Ručne vyšívané kroje od Jany Kucbeľovej má doma módna návrhárka Vivienne Westwoodová, politička Hillary Clintonová či ďalšie osobnosti z celého sveta. Pestrofarebné kroje sú v odborných i verejných kruhoch známe svojím precíznym vypracovaním.
Nevnímala som to tak, že sme chudobní, že by mi niečo v detstve chýbalo. Mojou radosťou bolo behať v lete po lúke, nájsť si pečiarky.Jana Kucbeľová
Najnovšie dva z nich v plnej kráse predviedli aj druhá vicemiss Slovenskej republiky Petra Denková, ktorá sa minulý týždeň stala aj najkrajšou ženou Európy, a tiež Miss Slovensko 2015 Lujza Straková, ktorej kroj zožal na Miss World v Číne obrovský úspech. Aj vďaka nemu sa Lujzin ľudový tanec dostal medzi Top desať tancov sveta.
Pani Kucbeľová sa narodila v rázovitom kraji pod Poľanou. Vyrastala v rodine, kde bol starý otec maloroľník a rodičia pracovali na poliach pod vlniacimi sa kopcami. Lazy v Krnom, kde s rodičmi žili, sa na jej budúcom smerovaní podpísali už v kolíske. Ako s hrdosťou hovorí, záujem o folklorizmus prameniaci z detstva a jednoduchý gazdovský život nikdy nebrala ako niečo, za čo by sa mala hanbiť.
„Volala som sa Fekiačová, tak ako väčšina ľudí na tomto laze. Všetci Fekiačovci sme preto mali nejaké prezývky. Nám sa hovorilo do Adamov. Takto sme sa rozlišovali, aby vedeli ľudia, že od koho, ktorých Fekiačovcov ste,“ začína svoje rozprávanie majiteľka dielne, kde sa šijú a predávajú vychýrené slovenské kroje. Život na podpolianskych lazoch bol, a neraz aj je tvrdý. To, čo jej však priniesol už v ranom detstve, sa pani Janke stalo láskou i osudom na celý život.
Detstvo? Pečiarky na lúke
„Nevnímala som to tak, že sme chudobní, že by mi niečo v detstve chýbalo. Mojou radosťou bolo behať v lete po lúke, nájsť si pečiarky. V tých časoch bolo veľa vecí nesmierne ťažkých, ale ja si pamätám len to dobré. Moja sestra to mala oveľa náročnejšie, pretože v tom čase už bola tretiačka-štvrtáčka a najväčším problémom bolo chodiť v zime do školy,“ spomína na svoje detstvo pani Kucbeľová. Pri popise vtedajšieho spôsobu života nie je ťažké predstaviť si, ako silno sa dievčaťu žijúcemu pod majestátnou Poľanou ľudová kultúra vpísala pod kožu.
Spomína, ako každú nedeľu doobeda púšťali v Slovenskom rozhlase rozprávky a oni ich spolu celá rodina počúvali. Ak neboli v kostole. „Deti, ticho! Je rozprávka,“ napomenul otec hrajúce sa deti, ak náhodou pozabudli, že je čas, keď dospelí aj malí stíchnu a spoločne si vypočujú tradičný nedeľný príbeh. „Vždy, keď hrala v rádiu fujara, otec zase povedal: Deti, ticho, pekne pískajú. Takže pre mňa bol folklór od detstva prirodzený, ako keď človek dýcha,“ hovorí pani Janka.
Starý otec pani Kucbeľovej bojoval ešte v prvej svetovej vojne. Obohatilo ju teda aj jeho rozprávanie o zážitkoch z frontu. „Chodieval k nám aj jeho švagor, ujo Kružliak z Piešťa. Oni si popili domácej pálenky a debatovali. Ja som vtedy počúvala také čarovné príbehy z frontu a z ich mladosti. Všetko archaické sa pre mňa stalo niečím fascinujúcim a dodnes je to mojou vášňou.“
S takou láskou, ako jej vtedy mamička robila palacinky s lesnými jahodami a čerstvou kravskou smotanou alebo starká varila čírik (hríbovú polievku, pozn. red) s kuriatkami, ktoré si predtým sama vybehla nazbierať do neďalekej hory nad domom, rozbehla pani Janka neobyčajnú firmu. A hoci to nebolo ľahké, dnes jej Parta vyrába kroje a krojové súčasti do celého sveta.
Od huslí ku krojom
Tomuto úspechu však predchádzali celé roky vytrvalého učenia sa a práce. Mladá rodina Fekiačovcov sa po čase rozhodla presťahovať do nového domu. „Keď napadol v zime sneh, sestra cezeň nevládala prejsť na sídlisko do školy. Aj to bolo motiváciou, prečo naši rodičia kúpili pozemok blízko železničnej stanice a postavili tam dom,“ spomína pani Kucbeľová. Do prvej triedy už nastúpila z oveľa komfortnejšieho prostredia ako jej sestra. V tom období vznikla v Detve Ľudová škola umenia, kde ju mama hneď zapísala.
„Do tejto školy robili vtedy nábor, takmer všetci boli prijatí. A keďže na klavír išlo asi 70 percent detí a nemali tam nikoho, kto by chcel ísť na husle, prehovorili ma, aby som išla ja. Pani učiteľka mi pozrela na ruky a povedala, má dlhé prsty, a to rozhodlo,“ hovorí s úsmevom majiteľka Party. A práve husle boli druhým významným momentom, ktorý v jej životnom smerovaní zohral rozhodujúcu úlohu.
Hoci to mnohokrát chcela vzdať a preplakala veľa dní, vďaka prísnosti rodičov, ktorí na dokončení ľudovej školy trvali, to dotiahla do úspešného konca. Zásadný zlom nastal v siedmej triede. Práve vznikal folklórny súbor Ratolesť, potreboval ľudovú hudbu a do nej sláčikárov.
Foto: Archív J. Kucbeľovej
„Zobrali ma a tu som si ľudovú hudbu nesmierne zamilovala,“ pokračuje pani Kucbeľová. V Ratolesti sa postupne naučila rozlišovať druhy „ľudoviek“. Chodili hrávať po všetkých folklórnych festivaloch v krajine. Spoznávala teda nielen tradície z Detvy, ale aj z Terchovej či z Východnej. Mala možnosť vidieť, ako hrajú gorali, ako východniari a zaujímalo ju to čoraz viac.
Vzťah ku kroju sa u nej prejavil celkom prirodzene, keďže si ho ako členka folklórneho súboru obliekala denne a musela sa oň naučiť aj náležite starať. Vedieť kroj oprať, vyškrobiť, to všetko sa pre súboristov postupom času stane rutinou.
Na Podpoľaní boli vždy krojové súčasti dosť drahé. Keďže k nim pani Janka inklinovala, vybudoval si k nim popri nej vzťah aj jej manžel a začal vyrábať detvianske klobúčiky. Potom spolu začali vyrábať aj detvianske kabanice. V tom období ich robil posledný žijúci výrobca kabaníc pán Murín.
„Do Pivkov sa k nim dokladalo. Už bol veľmi staručký. Bola som sa učiť od neho a on mi povedal všetko, čo vedel,“ spomína na chýrneho remeselníka. Zaujímala sa, ako sa dá vyrobiť parta, ako sa vyrábajú jednotlivé súčasti kroja.
Kroje a vojny, migrácia či zmena klímy
„Bola tu výborná krajčírka teta Lapinová a tá ma učila, ako šiť napríklad kródeľ. Šije sa to ťažko a dodnes to vie len máloktorá krajčírka, pretože sú na to rôzne finty. Potom prišla revolúcia. Šla som na materskú s druhou dcérou a po roku som stála pred rozhodnutím, či sa vrátiť do Domu pionierov, alebo začať podnikať.“
Detva už vtedy jeden obchod s ľudovou tematikou mala. Pani Janka však v sebe nosila sen o predajni, kde by sa dali kúpiť rôzne ľudovo-umelecké výrobky, ale aj hudba či knihy. Netrvalo dlho a priestory do prenájmu jej poskytol miestny podnikateľ. V roku 1991 v nich otvorila Partu a v tých istých priestoroch sídli firma doteraz.
„Mala som dve malé deti, veľké problémy v manželstve a popri tom kopu práce v obchode. Začínali sme predajom ľudovoumeleckých výrobkov. Brali sme ich na komisionálny predaj. Neexistovala databáza ľudových výrobcov. Jediné, čo som mala k dispozícii, bol telefón, ale žiaľ, väčšina tých ľudí telefón nemala,“ hovorí o ťažkých začiatkoch dnes už jedna z najúspešnejších dodávateliek našich krojov pre Slovensko i zahraničie.
Nemali žiadny vstupný kapitál, len pár tisíc korún a museli žiť ako rodina. Pomerne rýchlo sa však obchodu začalo dariť. To pani Kucbeľová vysvetľuje jednoducho. Ako hovorí, v tom čase nastal nesmierny hlad po takýchto výrobkoch. Začali chodiť predávať aj na folklórne festivaly, ktoré ako členka Ratolesti už dôverne poznala.
Z malej dielne sa časom stala väčšia a svoje miesto si v nej našla aj dcéra pani Kucbeľovej Janka. Hoci sa tomu zo začiatku bránila a nechcela mať mamu za šéfku, neskôr pochopila, že v ľudovom prostredí žije odmalička a nevie si predstaviť, že bude robiť niečo iné.
„Mama ma naučila a stále učí o krojoch. Akú majú hodnotu, ako sa majú správne vyrobiť. Aj keď nie je vždy ľahké v tomto odvetí pracovať, robím to veľmi rada a napĺňa ma to. Robím to, čo som vyštudovala, a to sa v dnešnej dobe málokomu podarí,“ mieni Janka, ktorá ako sama povedala, chce v maminých šľapajach pokračovať aj keď ona pôjde do dôchodku, dovtedy ju však mama musí ešte veľa vecí naučiť.
Výroba krojov a ich súčastí je náročný proces. Vyžaduje si nielen cit pre detail a šikovné ruky, ale patričné vedomosti a znalosť slovenských tradícií. Tak ako sa rokmi mení móda v bežnom oblečení, menila sa aj pri krojoch. Ako podotkla pani Kucbeľová, nie každá krajčírka môže tento tradičný slovenský odev šiť.
„Len prax a roky vzdelávania vás naučia rozoznávať kroje z rôznych kútov Slovenska. Menili sa rovnako, ako sa menila doba. To, ako vyzerali, ovplyvňovali vojny, migrácia, ale aj klimatické zmeny,“ vysvetľuje pani Janka a dodáva, že v súčasnosti už treba rozlišovať medzi odevom autentickým a scénickým.
Foto: SITA
Pre folklórne súbory predávajú odevy vyštylizované, ale spĺňajúce charakter daného regiónu. Ťažké pôvodné materiály už vymenili za ľahšie udržiavateľné. „Jednak je to pre súboristov praktickejšie a potom, už len ťažko by sme našli ľudí, ktorí by s pôvodnými materiálmi a technikami dokázali pracovať. Ak by sa to podarilo, nedali by sa zaplatiť,“ hovorí úspešná Slovenka.
Výroba jedného kroja v ich dielni trvá približne týždeň. Vyrábať si ich dávajú folklórne súbory, heligonkári, ale aj bežní ľudia či Slováci žijúci v zahraničí. „V dnešnej dobe multikulturalizmu je to pre mnohých jediný spôsob, ako sa v cudzom svete identifikovať a mať niečo tradične slovenské. Sú rodiny, kde sú obaja rodičia Slováci a už ich deti, teda prvá generácia, po slovensky nevedia. Pričom voľakedy v Amerike ešte štvrtá generácia po slovensky vedela,“ mieni na záver pani Janka.
Povedal o krojoch od Jany Kucbeľovej
Imrich Béreš, folklorista a šéf Prvej stavebnej sporiteľne:
S Partou spolupracujem na výrobe krojov nielen ako choreograf, ale aj ako folklorista, ktorý miluje slovenské ľudové umenie. Som nesmierne rád, že sa snažia verne zobrazovať slovenské ľudové kroje, ktoré sa vysoko približujú k predlohám slovenských krojov, ale na druhej strane zodpovedajú scénickému stvárneniu. Ako folklorista rád nosím ich kroje pri rôznych príležitostiach. A ako každý človek, ktorý si ctí tradície svojho národa, ich aj s patričnou hrdosťou nosím.