Hilda Hrabovecká: Môj život bude mať taký zmysel, aký mu sama dám

12.01.2016 07:00

Vraví sa, že keď odíde starý človek, je to, ako keď zhorí kniha. Niektorí ľudia sú ako celá knižnica: Nezanechávajú v nás len svoj osobný príbeh, ale celé dejiny priestoru, ktorý je našou spoločnou pamäťou. Bez vytrhnutých kapitol. Keď krátko po svojich 91. narodeninách 20. decembra 2015 zomrela Hilda Hrabovecká, rodená Friedmannová, neodišla len pamäť jedného z posledných ľudí, ktorí prežili prvý slovenský transport do Osvienčimu, ale žena, ktorá celým svojím životom ukazovala, ako strašne je dôležitá odvaha jednotlivca v protirečivosti historických zvratov.

Hilda Hrabovecká na portréte z konca 40. rokov.
Hilda Hrabovecká na portréte z konca 40. rokov. Autor: Pravda

Keď sme sa už dobre poznali, venovala mi knihu spomienok na tri roky v koncentračnom tábore Ruka s vytetovaným číslom. Bolo to v čase, keď Yehuda Lahav, izraelský novinár a rovnako ako Hilda Hrabovecká rodák z Prešova, vydal na Slovensku niekoľko kníh, v ktorých sa usiloval priblížiť svetlejšiu stránku spolužitia palestínskych Arabov a Židov v Izraeli.

S Hildou sme o tom veľa diskutovali, pretože ju nástojčivo trápil vývoj arabsko-židovských vzťahov v krajine, o ktorej sa vyjadrila, že jej po vojne nahradila ukradnutý pocit vlasti. Rovnako ako Yehuda Lahav, aj ona mala neochvejne ľavicové presvedčenie. V mladosti bola členkou sionistickej organizácie Hašomer Hacair a ako príslušníčku národa, ktorý predvojnový antisemitizmus vyzýval, aby z európskeho (v konkrétnom prípade slovenského) domova „tiahol do Jeruzalema“, ju trápila otázka, prečo od toho istého národa po šesťdesiatich rokoch časť svetovej ľavice chce, aby Jeruzalem opustil, a aký je to mechanizmus, ktorým niekdajší prenasledovaný odôvodňuje to, že sám prenasleduje.

Vzťah zmeny vo vnímaní prenasledovania po vzniku národných štátov patril k našim najčastejšie diskutovaným témam. Hilda mala na svoje dilemy o dôvod viac: na rozdiel od mnohých iných, ktorí mali podobne ako Yehuda Lahav šťastie uniknúť peklu skúsenosti vyhladzovacích táborov, nikdy neopustila krajinu, ktorej časť obyvateľstva sa k nadobudnutiu národnej štátnosti hrdo prihlásila tým, že ju ako šestnásťročné dievča poslala do Osvienčimu. V plynových komorách zahynuli všetci jej priami príbuzní, z ôsmich súrodencov prežili okrem nej len dvaja.

Naloženiu do prvého dievčenského transportu sa vraj ešte mala šancu vyhnúť. „Boli sme takí chudobní, že možnosť cestovať vlakom, navyše do Poľska, odkiaľ pochádzala moja mama a kde budem môcť pracovať, bola úžasne vzrušujúca predstava.“ Kontinuita s predvojnovým svetom bola nemožná, ale ako viackrát napísala, ani na chvíľu nemienila opustiť rodisko. „V tejto krajine pod Tatrami som prežila detstvo, mladosť, biedu, solidaritu, mladistvý elán, znevažovanie tradícií, odhodlanie zmeniť svet. I keď ma v marci 1942 odvrhla a obrala o pocit bezpečia vlasti, zostala súčasťou môjho života. Je to môj domov.“

Bolo to také nečakané

Naposledy som ju videla čosi pred vyše mesiacom. Byt Hildy Hraboveckej bol jedným z prvých cieľov mojej návštevy, keď som sa vrátila z ďalekých ciest domov. Bola som vyčerpaná a smutná – krátko predtým sa svet smrťou môjho otca náhle zväčšil o veľké, hmlisté vákuum, ktoré prinášalo novú, dosiaľ nezažitú úzkosť. Hilda telefonicky strážila moje kroky na druhom konci sveta: „Kde sa zase túlate! Píšte! Ako sa angažuje juhoamerická ľavica? Čítali ste nového Bělohradského?“

No napokon ma v novembri privítala so žiariacim úsmevom pod kyslíkovou hadičkou, sediac v kresle, z ktorého posledné roky takmer vôbec nevstávala. „Pokiaľ som tu,“ povedala mi, „som tu pre vás, čokoľvek by ste potrebovali.“

Vždy mala viac energie ako druhí a vždy cítila osamelosť druhých bolestnejšie ako svoju vlastnú celoživotnú nočnú moru. Niet divu, že jej smrť každého, kto ju poznal, zastihla nepripraveného. „Bolo to také nečakané,“ povedala mi jej dcéra Katarína. Človek by sa nad tým aj pousmial, keby to nebola pravda, pretože pri ľuďoch jej druhu sa smrť zdá popri ich úsmeve slabučká. Až do okamihu, kým po sebe nezanechá pocit zhorenej knižnice. Veľmi ma mrzí, že prvé, čo od môjho posledného sľubu píšem, je niečo, čo si asi nemá ako prečítať. A zároveň som šťastná, že som mala možnosť získať si dôveru ženy, ktorá patrí medzi najautentickejších a najsilnejších ľudí, akí kedy pochádzali z krajiny nie vždy najvľúdnejšej k tým, ktorí jej boli najoddanejší. Nedokážem nebyť osobná.

Hilda s manželom Inmrichom.
Hilda s manželom Inmrichom. Autor: Pravda

Keď sa už nevie, čomu sa tlieska…

Pred rokom vyšiel v denníku Pravda posledný rozhovor s Hildou Hraboveckou (autor Vladimír Jancura), ktorá po roku 1989 vstúpila do povedomia verejnosti práve preto, že začala hovoriť, a najmä písať o svojej osobnej skúsenosti v koncentračnom tábore Osvienčim – Brezinka. Rozhovor vznikol pri príležitosti 70. výročia jeho oslobodenia. Osláv sa už osobne zúčastniť nemohla, ale ani nechcela.

Návrat do Brezinky, jej vlastnými slovami, nezvládla nikdy, v Osvienčime bola naposledy pri 50. výročí jeho oslobodenia. Navyše v našich osobných predchádzajúcich rozhovoroch sa mi priznala, že nechce, aby jej „publikum“ prejavovalo rešpekt len z úcty k prežitému osudu. Nestála o aplauz más, nechcela sa zapáčiť spolkom, organizáciám ani jednotlivcom, rozmazané štvormiestne číslo 1890 vytetované na predlaktí sa jej v zápale reči veľavravne chvelo, ale nikdy naň sama od seba nepoukazovala. Myslím si, že brutálna redukcia na číslo v ranej mladosti ju najviac zo všetkého inšpirovala k tomu, aby túžila pochopiť a vysvetliť, prečo sa ľudia v priebehu mašinérie 20. storočia číslami stali.

Zdalo sa mi, že najväčšiu bolesť jej v posledných rokoch spôsoboval strach z toho, že úcta, prejavovaná na organizovaných podujatiach vojnovým veteránom a preživším holokaust, sa často mení na automatizovaný akt, v ktorom väčšina politickej reprezentácie už ani nevie, čomu tlieska. Alebo že tlieska z vyžadovanej spoločenskej po­vinnosti, ktorá nie je ničím iným, ako prejavom ľahostajnosti či apatie, vo svojej podstate podobne nebezpečnej ako zlo, ktorého spoločensky neznesiteľnú a ťažko akceptovateľnú banalitu pomenovala Hannah Arendtová.

Uchopiť banalitu zla

Hilda Hrabovecká mala dušu anarchistky, neznášala pripínanie „metálov“. Ak pomenúvala svoju osobnú skúsenosť, nerobila to preto, aby upriamovala pozornosť len na svoje vlastné utrpenie, utrpenie svojej rodiny a svojej komunity.

Aj vo svojej spomienkovej knihe hovorí o sebe najmenej. Divadelná hra Viliama Klimáčka Holokaust by nebola vznikla, nebyť Hildy: ona bola autorka námetu a všemožne hľadala možnosť, ako príbeh sprostredkovať verejnosti. Ak hovorila o svojich vlastných pocitoch viny či zlyhania, nehľadala zjednodušené interpretácie a spytovanie seba samej bolo vždy cestou k porozumeniu spoločenských javov: Nezáležalo jej na viditeľnosti vlastného mena, chcela, aby sa k ľuďom dostala myšlienka, ktorú považovala za dôležitú. Dôležité bolo uchopiť podstatu banality zla, aby sme sa jej mohli vyhnúť v súčasnosti, a dôležité bolo aj porozumieť svojej vlastnej generácii, vysvetliť, prečo jej príslušníci konali tak, ako konali.

Súhrnne to znamenalo pochopiť a vysvetliť zmysel povojnového 20. storočia, špecificky v našich lokálnych, slovenských podmienkach.

Posledná žena z prvého transportu

V roku 2014 vznikol o Hilde Hraboveckej vo Francúzsku film s názvom Posledná žena z prvého transportu. Nakrútil ho Hildin mladší bratanec Daniel Friedmann a uvádza ho pieseň židovských partizánov, pôvodne v jazyku jidiš. Pieseň sa volá Nevrav nikdy, že si na poslednej z ciest. Asi si ani neviem predstaviť priliehavejšie slová na vystihnutie Hildinej osobnosti. Myslím, že porážku vôbec neuznávala a aby prežila, uchovala si vieru, ktorú toľkí iní stratili. Bolo to obdivuhodnejšie, ako uchovanie náboženskej viery, pretože nikdy nestratila vieru v ľudské dobro.

Už si presne nepamätám, ako som sa s Hildou Hraboveckou spoznala. Keď som bola dieťa, ľudia jej generácie prirodzene formovali môj svet. Normalizovaná Bratislava 80. rokov bola ešte stále mestom, v ktorom sa vedome prehliadaná minulosť tvrdohlavo hlásila o slovo: Poznala som v modernom svete tak trochu bezmocne stratených Prešporákov, priatelia mojich starých rodičov boli mnohí potomkami významných intelektuálnych rodín a sami často aj tí, kto za svoje povojnové nadšenie z pretvárania starého sveta v 50. rokoch utŕžili rany pod pás. O tom sa nahlas nehovorilo.

Veľa sa nehovorilo ani o židovskom pôvode mnohých z nich, sčasti preto, že o to sami nestáli, sčasti pre strach, že by otvorenie témy zapôsobilo ako Pandorina skrinka. Pre mňa boli intelektuáli narodení v 20. rokoch najbližšími ľuďmi a nerozumela som, prečo sa na nich v škole všeobecne pozeralo cez prsty ako na pozostatky „buržoázie“. Vedela som, že prakticky všetci boli komunisti, ktorí verili v tvorivú silu a povznesenie pracujúceho ľudu a nerozumela som, prečo ich ten „pracujúci ľud“ (v škole som to zažívala často) ponižuje. Zvlášť ak sa do profilu pridalo aj tajuplné slovo „žid“. Neboli to predsa Židia, na ktorých útočili hitlerovskí fašisti, a neboli to komunisti, kto ich porazil?

Keď som sa zoznámila s Hildou Hraboveckou, vedela som o zložitosti dejín už oveľa viac, ale ona mi svojou úprimnosťou a zanietením priniesla do mozaiky slovenskej spoločnosti spoľahlivú, konkrétnu odpoveď. „Človek by nemal ustupovať zlu v žiadnej situácii,“ hovorievala. Čo presne to však znamená a ako človek zistí, že naozaj spravil všetko, čo proti zlu vykonať mohol? „Definitívnu odpoveď nenájdeš. Ale nesmieš ju prestať hľadať.“ Je to ako z tej židovskej partizánskej piesne.

„Prečo som sa tak hnevala?“

Hilda Hrabovecká bola iná ako väčšina mojich židovských známych a priateľov jej generácie. Spoznala som ju, keď bývala na Ulici Fraňa Kráľa v dome, ktorý naprojektoval Fridrich Weinwurm, jeden z tých bratislavských predvojnových architektov, ktorí za svoj židovský pôvod a angažovanosť v prospech sociálnych ideálov zaplatili životom. Po vojne sa uprednostňovalo mlčanie – pôvod nemal dostatočne ľudový.

Hilda prišla do Bratislavy až po vojne, pochádzala z veľmi chudobnej ortodoxnej rodiny a náboženstvu svojich predkov sa svojhlavo vzoprela tým, že ako členka komunistickej mládeže už ako 15-ročná šírila letáky. Pre sociálnu spravodlivosť bola zanietená odmlada – so sebairóniou mi rozprávala, ako po vojne rozdávala bielizeň svojej sestry, lebo sa jej zdalo, že jej má zbytočne veľa, alebo ako veľmi sa v záchvatoch depresií dokázala zlostiť na niektoré svoje židovské rovesníčky a rovesníkov, ktorým sa podľa nej podarilo zachrániť len preto, lebo „na to mali“.

Niekedy to vravela trpko a zlostne, no vzápätí ju opanovali výčitky svedomia, možno ešte bolestnejšie ako pocity viny za to, že z toľkých tisícov ľudí prežila práve ona: „Prečo som sa tak hnevala? Nikto predsa nemôže za to, či sa narodí ako viac alebo menej privilegovaný, nemyslíte? Myslíte si, že som im ich osud závidela? Bola som morálne lepšia len preto, že sme boli chudobní?“

Svojbytné myslenie mala zrejme prirodzene vrodené, ako aj nedôveru voči etablovaným autoritám – jedinú facku od otca vraj dostala, keď nedokázala ovládnuť záchvat smiechu pri slovách zaťa stropkovského rabína, podľa ktorého „Hitler skape, ak sa na hrobe rabína zapáli 350 sviec“, a jediné pohladenie, keď sa zľakla, že budú odvážať dievčatá. „Čo by robili s takými deťmi?“ opýtal sa.

Počas posledného rozhovoru pre Pravdu.
Počas posledného rozhovoru pre Pravdu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Pravda, Ivan Majersky

Nemyslieť na seba

Brata Bernarda pred deportáciou zachránila len skutočnosť, že sedel v base ako komunista. Po prepustení sa pridal vôbec k prvej partizánskej skupine na Slovensku. Iný Hildin príbuzný z otcovej strany pracoval pre vtedajšieho vodcu Francúzskej komunistickej strany (PCF) Maurica Thoreza, prostredníctvom ktorého sa dostal ako interbrigadista do španielskej občianskej vojny.

Ten príbeh na mňa mimoriadne zapôsobil, keď Hilda len tak mimochodom skonštatovala, že boli všetci v 50. rokoch uväznení a odsúdení na doživotie. „Prečo? Boli predsa antifašisti, interbrigadisti, partizáni, nemali mestský pôvod, boli komunisti, ľudia hlboko lojálni svojej domovine aj vízii o spravodlivejšej spoločnosti.“ „Španieláci,“ odpovedala Hilda. A, pravdaže, Židia. Ani sociálny pôvod nezaručí vyhovujúci kádrový posudok, ak sa spravodlivosti zhostí revanšistická masa.

Hlboko to mnou otriaslo. Voči ľuďom, ktorí celý svoj život obetovali pre dôstojný život v krajine, kde sa narodili, sa mi to zdalo ako podlejšia rana pod pás ako otvorený rasizmus fašistickej ideológie. Nie, človeka skutočne nečiní morálne lepším jeho pôvod a žiadny sociálny status. Náš život bude mať len taký zmysel, aký mu dáme sami. Aj ideológia utláčaných sa môže zmeniť na utláčanie, ak sa stane inštitucionali­zovanou dogmou.

Hilda Hrabovecká však na ideály spravodlivejšej spoločnosti napriek nezmieriteľným zradám nikdy nezanevrela. „Aj v tej najťažšej životnej situácii má väčšie šance prežiť človek, ktorý nemyslí len na seba. Len čo sa sústredíte iba na seba, zostanete osamotený aj vo veľkej mase ľudí. Pozrieť sa do tváre vlastného omylu nie je prehra.“ To bolo to, čo ju naučil koncentračný tábor, ale aj vlastná nezlomná, nekonformná povaha, ktorá nepochlebovala nikomu. Ďakujem za jej priazeň a dúfam, že zem jej domova jej bude ľahká.

Silvia Ruppeldtová (1977)
Prekladateľka a publicistka, vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF¤UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku. Je členkou o.¤z. Utopia, ktoré sa orientuje na otázky participatívnej demokracie či participatívneho rozpočtu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Osvienčim #nekrológ #Hilda Hrabovecká
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku