiaľ, stretávame sa s javom, že učitelia neradi tieto udalosti vysvetľujú. Neradi vstupujú do otvorených a často aj politicky podmienených diskusií so žiakmi a okolitým prostredím. Pretože tam už sa kladú vysoké nároky na postoje učiteľa, tu už nepomôže kniha či učebnica. No netýka sa to len učiteľov. Často aj my ostatní nie sme zvyknutí verejne diskutovať o svojich postojoch. Ďalší dôvod je ten, že úroveň historického vedomia v celej spoločnosti upadá. Ľudia akoby necítili potrebu spoznať vlastnú minulosť. Nežijú pre budúcnosť. Žijú pre dnešok, pre dnešný deň. Pre tú najsúčasnejšiu súčasnosť. A to má katastrofálne dôsledky v celej spoločnosti.
Prečo je to tak?
Konzumná spoločnosť aj globalizácia, ktorá sa na nás valí, nevytvára potrebu skúmať vlastné dejiny. Je navyše ťažké pozerať sa dozadu. A často je aj nepríjemné realizovať sebareflexiu vlastných zlyhaní. Nie tých osobných, ale zlyhaní predkov, ktorých dôsledky cítime. A v tomto školy robia veľkú chybu, že nedokážu adekvátne posilniť úroveň občianskeho a historického vzdelávania, nedokážu žiakov motivovať. Dejepis, to nie sú len fakty, ktoré sa treba nabifľovať. Na dejepise by mali žiaci skúšať historicky myslieť.
Učiť sa na chybách a robiť lepšie rozhodnutia?
História nám dáva spôsob, ako uvažovať nad vecami a súvislosťami v každodennom živote, ako hľadať východiská. Veď ľudia pred nami miliónkrát absolvovali podobné situácie, volili podobné rozhodnutia. A my? Namiesto toho, aby sme sa poučili z omylov iných, stále ich opakujeme a recyklujeme.
V čom spočíva riziko nepoznania vlastných dejín?
Je to napríklad vzťah k štátu, v ktorom žijeme. K spoločnosti, ktorej sme súčasťou. A k rodine, ktorá tvorí základnú bunku. Ak budeme ľahostajní k minulosti vlastného národa, teritória, štátu, kontinentu, tak sa nám to vráti… Človek sa s postupujúcim vekom úplne prirodzene pozerá viac dozadu ako dopredu. A tento proces akoby sa v tejto dobe stále odďaľoval. Ľudský život je čoraz dlhší, ten kontext okolo nás je dramatickejší a akoby nás to zbavovalo potreby uvažovať nad sebou samým i nad vlastnými dejinami. Len čo na toto rezignujeme, budeme oveľa ťažšie riešiť problémy, s ktorými sme dnes konfrontovaní.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
34 debata chyba
Viac na túto tému: #študenti #súťaž #dejiny #odborníci